Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 11. Kapitola : Divadlo

Vytvořeno 20.01.2009 12:23:48 | Poslední změna 20.01.2009 19:07:03
Práve rozmýšľam nad úplnými hlúposťami : či aj upírov môžu postihovať ľudské choroby. Jasné , že odpoveď poznám dopredu , ale moje ruky ma nútia rozmýšľať a odreagovať sa na každej somarine . Svojím klepaním ma privádzajú do zúrivosti. Ako by som mala Parkinsonovu chorobu a to som len prehnane nervózna .
Už dávno som nemala takýto stres. Bola som pomerne v pohode , keď sme sa sťahovali aj keď som nastupovala na novú školu. Ale to som vedela aspoň z časti čo ma čaká a tiež , že toto nie je ani prvý a ani posledný raz , čo to robím. Na neustále premiestňovanie sa a menenie kolektívu , ktorý som ani nepoznala som si zvykla ľahko.
Do divadla s jedným upírom a dvomi ľuďmi som však tak často nechodila. Vlastne vôbec. A práve teraz ma prepadali myšlienky , ktoré mi mali napadnúť v Edwardovom aute. Myšlienky , ktoré by mi nedovolili takto zbytočne riskovať. V podstate som stále nevedela , čo mal Edward za lubom . Nevedela som , či mi náhodou neklamal a teraz sa na mne s Bellou niekde smeje . Nevedela som , čo sa môže stať. Naivne si myslieť , že všetci štyria pokojne prežijeme - ak vôbec všetci prežijeme - cestu do Seattlu , návštevu divadla a cestu späť , bolo fakt naivné. A tak som v to prestala už dávno dúfať , aby som nebola príliš sklamaná , keď sa niečo skazí. No a trápila ma ešte jedna vec : Bella vedela , čo som ja a Edward zač , ale Mike nie. Môže sa nevedomky porezať alebo si niečo naraziť a my , obaja upíri , sa dostaneme do vytrženia. Budeme schopní ho nechať žiť? Čo ak áno? Strpíme celú cestu s pachom krvi v nosoch? A čo ak nie? Zabijeme ho tam , rovno pred Bellou , ktorej život by vtedy tiež mohol visieť na vlásku? Dokážeme sa ovládnuť natoľko , aby sme sa neprezradili? Dúfala som v to , ale ešte viac som dúfala , aby sa nič nestalo. Nijaká krv , nijaké problémy. V najhoršom , alebo skôr v najlepšom mám niekde v kufri auta lekárničku a silný osviežovač vzduchu pre prípad núdze.
Toto je vraj jediný problém , ktorý ma trápi?! Prečo sa mi vždy , keď nad nejakým uvažujem vynorí v hlave milión a pol ďalších?!
Fajn , problém s nežiaducou krvou som ako tak , vyriešila. Ale to nie je vôbec jediná vec , ktorá by mi mohla skrížiť plány.
Bella , Edward , ja a Mike v jednom aute, v jednom divadle niekoľko hodín. Spolu. Bola by som to vôbec ja , keby som sa s niekým za tie hodiny nepohádala? A okrem toho , nikto z nich ma nepozná úplne. Môžem sa hocikedy rozzúriť , uraziť , alebo hocičo len tak . Som neuveriteľne náladová.
Svoje zlé vlastnosti sa v škole spolu s inštinktami snažím skrývať a môžem tvrdiť , že sa mi to aj darí , ale toto bude úplne iná situácia. V škole , keď cítim , že je najlepšie aby som sa s nikým nerozprávala sa vyhovorím napríklad na to , že sa musím učiť , alebo zdrhnem , alebo sa tvárim , že počúvam hudbu. Ako sa však vyhovorím v aute? Mám tušenie , že šoférovanie mi ako výhovorka nepostačí ... A aj tak , keď mám hroznú náladu som príliš ľahko čitateľná aj pre niekoho , kto nemá Edwardove schopnosti. Vtedy sa ľahko stávam zraniteľnou. A keď som zraniteľná , útočím a vtedy sa stávam neznesiteľnou. Prežijú to vôbec moji obetavý priatelia bez ujmy na psychike? V to môžem opäť len dúfať ... Oproti tomuto všetkému sa problémy s výberom topánok a šiat zdajú zanedbateľne malé . Ale aj tie riešim popri tom všetkom.
