Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 10. Kapitola : Stratégie a rozmary

Vytvořeno 16.01.2009 22:17:35 | Poslední změna 16.01.2009 22:21:51
Tak táto séria stráca pomaly ale isto na kvalite a začína poriadne nudiť. Tak kto ešte nestratil všetky nervy a chuť , nech číta a kto už áno , nech radšej robí niečo zmysluplnejšie.

Opäť kapitola :

Tento deň , streda , sa dá pokladať skutočne za vydarený. Perfektne začal , skvele pokračoval , dalo by sa povedať , že dobre dopadli aj moje skúšky ohľadom vodičáka a vynikajúci klinec programu je aj to , že hneď ako som vyšla z autoškoly začal padať dážď so snehom. V pohode sa leje a ja si radostne vykračujem domov a moknem.
Pre toto zbožňujem Forks. Prší , alebo sneží tu takmer stále. A najmä v takéto vydarené dni. Len by som si už konečne mala dať do tašky dáždnik.
Ale môj milovaný Forks má aj nevýhodu. O jeho obmedzenosti sa baviť nebudem , načo , ale štve ma jeho neúplnosť.
Aj teraz je už večer , okolo šiestej a ja musím ísť po pravej strane vozovky ako nejaký bicykel. Dôvod? Nechápem prečo a už nad tým aj poriadne dlho rozmýšľam , ale stále mi nedochádza , prečo sú na tejto opustenej ceste kandelábre len na pravej strane cesty. Preto sa tvárim ako zmoknutá motorka . Mala som na výber ; buď pôjdem po tme , budem si svietiť na cestu mobilom , alebo pôjdem po pravom okraji asfaltky. Asi netreba vravieť , čo som si vybrala. Ešte že cesta je taká vyľudnená . Za tie minúty , čo si tu ležérne vykračujem ma nezrazilo a ani neobehlo žiadne auto ani motocykel a nestretla som nijakého moknúceho chodca.
Len jedna vec ma znepokojila. O približne necelých päť minút bude okolo mňa trieliť nejaké rýchle auto. Jeho mokré kolesá na mokrej ceste počujem vďaka vycibrenému sluchu už z diaľky. Takže dlho sama neostanem. Sklopila som teda hlavu a už dopredu som sa začala tváriť , akoby som neexistovala. Sila zvyku.
Auto sa blížilo , už bolo vedľa mňa , ale neobehlo ma. A to ma zaskočilo. Jeho vodič spomalil a nechal auto ísť mojou rýchlosťou. Nepozrela som naň , radšej som sa viac priblížila k premoženej tráve lemujúcej okraje cesty.
Počula som , ako sa na aute začalo sťahovať okienko na strane spolujazdca.
Neovládla som svoju zvedavosť a pozrela som sa , či náhodou to auto nepoznám. Uľavilo sa mi , takmer som počula dutý náraz balvanu , čo mi spadol so srdca. Môj mozog mi dal povel , aby som sa prestala báť neznámeho v aute , keď som zbadala vedľa seba strieborné Volvo . Nemala som pochýb , že je Edwardovo.
„ Nastúp si.“ Doľahol ku mne Edwardov hlas z auta.
„ Nie. Chcem sa prejsť.“
„ Nastúp.“ Edwardov hlas začal naliehať.
„ Nie , som celá mokrá.“ Volvo nečakane zrýchlilo. Konečne , jeho vodič si dal povedať a nechal ma tak.
V tomto som sa však mýlila . Auto zrýchlilo len preto , aby ma o niekoľko metrov predbehlo a nezrazilo ma. Jeho vodič totiž zvrtol volant a teraz kapota auta bola len pár centimetrov predo mnou. Skrížilo mi cestu.
Otvorili sa dvere na ľavej strane a zo strieborného automobilu vystúpil Edward. Nenútene sa rukami oprel o strechu auta , zadíval sa na mňa nahnevaným pohľadom a prehovoril : „ Povedal som dvakrát ,Nastúp’ a ty nič! Ale zopakujem to aj tretíkrát. Nastúp si! Vezmem ťa domov...“ Už som otvorila ústa , že niečo poviem no Edward ma zastavil. Zdvihol ukazovák a umlčal ma. „ ... bez debaty.“ Znel tak výhražne , že som nemala chuť mu oponovať a okrem toho , už ma trochu prestávala baviť táto scéna.
