Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 14. Kapitola : Ľad

Vytvořeno 29.01.2009 15:46:52 | Poslední změna 29.01.2009 15:48:43
S Alice sme sa sánkovaním zabávali snáď do polnoci. Až potom sa nám podarilo si spomenúť na Edwarda a Bellu. Keď sme ich však našli pred chatou stavať skutočne veľkého snehuliaka a obhadzovať sa snehom , nedalo sa tvrdiť , že by sme im príliš k šťastiu chýbali. Medzi časom sa vrátil aj Jasper a tak sa Alice šla radšej venovať jemu. Ja som sa šla prezliecť dnu do niečoho suchého. Samozrejme , všetko na sebe som mala do poslednej nylonovej nitky mokré. Tak isto spravila aj Alice a aj Jasperovi nebolo príliš pohodlne v mokrom oblečení. Tak sme sa všetci traja pobrali do našich izieb a na chodbe sme sa rozdelili.
Všetko naše mokré oblečenie skončilo na radiátoroch , ktoré boli vďaka Emmettovi teraz poriadne horúce a nie studené , ako keď sme prišli. Alice zatiaľ rozmýšľala , čo budeme robiť. Napadlo jej , že v pivnici , odkiaľ vytiahla sánky si všimla nejaké spoločenské hry. Nebolo jej treba ani hovoriť a o niekoľko sekúnd stála uprostred obývačky s Twisterom s rukách. Práve sme v nej sedeli všetci , no vlastne Emmett , Jasper , ja a Alice stála. Bella s Edwardom boli stále vonku. Ani jedného z nás nebolo treba dlho ukecávať. Dohodli sme sa , že Alice nám bude vytáčať farby. Bolo to tak rýchlejšie , pretože sme všetci vedeli , že vyhrá v hre kameň , papier , nožnice . Pri nej by mi veľmi nepomohla moja vlastnosť odhadovania konania.
Rozprestreli sme teda hrací plán na zem a zoradili sme sa. Prvému losovala farbu Emmettovi. Nedostal ťažkú úlohu – postaviť sa ľavou nohou na modrú. Potom Jasper – pravá ruka na červenú a nakoniec som vyfasovala ja postavenie pravej nohy na zelenú. Tak som sa ocitla tesne vedľa Jaspera. Po niekoľkých losovaniach sme skončili v poriadne dopletených polohách na ktorých sa Alice do sýtosti zabávala. Fotila si nás a smiala sa spolu s nami. A najmä so mnou. Ako naschvál som dostávala také farby , pri ktorých som nie raz musela stáť v mostíku , alebo dole hlavou. Raz pri takomto mojom postoji mi skĺzlo tričko , radšej nekomentujem kam , ale mala som nahé celé brucho. No a práve vtedy sa Jasper musel dotknúť ľavou rukou červenej farby kdesi na plátne. Nemal chudák na výber , len sa postaviť na špičky a prevesiť sa rovno cezo mňa. Všetci sme sa na tom smiali , Emmettovi to prišlo náramne smiešne , keď mal presne výhľad na bratov výraz a Alice mohla obiehať okolo , tak si ho užila tiež. Ja som sa však rehotala zo všetkých najviac. Okrem toho , že táto poloha mi prišla celá smiešna som sa smiala aj preto , lebo Jasper ma šteklil vlasmi na bruchu. A ja som prehnane šteklivá aj na upíra.
V takejto dopletenej polohe sme však nezotrvali dlho. Zase , ako po už nespočetný krát sa niekomu z nás podlomila od smiechu ruka , či noha a potom to už išlo. Všetci sme sa našli v záchvate smiechu na hracom pláne.
Okolo druhej ráno konečne dorazil do chaty aj náš nezvestný pár. Nás práve vtedy začalo nudiť hrať Twister a tak keď sa Bella prezliekla a najedla , Alice našla nejaké hracie karty. Usadili sme sa na kožušinový koberec do kruhu a Alice nám začala vysvetľovať pravidlá hry. Razom som pochopila , že určite nebudeme hrať poker ani nič podobné. Ako som si všimla podľa loga na zadnej strane kariet , jednalo sa o nejaké karty zo ženského magazínu.