V šatníku mám toľko šiat , že neviem , ktoré si má od dobroty obliecť . Vylúčila som teda tie , ktoré by sa do divadla nehodili ani najmenej a teraz som si vyberala už len asi zo štvrtiny šiat. Ale aj tak som si veľmi nepomohla. Stále som sa nevedela rozhodnúť.
Bezradne som sa prechádzala pred radmi vešiakov a obzerala každý kúsok zvlášť. Nakoniec som si však skľúčene sadla na stoličku pred šatami a zúfalo som na ne hľadela. Myslela som si , že z diaľky sa mi budú zdať iné , alebo čo , ale vôbec to nepomohlo. Skúsila som teda ísť podľa psychológie. Na akú farbu sa dnes cítim? Čierna – ako každý deň. Veľmi som si pomohla. Ale aj tak ma to vyhodilo zo stoličky a prinútilo si prezerať všetky šaty , ktoré mali niečo spoločné s čiernou. Čiže väčšina.
Keď som si však už myslela , že si nebudem mať čo obliecť , padlo mi do oka niečo , čo som doteraz z neznámych príčin prehliadala. Šaty také skvelé na túto príležitosť , až bol hriech si ich aspoň len nevyskúšať. Zhodila som teda zo seba župan a navliekla som si ich. Sadli mi skvele , nečudo , postava sa mi už desaťročia nezmenila . Stále som vyzerala ako anorektička , rozdiel bol však v tom , že mne nikde tak nechutne nevytŕčali kosti. V očakávaní som sa teda postavila pred zrkadlo. Výsledok ma ohromil.
Mala som na sebe priam dokonalé šaty. Tmavomodré s hrubou , zamatovou bordovou stuhou ktorá ma mašľou zväzovala pod prsiami. Zo stuhy boli aj hrubé ramienka na pleciach. Celé šaty boli podšité čiernym tylom , takže som mala aj kratučké rukávy a šaty tesne nad kolená. Svojimi tmavými farbami a strihom na mňa pôsobili trochu goticky a spolu s démonickým pohľadom a vražedným úsmevom , ktorý som vrhala na zrkadlo vytvorili skvelé spojenie. Nemusela som sa rozhodovať ďalej. Tieto šaty vyhrali. Už len ostávalo doladiť doplnky a vymyslieť účes.
Pod šaty som si po niekoľkých sekundách rozmýšľania obliekla ešte čierne silonky a našla som si príliš ladiace topánky. Krvavo červené lodičky potiahnuté zamatom boli jednoznačnou voľbou. K nim som mala kúpenú aj malú listovú kabelku , akurát sa mi do nej zmestili kľúče, peňaženka a mobil.
Samozrejme , nemala som nervy pridlho si riešiť vlasy a tak som si ich len vyžehlila a dala na ne nejaký prípravok , aby boli rovné aj keď vystúpim z auta.
Keď som sa pozrela na hodiny na stene , nedokázala som veriť svojim očiam. O sedem minút mám stáť pred Mikovým domom . V momente som sa obula , prehodila som si cez seba čierny kabát , podrala som si veci a letela som k autu. Cestou som ešte šialene rýchlo vypínala všetky svetlá v dome a zamykala vchodové dvere. Otvorila som bránu , vyletela som aj s autom za ňu a tú som ešte v rýchlosti zavrela a zamkla. Všetko v aute som si poodkladala a vydala som sa na šialenú jazdu šialenou rýchlosťou .