Otvorila som teda predné dvere spolujazdca a sadla som si. Edward si tiež sadol , on však na miesto vodiča.
„ Ale nové poťahy ti kupovať nebudem!“ upozornila som ho , keď som si všimla , ako zo mňa kvapká voda na sedadlo jeho auta. Edward sa však len uškrnul jeho hlavným poznávacím znakom – šibalským úsmevom .Pohodlne som sa teda usadila a zapla som si pás.
„ Domov?“
„ Keď myslíš…“
„ Ešte stále tam bývaš , nie?“
„ Áno , ale neviem , či to máš cestou.“
„ Ani nie.“
„ Tak potom len sem za roh.“
„ Nie , vezmem ťa domov,“ otvorila som ústa že sa s ním budem na ďalej hádať na cieli našej cesty ale znovu ma zastavil zdvihnutím ukazováka : „ Ani o tomto sa viac nebudem baviť!“
Asi dve sekundy sa mi na tvári striedal urazený výraz s porazeneckým , až kým som sa nezahľadela na pomyselný bod bočného skla , kam som pozerala vždy , keď som sedela v aute na mieste spolujazdca. „ Ako chceš … múdrejší ustúpi.“ Znovu som počula tichý smiech môjho spolujazdca.
„ Tak ako dopadli skúšky?“
„ Ešte neviem , zajtra si mám prísť po výsledky.“
„ Aha. No ale iste ich nebudeš musieť opakovať , videl som ťa jazdiť v meste.“ Očami som opustila svoj bod na okne a prepichla som Edwarda nenávistným pohľadom . Už len slová ,videl som ťa’ vo mne vyvolávajú hrôzu . Nenávidím , keď sa na mňa niekto pozerá! Nech robím čokoľvek.
„ Ale jazdíš fakt dobre.“ Zatváril sa presvedčivo.
„ Vďaka.“ Ešte mi z tela nevymizla všetka chvíľková nenávisť a tak bolo moje poďakovanie trochu podfarbené iróniou.
„ Ako budeš oslavovať nový vodičský preukaz?“
„ Neoslavujem.“
„ Prečo ? Veď toto je tvoj prvý vodičák vo Forkse!“ pozrel sa na mňa nechápajúco.
„ Naozaj to nemieniš osláviť ...?“
„ Nie.“ O čo mu vlastne ide?
„ O nič.“ Zhrozila som sa. Zase! Znovu mi číta myšlienky!
„ Nezúr,“ zapriadol upokojujúco „ len som ti chcel niečo navrhnúť...“
Strácam istotu . Znovu ma prepáda strach z cesty , aj keď sedím vedľa známeho upíra. O čo mu preboha ide?! opäť sa pýtam sama seba. Čo chce?!
Ľavú ruku som si (dúfam že) nenápadne presunula na zapínanie od svojho pása a pravú som mala pripravenú na nohách pre prípad , že by som musela nečakane otvoriť dvere na aute a vyskočiť. Čo chce? Napádajú mi samé absurdné odpovede , ešteže myslím po fínsky , keby sa pre zmenu naučil po islandsky , ale moje odpovede mi pri Edwardových slovách nepripadajú až také príliš scestné. Od mlada som podozrievavá a po mame mám vlastnosť vždy myslieť na tie najkatastrofálnejšie scenáre , ale po otcovi mám zase vlastnosť dúfať v dobro a vidieť svetlo aj cez pesimizmus . Ale toto čo mi napáda snáď nebude pravda. V hlave som postupne zvažovala pre a proti najsilnejšej teórie. Oba faktory boli silné.
Som s Edwardom sama , na opustenej ceste v jeho aute. Ja , mladá upírka , baba , ...
Ale Edward a toto? Nie. Som ja ale blbá! Prečo mi vždy ako posledné napadne preklepnúť si dotyčného konanie?! Spravila som teda tak , ale nevidela som presne , čo chce. Bol príliš sústredený na cestu a jeho myšlienkové pochody nevidím. Ale to , čo som videla , mi našťastie vylúčilo aspoň tri štvrtinu mojich pochabých teórii.
„ Čo také?“
„ Oslávime to? Tvoj vodičák?“ zvodne sa na mňa pozrel. Stále nechápem , kam tým mieri.
