Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 17. kapitola : Neznámi známi

Vytvořeno 21.02.2009 23:43:08 | Poslední změna 21.02.2009 23:44:56
Konečne ďalšia kapitola! Opäť pripomínam : neviem , kedy bude ďalšia, ale budem sa o ňu snažiť čo najskôr! Sľubujem!

___________________________________________________________________________

Bežala som ako zmyslov zbavená cez lesy , plávala som cez vodu , skákala som cez nerovnosti terénu len aby som unikla jeho vôni a svojej vlastnej beštiálnosti. To sa však nedá. Uniknúť niečomu , čím mám napáchnuté celé šaty je zložité , ale nie je to také ťažké ako uniknúť samej sebe. Počas behu mi napadlo minimálne milión zámienok , ako sa vrátiť k Nathanielovi a aspoň miliarda spôsobov , ako by som ho zabila tak , aby veľmi netrpel a aby som si jeho smrť dokázala dostatočne vychutnať. Celý ten zničujúci čas som sa obdivovala za genialitu tých nápadov a rovnako kvôli nim som sa aj nenávidela.
Preto ani nechápem , ako som sa zrazu ocitla ležiaca na dlážke v našej kúpeľni. Po poriadne dlhej chvíli som si len matne začala uvedomovať chlad mramorovej podlahy , vďaka ktorej sa my vyhadzovali nepríjemné zimomriavky po celom chrbte. Beh ma vôbec neunavil , no aj napriek tomu som mŕtvo ležala na kararskej dlážke a zhlboka a rýchlo som dýchala. Od šoku. Od šoku zo samej seba.
Ležala som na nej ešte ... dlho. Možno desiatky minút. Potom ma však strhlo. Rýchlo som sa postavila a čo najrýchlejšie , ale najopatrnejšie som si vyzliekala všetky šaty prepáchnuté Nathanielom. Aj tak sa mi podarilo roztrhať si celú mikinu aj ponožky.
Všetko to som rýchlo hodila do práčky a nechala prať.
Potom som bleskovo vbehla do sprchového kúta a zatresla som za sebou dvierka až praskli. Tresla som po páčke a z hlavice pripevnenej na stene na mňa začali dopadať ľadové kvapôčky vody , ktoré boli miestami sfarbené. Používal túto sprchu vôbec niekto?
Schytila som sprchový gél , ktorý ani neviem načo máme. Nikto ho nikdy nepoužíval. Len Silvy sa vždy bála , že nás vďaka týmto detailom niekto odhalí. Aj tak by ju mal skôr trápiť fakt , že nemáme kuchyňu a ani nič súvisiace s jedlom v dome.
Vytlačila som si poriadne množstvo tekutiny na dlaň , až mi z nej hustý gél vytekal a padal na keramickú podlahu sprchového kúta. Začala som si ho roztierať po premrznutom , ale už aj tak ľadovom tele. Obklopila ma jeho vôňa. Uvedomila som si , že je mužský . Skvele. A tak neuveriteľne sa podobal na tú Nathanielovu voňavku , ktorou sa snažil zakryť svoj pach.
Voda sa postupne zohrievala. O chvíľu bola takmer vrelá. Vzduch v úzkom kúte bol teraz hustý od pary. Oprela som sa chrbtom o stenu a skĺzla som po ňom na dno zariadenia. Sadla som si , oblapila som si kolená a snažila som si vyčistiť hlavu. Postupne sa zo mňa strácala aj chlapcova vôňa. Už som aj dýchala pokojnejšie ...
Musela som v tom sprchovom kúte sedieť aspoň hodinu. Keď som z neho konečne vyliezla , uvedomila som si , že nemám čo na seba. Obtočila som sa teda osuškou , zabalila som do ďalšej aj svoje vlasy a opustila som zaparenú mramorovú miestnosť.
Z myšlienok na vraždu sa mi stále nevysvetliteľne točila hlava a cítila som sa malátna. Prvý raz za mesiace som bola šťastná , že pri mne nie je ani Edward , ktorý by moje pochabé zámery odhalil , a ani Alice , ktorá by ihneď vedela , že som dnes , podľa hodín vlastne včera , bola aspoň tisíckrát rozhodnutá zabiť nevinného človeka.