Bola som pomerne prekvapená , keď som si uvedomila , že o necelých päť minút som už stála pred domom v ktorom žil Mike, najmä keď Mike býva na opačnom konci mesta ako ja. Zabrzdila som pred ním a nechala som upokojujúco vrnieť motor auta. S Mikom sme sa dohodli , že ma už bude čakať pred domom. Vypla som všetky svetlá v aute a nechala som svietiť len červeným svetlom palubnú dosku a hodiny na rádiu. V tme sa cítim najpokojnejšia a aj teraz ma účinne upokojovala. Po malej chvíli ma začalo byť teplo a tak som si vyzliekla kabát a prehodila som si ho cez sedadlo. Popri tom som nechtiac rukou vrazila som odrazového sklíčka a to sa vykrivilo. Nevenovala som mu viac čas , všimla som si totižto , že na verande domu stojí Mike a začína mieriť k autu. Radšej som sa teda venovala nastaveniu klimatizácie tak , aby mi viala vždy do tváre čerstvý vzduch. Pre istotu.
Posledných pár sekúnd som sedela ako v prvý deň autoškoly a nervózne som poklepávala prstami po čiernom koženom volante. Mike otvoril dvere.
„ Ahoj.“ Pozdravil sa.
„ Ahoj.“ Zo slušnosti som odzdravila. Mike sa zatiaľ usadil.
„ Uau! Vyzeráš ...“ premeriaval si ma . „ ... skvele!“
„ Vďaka. A tie botasky si nevšímaj , pod sedadlom mám lodičky . Zle sa v nich šoféruje.“ Vysvetlila som mu , keď som si všimla ako pohľadom zabrzdil na mojich čierno-bielych botaskách.
„ Môžeme ísť?“ Radšej som zmenila tému.
„ No , jasné.“ Neváhala som ani chvíľu. Dupla som na plynový pedál a vyletela som z príjazdovej cesty domu Newtonovcov. Teraz som mala namierené k Belle domov , kde som ju mala vyzdvihnúť aj spolu s Edwardom. Naplno som sa teda sústredila na cestu pred sebou a posledné sekundy som sa modlila , aby všetko vyšlo dobre.
Letela som s mojím autom po ceste a popritom som počúvala , čo robí Mike. Nechcela som sa na neho veľmi pozerať. Najmä teraz nie , keď bol v náladovom rozpoložení.
„ Eva , Seattle je opačným smerom.“ Upozornil ma po chvíli.
„ Viem.“
„ Tak prečo ideme sem?“ Z hlasu sa mu dala ľahko vyčítať nervozita.
„ Ideme ešte po pár priateľov , pôjdu s nami.“
„ Nespomínala si mi , že s nami pôjdu aj nejakí tvoji priatelia .“ Trochu sa urazil.
„ Neboj sa , poznáš ich.“ Zapriadla som , aby sa upokojil a venovala som mu úsmev. Dlho mu potom netrvalo , kým mu došlo o koho ide.
Teraz sme stáli pred domom náčelníka Swana a čakali sme , kým si Edward a Bella nastúpia.
A práve teraz nastal prvý zlom , vďaka ktorému som prestala už aj dúfať v to , žeby tento večer dopadol dobre.
Edward otvoril Belle dvere na pravej strane auta a keď si nasadla , zavrel za ňou. Obom sa nám pozdravila , ale aj jej bolo z hlasu vyčítať prekvapenie. Potom si nastúpil Edward. Neutrálne sa nám pozdravil. Všimla som si však v sklíčku , ktoré som nechtiac vykrivila , že je nesmierne nadšený Mikovou prítomnosťou. A rovnako sa tváril aj Mike. Akoby urazene sa Edwardovi pozdravil , založil si ruky a ďalej sa pozeral do tmy noci za sklom auta. Atmosféra bola viac než hustá , aj bez slov. Radšej som rýchlo vyrazila smerom na Seattle. Dlhé minúty každý mlčal.
Ach nie , začala ma prepadať skľúčenosť. Mike a Edward sú očividne príliš nadšený z prítomnosti toho druhého. A Bella sa tiež netvári dvakrát radostne , ako som si všimla v zrkadle. Čo si preboha navzájom urobili? A ja som im pokazila pekný večer. Mohli sme sa všetci dobre baviť , ale očividne nie spolu. A ešte sme smerovali aj do divadla , toto mohol byť len môj nápad. Začínala som mať výčitky svedomia , ktoré ma nútili zvrtnúť volant a vrátiť sa. Nespravila som však tak.
