Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 15. Kapitola : Návštevné hodiny

Vytvořeno 03.02.2009 15:21:32 | Poslední změna 03.02.2009 15:24:21
Kým začnem , chcem vás upozorniť na to , že to , čo bude teraz nasledovať sa bude podobať Novu. Totižto , nevedela som domyslieť koniec a tá kniha mi veľmi pomohla , ale budem sa snažiť zminimalizovať podobnosť. A ešte niečo : Toto je posledná kapitola , ktorú mám dopredu napísanú , takže newiem , kedy pridám ďalšiu. Nemám v poslednej dobe veľa času písať :(

________________________________________________________

Sedela som spolu s Edwardom na plastových stoličkách na chodbe kliniky. Obaja sme sa tvárili viac než ponuro. Edward mal práve po búrlivej hádke s náčelníkom Swanom , Belliným otcom. Náčelník vyčítal Edwardovi to , že nedával na Bellu dostatočný pozor , bol ľahkovážny a ktovie čo ešte. Bolo toho veľa. A aj ja som sa dostala miestnemu šerifovi do nemilosti , keď som sa zastala Edwarda najlepšie , ako som vedela. Táto hádka napätie medzi nami ešte zhustila.
Náčelník teraz nervózne pochodoval po chodbe sem a tam , Edward zvieral ruky do pästí a uprene sa pozeral na dvojkrídlové dvere oproti nemu. Ani nežmurkal a dvere ho vôbec nezaujímali. Len rozmýšľal. Stále bol šokovaný a roztrasený. Odkedy nám vzali Bellu nikto nám nedal nič vedieť , a to prešla už takmer hodina.
Bolo to strašné a zničujúce. Obaja sme dokázali len sedieť s nervami natiahnutými ako struny na gitare a rozmýšľať. Dúfali sme , že to Bella prežije a že bude v poriadku. Myslím však , že mala nádej. S Edwardom som ju na kliniku doviezla za menej než desať minút. Edward s ňou celý čas narábal veľmi citlivo. Opatrne ju preniesol do vnútra budovy , dotýkal sa jej len rukami , aby jej neublížil ešte viac a dohliadal na to , aby jeho ruky boli to jediné , čo sa Belly aj dotkne.
Hneď ako sme vtrhli do polikliniky si nás všimlo množstvo ľudí. Všetci po nás , najmä po Belle , vyjavene hľadeli s otvorenými ústami. Nikto si nechcel nechať toto divadlo ujsť. Jedine Carlisle bol zo zamestnancov polikliniky v pohybe. Bežal k nám z druhého konca chodby s lôžkom a sestričkou za pätami. Edward sa mu rozbehol v ústrety. Pustil Bellu z rúk až keď si bol istý , že bezpečne leží na lôžku. Za ten čas k nám dobehli aj sanitári a ďalšie sestričky. Obklopili lôžko a nás vysunuli kamsi nabok. Potom sa rozbehli aj s ním po chodbe a celý čas sa prekrikovali , čo majú robiť. Nasledovali sme ich. Dobehli sme za nimi až na druhé poschodie , kde nás zastavil jeden zo sanitárov a odmietal nás pustiť ďalej. Bella sa nám strácala z dohľadu.
Nikto nám odvtedy nič nepovedal. Neostalo nám nič iné , len sedieť a čakať. Pokúsila som sa teda priblížiť si Edwardove myšlienky. Nevedela som na čo myslí , bolo mi však viac než jasné , že to nebude nič príjemné.
Cítila som z neho výčitky. Kvantum výčitiek , ktoré svojou váhou zaťažovali aj mňa. Sálali z neho ako ťažká , hustá para v kúpeľoch a ťažko sa nám kvôli nim dýchalo. Veľký podiel viny som mala na všetkom aj ja. Mala som predsa tiež dávať na Bellu pozor, a aj tak dokázala skončiť na klinike. Ľadová ruka svedomia mi zvierala tuho srdce , rovnako aj Edwardovi. Všimla som si tiež , že chce odísť. Toto mi nedávalo zmysel. Videla som , že chce odísť , ale nevedela som kedy a ani kam. Odísť teraz , keď o Belle nemáme ani najmenšiu správu? To by Edward neurobil nech by si to , čo sa stalo vyčítal ešte viac. Aj keď , viac sa už ani nedalo ... Chápala som ho.
Musel mať tohto tu dosť. Všade ten pach krvi , pach nemocnice , zranených , vedomie , že Bella môže vďaka nám dvom umrieť , jej nahnevaný otec , spomienky na to , čo sa stalo ... to všetko bolo priveľa aj na upíra.
Zo zamyslenia ma prebralo tresnutie dvojkrídlových dverí. Všetci traja sme sa strhli. Čakali sme hocikoho , kto by nám objasnil , či je Bella v poriadku. A síce táto osoba mierila k nám , správy o Belle mohla mať sotva.