Uvedomila som si , že som doma sama. Opäť úplne sama ako prst , až na to , že prst má štyroch susedov , na rozdiel odo mňa. Rodičov mám zase niekde preč.
Aj tak som sa obliekla. V osuškách som sa necítila príliš pohodlne. Vysušila som si vlasy a zbehla som dole do obývačky. Ľahla som si na mäkučký gauč a zapla som telku. Prepínala som programy a hľadala niečo na pozeranie. Samá nuda ... talkshow , nejaký triler , erotická relácia , repríza ... Nakoniec však vyhral triler. Aj tak som ho nepozerala.
Celý čas som len ležala na pohovke , upierala som sklenený pohľad na obrazovku pred sebou a rozmýšľala som. Včera nám v škole vyhlásili riaditeľské voľno. Silnému dažďu sa podarilo poškodiť starú strechu budovy natoľko , že nám to zaručilo štyri dni voľna na viac. Super. Zase sa budem nudiť. Čo budem robiť?!
Opäť som sa myšlienkami nechtiac vrátila k Nathanielovi . Môj mozog zase pracoval naplno a vymýšľal rôzne plány , ako sa s ním stretnúť. Zámienky , lži , taktiky ... tých som mala plnú hlavu. Najviac na ňom mi však chýbal rozhovor s ním. Samozrejme , okrem vône , na ktorú som už radšej ani nemyslela.
Ani si ten úbohý chlapec nevie predstaviť , ako veľmi mi pomohol. Mesiace som sa s nikým nerozprával až som sa bála , že to viac nedokážem. A náš rozhovor mi padol dobre. Shakespeare ... Hamlet ... Pri myšlienke na nich som sa pousmiala.
Nathaniel mal však pravdu. Ja si to s Bellou musím vyjasniť! Nech ma to stojí , čo stojí! Rozhodne to bude lepšie než táto nevedomosť... alebo zraňujúcejšie. Ja to však zvládnem, aspoň budem mať v našom vzťahu jasno.
Schytila som ovládač a zapla som hodiny na obrazovke. Štyri ráno. Ešte mám poriadne veľa času , kým môžem ísť k Belle...

Je desať hodín, pätnásť minút – začína sa moja misia.
Od nervozity šliapem na plynový pedál a uháňam po klzkej ceste ako šialená. Takmer som už dostala šmyk. Netrápi ma to však a stále sa ženiem priamo k Bellinmu domu. Ani neviem, čo jej presne chcem povedať. Asi budem prevažne improvizovať.
Dôležité je však to, čo sa chcem dozvedieť. Čo som jej spravila , že sa ku mne takto správa? Prečo ma ignoruje? Len vďaka Cullenovcom? Chce sa so mnou ešte vôbec baviť? A okrem toho všetkého , chcem ju ešte dostať z toho bdelého spánku. Ako Edward odišiel, je už mesiace mimo. S Bellou to ide dolu vodou... Je utrpenie pozerať sa na ňu ...
Ach jaj... Moja rýchla cesta sa mi vypomstila. Ani som sa nenazdala, a už stojím pred domom, kde býva Bella. Uvedomila som si to až keď som počula škripot pneumatík o štrk ich príjazdovej cesty. Od zamyslenia som už šoférovala úplne mechanicky.
Pozrela som sa na biely dom pred sebou. Až teraz ma premkla nervozita. Len tak k nej vtrhnem a začnem sa pýtať? Blbé... Ale už sa nevrátim. Len tak, bez jedinej vety? Nikdy!
Otvorila som dvere na aute a vystúpila som. Moje nohy nebolo takmer vôbec počuť na štrku, na rozdiel od auta. Zamkla som ho a vykročila som smerom k domu. Na príjazdovej ceste stálo okrem môjho auta ešte to Belline. Takže ona doma je, na rozdiel od náčelníka. Tým lepšie pre mňa...
Predstúpila som pred drevené dvere. Posledný raz som sa zhlboka nadýchla a zaklopala som na ne. Vo vnútri domu som počula zvuky, ktoré utíchli. Tie vystriedali kroky. Utíchli až keď Bella zastala pred dverami. Bola to ona , viem to. Jej pach sa ku mne šíril aj cez múry.
