Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 21. Kapitola : Vlčia diera

Vytvořeno 05.04.2009 19:59:39 | Poslední změna 05.04.2009 20:05:29
Veľmi sa ospravedlňujem za to, že som sem už poriadne dlho nič nedala, fakt sorry. Ale nemám čas (chabá výhovorka, ja viem). Budem sa to snažiť zmeniť počas prázdnin, ale nič nesľubujem. Preto sa nehnevám na nikoho, kto sa o moju stránku postupne prestal zaujímať. A vám, verným vrelé ďakujem!
Dosť kecov, poviedka!:

Pre zmenu som mala šťastie. Z La Push sa mi podarilo vyjsť so zdravou kožou, bez následkov. A bez tých sa mi podarilo ostať aj najbližšie týždne. Potešujúce bolo, že vlkolaci sa mňa, ani nikoho z našej rodiny nerozhodli sledovať.
Aj Bella bola zatiaľ celkom v poriadku. Dosvedčoval to samotný fakt, že žije. Neviem síce ako, ale aj keď som to pôvodne neplánovala, dozvedela sa o tom, že ju Victoria hľadá. Klebetný Jacob... zúrila som z počiatku. V najbližšie dni, keď som sa s ním stretla, som mu to vytkla. On ma však zahrnul nejakou historkou, ktorá sa mi zdala dosť nepravdepodobná. Jej hlavná myšlienka však bola tá, že Bella sa dozvedela o svojom lovcovi sama- bez našej pomoci. Nechcene, ale uverila som. Aj keď musím priznať, že si na ten Jacobov príšerný pach zvykám a aj to vrčanie už prehliada, stále sa mi s ním nechce tráviť veľa času. Asi to ma viedlo k skrátenie konverzácia...
Stretávali sme sa však. Bolo to dosť nevyhnutné kvôli našej spoločnej akcii- ako som záchranu Bellinho života začala mimovoľne nazývať. Museli sme si predsa dohodnúť hliadky a vymieňať novinky ohľadom Victorinho momentálneho pobytu.
V tomto ma Jacob milo prekvapil. Na moje počudovanie, podarilo sa mu zverbovať celú svorku proti Victorii a zachrániť tak Belle život. Takmer každý deň ju časť klanu sledovala a druhá strážila Bellu. Boli fakt špičkoví. Takmer som mala pocit, že zaznamenávajú aj Victorine súradnice. Vždy ju mali presne na muške.
Háčik bol však v tom, že sa im ju ešte nepodarilo chytiť. Skutočne sa dokáže neuveriteľne rýchlo vypariť. A to bolo dosť zlé...
Nevzdávala sa však ani jedna strana- vlkolačia a ani tá upíria. Stále mal Bellu niekto na očiach a dohliadali sme nad ňou dôslednejšie, než sami nad sebou. Spolu to však nešlo. Jacob musel uchrániť svoje renomé a preto o mne ani necekol. Nemohol predsa priznať, že sa baví s prirodzeným nepriateľom. Preto o tomto mlčal.
Aj preto som musela Bellu strážiť utajene. Vedel o mne len Jake.
V škole, po nociach, po škole... to boli časy, keď som strážila Bellu ja. Teraz som si plne uvedomovala výhodu života bez spánku. Ten vlkolaci nemali. Rešpektovala som to a tak som pri Belle sedela každú noc. Nudné, ale účinné...
A to uznal aj sám Jacob, hlavne keď zistil, že Victoria sa vracia do Forksu. Bella tým pádom schytala dvadsaťštyri hodinové hliadky. Či chcela, alebo nie, či o nich vedela, alebo nie, vždy pri nej niekto bol.
Inak tomu nemalo byť ani v jeden obzvlášť daždivý, sobotňajší večer. Bola som doma len s Ronaldom, Silvy musela ísť súrne na lov. S Bellou mal byť akási Emily a svorka mala stopovať Victoriu.
Nečinne som sa pozerala cez otvorené okno na atramentovo-modrú oblohu, ktorú pretínali nespočetné množstvá ťažkých kvapiek vody. Padali tak blízko pri sebe, ako by to bolo úmyselné, ako umelý dážď v hororových filmoch. Ku zvuku padajúcich kvapiek a zvukov domu sa mi nečakane pripojilo tichučké vrčanie. Telieska v mojom malom mobile vždy takto nehlučne vrčia, keď mi niekto volá, ešte skôr, ako sa spustí tón zvonenia. Ako pravý dravec som skočila po mobile na stole, takmer som ho rozbila, zodvihla som telefonát a priložila som si ho k uchu.