„ Myslíš to , ja , ty a Bella, však?“ Zaintonovala som na konci vety otáznik , ale bolo to skôr konštatovanie , ako pýtanie sa. Žeby som chcela oslavovať s Edwardom sama , Belle za chrbtom? To nespravím ! Už len z priateľského princípu nie. A okrem toho , nedá sa tvrdiť , že by som mala štyri razy chuť byť niekde s Edwardom osamote.
„ Samozrejme.“
„ A ... ako si tú ... oslavu vlastne predstavuješ?“
„ Takže súhlasíš?“
„ To som nepovedala.“
„ Ale taktiež si nepovedala , že nesúhlasíš.“ Filozofoval .
„ Ešte tvoju ponuku zvažujem...“
„ No ... program by si si ,samozrejme, vybrala sama.“
„ A ty s Bellou by si to strpel? Môj vyber programu?“
„ Bol to Bellin nápad , o ňu sa nebojím a čo sa mňa týka , myslím , že toho prežijem dosť.“
„ Povzbudivé ...“
„ Ale v skutočnosti sa mi chce oslavovať...“
„ Nezahováraj.“
„ Už si si premyslela program?“
„ Myslíš , že by si prežil aj divadlo?“ zbožňujem divadlo.
„ Je to možné.“
„ Stratégie a rozmary? Od Pierra de Marivaux ? Má to vraj byť dobré...“ Myslím , že toto ho odradí. Ale na tú komédiu by som rada šla ...
„ Dobre .“
„ Tak na piatok rezervujem lístky , ak dostanem vodičák. Šoférujem ja a na časoch sa ešte dohodneme , súhlasíš?“ Oznamovala som mu , kým som vystupovala z auta. Už sme totiž stáli pred bránou nášho domu.
Edwardovo kývnutie hlavou mi ako súhlas stačilo.
Už som mu chcela zabuchnúť dvere na Volve , aby mohol odísť , ale v tom mi niečo napadlo : „ A nečakaj , že tam budem len s vami dvoma. Ďakujem a maj sa !“ Až teraz som mu zatresla dvere na aute a odišla som.
Ešteže mi toto došlo včas. Do toho divadla by sme šli Edward s Bellou a ja. Edward spolu s Bellou a ja sama. Bolo mi jasné , že by som sa pri tomto šialene zamilovanom páriku cítila ako piate koleso na voze , či ako tretie koleso na bicykli. Úplne zbytočná. Musím si niekoho na piatok splašiť , rozhodne tam sama nepôjdem , najmä nie po tom to mojom veľkolepom rozlúčení. A ... musím si so sebou vziať nejakého chalana . Neviem si predstaviť Edwarda v spoločnosti troch báb. A okrem toho , nijakú inú kamarátku okrem Belly a Alice nemám.
Hneď ako som vbehla do domu a vyzula sa som utekala do Ronaldovej pracovne za počítač. Potrebovala som predsa rezervovať lístky na piatok do divadla a toto bola jediná možnosť , ako to stihnúť. Mala som šťastie . Veľa miest na sedenie už voľných nebolo a v oveľa menšom množstve boli neobsadené štyri miesta vedľa seba. Podarilo sa mi však rezervovať štyri miesta v piatom rade a to ma potešilo. Ale jedna vec ešte ostávala nevybavená : Kto bude ten s ktorým pôjdem ja?
Celý čas som nad tým rozmýšľala , rekapitulovala som si pomyselný zoznam chalanov a mužov v mojej hlave . Postupne som z neho vylúčila viac než deväťdesiat percent uchádzačov a to ma znepokojovalo. Stále som sa však vracala k jednému menu , ktoré sa mi zdalo najpravdepodobnejšie : Mike Newton.
Fajn , ja som s tým začala , ja to buď skončím , alebo v tom budem pokračovať. A ja sa nevzdám len tak ľahko. Zahájila som teda akciu pozvania Mika.
Hneď ako som vypla Ronaldov comp a vybehla som z jeho pracovne som sa začala hrabať v taške. Mne , odmala hanblivému dievčaťu bolo jasné , že chalanovi nezavolám len tak , z ničoho nič a koketne prehodím , že pôjde so mnou v piatok do divadla , či mu to vyhovuje , alebo nie. Potrebovala som presnú stratégiu a tú som už mala dopodrobna premyslenú. Nežiaduce nezrovnalosti budem musieť riešiť improvizáciou.