Hneď ako si pán Swan všimol , že sa k nám po chodbe rúti Emmett , Edwardov brat , znovu začal napäto pochodovať a nevšímal si ho. My dvaja sme však ostali ako na ihlách. Nevedeli sme , čo chce.
„ Ako sa má?“ Prehovoril šeptom až keď bol úplne blízko nás.
„ Nevieme , ešte nám nikto nič nepovedal.“ Ozrejmila som mu.
„ Nič?!“
„ Nič!“ Odsekol mu Edward. Teraz by sa mi pri Edwardovi a Bellinmu otcovi zišli Jasperove schopnosti ... a naozaj : „ Kde sú Jasper a Alice?“ Spýtala som sa Emmetta. Sťažka si povzdychol : „ Keď Jasper videl Bellu ... takto , nezvládol to a musel ujsť. Alice šla za ním. Aj ja som tu len , aby som vrátil kľúče od chaty , Jasper ti posiela lyže a doniesol som Edwardovi topánky. Neznášam toto nemocničné prostredie ...“
„ Prosím ťa , daj mi tie lyže do obalu , čo mám na streche auta. Je otvorený.“ Povzdychla som si. Ako môžeme teraz riešiť materiálne veci?
„ Fajn , tak sa zatiaľ majte.“ Zobral Edwardove lyžiarky , odzdravil sa a podišiel k náčelníkovi Swanovi. Emmett bol síce od neho vyšší , ale aj tak pôsobil ustráchanejšie , keď mu podával kľúče. Šerif po ňom hodil nazúrený pohľad a nič nepovedal. Emmett teda odišiel.
Okolo nás sa prehnal ďalší sanitár. Premeriaval si naše tváre , potom pri nás zastal a spýtal sa : „ To vy ste doniesli to mladé dievča?“
„ Áno!“ Odsekol mu zúrivo Edward.
„ Môžete ísť za ňou , už sa prebrala. Tretie dvere naľavo.“ Odvetil a odkráčal.
Nečakali sme ani chvíľu. Vymrštilo nás zo stoličiek a všetci traja sme rýchlim krokom vykročili po chodbe.
Vošli do miestnosti o ktorej hovoril sanitár. Naskytol sa nám zvláštny pohľad. Bella ležala zúbožená a bledá na posteli a vedľa nej stál Carlisle a vypisoval akýsi spis. Vyzerala hrozne. Tak krehko , vyčerpane , slabo ... bola takmer taká bledá ako my . Náčelník si pritiahol jednu zo stoličiek v miestnosti k posteli a sadol si vedľa svojej dcéry. Edward urobil to isté , on si však sadol z druhej strany. Ja som si zastala k jej posteli , ale bola som v úzadí. Carlisle nám zatiaľ vysvetľoval čo Belle je .
Vraj to nie je nič vážne , dostane sa z toho. Nijaká vážna porucha jej nehrozí , neostane na vozíčku ani nič podobné. Má len pár odrenín , pár narazených kostí a je trochu slabá a v šoku z toho , čo sa stalo. Na lôžku ostane len pár dní.
Všetkým nám odľahlo , ale ani z ďaleka sa nedalo hovoriť , že by niekto z nás bol oveľa pokojnejší. Edwarda stále prenasledovali výčitky svedomia. Bolo príšerné vnímať silu jeho pocitov. A náčelník Swan? Keby nás Carlisle nevyhnal , že si Bella potrebuje oddýchnuť a že návštevné hodiny sa už dávno skončili , tak sa znovu s Edwardom poháda. Stále mu neodpustil a vinil ho za to , čo sa stalo aj keď sa mu snažila Bella vysvetliť , že to nie je jeho chyba.
Skľúčení sme odchádzali.
„ Vezmem ťa domov , nastúp.“ Prehovorila som k Edwardovi.
„ Nie , pôjdem peši.“
„ Nie Edward , vezmem ťa!“
„ Potrebujem sa prejsť .“ Odsekol mi .
„ Edward ...“
„ Musím si zoradiť myšlienky , naozaj sa potrebujem prejsť.“ Snažil sa nekričať po mne. Chvíľu sme stáli v strede parkoviska a pozerali sa na seba. Čakala som , že každú chvíľu vyvráti svoje slová. Nič.
„ Edward , ty za to skutočne nemôžeš! Mohlo sa to stať hocikomu z nás!“ Prehovorila som na neho úpenlivo. Už som nedokázal viac znášať silu je vlastných výčitiek. Chcela som ho upokojiť , ale táto časť rozhovorov mi šla zo všetkých najmenej. Preto som bola ticho až doteraz.
„ Ty dobre vieš , že to tak nie je! Nemohlo by sa to stať hocikomu z nás! Keby si tak spadla napríklad ty , tak si to ani nevšimneš! Nekrvácaš! A nechceli by ťa tvoji kamaráti na čele s vlastným priateľom zabiť!“ Kričal. Jeho bolesť sa odrážala od stien nemocnice a betónu parkoviska viac , než jeho hlas. Bol skutočne zmučený.
Povedala by som niečo , presne som vedela čo povedať , ale akási hrča v hrdle mi nedovolila vydať ani zvuk.
Edward protestne zavrtel hlavou . Zvrtol sa a odišiel. Ostala som na parkovisku stáť sama. Radšej som teda aj ja šla domov. Aj keď sa mi ešte stále triasli ruky , nastúpila som do auta a došoférovala som domov.

