Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 19. Kapitola : Nová hrozba

Vytvořeno 06.03.2009 22:35:23 | Poslední změna 06.03.2009 22:37:03
„ Eva, Vráť sa!“ Doľahol ku mne Ronaldov hlas. Nevoľky, ale na slovo som ho poslúchla. O pár sekúnd som pokorne stála v jeho pracovni.
„ Kúp prosím ťa cestou nejaké nové zrkadlo do kúpeľne. Už by sa zišlo...“ podával mi peniaze. Bez slova som ich vzala, nemala som nervy na ďalšie rozhovory.
„... a kúp si cestou nejakú knihu. Iste zase vyšiel nejaký bestseller.“ Pripomenul mi.
„ Nie.“
„ Prečo nie?“ Pýtal sa s toľkou vážnosťou, akoby sa ma nepýtal len na obsah políc v našom obchode.
„ Nechcem novú knihu.“ Chvíľu sa na mňa vážne pozeral, potom pokývol hlavou.
„ Choď ešte cestou loviť, červené oči ti nepristanú. A dávaj si na seba pozor.“ Teraz som kývla hlavou ja a ticho som odišla. Nemôžem mu stále oponovať, je to predsa môj otec. Občas by sa zišlo ho poslúchnuť, aj keď nemám chuť loviť...
Nasadla som do auta a vyletela som von ako najrýchlejšie som vedela. So zatváraním brány som sa pre zmenu neunúvala. Stále som tlačila plynový pedál na podlahu, až kým som nezaparkovala pred obchod s potrebami do domácnosti. Vyletela som z auta, zamkla som ho a vbehla som do obchodu.
Suverénne som si zastala pred pult preplneného obchodu a čakala som na predavača, ktorý práve ukazoval nejakému asi manželskému páru umývadlá na výstavných paneloch. Hovoril o nich, ako o tých najlepších na svete- rodený predavač. Nečudo, že si párik musel vypýtať pár minút na rozmyslenie. Zatiaľ dobehol predavač ku mne a vyrušil ma z vyklepkávania melódie na pult otázkou : „ Dobrý deň, čo si želáš?“ Počas pýtania sa si ma premeral a na konci vety sa mu zachvel hlas a zneistel. Žeby ďalší úchyl? Už mu vidno všetky myšlienky na tvári.
„ Chcela by som objednať jedno zrkadlo z vysokolešteného skla. Sto krát sto päťdesiat centimetrov, o týždeň si poň prídem. Napíšte to na meno Wrightová.“ Ihneď som bojovo zavelila bez pozdravu. Neznášam takýchto chlapov. Páchne z neho včerajší alkohol a krv, a keby medzi nami nebol ten pult, tak sa na mňa vrhne, a ja na neho tiež. On s úmyslom znásilniť ma, ja s myšlienkou zabiť ho. Stuhla som, zaťala som ruky do pästí. Tupo sme po sebe zízali, obaja v loveckých postojoch, pripravený hocikedy skočiť. Obaja stopercentne sústredený, ja však viac, nebyť môjho vytrénovaného, obranného stuhnutia, tak je mŕtvy. A ten pár pri umývadlách tiež. Čo by bolo o dve mŕtvoly viac? Nič. Ronald, mysli na Ronalda.... prebehlo mi hlavou. Ihneď sa mi pred očami zjavila jeho červená hriva a nútila ma myslieť racionálne. Myslieť!
„ Haló!“ Ozval sa predavač a vytrhol ma z rozjímania. Zachránil sa. Chvíľu po mne pozeral, nablblo sa usmieval, asi nechával doznieť môj hlas vo vzduchu a potom pomaly povedal : „ No ale za týždeň to nebude.“
„ Tak prídem o dva, dovidenia.“ Už som ten pohľad nevydržala, zvrtla som sa na päte a odkráčala som. Bože, ľutujem jeho manželku, mohla byť už vdova. Rýchlo som nasadla do auta a naštartovala som. V okne obchodu som si ešte všimla mužovu pobavenú tvár. Plnou rýchlosťou som vycúvala a náhlila som sa smerom k lesom. Mala som v úmysle zaparkovať kdesi na okraji hory a ísť loviť. Už aj prítomnosť ľudí očividne ťažšie znášam a som odporná – dôsledok smädu.
Upaľovala som po diaľnici, až kým ma nevyrušilo blikajúce červené svetielko na palubnej doske. Čo je? Ach nie, dochádza mi benzín. Mám ho sotva na pár metrov cesty. Sakra! Teraz budem sa budem musieť zastaviť na nejakej benzínke a natankovať. Najhoršie však je to, že najbližšia čerpacia stanica sa nachádza na rozhraní medzi Forksom a La Push. Lepšie povedané, leží presne na ňom. Jeden chybný krok, a tie psiská majú plné právo so mnou skoncovať. Ale na cestu inam nemám benzín. Takže nemám na výber. Dupla som na pedál ešte viac a zamierila som k La Push.
