Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 12. Kapitola : Príbehy

Vytvořeno 23.01.2009 12:10:39 | Poslední změna 23.01.2009 12:12:00
„ Nevyzúvajte sa! A podajte mi kabáty ...“ upozornila som Bellu a Edwarda na chodbe nášho bieleho domu. Ich kabáty som zakvačila na vešiak a vykročila som smerom k mojej izbe.
„ Toto je Silviin skleník , sklad , kúpeľňa pre hostí , obývačka ,“ popisovala som miestnosti ukazujúc na ich dvere , keď za mnou kráčali po chodbe.
Začali sme stúpať hore schodmi : „ Dnes som tu sama , obaja rodičia sú na služobných cestách .“ Pre istotu som im oznámila.
„ To , že módna návrhárka chodí na služobné cesty , to ešte pochopím. Ale načo sú služobky vlastníkovi kníhkupectva ...“ rozmýšľal Edward nahlas.
„ Nemáme len kníhkupectvo. Vlastníme aj po štátoch malú sieť kníhtlačiarní... Nech sa páči , vojdite ! Moja izba!“ Podržala som im dvere , kým vošli. Obaja ostali na jej prahu trochu zaskočení. Asi jej rozmermi ...
„ Vám nie je ľúto , že ničíte životné prostredie?“ Všimla som si Edwardov začudovaný výraz s dávkou humoru.
„ Ani nie ... Posaďte sa . Dáš si niečo , Bella?“ Bella sa na mňa vyplašene pozrela. Ja som však na objasnenie otvorila poklop barového glóbusu a ukázala som na jeho obsah. Pochopila.
„ Nie , vďaka.“
„ Vieš ...“ pokračovala som vo vete pre Edwarda „ ... vždy na renesanciu mi Ronald kúpi niekoľko hektárov vyklčovanej pôdy neďaleko lesov niekde na pustatine a niekoľko stovák sadeníc malých stromčekov. Ja ich potom sadím , je to dobrý oddych , raz ročne ... Viem , nestačí to , ale aspoň niečo.“
„ Na renesanciu?“ Obaja sa tvárili nechápavo.
„ Znovuzrodenie .“ Stále nič. „ Deň , keď som sa stala upírom...“ nevysvetliteľne som už nebola taká veselá , ako doteraz.
„ Ty ... ty to oslavuješ?“ Opatrne sa pýtala Bella.
„ Áno ... renesanciu mám totiž dva dni po svojich narodeninách ...“ dlhé ticho.
„ Pamätáš si na niečo so svojho života , keď si bola ešte človekom?“ Bella už šepkala.
„ Viac než menej...“ obaja očividne čakali na to , čo poviem ďalej. Nechápem prečo , ale mala som neuveriteľnú chuť im všetko vyrozprávať. Už ma trochu nebavilo mať za dôverníkov len Ronalda a Silvy a okrem toho , za tie týždne , čo žijem vo Forkse som Edwarda aj Bellu dobre spoznala. Myslím , že mi nič netajili. Vždy boli ku mne úprimní a korektní. Verím im.
Sklopila som zrak a začala som , aj keď som presne nevedela , ako. Nikomu som nikdy svoj príbeh nerozprávala a rodičia ho poznali aj bez môjho opisu...
„ Narodila som sa niekde na severe Slovenska. Žila som so svojou rodinou na pustatine pri lese. S ľuďmi sme sa veľmi nebavili a aj najbližších susedov sme mali na vyše kilometra od seba . Upírov... Ronalda a Silvy.
Ale zato sme mali všetko čo sme potrebovali a medzi ľudí sme chodili zriedka kedy. Ale aj tak som sa s tými povrchnými detskami nebavila ... vždy sa mi smiali pre to , aká som bola. A že prečo som nemala priateľov ...