„ Wrightová, prosí?“
„ Ahoj, mám dobrú správu!“ Podľa hlasu som spoznala Jacoba.
„ Akú?“
„ Victoria zmizla!“ Takmer zvreskol od radosti.
„ Čo?“ Nedokázala som mu uveriť.
„ Sam s ostatnými ju hľadá už druhý deň a nevedia ju nikde nájsť. V okruhu niekoľkých desiatok kilometrov po nej nie je ani stola! Ale mám aj zlú správu...“ akosi znervóznel a zosmutnel.
„ Akú?“ Znervóznela som tiež.
„ Aj Bella zmizla... Naposledy som ju videl, keď ju prišla navštíviť tá upírka...“
„ ČOO? KTORÁ!“ Zvreskla som na neho od šoku do telefónu.
„ Jedna z Cullenovcoch...“
„ Alice?“ Uvažovala som logicky.
„ Ja neviem ako sa volá...“
„ Má čierne, krátke vlasy?“ Nepretržite som mu skákala do reči.
„ Áno...“ odľahlo mi.
„ Ale neviem kde sú. Bella nikde nedvíha telefón a doma tiež nie je. Ani v okolí ju neviem nájsť...“
„ Kde teraz si?“
Jeho odpoveď mi však zanikla v prenikavom kriku môjho nevlastného otca. V momente som zbehla dole schodmi zistiť, čo sa stalo.
Naskytol sa mi šokujúci a bolestivý pohľad. Cítila som svoje dokorán otvorené ústa, vyvalené oči, cítila som, ako sa mi pomaly kĺže mobil z ruky, z ktorého niečo mlel Jacob... Ale ani proti jednej tejto veci som nedokázala bojovať.
Silvy sedela na stolične na chodbe, celá sa triasla, vzlykala, pozerala sa do zeme, ignorovala Ronaldovo naliehanie a upokojujúce dotyky. Ten pri nej kľačal a snažil sa ju upokojiť aj keď sa sám triasol od strachu a zúrivosti. Pribehla som k nej a čupla som si vedľa Ronalda. Tiež som ju začala upokojovať ale viac som sa snažila sústrediť na tie trhavé vety, ktoré z nej páčil Ronald.
Nemo som hľadela na znetvorené telo mojej nevlastnej mamy. Nedokázala som uveriť vlastným očiam, ani ostatným zmyslom, ktoré mi v hlave rozozvučali jednoznačný alarm- vlkolaci!
Silvy mala úplne roztrhané oblečenie, posledné franforce trička z nej viseli ako zo strašiaka, pôvodne dlhé nohavice mala trhaním skrátené na šortky, mala len jednu botasku a v nej mala diery a poodlepované kusy látky, polámanú podrážku... Každý jeden chýbajúci kúsok oblečenia jej odhaľoval hlboké rany a škrabance po hrubých pazúroch... Predtým dokonale upravené vlasy mala teraz uvoľnené zo zovretia gumičky, mokré a visiace na všetky strany... Najviac nás však boleli pohľady na poobtŕhané časti tela... chýbala jej ľavá ruka, niekoľko prstov na tej pravej a keď sa pokúšala dať si vlasy za ucho, skĺzli sa jej späť, pretože jej chýbalo aj to...
„ Ron, prosím, nehnevaj sa na mňa...“ tichučko ho prosila a snažila sa mu pozerať do očí.
„ Ja sa na teba nehnevám, ale povedz, kto ti to urobil?“ Jeho hlas prezrádzal priveľa emócii. Nedočkavosť a smäd za odpoveďami, zúrivosť, ale najmä strach o svoju polovičku a lásku.
„ Ja... Ja neviem. Všetko sa to zomlelo strašne rýchlo... takmer nič si nepamätám...“ roztrasene koktala. Ronald z nej celý čas nespúšťal oči a stále ju upokojoval.
„ Myslím, že ma napadli nejaké psy... nie, psy to neboli, boli strašne veľké a silné... psy to určite neboli...“
„ Vlci?“ Opýtala som sa potichu. Strhla sa a prekvapene sa otočila ku mne.
„ Hm?“ nechápala.
„ Vlkolaci!“ Vyslovil zúrivo, ale zároveň potichu Ronald. Jediným rýchlim pohybom zdvihol Silvy na ruky a opatrne ju odniesol do obývačky. Tak ju položil na pohovku, zakryl ju dekou a posledný raz ju pohladil.
