Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 20. Kapitola : Cena života

Vytvořeno 10.03.2009 20:02:09 | Poslední změna 11.03.2009 15:17:13
Premkol ma des. Hneď ako sa mi podarilo prehovoriť Victoriu, aby Bellu hľadala kdesi na juhu Kalifornie, som vyhľadala svoje auto. Bežala som síce tak rýchlo, ako som vládala, nedávala som vôbec pozor, rúcala som všetko naokolo a trhala som si oblečenie, ale aj tak som mala pocit, že som príliš pomalá. Keď som však konečne dobehla na okraj lesa a našla som svoje auto, od samej radosti som sa potkla a dopadla som do mäkkej trávy. Zaprela som sa teda o ruky, aby som sa postavila. Všimla som si, že sa bezmocne chvejú. Vypovedajú mi službu, len s ťažkosťou ostávajú poslušné. Celá som sa chvela. Ležala som zoslabnuto na tej zemi a snažila som sa upokojiť sa. Bezvýsledne. A okrem toho, teraz potrebujem každú jednu sekundu. Čo ak práve tá bude stačiť na to, aby zachránila Bellin život? Kedy Victoria zistí, že som jej klamala? Kedy sa dozvie, že je Bella stále tu?
Namáhavo som sa vyškrabala na nohy a strčila som ruku do vrecka nohavíc. Roztrasene som z nich vytiahla kľúče od auta, aj tie my vykĺzli pomedzi chvejúce sa prsty. Zohla som sa po ne, takmer som opäť stratila rovnováhu a zodvihla som ich. Až na tretí krát sa mi podarilo správne stlačiť gombík odomykania. Auto sa s cvaknutím odomklo a ja som sa dopotácala dnu. Stále celá roztrasená som nasadla a zavrela som za sebou dvere. Po chvíli bezvýsledného pichania kľúča do zapaľovania sa mi to nakoniec podarilo a tak som ním potočila. Auto naštartovalo. Nebola som však schopná ísť, ešte stále sa mi strašne triasli ruky. Beznádejne som si vložila tvár do dlaní.
Čo teraz? Čo mám robiť? V meste vyčíňa šialená upírka, ktorá sa živí ľudskou krvou, takže všetky jej vraždy padnú za vinu nám. Super, aj tak je tu verejným tajomstvom náš výskyt. Fasa! Okrem toho, tá masochistka neprahne po ničom inom, len zabiť Bellu. Bellu... razom sa mi v mysli vybavili všetky tie pekné chvíle, ktoré sme spolu zažili. Od stretnutia, cez rozhovory v jedálňach, divadlo, návštevy, lyžovačka... a potom to už dobre nepokračovalo. Ale aj tak! Nezaslúži si zomrieť! To nedovolím, najmä, keď ju mám chrániť! Musím ju ochrániť tak, ako som to sľúbila Edwardovi!
Ale ja som vlastne nič Edwardovi nesľubovala. To bol len výplod jeho mysle, že mu budem chrániť dievča, keď si ujde. Ja som s ničím nesúhlasila! ozvalo sa moje temnejšie ja.
Nie! Aj tak Bellu ochránim! Aj keď som možno Edwardovi nič nesľubovala, ochránim ju! Spravím všetko, čo bude v mojich silách na záchranu jej života! Aspoň sa o to pokúsim, rozhodne sa nevzdám bez boja!
Lenže čo zmôžem ja? Ja? Nemôžem si viac klamať! Možno som pekná, možno som múdra, viem hrať na klavíri, som silná, rýchla... to všetko však len v ľudských meradlách! Inak som priemerne podpriemerná. Nevýrazná, ničím nevynikám, nemám proste šancu!
Ako som si pozrela, Victoria ma schopnosť rýchlo sa „vypariť“. Tu my sa mi mohla zísť moja predvídavosť. A čo viac? Nič!
Nemôžem nad Bellou držať dvadsaťštyri hodinové hliadky, veď to sa nedá. Rýchlo by ma odhalila a okrem toho, čo by to pomohlo? Keby sme sa aspoň spolu bavili... A ja mám aj iné povinnosti ako ju držať za ruku!
Fajn, takže sama to nezvládnem. Čo tak zvyšok rodiny? Už to vidím, to ich nezainteresované správanie a rady do života typu : Všetko nechaj tak, nejako sa to predsa zrovná! alebo : To je ich vec, nech si to vybavia samy!
Veľmi užitočné, musím uznať, ale len s poriadnou dávkou irónie. Možnože Ronald... Ale radšej to nechám tak. Len ich ukecávaním by som zabila toľko drahocenného času...