Žila som spolu s otcom – upírom , mamou – človekom a bratom , tiež človekom. O otcovi som už od detstva vedela , čo je zač a čoho je schopný. Ale nebála som sa ho. Vedela som , že mi neublíži. A mal ma rád. Nenútil ma ani chodiť do tej trápnej školy ďaleko od domova , učil ma radšej doma. A vďaka tomu som toho vedela oveľa viac , ako moji rovesníci ... Volal sa Bystrík a za manželku mal moju mamu , Janu. Po nej mám druhé meno – Jane.
Bola to veľmi milá a pracovitá žena. Mala rada nás , svoje deti a bolo vidno , že milovala aj svojho manžela. Bývala optimistická a vždy usmievavá a dobre naladená ... až do bratovej smrti.
Môj brat , Juraj , bol úplne iný , ako som vraj bola ja. Keby sme sa na seba nepodobali , nikto by nám neveril , že sme súrodenci. Kým ja som bola samotárka bez priateľov , on ich mal toľko , že ich nevedel ani spočítať. Ako dieťa som bola tichá , milá , utiahnutá , vždy s knihou v ruke. On si zase užíval život naplno : Vždy bol obklopený dievčatami , v dobrej nálade ... nie raz mu k nej dopomohol alkohol , a nikdy nečítal. Nebol ani spoľahlivý brat , ani svedomitý syn , ale aj tak som ho mala rada . Jedného dňa , ja som mala osem a on šestnásť , umrel pri krčmovej bitke. Ten chlap , čo ho zabil sa nikdy nenašiel , aj keď ho hľadal otec. Mama sa po tom psychicky zrútila... Už nikdy nebola taká , ako bola pred tým. Myslela si , že ho mala viac chrániť a stále si to kládla za vinu sebe. Stále sme jej to vyhovárali a snažili sme sa jej s otcom pomôcť , ale aj tak sa z toho nikdy úplne nedostala... Asi aj preto vtedy reagovala tak, ako reagovala...
Pamätám si , že bol teplý júnový večer , dva dni po mojich narodeninách. Otec sedel v kuchyni a čítal knihu , mama pripravovala večeru – sekala mäso – a ja som si čítala na záhrade. Otec bol vtedy dosť vysmädnutý , ale nemohol odísť z domu. Malo v tom čase prebehnúť v obci nejaké sčítanie ľudu alebo čo. Po domoch mal chodiť nejaký človek a sčitovať v ňom obyvateľov. Týždeň pred tým sme dostali list , že máme v tie dni ostať doma , keby ten človek prišiel. Ale meškal a otec nemohol odísť na lov , nikto z nás nevedel presne , kedy príde ...
Spomínam si , že som bola smädná a tak som si šla po pohár do kuchyne . Napila som sa a brala som si so sebou pohár vody aj na dvor. Tam som však už nedošla ...
Ako som prechádzala popri otcovi , ucítila som zrazu ostrú , bodavú bolesť na pravom pleci a padla som na zem ... Uvedomila som si však , aj keď neskôr , že otec ma nechcel zabiť. No chcel , ale zaváhal. Inak by som už bola mŕtva. A to bola jeho chyba. Mama práve sekala mäso ...
V momente sa mi zahmlilo pred očami a cítila som , ako sa mi podlomili kolená a padla som na podlahu. Ale tá bolesť bola oveľa slabšia ako tá , ktorá mi vystreľovala z pleca a zastrela mi oči. Mohla som už len vnímať zvuky.
Okrem ozveny rozbitého skla som počula aj prenikavé výkriky . Jeden otcov. Mama mu zaťala odzadu sekáčom do chrbta. Urobila to v afekte , chcela ma chrániť. Chytila amok a dobre vedela , ako sa vraždia upíri. Aj ju by mohol otec v tom momente zabiť , ale neurobil to. Zatiaľ ho však zabila mama...