Najradšej by som celú túto situáciu nejako odľahčila , ale nič mi nenapadalo. Okrem toho , v rozhovoroch nie som vôbec dobrá a ako sa poznám , určite by som povedala niečo maximálne nevhodné. Ani za toľké roky som sa nenaučila správne postupovať v stresových situáciách. Skormútene som sa teda hlavou oprela o chladné bočné sklo a šoférovala som len končekmi prstov , ktorými som držala spodok volantu , pretože ruky som mala položené na nohách.
„ To je v poriadku.“ Šepol mi zozadu Edward tak , aby sme si to všimli len my dvaja a trochu ma tým vystrašil.
Nie , nie je. Pozri sa vôkol seba , vidíš , ako krásne tento večer začína. Ešte aj v myšlienkach som mala zlomený hlas. Prepáč , je to moja vina . Nemala som vás sem ťahať a bolo nesprávne , že som vám o Mikovi nepovedala.
„ Už sa netráp. Bella je v poriadku a Mika tiež prechádza hnev.“
A ty? Ešte sa hneváš?
„Ani som sa nehneval. A okrem toho , toto je tvoja oslava , máš sa tešiť! Prestaň sa trápiť , prosím.“ Zašepkal úpenlivo.
Pokúsim sa , ale nič nesľubujem. A neklam mi , videla som tvoj výraz , keď si nasadal. Zo smútku som mu nevedela poslať dosť zúrivú myšlienku. Edward sa však oprel o zadné sedadlo a viac ma ignoroval
„ Eva? Akou rýchlosťou vlastne ideme?“ Ozvala sa zozadu Bella.
„ Sto osemdesiatkou? Približne .“ Nedovidela som poriadne na tachometer. Zozadu som ešte začula Edwardov odľahčený smiech : „ Tak rýchlo? Veď len teraz si dostala vodičák.“ Smial sa ďalej.
„ Mám ho predsa oslavovať a tešiť sa! Teším sa z rýchlej jazdy.“ Tiež som sa pokúsila o ľahší tón , než na aký som sa cítila.
„ Tiež by som jazdil tak rýchlo , keby som mal takéto auto ...“ nečakane sa pridal Mike , „ Koľko to vlastne vytiahne?“
„ Nie veľa , len niečo cez dvestodesať.“
„ Dosť ...“ ďalej uvažoval Mike.
„ Ale má aj skvelý design , v Amerike som videl len zopár takýchto áut.“ Ozval sa Edward.
„ Ronald ho nechal doviezť z Nemecka , priamo z Mníchova. Pamätám si , že sa s cenou tohto rozmaru nechcel Silvii dlho priznať ...“ trochu som sa zasmiala , keď som si spomenula na nich dvoch pri debatách o BMW.
„ Ako nakoniec zareagovala , keď jej to povedal?“
„ Trochu ju to naštvalo , ale z najbližšej služobnej cesty sa vrátila na svojom Porsche kabrioletom. Nikdy pred tým som nevidela Ronalda takého závistlivého.“ Opäť som sa smiala. Ich „automobilová vojna“ sa snáď nikdy neskončí a vždy sa na nej dá dobre zabaviť. A vlastne aj vďaka nej mám teraz vlastné auto.
„ Ešte stále sa takto doberajú? Minule som videl Ronalda v meste v novom Land Roveri.“ Nadhodil Edward.
„ Áno , ale myslím , že sa Ronald konečne poučí a prestane s tým. Minule sa mi sťažoval , že cez úzke cestičky nevie prejsť.“ Znovu som sa neubránila slabému smiechu , keď som si predstavila , ako sa snaží presúkať sa cez nejakú špáru medzi domami so svojím tereniakom.
A takto sme sa o autách bavili celý zvyšok cesty do Seattlu. Bol to dobrý nápad začať s týmto a bola som za to Belle vďačná. V tejto téme som sa aspoň z časti cítila ako doma , Mikovi , ako chalanovi sadla tiež a Edward nebol tiež mimo. A aj Bella občas niečo nadhodila. Možno tento večer nedopadne tak zle , ako sa zdalo.
Ani neviem ako dlho sme sa takto bavili. Minúty sa mi zdali skrátené minimálne na polovicu. Čoskoro sme vchádzali do Seattlu.