Zvrtol sa ku mne. Jeho láskyplný výraz sa razom zmenil na číru nenávisť. Rozochvel sa od zlosti, oči sa mu nebezpečne zablysli a ukázal na mňa prstom.
„ Postaraj sa o ňu!“ Zavelil a niekoľkými krokmi ma obehol. Hneď som priskočila k Silvy.
„ Eva! Choď za ním!“ Stále slabým hlasom mi prikázala ona. Nechápavo som sa na ňu pozrela, veď som dostala jasné príkazy! V jej očiach však bolo niečo natoľko milujúce, až sa mi z toho podlamovali kolená. Nevedela som, čo mám robiť...
„ Bež za ním! Je rozrušený! Môže hocičo spraviť, niekto na neho musí dohliadnuť!“
„ A čo ty? Mám sa o teba predsa postarať!“
„ Ja sa o seba postarám! Bež! Poslúchni ma! Kým nie je neskoro...“
„ Dobre.“ Zlomila ma nakoniec. Došlo mi, že má pravdu. Tu, u nás doma je momentálne v bezpečí. Ale Ronald je až príliš znepokojený na to, aby mohol byť niekde sám. Je dosť citlivý a aj keď je rozumný viem, že útok na rodinu je pre neho to najhoršie porušenie pravidiel. To nenechá nikdy tak. Potrebuje niekoho, kto na neho dohliadne.
Behom príliš dlhých zlomkov sekúnd som si pobrala to najnutnejšie a vyletela som za ním do dažďa.
„ Čo chceš robiť?“ Zakričala som na neho. Takmer ma nebolo vôbec počuť, údery kvapiek sa ozývali všade naokolo a trhali nám ušné bubienky.
Ronald sa otočil v prostriedku chodníka po ktorom zúrivo kráčal, rozhodil rukami, potriasol hlavou a pozrel sa na mňa vystrašenými a zúrivými očami zároveň. Po celej tvári, cez vlasy, čelo, mihalnice, kútiky očí mu stekala voda a vyzeral, akoby plakal.
„ Ja neviem!“ Zareval zúrivo. Skutočne to nevedel, nedalo a to vyčítať ani v jeho vedomí. Bol úplne mimo.
„ Chcem... Chcem ísť za nimi... Chcem ich nájsť.“ Hovoril roztrasene. Ihneď som vedela, koho myslí.
„ Otvor bránu a naskoč.“ Prehovorila som šeptom cez dážď. Teraz som však nemala strach, že by ma nepočul. Pokývol hlavou a otočil sa smerom k bráne. Ja som zatiaľ nasadla do svojho auta, naštartovala som a vycúvala spod striešky. Vôbec som nebrzdila, keď si sadal na sedadlo spolujazdca, len som zúrivo uháňala po premočenej ceste. Práve som začal zúriť aj ja, rovnako ako on. Uvedomila som si, že všetci vlkolaci porušili dohodu- dohodu medzi vlkolakmi a upírmi. Bolo mi jasné, že Silvy nelovila v La Push, stále sme ju na to upozorňovali a dobre vedela, že ju môžu hocikedy vlkolaci dostať. Bolo však hlúpe pred ňou utajovať, že porušujú pravidlá... Obaja sme si mysleli, že to tak bude lepšie. Nebude sa musieť báť a my ju ochránime... Naivné. Teraz vďaka našej vine leží znetvorená sama na gauči v obývačke, spamätáva sa zo šoku a strachuje sa o nás, ako ju poznám.
Ovládla ma zúrivosť. Silnejšie som zovrela volant auta, bolo hlasno počuť, ako pod mojimi prstami praská jeho kožený poťah. Toto bolo ale priveľa... Napadnúť moju mamu! A takto ju doriadiť! Opäť sa mi vybavil v mysli jej obraz. Veď im iste nič nespravila! Silvy nie je upír, ktorý by provokoval svojich nepriateľov. Je mierumilovná, ona by fakt nezačala...
Ničila ma však aj nezmyselná myšlienka, ktorú som si z nejakého nevysvetliteľného dôvodu nedokázala dostať z hlavy. Jacob ma zradil. Sama nerozumiem tomu, prečo to takto beriem, ach, vlastne viem... opäť moja sprostosť...