Ach, už som tu. V nie prílišnej diaľke sa predo mnou vynára z prachu cesty malá, ošumelá, betónová čerpacia stanica. Bola prázdna, aspoň tak vyzerala, no, až na starý volkswagen, ktorý pred ňou parkoval. Vošla som do krajného boxu, vypla som motor a pootvorila som dvierka. Ihneď som však nimi tresla späť. Fuj! Čo to, preboha, bolo, ten nenormálny smrad? Prerazil dokonca aj silnú vôňu benzínu!
Prudko a rýchlo som vdychovala vzduch v aute. Mala som dosť, takmer som sa povracala. Opäť mi zvieralo žalúdok, krivilo ústa a napínali sa mi svaly. Jemne som si zahryzla do jazyka a docielila som presne to, čo som chcela – zo zubov mi vytiekla dávka sladkého jedu. Rozniesla som si ho po ústach, napätie trochu povolilo, a prehltla som ho. Aj pozostatky žalúdka sa mi trochu upokojili. Stres vo mne sa však vystupňoval. Uvedomila som si zdrvujúci fakt- to, čo tu tak prenikavo všade naokolo páchlo, boli bez pochýb vlkolaci.
Ešte chvíľu som túto realitu rozdýchavala, potom som však otvorila dvere na aute a vystúpila som. Zadržala som dych. Aj tak bol ten puch prenikavý.
Keďže vlkolaci boli mojimi prirodzenými nepriateľmi, v momente som zbystrila sluch a začala som načúvať, sústredila som sa a vnímala som ich konanie. Boli dvaja a obaja sa teraz bavili vo vnútri obchodu. Jeden z nich si vyberal čokoládovú tyčinku, ten druhý chodil za ním.
Vložila som čerpaciu hadicu do otvoru nádrže a zahĺbila som sa ešte viac do rozhovoru.
„ No tak! Už mi to povedz! Čo vy spolu toľko stále robíte?!“ Dožadoval sa odpovede jeden z nich.
„ Nepoviem ti to. Nemusíš to vedieť.“
„ Ale no tak! Bojíš sa, žeby som to niekomu vytáral? Inak, aj ja by som sa bál, keby som chodil s dcérou šerifa.“ Podpichoval ho.
Tomu druhému na moment preletela hlavou myšlienka vraziť mu, otočil sa, potom však zmenil názor a len mu odpovedal : „ Nechodíme spolu.“
„ Jasné, a to ti mám veriť, Jacob? Tráviš stou... Nellou...“
„ Bellou!“
„... tak Bellou ešte viac času, než so mnou.“
„ Máš niečo proti?“ Ozval sa Jacob podráždene.
„ Nie, len mi je to trochu podozrivé. Vyklop to, Jacob Black! Alebo je to také tajné?!“
„ Sklapni Paul!“ Upozornil ho výhražne Jacob.
Ou, takmer som si nevšimla, že už mám nádrž skoro plnú. Náhle som vytiahla hadicu a zavesila som ju na stojan. V aute som si našla peňaženku a vošla som dnu. Rýchlo som sa priblížila k najvýchodnejšej pokladni, tej, ktorá ešte stála na povolenom území. Rozhovor vlkov razom utíchol. Vystriedalo ho tiché vrčanie. Otočila som sa. Obaja vlkolaci, ako som sa dozvedela, Paul a Jacob, po mne zazerali ponad regál s topiacimi sa sladkosťami. Boli odo mňa oveľa vyšší. No mám dosť. Posunula som sa ešte o krok k Forksu a odvrátila som zrak. Aj tak som cítila elektrické náboje vo vzduchu.
„ Upokoj sa, Paul!“ Zavrčal... Jacob smerom k tomu druhému. Vrčanie trochu poslablo. Rýchlo som zaplatila a vyletela som von. Ich ničivé pohľady mi celý čas spaľovali chrbát, až kým som neprekročila prah budovy. Vbehla som do auta a rýchlo som odišla.
To sa mi len zdá, alebo ten vlkolak hovoril o Belle?! O Belle Swanovj?! O tej Belle, ktorá chodila s Edwardom? S Edwardom Cullenom? No ja z toho nemôžem! Takmer som nezvládla riadenia a nabúrala som. Podarilo sa mi však načas sa dostať do vlastného pruhu. Aj tak som bola stále v šoku. Fasa, takže Bella ma vymenila za vlkolaka, dobre vedieť. Nevedela som, či zúriť alebo čo. Miešalo sa vo mne sklamanie so zúrivosťou a radosťou, že Bella sa konečne s niekým baví.
