Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 22. Kapitola : Boj

Vytvořeno 10.04.2009 23:12:11 | Poslední změna 10.04.2009 23:13:06
„ Povedz mi jeden rozumný dôvod, prečo!“ Vrieskala som po urazenom Ronaldovi sediacom na sedadle spolujazdca. Ja som šoférovala a nasledovala som Jacobov Volkswagen kamsi ďaleko na miesto, ktoré som vôbec nepoznala. Nepovedal nám o ňom vôbec nič, proste sa rozhodol, naložil pána na vozíčku do auta a s rovnakým výrazom, aký mal teraz Ronald odišiel. Ronald mi doslova prikázal ísť za ním. Jediný spôsob, ako ho nechať aspoň na chvíľu upokojiť sa a popritom nechať svoje auto v celku, bol ten, že som šoférovala ja. To môjmu otcovi však liezlo na nervy.
„ Prečo mieniš riskovať svoj život?!“
„ Napadol predsa Silvy, to mu neodpustím!“ Rozhorčoval sa, vrieskal zameneným hlasom vďaka stiahnutému hrdlu a divo rozhadzoval rukami, pohadzoval hlavou, vlasy mu lietali na strany a celú cestu sa za nejakým svojim argumentom urazene hodil o sedadlo. Bol ako malé decko... lenže teraz šlo o viac, ako len o detskú nespravodlivosť.
„ A ako vieš, že to bol práve on?! Nie je jediný vlkolak na tomto kontinente!“ Snažila som sa zmeniť jeho názor. Nechcela som, aby sa s Jacobom pobil!
„ On je najbližšie a okrem toho, moju ponuku prijal!“
„ Stále ti nerozumiem. Vždy si chcel veci riešiť z rozumom a mierumilovne, nikdy nie takto! Čo sa zmenilo?“
„ Ak si si to ešte nevšimla, veľa sa toho zmenilo! Náš život sa zmenil, my sme sa zmenili, celý Forks sa zmenil! A tí vlkolaci tiež!“
„ Ale prečo ho chceš zabiť?! Prečo zabiť?! Ja viem, že ho zabiješ, ty sa nevzdáš, kým neumrie!“ Kričala som. Vraštila sa mi tvár do príšernej, bolestnej grimasy a preskakoval mi hlas. Keby som mohla, revem ako malá.
„ Napadol moju rodinu! Mohol napadnúť aj teba, tebe to nevadí?!“
„ Nenapadol by ma!“
„ Jasné, teba nie, veď vy spolu len niečo vybavujete! Lenže ja nie, ja sa s osobami, ktoré bažia po tom, aby ma zabili, nestýkam! A to radšej ani nechcem vedieť, čo ste to spolu len vybavovali...“ Zúrivo vrieskal Ronald.
Dlho sme mlčali. Obaja sme v tichosti prežívali svoje, vyťažení vyburcovanými emóciami.
„ Musíš ho zabiť?“ Prehovorila som napokon. Do tejto otázky som vložila viac úpenlivosti, ako som chcela.
„ A tebe je milší život nejakého vlka pred mojim?! Chceš, aby som umrel ja, namiesto neho?!“
„ Tak som to nemyslela!“
„ Ako potom?!“
„ Nedá sa to nejako zvrátiť, zastaviť skôr, ako sa povraždíte navzájom?“
„ Nie. Ja z boja neutekám.“ Prehovoril rozhodne. Zovrela som pery. V hlave sa mi opäť vynorilo neúnosné množstvo myšlienok a otázok a ja som nevedela, ktorú vysloviť prv.
Stále som neverila tomu, čo sa stalo. Cítila som sa ako v príšernej nočnej more, aspoň takto som si príšerné nočné mory predstavovala. Toto však bola skutočnosť. Hnusná, ohavná skutočnosť, z ktorej nie je také ľahké sa prebudiť ako z nevinného sna.
Chcela som toto všetko nejako zastaviť, proste sa len zobudiť a zabudnúť, ale to sa nedalo. Musela som ísť... Je to strašné! Najprv mi takmer zabijú mamu, teraz mi ide na smrť otec! Ako tomu dokážem zabrániť?! Prečo sa toto všetko vôbec deje?! Bože, mala som tomuto zabrániť oveľa skôr, vôbec som ho nemala ťahať k Jacobovi. Je to len a len moja vina! A to som na neho mala dávať pozor!
Hlavu mi opäť naplnila akási bublina, vákuum, ktoré chránilo môj mozog pred tým náporom myšlienok, aby som sa nezbláznila. Stále som sa však nedokázala upokojiť.
