Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 2. Kapitola : Obed a to , čo bolo po ňom

Vytvořeno 09.12.2008 15:50:25 | Poslední změna 28.12.2008 13:38:39
Temná krajina za sklami nášho BMW vyzerala byť vďaka jeho stmaveným oknám ešte tmavšia než v skutočnosti bola. Tmu mám síce rada , ale keby som mala svoju momentálnu náladu vyjadriť prostredníctvom počasia , vyzeralo to by presne takto . Po víkende už nepršalo , no tmavé mračná na oblohe mi dávali nádej .
A prečo som bola vlastne takáto skleslá ? Bola som na ceste do školy. Keďže mám oficiálne len šestnásť rokov a vodičák si budem musieť robiť nanovo , viezol ma tam Ronald. On sám smeroval do obchodu a mne sľúbil , že ma tam po škole vezme. Na to som sa dnes najviac tešila. Konečne vypadnúť zo školy a byť niekde , kde je veľa , veľa , strašne veľa kníh. Pochybujem síce , že práve dnes , keď v obchode nie je ani poriadne pozostavovaný nábytok , budú nejaké knihy , ale nádej umiera posledná.
Akoby čierne stromy sa prestali mihať za oknami auta a vystriedali ich domy. O chvíľu budem tam – v mojej „jame levovej“. A mala som pravdu . Ronald odbočil na bok z cesty a zaparkoval rovno pred rozsiahlou plochou plnou detí a budov . Zastal na parkovisku , na miesto , ktoré bolo najbližšie ku škole a vypol motor. Ani som sa nepohla . Stále som upierala zrak do neznáma predo mnou , akoby som stále dúfala , že znenazdajky sa scenéria zmení na lesy a cesta bude pokračovať. Ale v skutočnosti som veľmi dobre vedela , že nemám kam ujsť.
„Ako sa cítiš? .“ Šepol ustarostene Ronald .
„ Som v poriadku.“ Odvetila som nepresvedčivo a oprela som sa pohľadom o jeho okrové oči plné obáv . „ Naozaj.“
„ Nemusíš tam ešte dnes ísť , ak nechceš.“
„ Chcem tam ísť.“ Prehovárala som ho. Ale nepresvedčilo to ani mňa. Pohľadom ma presviedčal a keď som už na neho nejakú chvíľu skúšala tvrdohlavý pohľad , zatváril sa chápavo a dôverčivo . Nasadila som si tmavé slnečné okuliare aj keď slnko vôbec nesvietilo. Bol to jeden z mojich rokmi overených trikov , ktoré držali odstup medzi mnou a ľuďmi. Otvorila som dvere auta a vystúpia som. Musela som to urobiť. Vedela som , že keby som v aute sedela len o minútu dlhšie , nedokázala by som to spraviť. Rozlúčila som sa a zavrela som dvere. Vytiahla som mobil z vrecka džínsov a pozrela sa , koľko je hodín. Pätnásť minút do zvonenie , času a času. I keď som ešte mala niečo vybaviť na informáciách školy (alebo nejako tak sa to tam volalo) tušila som , že sa ešte stihnem pred zvonením nudiť.
Mládež okolo sa už ponáhľala na hodiny , nikto (okrem mňa) nechcel v tomto nečase ostať čo najdlhšie vonku. Vykročila som teda odhodlaným krokom k budove , ktorá sa najviac podobala na tú , čo mi opisoval Ronald. Nikoho naokolo som si nevšímala a mala som pocit , že nikto si nevšimol mňa. Trochu ma to povzbudilo.
Otvorila som dvere na jednej z budov a ladne som vkročila do vykúrenej miestnosti. Pani pri pulte zo mňa na kus stratila reč (bolo to vidno z jej výrazu) ale rýchlo sa snažila zamaskovať udivenie. So všetkou mojou upírskou elegantnosťou som si zložila okuliare a podišla k pultu.