Mike mi musel pomôcť trochu sa tu zorientovať. V Seattli som ešte v živote nebola a to , že som si doma prezrela jeho mapku mi nestačilo. Aj tak som potrebovala navigáciu . Ale bola to výhoda . Mike mohol kecať koľko len chcel a čím viac hovoril , tým sa mi zdal uvoľnenejší. To nám veľmi pomôže. Nie len jemu , ale ja mne. Aspoň už nemám také silné výčitky svedomia , keď sme sa začali trochu baviť.
Konečne sa mi podarilo dostať sa k divadlu. Zaparkovala som blízko neho a pomaly sme začali vystupovať. V rýchlosti som sa prezula , pobrala som si veci a ako posledná som opúšťala auto ja. Zamkla som ho a spolu s Mikom , Bellou a Edwardom sme vykročili k divadlu. Pri pokladni som si vyzdvihla lístky a ponáhľali sme sa nájsť si miesto. Vďaka môjmu blúdeniu sme skoro zmeškali. Usadili sme sa a čakali na začiatok predstavenia.

V divadle sme sa skutočne dobre bavili , tá komédia bola fakt skvelá. Až nám bolo všetkým ľúto , že sa skončila a my sme museli opúšťať priestory divadla. Čudovala som sa , keď som si všimla , ako dôveryhodne vyzerá Edwardov uvoľnený a pobavený výraz , potešil ma smiech javiaci sa na Bellinej tvári , ale najviac ma (v dobrom) zarazil Mikovo jasot. Myslela som si , že aj keď sme boli na komédii , jeho divadlo nezaujme. Asi som sa mýlila.
Nasadli sme do auta a naštartovala som.
„ Môžeme ísť teda späť domov?“ Spýtala som sa.
„ A nepôjdeme sa ešte niekam najesť?“ Hodil prekvapenú otázku Mike.
„ Sľúbila som vám , že vo Forkse budeme najneskôr o polnoci a už teraz je niečo po desiatej večer.“
„ Myslím , že ak pôjdeš takou istou rýchlosťou , ako si sa hnala sem , tak si stihneme pozrieť aj ďalšie predstavenie.“ Odsekol mi pobavene Mike.
„ Mať tak tvoj optimizmus ...“ prevrátila som očami.
„ Ste hladní?“
„ Nie.“
„ Nie.“ Zhodli sa Edward s Bellou.
„ Sorry Mike , ale ak sa budem ponáhľať domov , možno ešte stihneš večeru.“ Mike už ďalej neprotestoval. Vycúvala som teda s autom z miesta na parkovanie a vybrala som sa na cestu , ktorou by som sa dostala najskôr na diaľnicu. Ale aj teraz mi musel pomáhať Mike.
Opäť sme takmer hodinu sedeli v aute úplne ticho. Každý mlčal a ako som si všimla , všetci sa pozerali na čiernu krajinu , ktorá bola ešte viac stmavená mojimi tmavými sklami auta. Úplne všetci vyzerali tak , akoby nad niečím úporne premýšľali. Až kým ticho aj sústredenie ostatných nepreťal Mike.
„ Akú hudbu vlastne počúvaš?“ Zahľadel sa na mňa so zvlášť zamysleným výrazom.
Prekvapene som sa na neho pozrela. Najradšej by som mu odsekla otázku „ Prečo sa pýtaš?“ alebo „Čo ťa to zaujíma?“ ako mám vo zvyku ale nechcela som kaziť aspoň z časti pohodovú atmosféru. Začala som teda rozmýšľať nad maximálne diplomatickou otázkou.
„ Hmmm ... najlepšie asi bude , ak si otvoríš priehradku na cédečká a pozrieš sa tam.“
Mike tak urobil. Začal sa hrabať medzi mojimi vecami a vyťahovať cédečká a USB kľúče natlačené hudbou.
„ Ide ti ,“ pochvalne kýval hlavou „ Beethoven , Gospelové chorály ... a čo je toto? Rapové CD?“ Začal sa z chuti smiať.
„ To nie je rap ale hip hop.“ Opravila som ho trochu zahanbená. Po tých Gospelových choráloch to bolo fakt na mieste.
