Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 1. Kapitola : Čistý štít

Vytvořeno 23.11.2008 17:52:19 | Poslední změna 28.11.2008 20:51:49
Silvy a ja sme sedeli v lietadle. Sťahovali sme sa na nové miesto a my dve s našou batožinou bolo to posledné , čo muselo odcestovať z Islandu do Forksu - nášho nového domova. Ronald nás už mal čakať na letisku. Pred niekoľkými mesiacmi kúpil neďaleko mesta dom aj nejakými priestormi pre obchod. Dom zrekonštruoval , nechal vymeniť podlahy , kúpeľňu , strechu , ... proste všetko čo bolo potrebné. Nanosil doň náš nábytok , nechal doviezť autá aj dekoračné drobnosti. Posledné detaily cestovali práve teraz s nami v lietadle.
Tešil ma začiatok na novom mieste. Na jednej strane mi bolo ľúto za Islandom , miestom , kde sme dlhé roky žili ale viac ma tešil fakt , že vo Forkse ma nikto , okrem Silvy a Ronalda nepozná. Vízia nového začiatku bez predsudkov okolia , kde budem (zatiaľ) len cudzinka a nie čudáčka , ma bavila. Začať s čistým štítom , nanovo bolo to , čo som potrebovala ako človek soľ.
Leteli sme už dosť dlho a cesta ma poriadne nudila. Na letisku som si kúpila časopis pre teenegerov . ten som však prečítala už za prvú hodinu letu. Poznala som každý článok , článoček , kvíz a prečítala som si aj nepodstatné problémy mladých báb a rady pre ne.
Silvy vedľa mňa sa tvárila že spí. Bola pohodlne opretá o operadlo , blond -strieborné vlasy jej voľne padali na biele paže. Oči mala zavreté , pokojne dýchala a vyzerala skutočne vierohodne. Ale robila to len z nudy a kvôli začudovanej letuške , ktorá nám stále ponúkala jedlo , keď nás prichytila pri zmysloch. Samozrejme , že sme odmietli a jej sa to už zdalo poriadne čudné a nám otravné. Preto som aj ja začala využívať Silviinu fintu vždy , keď sa priblížila.
Oprela som sa o operadlo aj ja a cez okienko som pozorovala svet pod lietadlom. Na iPode som si pustila pokojnú R’n’B pieseň. Musela som ostať pokojná. Množstvo ľudí pri mne ma vždy znervózňovalo. Občas som si z príručnej kabelky vytiahla zrkadielko a tvárila som sa , že kontrolujem , či sa mi nerozmazala špitála. V skutočnosti som si však kontrolovala očnú dúhovku. Stále bola ryšavo-hnedá , taká ako mala byť. To ma upokojilo ešte väčšmi.
Ani som dlho nesledovala meniacu sa krajinu podo mnou , a už jedna z letušiek oznámila , že o chvíľu pristaneme. Potešila som sa . Konečne doma , v novom domove. Bola som aj zvedavá , aký dom Ronald kúpil . Z jeho opisov , ktoré nám poslal mailom sa toho veľa určiť nedalo. Chcel nám pripraviť prekvapenie , zato nám neposlal fotky domu . Neobávala som sa však , že by Ronald vybral zle. My dvaja sme mali veľmi podobný vkus , takmer vždy sme sa zhodli , aj keď bol len môj adoptívny otec a nie vlastný. A Silvy je schopná ho dotvoriť na svoj obraz tak , že sa bude páčiť všetkým.

Nemuseli sme sa ani dlho predierať davom v letiskovej hale a Ronalda sme našli. Jeho jasno-ryšavá hriva vlasov svietila medzi ostatnými ľuďmi ako maják , preto sme ho zbadali veľmi rýchlo. Bol veľmi šťastný , že sa nikomu nič nestalo a že sme konečne prišli. Nikde totiž nevydržal dlho sám , bez nás dvoch. Svetlo-hnedá farba jeho očí odrážala jeho pokoj a radosť a nemuseli sme sa báť pohybovať sa v tomto množstve ľudí. Ale aj tak sme sa k autu poponáhľali.
Naše kufre nás už čakali v ňom , ako som predpokladala , prileteli skôr než ja a Silvy a Ronald ich odniesol do auta , kým na nás čakal.