Zastala, chvíľu váhala až potom položila ruku na kľučku a otvorila. V štrbine medzi dverami a múrom sa zjavila jej tvár s neutrálnym , ale trochu prekvapeným výrazom.
„ Ahoj. Smiem vojsť?“ Prehovorila som ako prvá. Bella opäť chvíľu váhala a potom mi len pootvorila dvere. Tým ma vpustila dnu. Nechala ma stáť na chodbe, ustúpila pár krokov, premerala si ma a až potom vyslovila „prívetivú“ otázku : „ Čo tu chceš?“
„ Prišla som ťa navštíviť.“ Nechcela som hneď útočiť. Začínala som jemne, aj keď som mala chuť jej toho odseknúť trochu viac.
„ Nemám veľa času. Upratujem.“ Oznámila mi. Otočila sa a zamierila do kuchyne. Nasledovala som ju. Zastala pri dreze z ktorého vydrala kefku na riad a opäť sa venovala umývania nádob. Zase ma ignorovala.
„ Ako sa máš?“ Hlúpa otázka... lepšia mi však nenapadla.
„ Dobre.“ Dostala sa ku mne nepresvedčivá odpoveď.
„ Skvele.“ Odsekla som ironicky. Stále vyzerala príšerne utrápená a zničená, ak nie ešte horšie.
„ Tak mi napadlo... Mohli by sme ísť niekedy von. Do divadla, do kina, alebo len tak nakupovať...“ Skúšala som šťastie vrátiť Bellu do života.
„ Nie.“
„ Môžem vedieť prečo?“
„ Nie.“
„ Aha. Súvisí to so mnou?“
„ Nie.“
„ Naozaj?“ Opýtala som sa.
Bella pustila kefku z ruky, oprela sa o drez a povzdychla si : „ Nemám čas. Musím sa starať o Ch... o otca.“
„ Myslím, že tvoj otec by s tým nemal veľmi problém.“ Ak už prehltol moju spoluúčasť na zimnej lyžovačke, na ktorej sa Bella zranila...
„ Prečo si to myslíš?“
„ Minule som nechtiac počula tvojho otca rozprávať sa s nejakou pani v meste. Veľmi ho trápi to, aká si odrezaná od spoločnosti a uzavretá do seba. Rád by ti pomohol, ale nevie ako.“
Bella sa mi teraz zdala ešte utrápenejšia, než bola. Na čele sa jej vyryla jemná, ustaraná vráska a bolesť na tvári zosilnela. Toto som nechcela, ale možno to zmení jej správanie. Dúfam ...
„ Záleží mu na tebe. Nechce, aby si trpela.“ Bezcitne som pokračovala.
„ Som v poriadku.“ Nevedela klamať.
„ Prečo to robíš?! Prečo sa takto správaš?!“ Obe sme poznali odpoveď. Aj tak som sa jej to spýtala čakajúc nejaké dlhé vylievanie si srdca z Bellinej strany. Možno by sa mi podarilo jej pomôcť.
„ Ehm... Musím ešte navariť.“ Vyjachtala nervózne a zúrivo zároveň. Podišla k chladničke a začala z nej vyberať jedlo.
„ Môžem ti pomôcť.“ Dúfam, že jej došlo, že s varením. Aj keď by to dopadlo katastrofálne... snaha sa vraj cení.
Zľahka sa oprela o dvierka chladničky, zavrela oči a bolestivo vyriekla. „ Odíď.“
„ Bella, no tak!“ Už aj ja som hovorila ubolene. Obe nás som momentálne ničila a to som jej len chcela pomôcť.
„ Vieš kde sú dvere ...?“ Bolo to viac konštatovanie , než otázka.
Stála som v prostriedku kuchyne a civela na ňu ako hlúpa. Čakala som, že svoje slová vyvráti, alebo aspoň, že niečo dodá. Nespravila tak.
Pomaly, bolestivo som sa zvrtla a kráčala som prečo. Vo vchode do kuchyne som sa však posledný krát otočila k Belle : „ Keby si niečo potrebovala, hocičo, tak sa ozvi ...“
„ Ahoj!“ Odsekla mi.