Podľa zvukov som si uvedomila , že celý čas , ako ho sekala na kusy a pálila , plakala ... Ale až potom si však uvedomila , čoho sa dopustila. Zabila jedinú osobu , ktorá mi v tom momente mohla pomôcť. Áno , Ronald a Silvy boli našimi susedmi , ale kým by po nich prišla , už by bolo neskoro. Toto poznanie ju zabilo ... Zabila si manžela , nechávala umrieť dcéru a tak si sama vzala život . Podrezala si žili ... Potom za všetko zahmlilo ešte viac a ja som už nevnímala ani zvuky , ani pachy ... nič .
Podľa toho , čo mi rozprávali Ronald so Silvy som sa prebudila asi dva dni po tom , čo sa stalo. Vtedy nás vraj takto našli. Ihneď vedeli , čo robiť. Kým ma Silvy upokojovala , Ronald sa postaral o telá. Už vtedy som vnímala dostatočne na to , aby som sa z toho scvokla ...
Zbalili ešte v ten večer najpodstatnejšie veci a ušli sme ešte viac na sever. Celé desaťročia , podľa mojich skromných výpočtov to bolo vyše sto rokov , sme žili na Slovensku v lesoch niekde na severe. Z toho osudného večera , ktorý mi zmenil celý život som sa zbláznila a bola som vraj ako divé zviera ... monštrum. Hovorila som len keď som to potrebovala , vraždila som denne a bolo mi jedno čo ... Ronald , ani Silvy ma dlho nedokázali skrotiť. Ale nestrácali nádej. Každý deň na mňa dohliadali a snažili sa vo mne prebudiť aspoň trochu ľudskosti. Znovu ma vrátili k čítaniu a aby som sa vracala k ľudským citom a spomienkam, mi rozprávali príbehy a tom , aká som bola , keď som bola človekom , aká bola moja rodina , miesto , kde sme žili ... Potom sa mi to celé začalo vybavovať. Začala som si uvedomovať , že som , alebo skôr , žeby som mohla byť viac človekom , než zvieraťom. A toto moje poznanie si na mne všimli aj Ronald a Silvy.
Slovensko sa pre nás stalo až príliš svetlé a malé. A všetci sme potrebovali nový začiatok. Odsťahovali sme sa teda do Fínska...“ zrazu som si uvedomila , že už nesedím v kresle , kam som si sadla pred rozprávaním , ale že stojím pred oknom a opieram sa o parapetnú dosku. Edward stál za mnou a upokojujúco ma držal za plece. Bella ticho vzlykala na gauči.
V momente som k nej pribehla , vytiahla som z glóbusu škatuľu vreckoviek a podávala som jej ich. Ani som si neuvedomila , že to všetko som spravila upírsky rýchlo , všimla som si však Bellin vykoľajený výraz na tvári. Vzala si vreckovku , utrela si slzy a snažila sa tváriť trochu pokojnejšie. Edward si sadol znovu vedľa nej a upokojujúco ju objal.
„ Pokračuj.“ Poprosila ma trasľavo. Videla som v akom je stave , ale už som akosi nedokázala prestať. Aj Edward mi kývol , aby som rozprávala. Zlomeným hlasom som teda pokračovala ... „ Vo Fínsku sme žili na podobnej pustatine ako na Slovensku. Tam som však už nelovili ľudí , učila som sa prežiť len zo zvierat. Ronald mi tvrdil , že vtedy som začala konečne robiť pokroky. A okrem toho sa mi začali nanovo vybavovať city a spomienky na môj ľudský život. A zase som sa z toho zbláznila ... Druhý krát to však bolo iné. Vraj som sa stále triasla , bola som popolavo biela aj čerstvo po love , vždy som mala oči plné strachu a bolesti , keď na mňa niekto prehovoril čo len šeptom , strhla som sa a ako nočné mory za dňa sa mi vracali spomienky na ten večer ... Začala som sa hnusiť sama sebe a nech som sa snažila akokoľvek sa odreagovať , trvalo mi opäť roky , desaťročia , kým som sa pozbierala... Ale vraj mi to pomohlo : konečne sa podarilo Ronaldovi odučiť ma vďaka môjmu zhnuseniu voči sebe samej loviť ľudí.