Kto je ďalší v poradí? Edward! Skvele, spravím si expedíciu do L. A. za účelom nájsť ho? Alebo sa odhaliť? To sa môžem rovno zavesiť niekam na rovník a vykrikovať, ako sa krásne trblietam. A aj tak, možnosť, že Edward je s rodinou v Los Angeles je nula celých jedna tisícina. Takže NIE! L. A. nie! Ale kam ho mám ísť hľadať? Mám teraz skúšať im vyvolávať ako šialená? Inak, zmienila som sa už vo svojich myšlienkach, že si všetci do jedného nechali zlikvidovať staré čísla? Mám ich teraz hľadať v telefónnom zozname, alebo čo? Nezmysle. Takže touto úvahou rovno vylučujem celú rodinu Cullenovcov.
Mám v zálohe ešte nejakého kandidáta? (minúta ticha) Náčelník Swan! Aký výborný nápad (opäť irónia)! Už to vidím ako mu celá v roztrhaných šatách a strapatými vlasmi vbehnem do kancelárie a začnem vykrikovať, že jeho dcére ide po krku upírka! A že mi má veriť, lebo aj ja som vampír! Odtiaľ by som vyšla jedine v zvieracej kazajke...
Týmto slávnostne bez slávy vylučujem aj zvyšok mesta... Kto mi ostáva? Nikto! Znamenite! Opäť teda prečesávam myslený zoznam...
Minúta ticha...
Dve minúty ticha...
Okruh sa zväčšuje...
Tri minúty ticha- sto osemdesiat sekúnd Bellinho života zabitých...
Moje zrýchlené myšlienky nakoniec predsa len narazili na niečo, čo ešte mohlo predstavovať nádej. Jacob! Jacob Black! Ten páchnuci vlkolak by dokázal Bellu ochrániť! Aj so svojou chlpatou bandou... A on sa, na rozdiel odo mňa, s Bellou baví, ak nekecal. Bella teda šancu má.
Konečne som sa trochu upokojila. Pustila som si tvár a ruky som položila na volant. Vyštartovala som plnou rýchlosťou smerom na La Push. Ručička tachometra sa v momente vyšvihla nad číslo dvesto a neopúšťala ho.
Fenomenálne! A čo mu poviem? : Sevas, Jacob! Nechce sa ti náhodou naivne mi uveriť a viezť Bellu každý deň, každú sekundu, dokonca aj stotinu za ručičku, aj za obe ak chceš, a to dokonca bez svadby? Nenahováraj si, aj tak po ničom inom netúžiš! Pýtaš sa prečo? No... Zahráme sa : je to ryšavé, pekné, rýchle –nie, môj otec to nie je- je to žena, tiež upírka a ide Belle po krčnej tepne! Bingo! Je to Victoria! A ešte nevieš tú najväčšiu srandu, Jake! Toto všetko je pravda!
Pripadá to šialené len mne? Nie, ono to šialené totižto aj je! Tak takto to rozhodne byť nemôže a ani, samozrejme, nebude! Ako potom? V hlave sa mi zjavila bublina, ktorá pohltila všetky doterajšie splašené myšlienky a nahradila ich prázdnom. Nič mi nedokáže napadnúť, proste nič! A to som ešte pred momentom mohla písať scenár kriminálkam...
Uvedomila som si, že som už v La Push – indiánskej rezervácii. A kam teraz? Veď ja vlastne ani neviem, kde ten Black býva. Zastala som si teda na kraji cesty a spustila som okienko spolujazdca. Cezeň som videla presne to, čo som potrebovala- obyvateľa!
„ Hej chlapče! Poď prosím ťa na chvíľu sem!“ Zavolala som na neho. Vyzeral na štrnásť. Zastal si k okienku a snažil sa na mňa dovidieť.
„ Čo potrebuješ?“ Opýtal sa zjavne nevraživo. Žeby aj on cítil takú antipatiu voči upírom?
„ Vedel by si mi povedať, kde býva Jacob Black?“
„ Jasné, na susednej ulici. Pôjdeš rovno, potom doprava, rovno a asi piaty dom...“
„ Diki!“ Stihla som na neho zavolať cez okienko. Hneď som sa ponáhľala k Blackovi. Už si nemôžem dovoliť stratiť ani sekundu!
Vbehla som na ulicu opisovanú chlapcom, odpočítala som piaty dom a zastala som pred ním. Posledný krát som sa z plných pľúc nadýchla čerstvého vzduchu. Tento v aute vlkolakom ešte nepáchol. Zmena však nastala opäť potom, čo som otvorila dvere. Snažila som sa to prekonať. Vykročila som k domu. Zastala som sa pred dverami, posledný krát som si napravila bundu, ktorá zakrývala roztrhané oblečenie a prehodila som si kabelku cez ruku. Znervóznela som. Opäť som sa teda zhlboka nadýchla. Teraz bol vlkolačí smrad oveľa citeľnejší. Prekonala som sa, zdvihla som ruku a dvomi rýchlymi pohybmi som zaklopala. Chvíľu som čakala a načúvala som.