„ Ahoj.“ Obrátila som sa a čo najrýchlejšie som vypadla.
Celý ten čas čo som letela v BMW domov ešte šialenejším tempom než predtým som vzlykala. Plakala by som, ronila by som slzy, keby som mohla. To však bolo nad moje sily. A už len ukázať svoju slabosť pred samou sebou bolo pre mňa veľa. Som rada, že si len málokto môže všimnúť, keď „plačem“.
Úbohá Bella... Stále sa strašne trápi a ja som jej teraz bezcitne jatrila rany. Prečo som taká krutá a sebecká?! Chcela som jej pomôcť, ale musím priznať, aj keby som sa snažila skryť fakty sama pred sebou, že som za ňou šla aj z vlastných dôvodov.
Takže ostávam sama. Bella so mnou nechce mať nič spoločné... (ticho v aute preťal vzlyk, ktorý som už v sebe nedokázala udržať) Ja jej už nepomôžem. Ani nedodržím Edwardov sľub... a už ma žerú výčitky svedomia! Kruté!
Hneď ako som sa ocitla na príjazdovej ceste k nášmu domu som zabrzdila a vybehla z auta. Otvorila som bránu a vrátila som sa do auta. Preletela som s ním pod striešku, zamkla som ho a prebehla som sa zavrieť aj bránu.
Cestou k domu som pohľadom zavadila o biely mercedes pod strieškou pre autá. Nám nepatrí a určite to nie je nijaký nový miláčik Ronalda alebo Silvy.
Milo! Aká skvelá správa! Milo sa vrátil! Kto to už len čakal?! Odkedy sme sa presťahovali do Ameriky, som o Milovi nepočula ani slovko. Ale on sa vrátil! Je tu! Nebyť toho zážitku s Bellou tak sa radujem viac. Milo! Náš Milo!
Stále otupená Bellinou krutou reakciou som pomaly a ticho vošla do domu. Vyzula som sa a už aj som zamierila do obývačky. Boli v nej! Náš Milo a Ronald, ale najmä Milo!
„ Pekný deň!“ Pozdravila som sa a naznačila som perami slabú napodobeninu úsmevu. Otočil sa. Prítomnosť tohto staršieho pána ma veľmi potešila. Mal cez päťdesiatku, ak nie viac, pleť už starecky sinavú, tmavo-sivé vlasy a rovnako tmavé, ale zároveň svetlé oči. Stále bol rovnako vysoký ako ja. Náš človek.
Už dlhé roky je Ronaldov zástupca vo firmách. Ronald do nich chodí len zriedkakedy, jeho zamestnanci by si inak všimli, že sa nemení. Pri Milovi túto starosť nemám. On sa mení, keďže je človek.
Má našu plnú dôveru tak, ako máme my tú jeho. Vie o nás všetko. Úplne všetko, aj to, že sme upíri. Nevyzradí nás. Vieme to a sme si tým všetci viac než istí.
Chudák, mal krutý život. Ten mu však bol skvelým výcvikom. Aj preto mu tak všetci veríme.
Podľa toho, čo mi rozprával o ňom viem, že bol účtovníkom až kým v návale hnevu nezabil svojho šéfa. Zavreli ho vďaka tomu na pár rokov do väzenia. Opustila ho žena aj s deťmi a už s ním nechceli mať nič spoločného... Ako sa vraví : Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Mila to teda spevnilo poriadne. Svojim správaním mi niekedy pripomína členov mafie.
Keď vyšiel z basy, nemal nikoho. Nemal prácu, rodinu, priateľov, nemal kde žiť. Nechcel sa však len flákať a začal si hľadať prácu. Keď sa Ronald dozvedel o jeho minulosti, ihneď ho zamestnal. Ako účtovník mal presne to, čo sme potrebovali do firiem. Ako vrah zase dobre chápal nás, vrahov a keďže s ním nechcel mať nikto nič spoločné, okrem nás, kľude sme mu mohli povedať naše najskrytejšie tajomstvá.