Keď som už roky neulovila ani jedného človeka , Ronald mi začal dôverovať ešte viac. Vybavil na úrade moju adopciu a vtedy som sa stala skutočnou adoptívnou dcérou Ronalda a Silvy. To však nebol ani zďaleka okraj jeho dôvery...
Ronald ma dokonca začal brávať aj do mesta. Vždy , keď sa šiel prejsť medzi ľudí ma zobral so sebou. Ponúkol mi svoju pažu a ja som sa nej musela pevne držať obomi rukami. Vždy ho po našej prechádzke poriadne bolela , mal ju celú stuhnutú a v rukáve a na koži mal zo začiatku zárezy od mojich nechtoch. Ale nechcel aby som ho držala slabšie. Vedel , že kým mu drvím ruku , ani ma nenapadne vrhnúť sa po najbližšom človeku.
Začínala som však vďaka tomu dostávať istotu. Už som si dôverovala viac a menej som sa bála svojho nečakaného útoku na ľudí. Stále som však bola strhaná a sinavá. A to Ronald aj trochu využil. Každému , kto sa na mňa pýtal povedal , že som jeho adoptívna dcéra a že som psychicky chorá a on sa o mňa aj so svojou manželkou stará. V tej dobe nechcel mať nikto nič spoločné s duševne chorými a tak sa o mňa zaujímali , len keď o mne raz za čas klebetili. Inak sa mi úplne každý vyhýbal. A ja som postupne zisťovala svoje možnosti a hranice ...
Jedno dievča , volalo sa Ula , prejavovala o mňa ešte väčší záujem , ako by prejavila inak. Vždy bola veľmi obetavá , dobrosrdečná a ochotná. Nebolo starca v dedine , ktorého by nebola aspoň raz pozrieť a nepomohla mu s domácimi prácami. Aj mne chcela pomáhať. A rodičia jej to dovolili ... Najprv mohla pri mne byť len keď bol pri nás niekto z nich , ale neskôr nám dovolili ostať aj samým.
Bolo to veľmi oslobodzujúce , vedieť , že ju nezabijem už tak ľahko. Začínala som si veriť a veriť v ľudskosť vo mne. Zdokonaľovala som sa s jej pomocou vo fínštine aj v trpezlivosti , ale ona o tom , samozrejme, nevedela.
Nosila mi jedlo a ja som ho musela jesť a tváriť sa , že mi chutí . Počúvala som jej bľabotanie o jej zverencoch a ľuďoch ktorým pomáhala. Nudilo ma to , ale aj tak som ju mala rada. Celá dedina, okrem Ronalda a Silvy, sa mi otočila chrbtom a tvárili sa , že neexistujem , len ona nie. Vtedy som sa naučila , že mám dôverovať len skutočne dobrým priateľom. Ale aj tak to celé bola chyba...
Raz sme šli spolu s Ulou prejsť sa do lesa a nazbierať nejaké hríby pre jej starcov a starenky. Ako vždy , ona rozprávala a ja som ju počúvala. Sem tam som sa ju na niečo spýtala a potom zase rozprávala...
Celý ten čas som sa však premáhala , ako ešte snáď nikdy pred tým. Musela som byť trochu smädnejšia , ako som si mohla dovoliť a ona voňala nenormálne silno. Doslova som cítila , ako ma myšlienky na vraždu škrabú o suché hrdlo a pália v žilách a cítila som , ako mi každú chvíľu tmavne dúhovka , ale snažila som sa. Vtedy sa však stala chyba. Ula sa pichla o tŕň zo šípok... V tom momente som ju zabila...
Opäť sa história zopakovala. Zase po rokoch som zabila človeka. Uvedomila som si svoju chybu až keď bola dávno mŕtva , bez života a bez kvapky krvi a keď som bola ja napitá . Vtedy som sa zhrozila , keď som ju videla ležať takú bielu na tráve , úplne ochabnutú a ... mŕtvu. Opäť ma po mesiacoch zachvátila silná triaška , šok a výčitky svedomia. Oprela som sa o najbližší strom a ľutovala som svoj čin zhrozená pohľadom na bezduché telo kamarátky...