Ako prvá si mala ťahať kartu Bella a urobiť presne to , čo bolo na nej napísané. Trasľavou rukou si zobrala prvú na vrchu balíčku , otočila si ju a s vyvalenými očami čítala : „ Povedzte jedným slovom vlastnosť , ktorá najviac vystihuje osobu sediacu po vašej ľavici.“ Čiže Alice ... prosté ... Po chvíli sa pozrela Alice do očí a s výrazom vystrašeného králika prehovorila : „ Optimizmus?“
„ Napríklad!“ Tešila sa Alice. Potom si ťahal kartu Edward. No a takto sme šli ďalej .
Zažili sme aj celkom zábavné situácie , najmä , keď som si vytiahla kartu , vďaka ktorej som musela zahrať situáciu , v ktorej dávam Jasperovi košom , lebo ma podviedol.
Nahodila som preto takmer profesionálne zahraný výraz trpiteľky , postavila som sa a naznačila som gestom Jasperovi , nech sa postaví aj on.
„ Ako si mohol?!“ Prehovorila som najdolámanejším hlasom , aký som v tom momente dokázala zahrať a v očiach sa mi odrazila bolestivá otázka. Jasper ostal bez slova.
„ Ako si mi to mohol urobiť? Ako si ma mohol podviesť? A ešte k tomu s ... tou Jessicou?!“ Vyprskla som na neho prvé meno , ktoré mi napadlo. V sieni sa ozval smiech „ Nebola som ti dosť dobrá? Dosť pekná? Dosť múdra? Dosť príťažlivá? Prečo stále mlčíš?!“ Nechala som asi na sekundu pôsobiť svoje slová. „ Aspoň mi povedz , prečo si to urobil a ja sa ti navždy odpracem zo života...“ začali sa mi zasekávať slová v hrdle. Začala som túto úlohu naplno prežívať. „ A to už hádam stačí!“ Otočila som sa so smiechom na ostatných. Všetci sa usmievali nad Jasperovým ohromeným výrazom. Protestne som si sadla späť na kožušinu a potom vedľa mňa aj Jasper.
„ Ale naozaj , Jasper , prečo si to spravil?“ Pozrela sa na neho Alice.
„ Veď to bola len hra!“ Ohradil sa.
„ My vieme.“ Zasmial sa na ňom Emmett. No a takto sme hrali až kým Bella nezaspala opretá o pohovku. Potom ju Edward vyniesol do spálne. Nám sa práve vtedy začali opakovať karty a tak táto hra prestávala byť zábavná. Tak sme si len posadali na gauče a rozprávali sa. Ani si presne nespomínam o čom , viem len , že bola sranda a bavili sme sa spolu , až kým sme nezbadali schádzať Bellu po schodoch .
Dohodli sme sa , že počkáme , kým sa naraňajkuje , prezlečieme sa a pôjdeme na kopec. Konečne!
No a asi netreba pripomínať , že tak , ako si zaumieni päť upírov a človek sa aj stane. Všetci sme sa prezliekli (ja do vecí , čo som si kúpila u Mika. Len tak , pre info) , zamkli sme chatu , pobrali si veci a kráčali sme si na svah. Pod kopcom som ešte pomohla Jasperovi nastaviť viazanie na veľkosť jeho lyžiarok a potom sme sa všetci rozbehli hore kopcom. Ja som niesla okrem svojho snowbordu aj Belline lyže a palice a tak som bola trochu zaťaženejšia než ostatný. Ale ak berieme do úvahy , že ja som bežala v snowbordových topánkach a nie v lyžiarkach , tak sme boli vyrovnaný. Zdalo by sa , že Edward bude za nami zaostávať najviac , veď mal predsa na chrbte Bellu. Nebola to však pravda. Bella nebola ťažká a okrem toho , Edward bežal z nás skutočne najrýchlejšie. Aj preto sme bežali v jednej skupinke takmer zarovno.
Netrvalo dlho a všetci sme stáli na vrchu svahu. Všetci sme boli z počasia nadšený. Ako na želanie , vôbec nepršalo a ani nesnežilo. Prekrásne svietilo slnko a odrážalo sa od snehu. Väčšina z nás sa trblietala. Ja sa snowbordujem zásadne bez rukavíc a tak sa mi v ostrom svetle ligotali ruky ako najaté a oslepovali každého , kto sa na ne pozrel. Ešteže sme si všetci vzali aj slnečné okuliare. Rýchlo nás však omrzelo tešiť sa len tak , naprázdno , z krásy hôr okolo.