„ A v ako to je vlastne jazyku?“ Snažil sa vylúštiť nápisy na obale.
„ V slovenskom.“
„ Čo?“ Vyjavene po mne pozrel. V rovnakom údive boli aj Edward s Bellou.
„ Je to slovenský hip hop.“ Zopakovala som mu , keby mi nerozumel.
„ Prečo počúvaš slovenský hip hop.“ Stále bol zarazený.
„ Kvôli textom. Obzvlášť táto skupina , ktorej album máš v rukách má, nádherné texty.“
„ Ty vieš po slovensky ?!“ Pýtal sa už bez dychu.
„ Áno.“ Mike, a ani ostatný sa nezmohli na slová. Len po mne vyjavene hľadeli.
„ Narodila som sa na Slovensku a pár rokov som tam žila.“ Objasňovala som im.
„ T – to vážne?“
„ Áno.“
„ WaW ! Práve teraz som si uvedomil , že o tebe vlastne nič neviem. Hovor ešte niečo o sebe.“ Stále v šoku so seba dostal Mike.
„ Mne sa moja tajomnosť Mony Lisy páči.“ Tajomne som sa na neho usmiala. „A čo by si chcel vlastne vedieť?“
„ Napríklad ... prečo si adoptovaná?“ Nepríjemná otázka. Ale ja sa z nej nejako vykrútim. Keď mi je otázky budú príliš vadiť , prestanem mu odpovedať.
„ Wrightovci si ma adoptovali.“
„ Jasné , ale kde máš svojich biologických rodičov?“
Teraz som sa začala tváriť skľúčene aby pochopil , že zachádza ďaleko. Ale myslela som svoj výraz aj vážne.
„ Sú mŕtvi.“ Dostala som zo seba vetu dolámaným hlasom. Mike po mne chvíľu hľadel , asi čakal , že každú chvíľu vykríknem niečo v tom zmysle , že žartujem. Ja som však smutne pozorovala diaľnicu pred sebou.
„ To mi je ľúto. Ako sa to stalo?“
„ Prečo to chceš vedieť?“ Spýtala som sa ho. Môj hlas bol však ťažko zaraditeľný. Tichý , mrazivý, s dávkou hnevu ale aj veľkým množstvom smútku.
„ Prepáč.“
„ Nič sa nestalo.“
„ Kde si žila po tom?“
„ Vo Fínsku.“
„ Vo Fínsku?! Nepochádzaš náhodou zo Slovenska?“
„ Pochádzam , ale po smrti rodičov ma presunuli do detsáku , do Fínska.“
„ Takže vieš aj po fínsky?“
„ Viem , ale iba trochu. Skoro nikto sa tam so mnou nechcel baviť.“
„ A potom si ťa adoptovali tvoji terajší rodičia?“
„ Áno a presťahovali sme sa na Island.“
„ A z Islandu do Forksu ...“ konštatoval Mike. Toto bola ťažká téma . Nie len pre mňa , ale aj pre neho. Dalo sa to ľahko určiť podľa jeho pohrebného výrazu.
„ Naozaj vieš po slovensky?“ Zatváril sa po chvíli nedôverčivo.
„ Vyzerám že žartujem?!“ Odsekla som mu trochu naštvanejšie , než som skutočne myslela.
„ Nie!“ Ohradil sa. „ Môžem pustiť toto hip hopové cédečko?“ Spýtal sa.
„ Môžeš.“ Mike teda zapol prehrávač a strčil doň CD. Zapol hneď prvú pieseň , moju obľúbenú.
„ Tak , a teraz , aby som ti to s tou slovenčinou veril , spievaj!“ Opäť bol uvoľnený. Dosť nevysvetliteľne , najmä po tejto predošlej téme.
„ To nemyslíš vážne!“ Zasmiala som sa.
„ A prečo nie?“
„ Neviem spievať!“
„ Ale no! Aspoň to skús!“ Znenazdajky začala prosiť Bella.
„ A okrem toho , tí speváci skôr recitujú , než spievajú.“ Pridal sa Edward.
„ Tak fajn , dobre.“ Pridala som sa teda k hudobníkom. V aute sa teraz celý refrén ozývala len slovenčina.