Konečne! Našla som to , čo som hľadala – zošit z matiky. Nalistovala som si stranu , na ktorej sme mali domácu a očami som si ju prebehla. Na šťastie som si ju napísala už cez prestávku a tak som si ju teraz len narýchlo skontrolovala. Vytiahla som mobil z vrecka kabáta , ktorý som mala ešte stále na sebe aj keď bol celý mokrý a v zozname som si našla Mikovo číslo. Posledné , čo ma delilo od tohto činu , bolo stlačenie tlačidla Volať . Spravila som to.
„ Ahoj , čo si želáš?“ Ozval sa mi po chvíli z telefónu Mikov nadšený hlas.
„ Ahoj Mike , chcela som sa ťa len spýtať , či už máš tú domácu z matiky napísanú...“ oznamovala som mu trochu trasľavo.
„ Áno , mám. Prečo?“
„ Nemohli by sme si ju , prosím, skontrolovať teraz? Mám pocit , že to cez prestávku nestihneme ...“
„ No áno , jasné . Počkaj chvíľu,“ v pozadí bol počuť šuchot papiera , asi hľadal zošit a listoval v ňom .
„ ... čítam výsledky : 65 ; 87,2 ; 74 ; 1285 ; 1994 ; 760 ; 65,87 ; 9657 ... a ten posledný nemám.“
„ 30244 . Ďakujem , myslím , že ich máš dobre , máme rovnaké výsledky.“
„ Super , ešte niečo?“
„ No , áno. Ehm ... Mike , máš v piatok od šiestej do ... približne jedenástej , polnoci čas?“
„ Mám , prečo?“ z hlasu mu bolo cítiť silné vzrušenie a zhlboka dýchal.
„ Počkaj , ešte sa pýtam ,“ zapriadla som mu do telefónu , aby bol oblomnejší : „ máš ... oblek?“
Z mobilu sa mi ozvalo jemné zasmiatie : „ Áno , mám , ale prečo?“
„ Posledná otázka : Išiel by si so mnou v piatok do divadla? Prosíííím! Mám totiž jeden lístok voľný a nechcem , aby prepadol a okrem toho , oslavujem svoj vodičák ...“
„ Fajn , tak teda pôjdem , rád,“ Natešene súhlasil.
„ A to myslíš ako rande?“ Opýtal sa s nádejou .
„ No ,“ povzdychla som si , nechcela som ho sklamať po tom , ako ma zachránil pred Edwardovým doberaním. „Slovo rande pochádza z francúzskeho slova rendezvous – čo znamená stretnutie , takže áno,“ počula som jeho zrýchlené dýchanie a citoslovcia radosti „ ale keďže vy slovo rande vnímate v inom poňatí ako ja ... prepáč , musím ťa sklamať . Ale aj tak si ochotný so mnou ísť?“ prosíkala som ho.
„ A – áno , prečo nie?“ už sa nesmial , bol skôr sklamaný.
„ Prepáč .“ Prosila som ho zúfalo o odpustenie . „ Ale vďaka , si skutočný kamarát. Ahoj.“ A zložila som. Opäť sa mi začínal triasť hlas no nie z nervozity , ako na začiatku nášho rozhovoru , ale kvôli svedomiu. Nechcela som ho počuť takto sklamaného , najmä nie keď som vedela , že som ho sklamala ja. Ale nemám si čo vyčítať – upokojovala som sa – ja som ho predsa len pozvala do divadla , nie? To on si domyslel zvyšok! Ale ako náplasť mi táto pravda nestačila ...


Piatkové ráno som sa ponáhľala dole schodmi , aby som sa dostavila načas do školy. Na ľavom pleci mi nebezpečne poskakovala školská taška , v ruke som držala kopu cédečiek a v pravej ruke som zvierala čerstvo nadobudnutý , ešte voňavý vodičák. Zoskočila som z piateho schodu , ktorý ma ešte delil od podlahy prízemia a zastala som si pred Ronalda .
„ Niečo si mi sľúbil!“ mávala som mu preukazom pyšne pred nosom.
Tak ako mám ja vo zvyku , tak aj Ronald vyskúšal na mne zdrvujúcu silu upírskeho výrazu. Potom mi však bez slova spustil kľúčiky od , teraz už môjho BMW, do natrčenej dlane.
„ Vďaka!“ ponáhľala som sa k miláčikovi pod strieškou.