Dvere sa po chvíli otvorili, zaujímavé, čakala som, že budem niekoho počuť prichádzať. Medzi dverami som zbadala Jacobovu tvár. Ihneď sa mu zvraštil nos a tvár a vytvorili tak grimasu. Ani nestihol otvoriť dvere do vzdialenosti pol metra od steny a už aj ich zatresol poriadnou silou. Znovu som zaklopala, teraz však naliehavejšie. Nič. Zaklopala som teda znovu. A zase nič! Už ma ten chlapec začína štvať!
„ Jacob Black, otvor! Chcem sa s tebou len porozprávať, nechcem ťa zabiť! No tak, Jacob!“ Kričala som po ňom. Ešte raz som silno zaklopala. Slabé drevené dvere preťala hlboká puklina.
„ Jacob! Ak neotvoríš tie dvere, tak ti prisahám, že ti tu spravím taký škandál, že naň budú spomínať susedia aj v novom miléniu! Otvor tie dvere a vpusti ma dnu! Ublíži ti to?!“
Spoza dverí sa ozývalo len jeho naštvané fučanie. Takže je tam! Ale nereaguje. Pustí ma však dnu. Otázka len je... raz... dva... tri, presne! Jacob otvoril dvere. Prestrčil pomedzi špáru ruku, zdrapol ma za bundu, rýchlym pohybom ma vtiahol dnu a zatresol za mnou dvere. Tie ten tlak nevydržali a rozpadli sa, ostala mu v ruke kľučka s trochou dreva okolo. Vzápätí ma pustil a odtiahol sa odo mňa na druhú stranu malej predsiene. Založil si ruky na prsia, stále sa mračil a nevraživo zavrčal : „ Čo chceš?“
„ Jacob, musím ti niečo povedať...“
„ Ak ti lezie na nervy to, že vás ako vlkolaci na NAŠOM území lovíme, tak je to váš problém. Ak o tom ešte nevieš, máme na to právo!“ Vyštekol.
„ O to nejde...“
„ Tak čo potom? Chceš sa snáď nechať zabiť?! Vieš, že to, že ešte žiješ je len moja dobrá vôľa?“
„ Áno viem...“
Myslíš, že toto je len nejaká hra? Adrenalínový šport?!“ Znovu mi skočil do reči! Ale už mám toho dosť!
„ Jacob, jedná sa o Bellu! Musím ti povedať niečo o Belle!“ Konečne stíchol. Obaja sme po sebe hľadeli čakajúc na reakciu toho druhého.
„ Čo? Stalo sa jej niečo?“
„ Nie, ale je možné, že sa čoskoro stane. Niekto po nej totiž ide...“
„ Kto?!“ Hlasno zavrčal, chveli sa mu ruky a zúrivo ku mne pristúpil bližšie.
„ Jedna upírka, stretla som ju v lese, priznala sa mi, že stopuje Bellu preto, aby sa pomstila Edwardovi a chce ju zabiť! Jacob, ty si jediný, kto jej môže pomôcť!“ Slová sa zo mňa sypali tak rýchlo, že som si ani neuvedomila, či ich Jacob stihol zaregistrovať.
„ A prečo by som ti mal veriť?“ Vyprskol zúrivo.
„ Jacob, ver mi! Prosím!“ Dochádzali mi slová „ Bella bola moja kamarátka a ja ju mám stále rada, aj keď už náš vzťah nie je taký dobrý! Ide mi jedine o jej dobro! Nechcem jej nijako ublížiť a ani tebe, ak si myslíš, že sa ťa chcem nejako zbaviť! Skús mi uveriť, prosím, pre Bellino dobro! Jacob, pozri sa mi do očí...!“ Prosila som ho úpenlivo. Nevoľky mi prebodol oči svojimi.
„ Obaja by sme si vyčítali, keby sa Belle niečo stalo a my sme dobre vedeli, že sme tomu mohli zabrániť! Jacob, no tak! Si jej jediná nádej! Budem ju chrániť a strážiť aj ja, ale pozri sa na mňa,“ bezmocne som rozhodila rukami, „ som síce upír, ale na naše pomery som dosť slabá. Sama ju neuchránim. Musíš mi pomôcť! Aspoň sa o to pokús, prosím! Ak... ak to náhodou nevyjde, aspoň budeš vedieť, že si tu len tak nesedel so založenými rukami a nečakal si, kým Bella s bolestiach umrie volajúc tvoje meno!