„ Naozaj vieš po slovensky.“ Uznal nakoniec Mike.
„ A o čom to vlastne bolo?“ Chcel vedieť Edward.
„ O životnej filozofii autorov klipu.“
„ Aha.“
„ No pokračujem ešte z otázkami!“ Preťal krátke ticho opäť Mike.
„ Čo chceš ešte vedieť? Nevieš o mne už dosť?“
„ To určite nie! A pýtam sa : Tak ... napríklad ... aké zviera máš najradšej?“ Toto som už niekde počula? Alebo aspoň podobnú vetu. Zasmiala som sa , očividne , Mike sa snažil odľahčiť atmosféru v aute .
„ Snežného tigra.“ V spätnom sklíčku som si všimla , ako sa Edward na zadnom sedadle smeje . Obaja sme dobre vedeli , prečo. A smiešne nám aj prišlo , že Mike nie.
„ Fajn . A ... aké jedlo máš najradšej?“
„ Hmmm ... asi divinu.“ Znovu sa Edward smial. Teraz už však aj s Bellou. Všetci sme si z Mika robili srandu.
„ Aké filmy máš najradšej?“
„ Fuha , asi historické.“ Všimla som si , ako ma Mike pozoruje.
„ Počkaj , tu máš vlasy...“ natiahol sa ku mne , aby mi z líca odhrnul prameň vlasov.
„ Nedotýkaj sa ma!“ Reflexne som pred seba vytasila ruku na obranu.
Preľakla som sa , pre to som to spravila. Ako Mike natiahol ruku smerom ku mne , doľahol ku mne pach jeho krvi. Už mi nepomáhala ani klimatizácia. V tom zlomku sekundy som pocítila neznesiteľnú chuť na krv. Smäd taký spaľujúci , až som sa čudovala , že mi nehorí oblečenie od toho požiaru v žilách. Ale pokožku som mala ľadovú . A ani to si Mike nemohol všimnúť ...
Všimla som si , ako sa náhle atmosféra v aute zhustila a Mikov splašený a nechápavý výraz. Zvreskla som po ňom za takú hlúposť až príliš. Uvedomila som si , ako som zbledla ešte viac a , že mám vypúlené oči plné strachu. Ihneď som sa od neho otočila a sústredene som sledovala diaľnicu.
„ Prepáč ...“ šepla som , ale sotva ma mohol počuť.
„ Ev ...?“ pýtal sa Mike.
„ Eva!“ Napli sa mi svaly na rukách. Celá som bola napätá. Ako hŕba balvanov ma ťažila táto situácia a moje zahanbenie. Opäť bol každý ticho. Teraz však nie urazene , ani znudene , ale napäto. Ešte ani z reprákov sa nič neozývalo , sprostá prestávka medzi pesničkami!
Do konca cesty nikto neprehovoril a ani sa o to nepokúšal. Pozdravili sme sa iba Mikovi , keď vystupoval z auta. Nikto sa neodvážil pretrhnúť to trápne , napäté ticho. A aj jeho zásluhou som mala nové výčitky svedomia.
Zošmykla som sa na sedadle pokiaľ mi kolená dovolili , zavrela som oči a začal som si šúchať koreň nosa.
„ Aj vy ste taký šťastný ako ja , že sme sa ho už zbavili?“ Poslednú hodinu mi liezol prehnane na nervy svojím nafučaným výrazom.
„ Áno.“ Bez okolkov odvetil Edward. Bella len prikývla.
„ Ospravedlňujem sa za dnešný dokazený večer. Je to aj moja vina ...“
„ Už som ti raz povedal , že je to v poriadku.“ Vyvracal mi moje slová Edward. Ignorovala som ho.
„ Musím vám ho nejako vynahradiť... Nechceli by ste ísť ku mne?“
Bella prekvapene pozrela na Edwarda. Aj on sa tak tváril. Potom však kývli hlavami. Vypla som teda prehrávač , ktorý mi už začínal liezť na nervy spomienkami na Mika a dôvod nevydareného večera. Zvrtla som volant a zamierila som priamo k nám domov.