Keby som mohla, tak určite revem ako šialená, srdce by mi už dávno vyskočilo z hrude a skutočne by som sa zbláznila. Ja som však „nevinne“ viezla otca na miesto, kde sa o chvíľu odohrajú možno posledné okamihy jeho života.
„ Ronald?“ Dokázala som konečne prehovoriť po sekundách ticha. Do popredia sa mi dostala jediná veta, ktorú som musela vysloviť.
„ Hm?“ Spýtal sa zamyslene a stále zúrivo.
„ Budem tvojím sekundantom.“ Vyslovila som zbytočne. Nerozumiem, prečo práve táto veta. Až teraz sa mi začala zdať úplne nepodstatná oproti ostatným.
„ Nie.“
„ Ale áno, pomstím tvoju smrť, ak...“ vetu som nedopovedala. Bleskovo sa ku mne otočil. V očiach mu stále planula nenávisť, blčala ako oheň. Pomaly ju však hasili akési city derúce sa do popredia. Postupne sa upokojoval, javil sa pokojnejší, akoby znežnieval. Chcel niečo povedať, pootvoril ústa...
Vzduch naokolo prerušilo náhle pískanie pneumatík. Tie nasledoval náraz a predným sklom na mojom aute preletel nejaký predmet, ktorý pristál na zadnom sedadle. Črepiny predného skla sa zapichávali do sedadiel...
V šoku som si uvedomila, čo sa stalo. Zvrtla som volant a zabrzdila som vedľa vraku Jacobovho auta, nabúraného do stromu. Vyskočila som z auta a bežala k zvyškom toho Jacobovho. Prepadol ma nenormálny šok, mala som pocit, že teraz nemôžem stáť, ani keby som musela, či chcela. Celá som síce stuhla. Opäť ma zdrapla tá príšerná ľadová ruka strachu, ktorá ma zvierala v ten deň, keď sa Bella zranila na lyžovačke. Bolo to, ako prudký dotyk ľadu, ako keby som bola ešte stále zraniteľným človekom hodeným do vane plnej ľadových kociek za horúceho leta.
Náhle ma ovanul silný, prenikavý pach krvi. Doslova som cítila, ako sa mi farbí dúhovka. Ou, mohla som to predpokladať! hnevala som sa sama na seba. Zadržala som však dych a bežala som ďalej. Jacob práve vynášal telo jeho spolujazdca, ktorý bol očividne v bezvedomí. Odstúpil od auta a položil ho na cestu. Jemne ho udieral po lícach rukou v snahe zobudiť ho. Márne.
„ Uhni!“ Dobehla som k nemu a odstrčila som Jacoba. Ten zo mňa nespustil zrak. V momente sa po mne vrhol, stlačil moje plecia na premočenú cestu a pozeral sa mi rovno do očí. So strachom som zlomok sekundy čakala, kedy sa premení.
„ Pomôžem mu! Len mi, prosím, dones z auta lekárničku!“ Stále po mne neveriacky hľadel.
Dobehol Ronald. Hneď ako zbadal krvácajúci osobu zastal a zhlboka sa nadýchol. Aj jemu sa šialene rýchlo farbili oči.
„ Vypadni! Bež!“ Zarevala som na neho v myšlienkach, ale ja nahlas. Ťažko uveriť, ale zvrtol sa a ušiel. Vidno, že je z nás najstarší. Už sa vedel takmer dokonale ovládať, toto by však dlhšie nevydržal.
„ Jacob, lekárničku mám v kufri auta, dones ju! Rýchlo! Pomôžem mu!“ Stále mi nedokázal uveriť. Pustil ma však, postavil sa a odišiel. Prezrela som muža, odkiaľ krváca.
Obe ruky, hruď aj brucho mal celé od krvi a mňa to nenormálne dráždilo. Snažila som sa však udržať sa. Pocit tej teplej a chutnej krvi rozlievajúcej sa po mojich rukách bol neopísateľný. Kým sa Jacob vrátil, napadlo mi minimálne tisíckrát zabiť toho muža. Miliónkrát som sa však zadržala a prepadli ma výčitky svedomia.
O niekoľko najdlhších sekúnd v mojom živote sa vrátil Jacob aj s lekárničkou. Kľakol si vedľa mňa a podal mi ju. Ja som si vytiahla mobil z vrecka šialene trasúcou sa rukou, celý bol vďaka mojim rukám od krvi a podala som mu ho.
„ Zavolaj záchranárov!“ Prikázala som mu. Nehovorilo sa mi však ľahko. Mala som málo vzduchu a vôňa krvi mi prerážala do nosa aj keď som nedýchala. Radšej som začala ošetrovať mužove zranenia, lepšie som sa tak vedela odreagovať od tej hostiny predo mnou. Jacob medzitým dovolal.