Stále mimo som zastala na kraji lesa a vystúpila som. Z plných pľúc som sa nadýchla, čerství vzduch mi robil dobre a okrem toho som potrebovala rozdýchať toto šokujúce zistenie. Chvíľu som len stála a dýchala som aby som si vyčistila hlavu od myšlienok. Pomohlo. Sústreďovala som sa na najbližšie pachy krvi okolo a rozbehla som sa do lesa.
Lovila som celé poobedie, celú noc a pokračovala som aj na svitaní. No vtedy som sa už viac-menej len prechádzala po lese. Medzi tým ma naháňali vlkolaci, v poslednej dobe to nebolo nič výnimočné. Už dávno sa sústreďovali aj na oblasť mimo svojho územia. Odkedy odišli Cullenovci, ich útoky sa len znásobovali. Teraz sa mi ešte podarilo ujsť, ktovie dokedy...
Rukami som mala oblapený tenký driek, moje nohy potichu došľapovali na koberec jarnej, sviežej trávy a pozerala som sa priamo pred seba, len okrajovo vnímajúc ranný mráz. Zbystrila som ešte viac, keď som pred sebou zbadala ryšavú šmuhu. Zastala som, porozhliadla som sa po okolí. Nič som však nevidela.
„ Ronald?“ Ticho som zavolala k šmuhe.
Odpoveďou mi bolo len ticho. Až na také tiché zastanie, že som ho len ledva spozorovala. Bolo to za mnou. Moja smrť? Nie, nepáchne. Ronald? Silvy? Cullenovci?! Otočila som sa.
Stála za mnou. Postava zahalená v trochu potrhanom oblečení, s kožušinou prehodenou cez plecia a so žiarivo-červenými vlasmi. Ronald to však nebol. Bola to žena. Upírka.
„ Ahoj, si tu sama?“ Opýtala sa.
„ Zdravím. Áno, pre zmenu áno.“
„ Inak sama nežiješ?“
„ Nie, mám svoju rodinu.“ Iba mne sa zdá tá jej otázka blbá?
„ Tak to si na ňu dávaj pozor, mne mojich spoločníkov zabili.“
„ Kto ti ich zabil?“
„ Jedného spoločníka vlkolaci a druha Cullenovci. Dávaj si na nich pozor, sú to zradcovia, odpadlíci.“ Vystríhala ma s prílišnou nenávisťou v hlase. Nechcela som sa jej priznať, že ich poznám, nie hneď. Zaujímalo pár faktov.
„ Prečo vlastne tí... Cullenovci zabili tvojho druha? Čo im urobil?“
„ On? Čo urobil im? Práveže nič! Cullenovcom sme chceli dať pokoj, rešpektovať ich, ale oni sa zastali toho dievčaťa, tej... Belly, preto zabili Jamesa!
To vieš, bolo to tak. Počas toho, ako hrali baseball sme k nim prišli, chceli sme ich pozdraviť, prehodiť pár slov. Ale Jamesovi sa zapáčila vôňa toho dievčaťa. Zabil by ju na mieste, s tým by sa netrápil, my sa na rozdiel od Cullenovcoch živíme prirodzenou formou potravy. Lenže oni sa jej zastali, chceli ju pred Jamesom ochrániť. A Jamesova táto hra preto začala baviť viac. Rozhodol, že Bellu uloví za každú cenu...“ Smutne zavrtela hlavou.
„ Zaplatil tú najvyššiu.“ Obe sme ostali mlčať.
„ Preto som sa rozhodla pomstiť jeho smrť, zaplatiť za jeho stratu tomu Edwardovi!“ Pri vyslovení jeho mena si odpľula do trávy.
„ Smrť za smrť – druha za druha!“ Bojovo precedila pomedzi zaťaté zuby. Mala som čo robiť, aby som sa od hrôzy nestriasla.
„ Nemáš veľmi svetlé oči, ty nie si ako oni, však?“ Výhražne sa ma opýtala.
„ Nie, samozrejme, že nie. Len som toho veľa ešte nestihla uloviť.“ Zaklamala som.
„ Aha, tak to ťa radšej nechám. Inak, ty tu žiješ?“
„ No, už asi pol roka...“
„ Takže poznáš to dievča, však? Aj Cullenovcov?“
„ Veľmi nie, Cullenovci sa odsťahovali pár mesiacov po našom príchode a Bella potom neskôr tiež. Ale nepoviem ti kam. O Belle viem len toľko, že niekam do Kalifornie a o Cullenovcoch neviem nič. Nezaujíma ma to...“ Opäť som klamala.
„ Teraz tu už nežijú? Nikto z nich?“
„ Nie, aspoň ich nestretávam.“ Až teraz si ma premerala s úsmevom na perách.
„ Mimochodom, som Victoria.“ Podala mi ruku.
„ Eva, teší ma.“