Nasledujúce dni boli rovnako strašné , ako ten , v ktorom sa zranila Bella. Každý deň som šla navštíviť Bellu do nemocnice . Čím ďalej , tým vyzerala lepšie . Uzdravovala sa a bola aj veselšia a živšia. Edward pri nej vraj sedel každý deň. Ako mi stihla povedať , vždy ráno príde a odíde až keď ho vyženie sestrička. Ale aj ju znepokojovalo jeho správanie.
Od toho čakania na chodbe nemocnice sa Edward ani trochu nezmenil. Stále bol napätý , nesvoj a akýsi odmeraný. Znepokojovalo to nás obe. Už to nebol ten Edward , ktorého sme poznali . Bol to nejaký iný Edward , Edward , ktorého konania sme sa báli. Už neprekypoval nehou ani láskou. Mal Bellu rád , to sa zaprieť nedá , ale bol k nej nejaký chladnejší. A vlastne ku každému. Na tvári sa mu ani na chvíľu nezmenil výraz plný odstupu. No , vlastne zmenil , ale ten ďalší výraz bol až príliš priehľadný , bolo vidno , že ho nemyslí vážne a aj tento výraz sa rýchlo menil za Edwardovu novú tvár.
Aj so mnou , aj s Bellou sa rozprával len zdvorilostne. Nebol to vlastne ani rozhovor , len prehodenie klasických viet. Inak stále mlčal. A na to sa mi sťažovala aj sama Bella , keď raz poslala Edwarda po pohár vody do automatu na chodbe , aby sme mohli ostať samé.
Stále pri nej iba mlčí. Síce je s ňou , drží ju stále za ruku , ale mlčí. A to je pre Bellu oveľa horšie , ako keby s ňou vôbec nebol. A keď sa s ním snaží nadviazať rozhovor , je opäť odmeraný a vidno , že to nemá zmysel.
Po pár dňoch Bellu pustili a odvtedy som o nej , ani o Edwardovi nemala správy. Keď sa však Bella jedného večera dostala nepozorovane k telefónu , zavolala mi. Oznámila mi , že jej dal Charlie domáce vezenie do konca prázdnin a má zaracha aj na telefón. A že sa jej neozval ani Edward. Viac mi povedať nestihla.
Edward mi zase nedvíhal telefón a keď ho raz zodvihol , tak to nebol ani on. Zodvihla ho Rosalie a od tej som nič iné ako to , že Edward je preč , nedozvedela.
Ani Alice nedvíhala. Buď mala vypnutý telefón alebo nemala signál , ale vždy , keď som jej volala som sa dozvedela len to , že sieť nie je dostupná. Ostatným som teda radšej ani nevolala.