„ Si v poriadku?“ Opýtala som sa ho rýchlo a roztrasene. Pozrela som sa na neho.
Viem, že keď vynášal tohto muža z auta, bol zranený, mal kopu škrabancov a rán a vzduchom sa šíril tiež odporný pach vlkolačej krvi. Teraz však vyzeral byť úplne v poriadku.
„ Ja som.“ Ukázal mi ruku, na ktorej mal hlboký, krvácajúci škrabanec. Ten sa mu však neprirodzenou rýchlosťou hojil. Zamrazilo ma pri pohľade na to. Pokračovala som teda v liečení.
„ A ty si v poriadku?“ Spýtal sa nečakane.
„ Som.“ Odvetila som ticho.
„ Tvoje dúhovky...“ pokračoval.
„ U mňa doma boli úplne zlaté. Teraz sú červené... ako krv.“ Roztrasene komentoval.
„ Viem, to si nevšímaj.“ Ďalej som mlčala a snažila som sa nesústrediť na tú záplavu krvi.
„ Jacob?“ Prehovorila som napokon.
„ Ak... Ak sa niečo stane, nedovoľ, aby umrel.“ Nespustila som zrak zo zraneného. Jacob pochopil. Prikývol. Nechcela som to povedať tak, ako to je, nemala som na to odvahu. Povedať mu, nech radšej zabije mňa, akoby mal nechať umrieť jeho spolujazdca.
Celá som sa triasla, ale pokračovala som v ošetrovaní. Vedela som, že keby som mala povedať čo len slovko, zabila by som ho. Už som skutočne nemala v sebe vzduch.
Zrazu som začula ten najkrajší zvuk, aký som mohla v danom momente začuť. Hlas sirén. Počkala som, kým sa nedostali úplne blízko , potom som vytrhla Jacobovi môj mobil z ruky a ušla som. Sadla som si na kapotu auta, nadýchla som sa a nezainteresovane som pozorovala celé to divadlo.
Záchranári našli miesto nehody. Vybiehali s auta, prezerali muža a Jacoba. Jacoba sa stále na niečo pýtali a toho muža zatiaľ nakladali do auta. Mňa si nikto nevšímal.
Nedokázala som to ďalej vnímať. Vtedy ma prepadli myšlienky, ktoré by ma umučili, keby som sa nimi zaoberala. Otočila som hlavu, aby som zmenila zorné pole. Uvidela som rozbité čelné sklo na mojom aute. Trošku to zabolelo aj mňa, milovala som ho predsa.
Vyťukala som teda číslo na autoservis a priložila som si telefón k uchu. Opäť ma ovanul prenikavý pach chutnej krvi. Odtiahla som mobil od tváre, zhlboka som sa nadýchla a priložila som ho späť. Operátor servisu mi rýchlo zodvihol. Predstavil sa názvom firmy a čakal na moje želanie.
Povedala som mu v skratke, čo sa stalo a kde mám auto... „ a ešte... Ja teraz musím odísť, auto tu nájdete samé. Bude odomknuté a kľúče budú v zapaľovaní. Dajte mi ho do poriadku. Ak si poň do pondelka poobede neprídem, robte s ním čo chcete...“ Ujasnila som požiadavku a zložila som. Zasunula som si mobil do vrecka, zošmykla som sa z kapoty a otočila som sa smerom k lesu týčiacemu sa nad cestou. Zhlboka som sa nadýchla. Všade bolo stále cítiť priveľa krvi.
Neskutočne rýchlo som sa rozbehla. Netrápilo ma, či ma niekto videl, musela som bežať. A aj som bežala... Vôbec neviem, ako dlho, mne sa to zdalo veľmi krátko, aj keď ma ohlušoval piskot vetra.
Zase som tak nešikovne zakopla, akoby som vôbec nebola „dokonalá“. Ani sa v podstate nečudujem, ani jedna jediná časť môjho tela sa nesústredila na cestu lesom. Padla som do premočenej trávy, jej vysoké steblá ma oddeľovali od blata. Otočila som sa na chrbát, rukami som sa poposúvala k najbližšiemu stromu a bezmocne som sa oň oprela.
Vôbec nerozumiem prečo, ale stále som mala ruky celé od krvi. Dážď, ktorý vôbec neslabol, mi ju nezmyl. Zhrozene som sa na ne pozerala. A čím dlhšie som to robila, tým som bola menej zhrozená a viac presvedčená.