Všimla som si , že kým som sa nechala unášať okolím , Emmett , Jasper a Alice si zatiaľ pripli lyže k lyžiarkam .
„ Tak ideme?“ Prehodil Emmett smerom k nám. Edwarda a Bellu naschvál nevyzýval , vedel , že jeho brat bude Bellu učiť lyžovať.
„ Poďme.“ Pokývol Jasper hlavou a spustil sa dole závratnou rýchlosťou. Trvalo skutočne len zlomok sekundy a stratil sa mi z dohľadu. Rovnako aj jeho brat a priateľka.
Ostali sme s Bellou a Edwardom sami. Edward práve ticho vysvetľoval Belle v čom približne spočíva princíp lyžovania. Tá ho však počúvala len zbežne. Viac – menej vyzerala , akoby bola ešte stále otrasená z rýchleho behu a pozerala sa na mňa.
„ Ty za nimi nejdeš?“ Prehovorila po chvíli.
„ Trochu na vás počkám. Nechcem sa nikde náhliť . Budem pomáhať Edwardovi dávať na teba pozor , keď budeš padať , ak mu to nevadí ...“ vrhla som na neho pohľadom. Netváril sa urazene. „ ... aj tak vás budem čakať dole , predsa vám budem niesť lyže.“
Len kývla hlavou. Očividne šetrila slovami. Tvárila sa ako na pohrebe. Bola nervózna a vystresovaná. Úprimne povedané , ani sa jej nečudujem. Nie je tajomstvo , že Bella má problém chodiť a nepadať . Na jej mieste by som z lyží na svojich nohách mala stresy aj ja.
Edward jej nastavil ruku , aby sa o ňu oprela , kým si zacvakne lyžiarky do lyží. Ochotne sa jej chytila a skúsila stáť rovno na jednej nohe v lyžiarke na zamrznutom snehu a druhú nohu si snažila upevniť do viazania lyže. Edward jej veľmi pomáha. Nielenže ju držal aby nespadla , nielenže jej pristúpil lyže , aby sa jej nekĺzali ale ju celý čas ubezpečoval , že lyžovanie nie je nič strašné a že ju to naučí , pokiaľ bude sama chcieť.
Nechala som ich trochu osamote. Zabavila som sa na chvíľu upevňovaním si topánok do snowbordu a potom som sa spustila már metrov nižšie. Edward práve neochotne púšťal Bellu pomaly dole kopcom a celý čas bol vedľa nej. Dosť ďaleko natoľko , aby mohla slobodne zatáčať a dosť blízko na to , aby ju zachytil , keď bude padať. Svoje palice zvieral v jednej ruke a druhú mal sto percentne voľnú len pre svoje dievča.
Boli spolu takí zlatí. A ja som sa cítila ako drzí divák v kine , ktorý nemá právo vidieť všetky tie iskričky lásky , ktoré tam spontánne preskakujú medzi zamilovanými. Cítila som sa blbo. Niečo som cítila a nebyť toho , že po nociach študujem svetovú literatúru a v duchu sa zaoberám citmi postáv , vôbec nechápem tomu , čo mi zoviera pľúca a dovoľuje mi dýchať len zbežne. Myslela by som si , že to je ten prehnane horský vzduch presýtený pachom ihličia zmiešaný s mnohými inými pachmi lesa , ale dobre som vedela , že to tak nie je. Toto je niečo úplne iné. Niečo , čo nesúvisí , a ani nikdy nebude, s pachmi v atmosfére.
Toto bola citová záležitosť. Po povrchnom a rýchlom analyzovaní svojich pocitov som si uvedomila , že žiarlim. Závidím a žiarlim. Obaja , Edward s Bellou , sú spolu takí nevýslovne rozkošní. Na Belle viac než zjavne vidno bezvýhradnú oddanosť a náklonnosť venovanú svojmu upírovi a z Edwardových zlatistých očí priam prekypuje neha , strach spojený s obavami o svoju lásku , ale najmä šťastie , ktoré si očividne uvedomuje pri každej ich spoločnej sekunde. Ja závidím. Nezávidím Belle Edwarda , to nie. Závidím obom tie pocity.