Ani neviem ,ako dlho som tam sedela ale viem , že prešli hodiny , kým nás Ronald a Silvy našli. Keď si uvedomili , čo som spravila , ihneď ma Silvy začala upokojovať a Ronald pochoval telo úbohej Uly. Ešte v tú noc sme ušli na Island...
Tam som bola opäť roky samotárska , ale nezačínali sme s adoptívnymi rodičmi pri mojej výchove úplne od začiatku. Dodnes nechápem prečo , ale stále mi verili. Dovolili mi chodiť medzi ľudí a vôbec sa na mňa za ten zločin vo Fínsku nehnevali. Práve naopak , chápali ma. Ja som však v ten deň okrem kamarátky stratila aj istotu v samú seba. Už som nechodila medzi ľudí , dom som opúšťala len kvôli lovom. Až kým sa Ronald nerozhodol ma opäť postupne brávať medzi ľudí. Zvykla som si však na nich rýchlejšie , ako vo Fínsku. A islandsky som sa naučila najprv vďaka ulici a až potom z kníh. Potom ma Ronald prihlásil na strednú. Tam som sa zdokonalila v Islandčine a zmaturovala som. A znovu som nadobudla istotu v samú seba ...
Potom sme sa presťahovali na druhý koniec Islandu , kde som chodila pre zmenu do bilingválnej školy , aby som sa naučila skvele po anglicky. Plus aj jazykové školy a prvý vodičák. Keď som zmaturovala druhý krát a prešlo pár mesiacov , presťahovali sme sa do Ameriky , do Forksu ... a zvyšok už asi poznáte.“ Zdvihla som zrak od jednej fínskej knihy v polici pri ktorej som teraz stála k Edwardovi a Belle. Edward mal na tvári zmiešaný výraz, a Bella ? Ani si nedovoľujem určiť všetky pocity , ktoré sa jej mihali na tvári , ale väčšinou prevládal súcit , ľútosť a smútok. Ani o jedno som nestála.
„ Si v poriadku?“ Opýtala som sa jej s citom pre prípad , žeby som sa jej zhnusila. Popri tom som si k nej prisadla z druhej strany na gauč. Edward ju stále objímal a upokojoval.
Bella len kývla hlavou.
„ Neboj sa o ňu. Ona toho vydrží veľa.“ Ozrejmil mi jej priateľ.
„ Však ti teraz pripadám ako monštrum?“
„ Nie , to vôbec nie! Len to celé bolo také ... smutné!“ Snažila sa hovoriť cez slzy.
„ Nemusíš mi klamať , nezabijem ťa.“ Poprosila som ju. Po tomto príbehu by mi prestala dôverovať aj skutočne silná nátura.
„ Prepáč , nemala som pokračovať , keď som ťa videla , že plačeš...“
„ Nie , t – to je v poriadku. Chcela som počuť tvoj príbeh.“
„ Dáš si ..“ vytiahla som z glóbusu najbližší sáčok a študovala som jeho obal , aby som zistila , čo obsahuje „ ... čokoládové cukríky? Čokoláda vraj upokojuje ...“
„ Uhm.“ Opäť len kývla hlavou. Otvorila som teda sáčok a ponúkla som ju jeho obsahom. Bella si jeden zobrala , vybalila ho z papierika a bonbón si dala do úst.
„ Povedz mi ,ak bude hnusný . Ja som ich ešte nechutnala ...“ pokúsila som sa o úsmev. Aj Bella sa trochu zasmiala. Už aj prestala plakať.
„ Naozaj ku mne necítiš odpor , ani strach , ani nič?“ Opýtala som sa.
„ Naozaj nie.“ Zatvárila sa presvedčivo. Mala som pocit , že jej toto tvrdenie začínam veriť.