Takmer som si sama nevšimla, ako som sa vrhla po vlastných rukách. To som nebola ja. To bolo opäť to krvilačné zviera vyčíňajúce vďaka môjmu telu... Vášnivo som si lízala ľudskú krv z kamenných rúk, znovu a znovu som prechádzala hladkú a už čistú kožu jazykom a snažila som sa z nej získať všetku krv.
Cítila som, ako sa upokojuje to monštrum, ktoré lízalo krv a ako šalie tá cítiaca bytosť vo mne. Bolo to neskutočné... Bojovala som sama zo sebou a vôbec som nevedela, ktorá strana vyhrá. Akoby ani nebojovali spolu. Len si zúrivo šli za svojím a bolo im jedno, či ma zabijú, alebo nie...
Keď som už na svojom jazyku necítila nič iné, len dažďovú vodu, akosi inštinktívne som sa postavila a začala som bežať. Bežala som tak, ako tie mesiace predtým, keď som nevedela ako ďalej a len som sa snažila ujsť sama pred sebou. Nerozumela som, prečo...
Po nejakom čase, mne sa to zdalo ako pár minút, som pochopila...
Stála som na mieste, kde som sa stretla s Nathanielom. Síce som nechápala, čo tu robím, aspoň som vedela kde som. Nohy mi však nezastavovali. Stále bežali ďalej.
Za pár sekúnd som stála na akejsi ulici v meste. Myslím, že to bolo Port Alberni, mesto, kde podľa mojich predpokladov žil ten chlapec.
Tu vôbec nepršalo a bola tu poriadna tma, len málokde som zbadala svietiace lampy.
Kráčala som ulicami a sama som nevedela kam. Bolo vylúčené, aby som šla za Nathanielom, vôbec som nevedela, kde je a ani som nikde necítila jeho pach. Ani len náznak jeho vône...
Prezerala som si mesto, nie však ako turista, skôr ako lovec. A potom som zbadala to, čo mnou poriadne otriaslo...
Zastala som pred novinovým stánkom a nespúšťala som oči z titulky denníka. Nedokázala som tomu uveriť...
CHLAPEC ZABIL ŠIESTICH SPOLUŽIAKOV!

Šialenou rýchlosťou som čítala ďalej, zachytávala som však len niektoré slová textu. Zabolela ma informácia o šiestich zbytočne mŕtvych študentoch... viac však bolel pohľad na Nathanielovu vysmiatu fotografiu, pod ktorou bol tmavým, čiernym písmom hrubo vytlačené:
N. Illness (15) †

Nikdy som si nemyslela, že ma tak bolestivo bodne do srdca práve čierny kríž vytlačený na recyklovanom papieri...
„ Chceš tie noviny, alebo na ne budeš len zízať? Chcem ísť konečne domov!“ Zareval po mne predavač zo stánku. Len som sa bez slova otočila a ušla som... viac som proste nevládala.
Po niekoľkých krutých hodinách tichého zúfalstva som sa dostala domov. Nemohla som prestať rozmýšľať nad Nathanielovou smrťou...Bol to krutý úder pod pás, ktorý som si možno ani nezaslúžila... Oproti tejto strate sa mi vôbec nezdala tá príšerná nehoda taká strašná.
Príšerný bol však fakt, že som cestou späť mala chuť zabiť každého človeka, ktorý sa mi dostal do cesty. Ovládla som sa však. Našťastie.
Vôbec som však nerozumela tomu, ako som mohla žiť na zvieratách. Keď si predstavím chuť ľudskej krvi a porovnám ju so zvieracou... to sa vlastne ani nedá. Okrem toho, už samotná hygiena robí svoje. Odporná, zablatená, pozliepaná, zavšivavená srsť zvierat je nechutná oproti koži človeka. Už len predstava toho, že som sa cez tú zvieraciu špinu toľko krát prehrýzala mi dvíha žalúdok...
Chytila ma nová vlna triašky nad tou predstavou. Konečne som si začala naplno uvedomovať, aká beštia sa zo mňa opäť stáva. Ovládlo ma ešte väčšie zúfalstvo.
Vbehla som do nášho domu. Ronald a Silvy stáli na chodbe, otec s úplne zlatými dúhovkami a prestrašeným pohľadom, musel byť na love, a Silvy so svetlohnedými očami, aké u nej vidno pri prerušenom love. Už bola našťastie úplne pozliepaná, vyzerala byť celkom v poriadku.
V zúfalstve som sa hodila Ronaldovi okolo krku, zaborila som si tvár do jeho pleca a začala som nekontrolovane vzlykať, plakať bez sĺz a snažila som sa hovoriť, inak by som zošalela. Už som skutočne nedokázala držať to dlhšie v sebe.
„ Ronald, ja... ja to už nedokážem, už nikdy viac...“