Doteraz som bola len kus ľadu. Sprostý , nabiflený ľad vytesaný do ľudskej podoby so vstreknutým jedom upíra a dávkou života. Nič viac , nič menej. Dokázala som cítiť len tie najzákladnejšie city , ktorými sa mohli pýšiť neandertálci z Neanderovej doliny. Teraz , keď však vidím niekoho tak nepopísateľne zamilovaného , šťastného a oddaného , tiež túžim po niečom takom.
Uvedomila som si vec , ktorú si od spoznania Belly a Cullenovcov uvedomujem často. To , že aj niekto taký bezcitný a krutý ako sme my má právo na život v láske. Áno , viem. Doma som mala desiatky rokov maketu dokonalého páru , Ronalda a Silvy , ale ich láska mi už pripadala ako samozrejmosť. Nepoznala som ich jedného bez druhého. Obaja len spolu.
Aj ja mám právo milovať , nie? Má aj monštrum mojich rozmerov právo milovať? Nie ... Ale ja chcem byť milovaná! Prečo ku mne nikto nikdy necítil niečo také krásne , ako vidím pred sebou? Prečo ja som nikdy nikoho ani len z časti nemilovala tak , ako to vidím teraz? Prečo sa na mňa nikto takto nepozeral , ako sa pozerá práve teraz , a vlastne vždy Edward na Bellu? Prečo ...
Mäknem. Ako ten ľad na ostrom slnku. Ožaruje ma láska tých zamilovaných párov všade okolo seba a preto mäknem. Mala by som sa hanbiť , žiarlim vlastnej kamarátke city , ktoré k nej cíti môj vlastný kamarát. Aspoň viem , že som sa neroztopila úplne a stále som vytesaná z ľadu.
Ha , rodičia by boli na seba pyšný. Ronald so Silvy sa vždy snažili so mňa vychovať monštrum cítiace ako človek. Keby len poznali tento môj citový výlev ... asi by začali veriť , že aj ľadom sa dá za dlhé desaťročia pohnúť.
Bola som až príliš zamyslená a preto ma prebral až zvuk padajúcej osoby do snehu. Precitla som neskoro. Bella už ležala na zemi. Nič jej nebolo , pokojne ležala ako niekto , kto spadne len primitívne na bok. Edward stál pri nej , pomáhal jej na nohy a popri tom sa hádali.
„ Sľúbil si mi , že ma chytíš , keď budem padať!“ Osopila sa na svojho záchrancu Bella.
„ Verila by si , že som ťa nechal spadnúť pre tvoje vlastné dobro?“ Šibalsky sa na ňu usmial podávajúc jej ruku.
„ Teraz , keď už máš prvý pád za sebou ti bude úplne jedno , či spadneš aj druhý raz.“ Zamilovane sa na ňu usmieval a prekypoval nehou.
„ Ale aj tak by si ma už nemusel nechať padať.“
„ Dobre .“ Obaja stáli až príliš blízko mne. Mohla som Bellu pri páde zachytiť , ale ja som sa zamýšľala nad skutočnými , nepodstatnými hlúposťami. Radšej som sa teda dosnowbordovala o ďalších pár metrov ďalej. Bella sa teraz opäť pomaly kĺzala dole kopcom a Edward jej bol v bezpečnej blízkosti. Pomaly som sa teda začala kĺzať aj ja. Bella chytá rýchlosť , ak to takýmto tempom pôjde aj naďalej , zasnowbordujem si možno aj dnes.
Bola to pravda , Bella sa tuším aj dnes naučí lyžovať. Smerovali sme spolu dole už asi po piaty krát a čím viac jázd sme absolvovali , tým to šlo Belle lepšie. Aj ja som sa začala snowbordovať trochy rýchlejšie a nechávala som ich viac osamote.
Zrazu sa však stalo niečo , čo bolo to posledné , čo by sme všetci chceli , aby sa stalo.