Bolo prekrásne počasie. Lialo ako z krhly , ledva bolo niečo cez hustý dážď vidieť. Zbožňujem takéto dni. Skutočne sa mi toto sťahovanie páčilo. Kým sme prišli k nášmu BMW , mokla som. Odmietla som si vystrieť svoj dáždnik a tak , keď som si sadla na zadné sedadlo , z tmavohnedých , takmer čiernych vlasov mi cícerkom stekala voda. Bola som nadšená. Jednak týmto dokonalým počasím , tým že každý vôkol mňa prežil cestu lietadlom živý a zdravý a povzbudil ma aj fakt , že sedím v mojom milovanom čiernom , nablýskanom autíčku. Bol síce len október , ale tu odušu pršalo a nie snežilo ako a Islande. Ronald nám písal , že tu prší takmer stále a to bola tiež jedna z vecí , vďaka ktorým som toto tu začínala považovať za domov. Pre mňa je totiž domov synonymum a spojením všetkého , čo milujem.
Cez mokré čierne okno auta som pozorovala krajinu a snažila som sa si ju vryť do pamäti takúto – upršanú a premočenú. Všade naokolo boli husté tmavé lesy , ktoré vlažili obrovské kvapky vody. Nemala som dôvod nemať to tu rada.
Cez mesto sme prešli veľmi rýchlo . Buď bolo také malé alebo sme šli len cez jeho okraj , to neviem. Ale hneď , ako sme z neho vyšli , znovu sme uháňali po premočenej ceste vlniacej sa cez les. Domov tu bolo skutočne veľmi málo . Len sem tam nejaká obývaná chatka (aspoň tak mi pripadali). Keď sme však už dlhšie dobu nevideli cez okná nič iné , len pramienky dažďovej vody stekajúce po tmavých sklách a takmer čierny les , Ronald odbočil na bočnú cestu vedúcu doň. Bola nekvalitnejšia než tá hlavná , ale naše terénne BMW cestu hravo zvládlo . Ronald nemusel ani spomaliť.
Ani sme sa nenazdali a pred nami sa vynoril obrovský dom ohradený vysokým , tipujem dvojmetrovým živým plotom z nejakého tmavého kríka . Brána bola proste pôsobivá : nejaké takmer také tmavé železo ako boli kríky bolo vytvarované do tvarov popínavých rastlín . Nevyzeralo to gýčovo , ani staromódne a už vonkoncom nie zle. Bolo vidno že bránu vyberal Ronald. Za železnými rastlinami boli nabité plechové pláty rovnakej farby ako bola brána , to preto , aby nám nikto nehľadel do dvora. Všetci traja , Silvy , Ronald aj ja si vyslovene vyžadujeme pokoj a súkromie. Pre niekoho až prehnané. Naša pôsobivá brána sa síce musela otvárať ručne , ale to jej však v mojich očiach vôbec neuberalo na šarme a pôvabe.
Keď sa Ronald po otvorení brány vrátil na svoje miesto šoféra , postupovali sme ďalej po kameňmi dláždenej ceste pretínajúcej náš krásne tmavý anglický trávnik pod striešku pre autá. Pod ňou teraz okrem Ronaldovho BMW stálo aj Silvyno nalakované červené Porsche . Ronald ho dal očividne do poriadku.
Po vystúpení z auta som vybehla do dažďa na trávnik pozrieť si dom z vonku. Ronald znovu nesklamal. Obrovský dvojposchodový dom žiaril v daždi snehobielou farbou ako zažatá neónová lampa . Ale o dosť menej krikľavejšie . Strecha domu bola plochá , po jej okrajoch bolo natiahnuté zábradlie rovnakého štýlu aký mala brána. Niečo na streche ešte bolo. Musela som cúvnuť a postaviť sa na špičky aby som to videla aspoň matne.
Konečne som dovidela aj cez hustý lejak . Na plochej streche sa vynímala akási prístavba , vyzeralo to ako izba alebo osobitný apartmán na dome. Žiaril rovnakou bielou farbou ako aj celý dom ale namiesto plochej strechy prístavbu zdobili čierne škridle. Uvedomila som si , že na strieške pre autá a tiež strieške pred vchodom je strecha rovnaká.
Chcela som si čo najskôr pozrieť dom aj z vnútra . Sklopila som zrak , aby som vedela kam stúpať a vykročila som po kamennom chodníčku odbočujúcom z širšej príjazdovej cesty pre autá. Celé toto sa mi strašne páčilo , pripadala som si ako v nejakom mojom zhmotnenom a zdokonalenom sne o dokonalosti. Až som sa hanbila že práve ja v ňom budem žiť.
Uznanlivo som pozrela na Ronalda stojaceho pod strieškou pri vchode . Spolu so Silvy na mňa čakali , aby ma pustili dnu.