Dobre vedel, že keby nás prezradil, zabili by sme ho. Ale ešte predtým by mu nikto neveril. Mali sme medzi sebou uzavreté dohody. A tak sa za Ronaldovej pomoci postavil na nohy. Kúpil mu byt, má slušný plat a prácu, ktorú nikdy nestratí.
„ Pekný deň aj vám, slečna!“ Otočil sa od kopy papierov, vstal od stola, zdvorilo sa na mňa usmial a podišiel ku mne. Chytil mi pravú ruku do svojich dlaní a zľahka ju pobozkal. Ani na chvíľu sa mi neprestal pozerať do očí.
Vždy sa k nám správal viac než úctivo. Či to bolo tým, že vedel, že sme všetci starší ako jeho prastarí rodičia, alebo tým, že vie, že ho môžeme hocikedy zabiť a ani si to nevšimne, to neviem. Bola to však vždy príjemná zmena. Byť so svojím a zároveň cudzím.
„ Ako sa máte?“ Spýtal sa s úctou. Popri tom sa mi uprene pozeral do očí. Vždy sa snažil kryť strach najlepšie, ako vedel.
„ Dobre, ďakujem za opýtanie.“ Rýchlo som mimovoľne sklopila zrak a potom som ho uprela späť k jeho takmer čiernym očiam.
„ Už vám niekto povedal, že neviete klamať?“ Rozpačito sa pousmial. Asi uvažoval, či je vhodné zasmiať sa na vlastnej vete, alebo radšej trúchliť nad mojou zlou náladou.
„ Vy na vašej poslednej návšteve.“ Pripomenula som mu.
„ Ach, samozrejme.“ Dal mi za pravdu tak, ako skoro vždy.
„ Čo vás trápi?“ Vždy bol veľmi vnímavý.
„ To... To... To... nič.“ Vyjachtala som horko-ťažko zo seba.
„ Ospravedlňte ma, prosím.“ Vydýchla som a kým ma neprepadol ďalší vzlyk som rýchlo vybehla na poschodie.
Vbehla som do šatníku a prirýchlo som sa prezliekla. Musím vypadnúť! To bola myšlienka, ktorá mi zachvátila hlavu. Nedokážem tu len tak byť! Opäť musím zbabelo utekať!
Mala som neuveriteľnú chuť spraviť niečo nové a na ničom mi už nezáležalo. Preto som namiesto toho, aby som šla cez dvere vyskočila z okna. Preskočila som živý plot a bežala som. Opäť len tak o ničom, ale upokojovalo ma to.
Prešli minúty, možno hodiny, neviem. Podstatné však bolo to, že som sa ocitla vo väčšej tme, ktorú nezapríčinili husté stromy okolo mňa. Pozrela som sa na hodinky na zápästí, ktoré na moje počudovanie aj napriek niekoľkých plávaniach cez nejakú vodu ukazovali čas. Boli štyri hodiny poobede. Už som len kráčala, nechcelo sa mi štvať sa ako divá zver.
Kráčala som, kráčala, monotónne som kráčala až kým som neprišla tam, kam som dokráčať chcela. Na miesto, kde som sa včera stretla s Nathanielom.
Podišla som k zdemolovanému platanu, aby som sa uistila, že toto je to pravé miesto. Bolo.
Kráčala som ďalej až kým som nedošla k spadnutému stromu. Všade okolo bola ešte stále vôňa toho chlapca, aj keď oveľa slabšia, ako včera. Sadla som si naň a čakala som. Sedela som dlhé minúty a čakala som. Nestalo sa však to, čo som chcela, ale ani ma to neprekvapilo. Neprišiel. Nathaniel tu nebol. Jasné, nedohodli sme sa. Viem. Nemal tu čo robiť. Iste teraz niekde skúša Hamleta na doskách, ktoré znamenajú svet alebo je niekde vonku s kamarátmi či priateľkou. Ak nejakú má ... Podstatné však bolo to, že tu nebol. Nerozprávala som sa s ním, pretože tu vedľa mňa nesedel. Neradil mi čo robiť a ani ma neutešoval. Bola som úplne sama. Dlhé hodiny. Ale práve teraz som sa cítili taká osamelá, aká som už dlho nebola. Chýbali mi, všetci! Opäť som nedokázala potlačiť potupné vzlyky ...