„ Dobrý deň ,“ potichu som prehovorila „ som Eva Jane Wrightová ...“ viac som hovoriť ani nemusela. Pani sa zatvárila , akoby jej svitlo , chvíľu sa prehrabávala v kope papierov a potom mi vtisla do rúk nejaký formulár s vysvetlením , čo s ním mám robiť. Dať ho podpísať svojim vyučujúcim a vrátiť sa s ním. Zatiaľ prosté.
Vytiahla som si z tašky Školský poriadok a vrátila jej ho. Ronald mi ho na moje vyžiadanie vypožičal zo školy.
„ Ty sa tu ešte nevyznáš , však , srdiečko?“ Oslovila ma pani za pultom až príliš dôverne.
„ Nie.“ Toto si nevyžadovalo ďalšie pokračovanie. Pohotovo mi podala mapku školy a usmiala sa. Potichu , takmer šeptom som poďakovala a usadila sa na jednu zo stoličiek v miestnosti. Upírskou rýchlosťou som si preštudovala plán školy a pobrala som sa na svoju prvú hodinu – históriu .
Trieda bola plná žiakov , ktorý neustále niečo hovorili , nahlas sa bavili , smiali a mňa si našťastie nevšímali. Usadila som sa teda do voľnej lavice v zadnom tmavom rohu triedy , ďaleko pred zvedavými očami spolužiakov. Vyzliekla som si bundu , prehodila ju cez operadlo stoličky a vybrala som si učebnice , zošit a malý peračník z tašky. Všimla som si nástenné hodiny nad zle zotretou tabuľou a pozrela sa , koľko je hodín. Už len päť minút do zvonenia , to prežijem. Roztvorila som si teda učebnicu a tvárila som sa , že ma nesmierne zaujíma Napoleonov životopis. V skutočnosti som ho však už dobre poznala.
Konečne zazvonilo a učiteľ úplne na minútu presne ako zvonec zazvonil , vošiel do triedy. Akoby za dverami čakal na zazvonenie. Mávnutím ruky dal žiakom pokyn , aby sa usadili a ja som s ľahkosťou vystúpila z lavice , podišla k stolu a podala mu formulár. Pohoršene na mňa zaškúlil očividne chorým okom , podpísal formulár a poslal ma sadnúť si. Celý pôsobil dojmom , akoby toto celé robil len z donútenia. Zdalo sa mi , že až zhnusene vyvolal nejakého žiaka na odpoveď. Nezaujato ho počúval a popri tom zapisoval do triednej knihy. Keď môj spolužiak dohovoril znudene ho posadil na jeho miesto (s trojkou v klasáku) , postavil sa začal vykladať učivo. Každého jeho vykladanie vrcholne nudilo. Len sem tam si niekto robil poznámky. Ja som sa snažila čo najviac sa sústrediť na obsah učiva a zapamätať si z neho čo najviac. Tak som sa mohla odpútať od predstavy množstva krvi v triede.
Hodina už začala nudiť aj mňa , veď učivo som už brala dokopy trikrát . Aj preto ma potešilo neľubozvučné zvonenie zvonca. Pobalila som si veci , nazrela do rozvrhu (čakala ma angličtina) a vybrala som sa hľadať svoju ďalšiu triedu. Cestou sa vedľa mňa zastavilo nejaké dievča a snažilo sa so mnou nadviazať rozhovor. Jasne som jej mojim postojom dávala najavo , že nemám záujem o debatu . Jej to však nedošlo a stále ma prenasledovalo. Vyhovorila som sa teda na to , že si potrebujem napísať SMS-ku (čo bolo aj pravda) a ušla som jej bočnou chodbou.
Musela som napísať Ronaldovi . Text SMS-ky znel : Dnes končíme o 16:00 , príď po mňa vtedy pred školu. Prosím , buď presný.
Potom som pokračovala v hľadaní triedy. Dlho mi to netrvalo. Trieda bola totiž neďaleko a aj táto bola plná už cez prestávku. Dej prvých minút v škole sa opakoval . Vybrala som si miesto , usadila sa , povyberala si ďalšie učebnice a zošit a zaujato som študovala učivo. Po zvonení som nechala ďalšieho vyučujúceho podpísať formulár .