Jacob Black, ja viem, že ste priatelia! A priatelia by si mali pomáhať! Vždy a všade! Za každú cenu! Ak vie toto bezcitný upír, čo potom cíti vlkolak...?“ Definitívne mi došli slová a aj vzduch. Pozerali sme sa sebe navzájom do očí. Ja som ho tými svojimi prosila najúpenlivejšie, ako som dokázala. Keby som mohla, tak ich mám určite plné sĺz. Tie jeho po chvíli už neboli také nenávistné. Objavila sa v nich známka nehy. Dobrý znak!
„ Výborne nacvičené.“ Uznal sarkasticky.
„ Jacob!“ Zvreskla som po ňom.
„ Ty si skutočne myslíš, že som tu pre zábavu? Spamätaj sa! Si na omyle! Som tu skutočne preto, aby som ťa vystríhala pred tou zmijou!
Ako si sám povedal, môžeš ma hocikedy zabiť. A ja ti v tom nebudem brániť, máš na to skutočne plné právo. Som na vašom území. Ale rozmýšľaj prečo? Adrenalínový šport, zábava? Pch!“ Odfrkla som si nepobavene.
„ Holdujem len tým športom, pri ktorých mi nejde o život! Ale toto je vážne, Jacob! Nemyslíš, že keď som kvôli nej riskovala život, a stále ho riskujem, tak na tom nie je aspoň zrniečko pravdy?!“ Priklincovala som ho k svojim očiam pohľadom a on ten svoj neodvracal. Postupne znežnievali. Stále však naštvane fučal. Ale aj dych sa mu postupne upokojoval. Žmurkla som, nech sa už toľko netrýzni. Razom žmurkol aj on, sklonil hlavu a otočil sa. Všimla som si, ako si ľavou rukou znovu obopol prsia a pravou si šúchal oči. Po chvíli sa zmučene spýtal : „ Kto po nej ide?“
„ Volá sa Victoria, je to nomád, ryšavá, divoká a veľmi vražedná. To ona stojí za všetkými tými vraždami v okolí...“
„ Čoo? Ona?“ Šokovane zreval a otočil sa ku mne.
„ Nie ten černošský ciciak, ktorého sme už zabili?!“
„ Je možné, že to bol jej spoločník, niečo mi o ňom hovorila. Ale aj keď ste jeho už zabili, ona ešte žije. A chce zabiť Bellu.“
„ Ale prečo by to robila?“
„ Z pomsty, chce sa pomstiť Edwardovi ,smrť za smrť, druha za druha!’.“
„ Druha? Nebol jej druh náhodou ten tmavý?“
„ Myslím, že nie. Jej druha vraj zabili Cullenovci, preto sa chce pomstiť.“ Vyjavene po mne hľadel. Postupne sa mu rozširovali zreničky od hrôzy.
„ Jacob, musíte ju zabiť, inak neublíži len Belle...“ Prosila som ho a popri tom som sa cítila ako zradkyňa. Štvať nepriateľský druh proti vlastným. Barbarské...
„ Poviem to aj ostatným, dúfam, že mi pomôžu...“ uvažoval nahlas.
„ Ešte niečo?!“ Otočil sa na mňa.
„ Už nie, ďakujem, že mi pomôžeš ochrániť Bellu.“
„ Teraz už choď, kým ťa niekto nezabije.“ Otvoril mi zvyšky dverí. Odišla som. Vonku som sa však ešte zarazila. Otvorila som kabelku a začala som sa v nej hrabať, až kým som v nej nevytiahla to, čo som hľadala : šekovú knižku a pero. Vypísala som šek a vrátila som sa k dverám.
„ Ehm... Jacob?“ Pribehol. Prestrčila som cez dieru v dverách ruku so šekom.
„ Úplatok?“
„ Nie, to je za tie rozvité dvere, ospravedlňujem sa.“ Stále si ho nebral a stál v strede predsiene.
„ Nebuď taký hrdý a ber ho! Budete potrebovať nové dvere a neviem, ako vysvetlíš rodine dieru namiesto tých starých. Ale myslím, že s novými dverami sa to bude vysvetľovať ľahšie. Alebo žiješ sám?“ Ani sa nepohol.
„ Tak fajn,“ Stiahla som ruku a upravila som číslo na šeku. Strčila som opäť ruku do diery v dverách.
„ Keď tie dvere toľko stáli... Netrucuj a ber si ten šek!“ Vytrhol mi ho spomedzi prstov, ani nepoďakoval.