„ Tak čo , Eva , páči sa ti ?“ Dožadoval sa Ronald chváli na svoju stranu. Už len z môjho ohúreného výrazu mu musela byť jasná odpoveď.
„ Až príliš!“ Pochválila som jeho dielo.
„ A to si ešte nevidela vnútro.“ Radoval sa.
Otvoril mohutné mahagónové vchodové dvere a pustil nás dnu. Zastali sme v priestrannej chodbe. Steny boli namaľované nabielo , rovnako ako dom z vonku. Túto farbu sme si so Silvy vyžiadali , aby nám steny ladili s tmavým nábytkom. Chceli sme totiž vytvoriť jednoduchú klasiku , ktorú máme my traja veľmi radi , black&white . Nábytok bol ešte zabalený v ochrannom igelite a len tak , ledabolo , rozostavaný po chodbe a ako som si všimla keď som sa vyzula , aj po celom prízemí. Ronald chcel zariaďovať dom spolu s nami , aby sme sa mohli dohodnúť. Chodba bola veľmi svetlá , aj keď vonku pršalo. Z vysokých okien momentálne dopadala na tmavú parketovú dlážku iba tma , ale živo som si predstavila , aké úžasné to bude , keď bude vonku svietiť slnko.
Spolu sme prešli do obývačky. Tú jedinú sme Ronaldovi dovolili zariadiť aj spolu s jeho pracovňou . Znovu sme stáli v priestrannej izbe. Steny odeté v námorníckej modrej na mňa zapôsobili. Túto farbu očividne vybrala Silvy. Mala z nás všetkých najlepší vkus , bola totiž módna návrhárka. Strop bol poriadne vysoko , rovnako ako aj v celom prízemí. Aj tu , rovnako ako aj na chodbe boli v stenách osadené vysoké okná s mahagónovými rámami.
Znovu sa rodičom podarilo vytvoriť dokonalý kontrast. Na jednej stene priestrannej obývacej izby bola pripevnená naša obrovská plazmová telka , celá biela. Po jej bokoch stále na dlážke veľké biele repráky . Podobné boli aj po stranách obrovskej , skutočne rozsiahlej smotanovo-bielej pohodlnej sedacej súpravu stojacej oproti televízora. Na modernom rovnakom bielom stolíku aká bola aj pohovka už stálo diaľkové ovládanie. Pri stene s dverami stála biela knižnica rovnakého štýlu , v akom bol aj stolík pred gaučom. Celý priestor pôsobil veľmi moderne a sterilne. Fakt vydarená izba.
Oproti nej , na druhej strane domu bola znovu veľká , priestranná a vďaka stropným nenápadným svietidlám presvetlená miestnosť. Dve z jej stien boli celé presklené. Podlaha bola kamenná ako chodník vonku a v rohu pri jednej z dvoch pôvodných stien sa vynímal dlhý a široký kovový pracovný stôl s umývadlom.
„Silviin skleník.“ začula som šepot pri mojom uchu. Ronald sa musel za mňa prikradnúť tak nehlučne a rýchlo ako to vieme len my , upíry. Zvrtla som sa. Pri všetkom tom údive som zabudla byť ostražitá a preto som nezachytila jeho prítomnosť skôr.
„Chceš vidieť aj svoju izbu?“ Potichu sa spýtal. Doma , na Islande ale aj inde sme takmer vždy šepkali. Nechceli sme narúšať to krásne ticho vôkol nás.
„Áno.“ Šepla som mu späť. Otočil sa so svojou zvyčajnou ladnosťou a viedol ma cez chodbu k tmavému mahagónovému schodisku .
Vyšli sme hore po schodoch . Tmavá podlaha sa nám nestrácala pod nohami. Bola rovnaká ako bola na prízemí. Schody končili na jednom konci podlhovastého domu . Cez okná bolo vidno škridle tmavej striešky pre autá. Kráčali sme presne na opačný koniec chodby. Biele steny sem tam narúšali tmavé dvere. Aj tu , kde sa zmestil , tam bol postavený zabalený nábytok alebo škatuľa. Na druhom konci chodby zdobili stenu dve vysoké okná v tmavých rámoch , aké boli aj pri schodoch.
Ronald otvoril dvere stojace po jeho pravici. Vošiel a podržal mi dvere , aby som mohla vojsť aj ja.
Zabudla som dýchať , toto mi fakt vyrazilo dych. Dokonca mi ovisla aj sánka. Stála som v štvorcovej miestnosti ktorá bola viac než dokonalá. Nemyslela som si , že niečo takéto nechá Ronald mne. Bolo to tu ešte krajšie ako som si predstavovala a to čo som si dokázala predstaviť a poprosiť Ronalda , nech to tak dá spraviť bolo tu omnoho lepšie než v mojej hlave.