A takto to išlo až do obeda. Vtedy sme mali obedňajšiu prestávku , ktorá bola dlhšia než ostatné. Každý sa náhlil do jedálne a keďže by bolo blbé tváriť sa , že od rána nie som hladná , šla som tam tiež. Postavila som sa na koniec radu čakajúcich na obed a vyčkávala som , kedy sa dostanem na rad aj ja. V rade som stála medzi poslednými a tak , keď som si na svoju tácku vzala len nejaký očividne nezdravý sladený nápoj , jedáleň už bola takmer prázdna. Usadila som sa teda k malému , prázdnemu stolu v rohu jedálne . Z batohu som si vytiahla iPod , slúchadlá som si zastrčila do uší , ale nič som nepočúvala. Bol to len ďalší z mojich trikov. Za roky , čo som chodila do školy som si totiž všimla , že keď niekto počúva hudbu , ostatný ho ignorujú.
Mojou ďalšou vyučovacou hodinou mala byť biológia. A tak som sa začala hrabať v taške , aby som si našla aspoň knihu a tvárila sa , že sa snažím nabifliť nasledujúce učivo. Otvorila som si nápoj i keď som nemala ani v najmenšom záujem si z neho odpiť , a len do krúžila slamkou vo fľaške , aby som sa upokojila.
Ale niečo ma neustále znervózňovalo. Bolo mi jasné , že to musí byť to množstvo ľudí vôkol mňa , ale aj tak mi na celej veci niečo nesedelo. Mala som pocit , akoby ma niekto sledoval. Nenápadne som sa preto začala rozhliadať po jedálni. Myslela so si , že tu , v škole ma nič neprekvapí. Aká som len bola naivná ! To , čo som videla ma doslova šokovalo .
Pri jednom zo stolov sedeli štyria študenti , dve baby a dvaja chalani. Na to by nebolo nič zvláštne , ale tejto partii predsa len bolo. Všetci mali mramorovo bielu pokožku ako ja , okrem jedného dievčaťa , boli nadpozemsky krásni ako tvory nášho druhu a vyžarovalo z nich presne to , čo z našej rodiny Wrightovcov. Len to jediné dievča k nim nepatrilo. Rýchlo som si to dala dokopy a stále som nedokázala uveriť svojim zmyslom. Traja upíri pri jednom stole v tej istej miestnosti ako ja a pri nich sedí človek ?! Nemožné! Ale očividne to bola pravda . Jeden z nich , z upírov sa na mňa pozrel a ja som upírsky rýchlo odvrátila zrak ale aj tak som na svojom bielom tele cítila jeho pohľad.
Keď som sa stala upírom , zdokonalili sa mi dve vlastnosti. Jedna z nich bola , že som vedela dokonale odhadnúť ľudí , najlepšie upírov v mojom okolí. Svoj talent som na neho vyskúšala.
V jeho mysli som si všimla , že je na mňa zvedaví a že si všimol , že som jedna z nich. Samozrejme , povedal to už svojim spoločníkom. No a tiež som si všimla , že dokáže čítať myšlienky a že sa o to snaží aj pri mne. Ha! Dobehla som ho ! Aká je výhoda vedieť viac než len jeden cudzí jazyk ! Teraz mi stačilo rozmýšľať po islandsky a moje myšlienky ostali pred ním chránené. V jeho mysli som si tiež všimla , že po islandsky nevie a tak som sa vo svojej teórii len uistila. A mimochodom , to dievča , čo pri ňom sedelo , človek , bola jeho priateľka (nechtiac som narazila na jeho cit k nej) a tak mi odľahlo . Na malý zlomok sekundy mi preblysla hlavou myšlienka , že by to mohol byť ich obed.