„ A ako sa vlastne zoznámili Ronald a Silvy?“ opýtala sa Bella skutočne presvedčivo.
„ Viem , že to bolo na Slovensku , ale stalo sa to oveľa skôr , než som vôbec žila ,aj a v inej dedine. Viem , že Ronald sa tam dostal za prácou a tam Silvy spoznal. Ešte vtedy sa volala Silvia a bola človekom. Zamilovali sa do seba ale ich láske šťastie neprialo. Silvy chcel jej otec vydať za nejakého starého zemepána a o Ronaldovi nechcel ani počuť. Silvy však s tým starým chlapom nechcela mať nič spoločné a vždy , keď si niečo zaumieni , to aj docieli. Táto vlastnosť sa jej ešte zdokonalila , keď sa stala upírom.
Jedného dňa ušla aj s Ronaldom a odvtedy svoju rodinu , ani nikoho koho predtým poznala už nestretla.
Usadila sa aj s Ronaldom , založili si malý statok a neskôr sa zobrali. Lenže Silvy vždy dosiahne to , čo chce ... Vraj jej trvalo dva roky , kým prehovorila Ronalda , aby ju premenil na upíra. Pristal na to.
Dlho sa na tú akciu pripravoval a skutočne dôkladne , aby to dokázal. Vtedy nepoznal nijakých upírov , okrem svojej rodiny v Dánsku , tak to musel zvládnuť sám. Nikto mu s tým nepomohol.
Šesť dní vraj trvalo Silvii kým sa z nej stal upír. Ronald sa o ňu celé tie dni staral , upokojoval ju a celé dni svoje rozhodnutie ľutoval. Ale potom vraj už nikdy ...
A ani Silvy to neľutuje ... alebo mi klame.“ Každý z nás mlčal a všetci sme rozmýšľali nad tým , čo sme si práve vypočuli. Bella si po chvíli vzala ďalší cukrík. Tým nás odpútala od myšlienok. Pozrela som sa teda na hodiny prehrávača opretého o stenu. Bolo niečo po druhej ráno ...
„ A ja som sľúbila , že vás do polnoci vrátim ...“ prehovorila som trochu previnilo.
„ Chcete sa ešte pozrieť hore?“
„ Dobre , ale najprv chcem vedieť ešte jednu vec...“ prehovoril Edward.
„ Pýtaj sa , možno ti odpoviem.“
„ Ty ľutuješ to , že si upír , však?“ Bolo to viac konštatovanie , než otázka.
„ Nie , nikdy to neoľutujem ... Predstav si môj život pred premenou a aký by bol bez nej? Mala som nudný , nezáživný život v ktorom som poznala len povinnosti okolo domu a knihy... Myslíš si , že by som bola taká šťastná ako tam až do smrti? Nie. V tej dobe by som si asi musela zobrať prvého sedliaka , ktorý by o mňa pri mojom životnom štýle a tých chýroch ktoré o mne kolovali po dedine , zakopol. A nebol by to určite nijaký vysnívaný princ. Bol by to sedliak v pravom slova zmysle , ktorému by som musela slúžiť až po zvyšok života.
Ako by dopadla Silvy , keby neušla s Ronaldom? Hrozne ... A tak by som dopadla aj ja. Až po tom uhryznutí začal môj život naberať grády ! Začala som nanovo žiť.
Preto slávim svoju renesanciu! Môj otec mi daroval život dvakrát : raz ako človeku , a raz ako upírovi.
A napríklad , nikdy by som sa ani nenaučila snowbordovať sa , nevidela by som Island , Ameriku , nikdy by som nespoznala vás ... a za to všetko mi to stojí.
Keby som si v ten večer mohla vybrať , či život , alebo smrť , ani chvíľu by som neváhala...“ chvíľu som ešte sedela v kresle a nechala som svoje slová pôsobiť. Potom som sa postavila a vykročila som smerom ku schodom. Moja návšteva ma nasledovala.