Podlaha bola rovnako tmavá ako v takmer celom dome , steny boli do polovice obité rovnakými doskami. Nechcela som žiadne parkety. Klasická , dobrá , poctivá drevená podlaha , ktorá tak ľubozvučne vrzgá , keď sa po nej chodí. Presne toto som mala pod nohami. Zvyšné steny boli namaľované svetlou krémovou farbou. Takto to znie zvláštne , ale vyzeralo to fakt božsky. Dve mohutné okná sa vynímali oproti mne na stenách. Nábytok stál v „stáde“ predo mnou na podlahe , ktorá bude aj po rozostavaní nábytku prázdna a rozsiahla ako tanečný parket.
Všimla som si však ešte jednu vec , ktorá ma nesmierne potešila. Stále som v šoku stála pred dverami v mojej izbe a pozerala som hore. Nad mojou hlavou nebol strop , ako by bolo jasné , ale schody. Podišla som do stredu izby a dívala sa na ne. Boli rovnaké ako tie , ktoré viedli z prízemia na poschodie. Udivená som po nich vyšla. V prostriedku som sa však zastavila a zadívala sa na spodnú časť svojej izby. Už teraz som presne vedela , čo kde bude stáť. Ronald stál za mnou. Chcel aby som si ho nevšímala ale tiež chcel byť so mnou.
Bola som zvedavá na pokračovanie mojej izby a tak som dokončila výstup po schodoch. Priestor pred mojimi očami ma ohúril. Stena oproti mne bola celá presklená , vysúvacia , a viedla na trávnatú strechu . Celá izba bola vďaka tejto stene presne takého zafarbenia , aké sa sem vrhalo svetlo z vonku. Teraz bola celá tmavá , keď ešte stále tak krásne lialo. Inak bola izba rovnaká ako tá dolná : rovnaká podlaha , zvyšné steny boli tiež rovnaké.
„Začo?“ Otočila som sa k Ronaldovi.
„Ja a Silvy máme dosť veľké izby a ty máš viac nábytku než my dvaja.“ Stroho odvetil.
„Vďaka.“ Precedila som pomedzi stisnuté zuby . Mala som neuveriteľne ťaživý pocit na srdci. Taký som mala len niekoľko ráz v živote. Bola som svojim adoptívnym rodičom , Ronaldovi a Silvii , nesmierne vďačná a bolo mi jasné že toto im nikdy nesplatím. Život ma naučil , že nič nie je zadarmo , ani dary. Nerada ostávam niečo dlžná. A okrem toho , cítila som sa , akoby som si toto všetko nezaslúžila. Vždy som bola len príživník a takto to navždy ostane. Ale Ronald a Silvy sa ku mne správali vždy inak , ako by som čakala.
Ronald pri mne už nestál. Zbehla som dole po schodoch . Všimla som si , že nie je ani tam. Musel odísť , kým som rozmýšľala.
Mokré vlasy mi už uschli a tak som sa rovno pustila do vybaľovania svojich vecí a zariaďovania izby. Mojou prirodzenou rýchlosťou mi to išlo veľmi rýchlo . Za necelú hodinu som mala zariadenú celú spodnú izbu , dokonca som vyložila aj všetky svoje knihy do knižníc a políc. Moje knižnice boli také vysoké , že som na ich vrchu mala namontovanú koľajničku a na nej bol upevnený rebrík , ktorý sa od koľajničky elegantne ohýbal a voľne sa spúšťal až na zem. Bol veľmi praktický , v prípade potreby sa dal ťahať cez ostatné knižnice spojené koľajničkou a dalo so po ňom dostať aj k najvyšším policiam.