Dni sa nudne vliekli a nebyť toho , že sa učím na prijímacie skúšky , tak sa mi od nudy podarí aj zaspať. Okrem toho sa mi podarilo ukecať Ronalda , aby mi dovolil predávať v obchode. Spočiatku bol síce neoblomný , nakoniec sa však zlomil. Ale aj pre neho to bola výhoda , ostalo mu viac času na tlačiarne. A ja som sa mohla ešte trochu viac odreagovať.
Keďže bola zima , tak by ma bolo nájsť jedine niekde na zasypanom kopci. Po tohtoročnej lyžovačke som však na zimné športy ani nedokázala pomyslieť. Dokonca ani obal so snowbordom a lyžami som si ešte nedala dole zo strechy. Nechcela som sa k tomu dňu vracať. Bolo viac než citeľné , že sa v ten deň zlomilo príliš veľa ľadov. Toto však neboli tie dobré zlomy , po ktorých potom nastávajú odmäky , z ľadov sa postupne stáva voda , cez ktorú sa dajú stavať mostu od jedného brehu k druhému. Z týchto zlomených ľadov ostávali doškrabané a naštiepené kryhy , ktoré ticho a hrozivo zároveň plávali na ľadovej vode. K ničomu neboli dobré , nič nedokazovali a nič neriešili.
A to ma trápilo. Všetci sme mali od seba akosi ďaleko a nikto nič neriešil. Ja som už vlastne prestala riešiť. Akoby sa aj dalo? Alice s Jasperom sú niekde , ani neviem kde , Edward sa odmieta snáď s každým rozprávať , Bella sa rozprávať nemôže a zvyšok nezainteresovanej rodiny Cullenovcov do nášho nejasného problému ani ťahať nebudem. Jediný problém bol aj tak v Edwardovom správaní. Často som sa snažila zistiť na diaľku , čo má za lubom . Nič , okrem toho , že stále mieni odísť som však nezistila. Veľa odpovedí mi to však nedalo.
Raz , koncom prázdnin , som však dostala viac odpovedí , než som si myslela , že dostanem.
Jedného dňa poobede som ležala na jednej z pohoviek vo svojej izbe a čítala si knihu. Začula som však zdola zvoniť telefón. Bleskovo som sa poň rozbehla a kým melódia stihla dohrať jedny z prvých tónov , mala som už telefón pri uchu.
„ Wrightová , prosím?“
„ Silvy?“ Ozval sa Esmin hlas z telefónu.
„ Dobrý deň , dám vám ju.“ Prehovorila som a o necelú sekundu som stála pri Silvy. Podala som jej telefón a vrátila som sa do izby. Podišla som k oknu , ktoré som nechala otvorené aby sa v izbe vyvetralo a zavrela som ho. Niečo mi však nesedelo. Zacítila som Edwardovu vôňu. Myslela som si , že to je len prelud , klam mojej mysle , keďže stále na niekoho z nich myslím , keďže sa mi neozývajú. Toto však bolo živšie ako prelud.
Rozhliadla som sa po izbe , myslela som si , že som si Edwarda nevšimla a niekde , v tmavom kúte teraz stojí a smeje sa na mne.
„ Odchádzam Eva , neviem , kedy sa vrátim.“ Doľahol ku mne z prízemia Silviin hlas.
„ Dobre!“ Zavolala som jej späť a znovu som pohľadom prečesávala izbu. Edward v nej nikde nestál. Pohla som sa dopredu s tým , že vybehnem do vrchnej časti izby , keby sa skryl tam , ale v tom ma však zabrzdilo niečo iné.
Na mojom písacom stole ležala zapečatená obálka. Schytila som obálku do jednej ruky , zo stojana na perá som vybrala nožíček na otváranie listov a prerezala som ním okraj obálky. Vypadol z nej list. Vzala som si ho do ruky a roztvorila ho. Až teraz som si všimla pôvod Edwardovej vône. Jeho list bol ňou priam presýtený a mala som istotu , že to bol list od Edwarda. Na papieri boli slová jasne písané jeho uhladeným rukopisom. Začala som čítať :