Od prírody som zvedavá a toto som si nechcela nechať ujsť. Cez ofinu som „nenápadne“ sledovala skupinu. Boli bližšie naklonený k sebe , než pred tým , ako si ma všimli. Nemusela som sa im ani hrabať v hlavách , aby som vedela , o čom sa bavia.
Na tvári dievčaťa – človeka sa zračilo prekvapenie , ale aj určitý úžas. Čiernovlasá baba bola tiež akosi rada a premerala si ma. Jeden z chalanov sa na mňa pozrel tiež , v jeho veľkých , výrazných očiach bolo vidno , že svojmu spolu sediacemu neverí. Pripadal som si strašne sprosto . Už som síce znovu hľadela do učebnice na stole , no aj tak som vedela , čo je hlavý bod ich diskusie.
Jedáleň sa pomaly ale isto vyprázdňovala a ja som si to všimla až teraz. Pozrela som na hodiny – nečudo , o necelých päť minút zvoní na hodinu. Pokojne som si pobalila veci , prehodila tašku cez plece , schytila som nápoj a vyšla z jedálne. Na toaletách som ho vyliala (stále som nemala v úmysle piť ho) a fľašu som zahodila. A teraz už len nájsť učebňu biológie. Z mapky som si približne pamätala , kde sa nachádza , ale aj tak sa mi podarilo na chvíľu v areály školy zablúdiť.
Keď som konečne našla správnu triedu , zvonilo. Ponáhľala som sa čo najrýchlejšie , ako som si len mohla dovoliť k prázdnej lavici v rohu triedy. Bola veľmi natesnaná k ostatným laviciam , došlo mi , že tam bola pristavená kvôli mne. Položila som si veci na lavicu , tašku na zem k lavici , bundu na operadlo stoličky a sadla som si. Vydýchla som si , že som sa tej jedálňovej partii zbavila. Dlho som sa však netešila. Len lavicu odo mňa sedeli upír s medovo-hrdzavými vlasmi a vedľa neho dievča , ktorú mal tak rád. Rozprávali sa spolu , no , skôr sa na niečom oduševnene dohadovali a občas na mňa vrhli pohľad. Keby som bola ešte stále človekom , už by som bola červená ako paradajka.
V tom vošiel do triedy učiteľ a upútal pozornosť ostatných a aj moju. Nechal nás usadiť sa , mne podpísal formulár , s ktorým mi už prišlo také trápne každého otravovať a hneď začal vysvetľovať nové učivo. Hodina , ako každá iná normálna hodina. Zapisovala som si poznámky a počúvala výklad. Pomohlo mi to znovu sa odpútať od ľudí vôkol mňa. Občas som síce myšlienkami zablúdila inam , ale to som si nemohla zazlievať ani ja sama. Veď toto už bola predposledná vyučovacia hodina. Ešte prežiť jednu a budem vo svojom živle – medzi knihami .
Niť myšlienok mi pretrhol zvonec. Fajn , posledná hodina a zbohom! Povedala som si. Schytila som svoje veci z lavice , školský batoh som si len tak prehodila cez jedno plece , zdrapla bundu a ponáhľala sa z triedy . Myslela som si , že sa mi podarí bez problémov vybehnúť z triedy. Ďalší omyl!
Už som bola vo dverách a zrazu do mňa niečo silno vrazí. Úder mi vyrazil dych a aj hŕbu kníh z rúk. Čo najrýchlejšie som sa zohla a začala som si zbierať popadané veci. Zrazu sa medzi mojimi knihami z čista - jasna objavila biela ruka. A táto nebol moja , ale mužská.
„ Prepáč , som strašne nešikovný . Nevšimol som si ťa . Mrzí ma to.“ ospravedlňoval sa mi jeden z upírov okato. Bolo mi jasné , že táto zrážka nebola náhoda. Vyhýbala som sa jeho rukám a zbierala som si učebnice spolu s ním. Vadilo mi to. Keď už nič z mojich vecí neležalo na zemi , vzala som si od neho svoje pozbierané knihy a čo najrýchlejšie ako som mohla som sa snažila zdrhnúť. Zdrapol ma však nečakane za ruku a zvrtol ma k sebe.