Okrem knižníc som však mala v izbe aj mohutný písací stôl. Bol z rovnakého tmavého dreva ako aj knižnice , police na knihy a podlaha v izbe. Pri stole nesmela chýbať stolička. A ani nechýbala. Stôl bol síce nelogicky , ale mne sa to tak páčilo , otočený tak , aby som sedela chrbtom k oknám. Zo stoličky som mala potom ponad stôl priamy výhľad na celú izbu a najmä na dvere. Pri jedinej stene , ktorá ostala voľná , stála moja veľká a vymakaná veža s reprákmi po jej bokoch , ktoré boli akoby geometricky presne vzdialené od nej a stojany plné cédéčiek . Celá ja. Nad súpravou sa vynímala obrovská , 2,5x1m veľká mapa sveta namaľovaná v starodávnom štýle . Ale mne sa páčila a do mojej izby sa hodila. V rohu medzi stenou s dverami a stenou obloženou knižnicami s knihami stála kúsok ďalej od nich moja sedacia súprava. Klasický starodávny nábytok z Edwardovskej doby , presne podľa môjho gusta. Pohovka mala drevené orámovanie (znovu z rovnakého dreva a rovnakej farby ako väčšina v izbe). Samozrejme bola čalúnená , obtiahnutá smotanovo-bielou látkou s tmavohnedými kvetinami. Rovnaké bolo aj kreslo , stojace po jeho ľavici. V priestore medzi gaučom a kreslom stál barový glóbus. Zatiaľ bol takmer prázdny , bola v ňom len škatuľka vreckoviek . Na Islande som doň zo zvyku zvykla kupovať nejaké sušienky a sladené nápoje , keby náhodou ku mne prišiel na návštevu niekto normálny. Nikdy sa to však nestalo a dúfam že ani nestane.
Podarilo sa mi zariadiť aj vrchnú izbu. K presklenej stene som postavila svoje lesklé čierne piano tak , ako to býva v koncertných sieňach. Aby bolo vidno klavír aj hudobníka a aby oni dvaja spolu skvele vyzerali z pohľadu divákov. Diváci mohli sedieť na sedačke a kresle , úplne rovnakých ako som mala v dolnej izbe , len s tým rozdielom , že tu bola látka rovnakej farby ako nábytok a kvetiny mali smotanovú farbu. Na jednej z voľných stien visel obraz , čo namaľovala Silvy . V jednom z rohov izby stál jediný kvet v celom mojom izbovom komplete. Krík bielej ruže zasadený v hlinenom črepníku. Biela ruža. Môj najobľúbenejší kvet. Zbožňujem ho takmer ako dážď či Ronalda a Silvy. Je taký pôvabný , jednoduchý a zároveň nevysvetliteľne príťažlivý. Krása.
Svetlo v hornej izbe som mala zasvietené a preto som si ani nevšimla , že vonku sa zotmelo. Tma . Ďalšia hra prírody , ktorú mám tak rada. Neznášam keď sa na mňa niekto pozerá. Síce moja žiarivo-biela farba pokožky bola neprehliadnuteľná aj v tme , cítila som sa v nej však skrytejšia a chránenejšia pred okolím.
Svetlo som zhasla , odtiahla som sklenené dvere a vykročila na trávnatú terasu. Ladne a zaujato som podišla k zábradliu . Oprela som sa oň a pozorovala tmavú panorámu predo mnou.
Vrcholky tmavých stromov zaliala tma a aj všetko pod nimi. Náš dvor aj jeho ohradenie bolo tiež zahalené rúškom noci , ktoré občas narúšal pás svetla z nejakého okna nášho domu. Očividne sme bývali na pustatine. Nikde na okolí nebolo vidno žiadne domy . Aj na hlavnú cestu som ledva dovidela. Kvôli poštárom sme mali adresu napísanú na obchod , ktorý stál v meste i keď som zatiaľ nevedela kde. Ale úprimne povedané , aj pre dobro a zachovanie nášho súkromia nám listy , lepšie povedané účty , chodili tak , kam chodili. Predstava toho , žeby niekto vedel kde bývame , sa mi nesmierne protivila. Som síce to , čo som , ale tiež mám strach. Bojím sa . A každý deň musím svojmu strachu čeliť. Bojím sa ľudí. Ich prítomnosť ma neuveriteľne znervózňuje.
Práve som si uvedomila dôležitú a zdrvujúcu pravdu. Je piatok a v pondelok nastupujem do školy. Bojím sa školy . Nebojím sa učenia a toho že ma budú skúšať ako väčšina teenegerov . Bojím sa , pretože je v nej strašne veľa ľudí. Ale musím sa naučiť prekonať svoj strach a ovládať sa. Pri predstave kopy deciek pri mne som sa zachvela a pevnejšie som sa chytila zábradlia . Keď ma triaška (ktorá nesúvisela so zimou vôkol mňa) prešla , skontrolovala som zábradlie. Odľahlo mi , nepoškodila som ho. Vrátila som sa teda do izby. Potme som zbehla do dolnej časti izby , zasvietila som jedno stropné svetlo , ktoré bolo upevnené nad gaučom , vytiahla som knihu z police , pohodlne som sa natiahla na gauč a začala som čítať. autor : ewar089