Milá Eva ,

Všimol som si , ako sa kvôli mne ostatné dni trápiš. Teraz to už však skončí. Už sa ani Ty , ani Bella pre mňa trápiť nebudete.
Odchádzam. Ja aj zvyšok mojej rodiny odchádzame. Alice a Jasper odišli už počas lyžovačky a onedlho ich nasledoval aj Emmett. Dnes odchádzam aj ja , Esme , Rosalie a Carlisle. Tebe stačí vedieť toľko , že sa sťahujeme do Los Angeles , pretože odtiaľ dostal Carlisle lákavú ponuku na prácu. Už sa nikdy nevrátime , nikdy nás už nikto z Vás neuvidí .
S Bellou som sa už rozlúčil (tu bolo písmo roztrasenejšie) .
Chcel by som Ťa však poprosiť o jednu láskavosť : Daj prosím Ťa na Bellu pozor. Stráž každý jej krok tak , ako som ho strážil ja , nech sa jej nič nestane a pomôž jej zabudnúť na mňa.
A ešte jedna vec : nech sa o tomto liste nik nedozvie. Vieme o ňom len my dvaja. Znič ho , spáľ ho alebo hocičo iné. Proste ho zlikviduj ...

Edward Cullen

Roztrasene som si list prečítala ešte niekoľko ráz. Takže odchádza. Takto odchádza. Chcem sa s ním ešte porozprávať , nemôže sa so mnou rozlúčiť listom v ktorom okrem toho klame!
Vrhla som sa k oknu , roztvorila som ho dokorán a vyklonila som sa z neho.
„ Edward!“ Zvolala som do tmy.
„ Edward!“ Nikto mi však neodpovedal. Aj mne bolo jasné , že už musel byť dávno preč. Dúfala som však , že tu ešte kdesi je. Sklamane som hľadela do tmy a uvedomovala si skutočnosť. Odchádzajú ... Moji jediní priatelia - upíri odchádzajú ... Ostane tu len Bella.... Už sa nikdy nevrátia ... Nikdy ...
Všimla som si rozmazaný pás v tme.
„ EDWARD!“ Zavolala som prosebne. Dvere na mojej izbe sa roztvorili. Zvrtla som sa ale Edwarda som v nich nevidela. Stála v nich Silvy.
„ Tak už o tom vieš ...“ prehodila ponuro upierajúc zrak na list v mojich rukách. Mlčala som a smutne som sa pozerala na podlahu. Moja adoptívna mama ku mne podišla a upokojujúco ma objala. Obe sme sa cítili rovnako. Jej odchádzala jediná kamarátka – Esme a mne jej deti – moji priatelia . Navždy ...