Vyšli sme hore schodmi a ja som sa odstúpila k zábradliu , aby si izbu mohli pozrieť. Mňa pohľad na vlastnú izbu nijako neudivoval , ale o Belle sa toto tvrdiť nedalo.
Ticho zajasala , zabudla na plač už úplne a s otvorenými ústami pomaly pristupovala k obrazu oproti sebe. Zvyšok miestnosti si nevšímala.
Rovnako reagoval aj Edward , ten však tak zjavne nejasal , skôr sa smial. Tiež však pristúpil k obrazu a obdivoval ho spolu s Bellou.
„ A toto má byť čo?“ s úžasom na tvári zadržiaval smiech. „ A ja ti mám veriť , že si upír?!“
Stále neodtŕhal pohľad od obrazu a podrobne si ho prezeral. Ani som sa nečudovala jeho otázke pri pohľade naň.
Bola som na ňom ja. Nič nezvyčajné. Ležala som na jednom z mojich gaučov na ktorom bolo prehodené jemné , svetlo-modré , takmer biele plátno . Ležala som na ňom ako grécka bohyňa. Mala som na sebe tehlovo-hnedú tógu a pozadie obrazu bolo tiež podobnej farby. Vlasy som mala natočené , ale zviazané do staro-gréckeho účesu , akéhosi uzla na hlave z ktorého sa mi sem tam naschvál uvoľnil nejaký pramienok vlasov a voľne padal popri mojej hlave. Tú som mala zaklonenú so zavretými očami a otvorenými ústami , nad ktorými som si držala strapec hrozna a tvárila som sa , akoby som sa ho chystala jesť. Strapec som mala v pravej ruke , ľavou som sa opierala o pohovku , pravú nohu som mala pokrčenú , ľavú vystretú a moja hlava bola na pravej strane obrazu , zatiaľ čo nohy boli na opačnej. Vyzeral skvele.
„ To maľovala Silvy. Bolo to hnusné . Musela som dokonca jeden strapec hrozna zjesť , aby som vyzerala pri maľovaní dôveryhodne ...“ spomínala som si.
„ Je ... úžasný!“ plesala Bella.
„ Každý z nás má vo svojej pracovni podobný ...“
Ešte chvíľu sa naň Bella s Edwardom dívala a potom sa zahľadela na zvyšok izby.
„ Klavír? Aj ty hráš?“ Pozrela sa na mňa.
„ Áno , hráš tiež?“ Zdvihla som obočie , obe sme to o sebe nevedeli
„ Nie , ja nie ! Edward hrá.“
„ Aha.“ Obaja podišli k môjmu lesklému krásavcovi a aj toho si prezerali. Vtedy som si uvedomila , že od vtedy , ak sme sa sem prisťahovali , som na ňom hrala len pár krát.
„ Ronald mi ho kúpil , aby som si zlepšila citlivosť a rytmus v prstoch. Ale potom ma hranie začalo baviť a tak hrávam.“
„ Aj skladáš?“ Pozrel sa na mňa Edward.
„ Nie , len hrám.“ Potriasla som hlavou.
Prezreli sme si spolu ešte moju terasu a potom , keď som zistila , že je už okolo tretej ráno som Bellu a Edwarda odviezla domov.
Celý ten čas v aute som však premýšľala nad všetkým tým , čo som im povedala. Tým , že som si to celé zopakovala , to vo mne rozvírilo dávno usadenú vrstvu myšlienok. Teraz som však rozmýšľala najviac nad mojim bratom.
Obaja sme mali súdené zomrieť v šestnástich , ale ja som na rozdiel od neho , svoju smrť prežila. Malo to tak skutočne byť? Nemala som v ten večer umrieť aj ja? A prečo práve ja? Nemohol prežiť radšej môj brat a ja by som umrela? Prečo on? Prečo ja? Zvládol by on to , čo som prežila ja? Bol by aj on radšej upírom , než mŕtvolou? Nedokázala som pochopiť tento zámer osudu ...