„ A neodvezieš ma?!“
„ Máš predsa Land Rover a okrem toho , spomínal si , že ideš na služobku.“
„ Pravda , ale mohla si aspoň tváriť , že si ochotná ma navážať po meste. Ale za dobrotu na žobrotu ...“ Vrtel ryšavou hlavou.
„ Sorry , ale ponáhľam sa! Maj sa! A uži si cestu!“ Už som viac nečakala na jeho slová , rozbehla som sa k autu , hodila som si doň veci , prebehla som sa ešte k bráne , otvorila som ju a späť k svojmu novonadobudnutému zlatíčku. Hodila som sa mu na sedadlo vodiča a dopodrobna som si ho prezerala. Toto auto poznám už dôkladne , ale aj tak som sa nevedela vynadívať na jeho tvary. Nikdy som nemala vlastné auto , vždy som sa musela buď o toto , alebo o Porsche deliť s Ronaldom , alebo Silvy . Ale toto je ešte lepšie !
Päť minút som sa dôkladne zaoberala nastavovaním všetkých zrkadielok , sedadla a ostatných nastaviteľných hlúpostí tak , aby mi sedeli k mojej výške. Potom som si otvorila priehradku na cédečká pod kvalitným rádiom , ktoré okrem hudby z éteru a CD nosičov prehrávalo aj veci z USB kľúčov. Tie spolu s cédečkami som poukladala do priehradky v abecednom poradí a nežne , ale silno som ju zabuchla. Zapla som hodiny na rádiu a keď som si uvedomila , že za necelých dvadsať minút už mám sedieť v školskej lavici , dupla som na plynový pedál a bleskovo som vycúvala spod striešky. Ronaldov Land Rover bol síce veľký ale podarilo sa mi doň nenaraziť a nevrazila som ani do Silviinho kabrioletu , keďže s ním bola na služobnej ceste. Tento víkend budem doma úplne sama . Ani neviem , či sa mám tešiť alebo nie.
Keď som za bránou zabrzdila aby som ju išla zavrieť , všimla som si Ronalda ako vychádza z dverí domu a dáva mi pokyn aby som išla. Keď myslí ... Opäť som teda dupla na pedál a vyštartovala som skvelou rýchlosťou v ústrety vyučovanie.
Dažďové kvapky mi nebezpečne bičovali predné , ale aj bočné sklá až som mala strach že ich rozbijú. Ale nečudovala som sa im. Pri mojej rýchlosti , akou som sa hnala po premočenej to nebolo nič výnimočné. Nádrž som mala plnú , úplnú istotu , že ma tu nezastaví ani jedna hliadka a preto som hnala moje čierne auto vyše sto päťdesiatkou . Nebola som si tým však istá. Ručička tachometra šialene kmitala medzi sto päťdesiatkou a sto šesťdesiatkou. Dlho však nie.
Ani som si jazdu v mojom aute(!) poriadne neužila , a už som sa ocitla na školskom parkovisku. Zaparkovala som ho nakraj parkoviska , blízko školy k dvom najlepším autám z parkoviska : Edwardovmu Volvu a Rosalinmu Mercedesu. Vypla som motor ale ani náhodou sa mi ešte nechcelo vystúpiť. Tak som teda sedela na sedadle a opäť si prezerala všetko čo bolo moje. Keď ma však na rádiu znepokojila zdrvujúca správa – dve minúty do zvonenia – nevoľky som povypínala všetko , čo celý deň bežať nemuselo a vystúpila som. S nehou som zabuchla dvere na nablýskanom čiernom BMW a odišla som od neho pár krokov. Zvrtla som sa k nemu späť , namierila som naň kľúčikmi a stlačila som gombík na uzamykanie. Svetielka zablikali , auto zapišťalo a ostalo nehybné. Neubránila som sa diabolskému úsmevu.
„ Takže divadlo.“ Ozval sa za mnou Bellin hlas.
„ Tešíš sa? Predstavenie je už dnes večer.“
„ No a o koľkej teda po nás prídeš?“
„ O šiestej a okolo polnoci sme späť. Môže byť?“
„ Jasné.“ Kývla hlavou. „ A s kým tam chceš ešte ísť?“
„ Máš rada prekvapenia?“
„ Nie.“
„ Ani ja.“ Drzo som jej odsekla a odkráčala som od nej.