Zbadala som vedľa seba kĺzať sa slnečné okuliare a začula som krik , zvuk pádu a znovu krik. Zvrtla som sa. Šokujúci pohľad.
Edward nechával Bellu jazdiť ešte trochu slobodnejšie , a tak bol viac než dva metre za ňou. Teraz však musela Bella nechtiac vybehnúť na nejaký nános snehu a tá neudržala ten tlak. Muselo sa jej zle zatáčať , išla veľmi rýchlo.
Teraz však rýchlo letela. Nános ku vyhodil do vzduchu a Bella tvrdo dopadla na sneh. Aj ja , aj Edward sme sa k nej rozbehli. Belle sa odopla jedna lyža , vyleteli jej palice z rúk a tlak ju vymrštil späť do vzduch a znovu dopadla na zamrznutý sneh a nehybne sa po ňom kĺzala dole .
Zamrazilo ma. Po pokožke sa mi vyhodili zimomriavky , ktoré vôbec nesúviseli s chladným počasím. Toto bolo horšie. Ten pohľad ma mrazil ako ľad a dusil ma spolu s pachom Bellinej krvi šíriacim sa okolo. Na okamih som stuhla ale musela som sa pozbierať a bežať jej na pomoc.
Pribehli sme k nej s Edwardom asi naraz. Edward si jej nehybnú tvár otočil nežne k sebe slabo ju fackal , aby sa bezvedomá Bella prebrala. Nič. Oboch nás však dorazil prudký pach krvi nesúci sa k nám. Pach Bellinej krvi , ktorá farbila sneh pod ňou. Obom sa nám šialene rýchlo farbila dúhovka a Edward začal naliehavejšie budiť zranenú.
„ Bella , Bella , vstávaj ! Počuješ ma?“ Prihováral sa jej naliehavo. Nič. Bola stále ako bez života. Odopla som jej zvyšnú lyžu.
„ Dýcha a bije jej aj srdce ...“ komentoval nervózne „ ... treba ju zaviezť k Carlislemu ...!“
„ Bežím otvoriť auto.“ Kývla som hlavou a rozbehla som sa. Edward zatiaľ citlivo zobral Bellu na ruky a opatrne sa s ňou rozbehol za mnou.
Mala som šťastie , že som bola taká lenivá a BMW som si zamkla len dnes ráno , pri ceste na svah. Mala som vďaka tomu pri sebe kľúče. Rýchlo som nahádzala lyže a snowbord so puzdra , zaklapla som ho a naštartovala som. Začula som na zadnom sedadle Edwarda. Nečakala som kým zabuchne dvere , už aj som začala cúvať. Našťastie ostali celé. Auto sa začalo nebezpečne plniť pachom krvi. Pootvárala som všetky okná okrem toho , pri ktorom ležala zúbožená Bella. Edward sa celý chvel. Sedel na zadnom sedadle , mal na ňom položenú Bellu a jej trup nežne držal a objímal. Prikryl ju aj dekou čo som mala položenú na okne , aby nezamrzla. Dobre som však vedela , že obaja máme neuveriteľnú chuť zabiť ju. Väčšia však bola naša túžba nechať ju nažive.
Ponáhľala som sa po klzkej asfaltke ukrutnou rýchlosťou , vyše dvesto , ale stále som mala pocit , že to nestačí. Edward zatiaľ volal svojmu otcovi :
„ Ahoj Carlisle , si na klinike?“ Chcel sa mu hlas a bol vystresovaný.
„ Áno , prečo? Čo sa stalo?“ Začula som v tichom aute.
„ Belle sa niečo stalo , neviem čo jej je! Je v bezvedomí , krváca a nedá sa prebrať ...! Dýcha a bije jej aj srdce ...“ koktal roztrasene.
„ Dobre , už aj príďte na kliniku!“ Prikázal nám Carlisle a zložil. Edward bol stále mimo. Ani jeden z nás nevedel , či to Bella prežije. Obaja sme vedeli , aké je to pre nás ťažké , mať ju pri sebe takto. Nikto z nás , okrem Belly , nedýchal. Inak by sme ju už dávno zabili.
Tik – Tak . Tik – Tak! Sekundová ručička na Edwardových hodinkách odbíjala možno posledné okamihy Bellinho života ...