„Niečo ti ešte chýba.“ Podával mi moju učebnicu. Asi som si ju nevšimla.
Niečo som si však uvedomila , ako sme tak stáli v triede , držal za pažu a hľadeli sme si do očí. Už nič neskryjem. Obaja sme presne vedeli , kto sme. Víťazoslávne sa usmial . Zľakla som sa. Už si ani nepamätám , kedy som bola naposledy takto blízko niekoho neznámeho. Voľnou rukou som si vytrhla knihu a pažu z jeho mrazivého zovretia a bez slova som trielila z triedy. Bola som v šoku a zároveň som sa cítila trápne. Ten moment vzájomného pochopenia mi pripadal ako večnosť. A  len práve teraz začalo zvoniť na ďalšiu hodinu.
Zvyšok dňa som sa už nedokázala sústrediť. Bola som až príliš mimo z toho , čo sa stalo. Na strednú som už chodila tretí krát (veru , ťažký je život upíra) ale toto sa mi ani raz nestalo. Nikto moju pravú totožnosť ešte neodhalil. A už tobôž nie hneď v prvý deň. Cítila som sa akoby nahá. Rozmýšľala som , kde som spravila chybu. Nič mi nenapadlo , okrem toho momentu , keď som skutočne nápadne pozorovala partiu upírov s človekom pri stole. V duchu som sa preklínala . Hneď v prvý deň sa dopustím osudovej chyby pre ktorú budem teraz musieť pykať. Prečo som len bola taká hlúpa?!
Takto som rozmýšľala až do zvonenia. Potom som si nahádzala veci do tašky , obliekla bundu , ponáhľala sa odniesť formulár a  na parkovisko čakať Ronalda. Popri tom som sa snažila vyhnúť všetkým neznámym upírom a ľuďom v okolí. Podarilo sa , aj keď jednému cudziemu chalanovi som sa doslova otočila pred nosom a odkráčala som.
Na parkovisku ma už čakalo naše BMW . Nemala som pochýb , že by bolo cudzie. Na celom parkovisku nebolo nejaké dobré auto , okrem strieborného volva a nejakého mercedesu. Rýchlo som na svojom miláčikovi otvorila dvere ,  takmer som skočila na sedadlo a zatresla ich. Konečne v bezpečí. Za jeho tmavými sklami a stenami som sa vždy cítila ako v nejakej mojej ochrannej bubline.
Ronald hneď naštartoval a vyrazili sme. Upierala som sklenený pohľad von oknom , rovnako ako ráno a neviem prečo , ale triasla som sa. Ronald si to musel všimnúť. Prezradila mi to jeho prílišná nervozita a ustarostenosť v hlase.
„ Stalo sa niečo?“ Neodpovedala som.
„ Niečo sa stalo?“ Položil otázku naliehavejšie.
„ Sú tu.“
„ Kto?“
„ Títo sú dobrí , neubližujú ľuďom , ale sú tu.“ Pozrela som mu do očí.
„ A čo , rozprávali ste sa ? Koľko ich je? Ako sa volajú?“ Prehodil vecným tónom.
„ Samozrejme , že sme sa nerozprávali.“ nechcela som mu vyzradiť ten trapas v učebni biológie.
„ Prečo nie?“ Nechápal. Tak na toto som mu odpovedať nedokázala ani sama. Už toľko rokov som sa takmer s nikým nerozprávala , že mi tá predstava prišla nereálna.
Videla som , že otvoril ústa , aby mi niečo povedal a tak som mu drzo skočila so reči. V tejto téme som sa už nechcela viac ryť.
„ Teraz ideme do obchodu?“
„ Áno , ak chceš.“
„ Jasné , že chcem !“ Znovu som sa naladila do nadšenej nálady. Potom sme už našťastie cestovali mlčky.