Ako ochraňujeme spolu s Jacobom Bellu, začala som ho brať úplne inak, ako som ho videla doteraz. Vďaka tým pár spoločným momentom to už pre mňa nebol len nejaký páchnuci vlk. Bola to mysliaca bytosť, mimochodom, celkom v pohode mysliaca bytosť, keby jeho hlavnou myšlienkou nebolo zabiť ma. Tá však ustupovala kamsi dozadu, nahrádzala ju túžba zachrániť Bellu. A tá miestami potláčala jeho vnímanie ma ako terču útoku a nechala prenikať na povrch jeho ľudskosť. Akosi sme sa zblížili, aspoň ja som to tak vnímala. Preto ma teraz bolel aj fakt, že napadol moju rodinu. Bolo to horšie, akoby napadol mňa.
„ Kam ideme?“ Napäto prehovoril Ronald smerom ku mne a vyrušil ma zo zamyslenia.
„ Do La Push.“
„ Poznáš cestu?“
„ Už som tam bola.“
„ Čoo?!“ Zvreskol zúrivo.
„ Ty si porušila pravidlá a vstúpila si na ich územie?! Mohli ťa predsa zabiť!“
„ Ja viem!“ Skočila som mu do reči. Tieto keci som počula mnohokrát.
„ Načo si tam, preboha, išla?!“
„ Potrebovala som si len niečo vybaviť.“
„ Niečo vybaviť? V La Push, vravíš?!“ Nebezpečne zúril.
„ Zase ťa prepadli tie samovražedné myšlienky, ibaže teraz poznáš spôsob, ako sa zaviť, čo?“
„ Keby som sa nechala zabiť, tak tu teraz nesedím a neveziem ťa priamo do vlčej diery!“ Zakričala som zúrivo ja. Bolelo to však. Nikdy sme po sebe nekričali, nikdy sme sa nehádali. Teraz som však nemienila ustúpiť tak, ako vždy. Musím bojovať.
„ Ty poznáš nejakú noru, kde taký vlkolak žije?!“ Vôbec mi neveril, cítila som sa ako Alica v krajine zázrakov. On si skutočne myslí, že vlkolaci žijú v dierach?!
„ Potrebovala som si len niečo vybaviť...“ Úplne zmĺkol, nemal slov, spadla mu sánka.
„ Aj teraz si potrebuješ LEN NIEČO VYBAVIŤ?“ Zareval po dlhej chvíli ticha.
„ Áno!“ Keď už nie Silvy, tak aspoň Bellu...
Museli sme ju predsa nájsť, nemohla sa len tak prepadnúť pod zem! Čo ak ju Victoria našla a Alice bolo len nejaké zdanie, alebo trik, ktorý Jacob neodhalil! Ak chceme Bellu zachrániť, musíme sa skoordinovať, aj keď by sa to zdalo nemožné...
Boli sme už tam. Zabrzdila som na príjazdovej ceste pred domom, kde býval Jacob a vyskočila som z auta. Ronald ma nasledoval. Vybehla som na zastrešenú terasu a trochu naliehavo som zaklopala na nové dvere. O chvíľku mi otvoril Jacob, opäť som ho nepočula prichádzať. Veľmi ho prekvapilo, že ma vidí. Chcel za mnou vyjsť na terasu, aby ma nemusel mať v dome. Ronald ho však vtlačil dnu. Vystretým ukazovákom na neho mieril, Jacob ledva stihol cúvať, a vrieskal.
„ TO SI TY!“ Jacob po ňom prekvapene hľadel, vôbec nerozumel. Do predsiene prišiel akýsi pán na vozíčku s rovnako prekvapeným výrazom, aký mal Jacob.
„ TO SI TY, TY BASTARD!“ Reval ako zmyslov zbavený.
„ Ronald, upokoj sa!“ Zakričala som po ňom v snahe rozptýliť jeho náhle sústreďovanie hnevu. Jacob stále nerozume, a ani ten pán.
Moju mamu napadli vlkolaci. Rýchlo som im poslala vetu pomedzi skúmaním Ronaldovho konania. Bola som však málo sústredená.
„ VYZÍVAM ŤA NA SÚBOJ, PSISKO PRERASTENÉ!“
„ Prijímam!“ Vyštekol náhle Jacob s predstieraným pokojom, aj keď jeho pohľad a chvejúce sa svaly hovorili o inom.
„ Ale nie tu. Niekde mimo rezervácie. Pre bezpečnosť ostatných.“
„ FAJN!“