Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 3. Kapitola : Deň zvratov

Vytvořeno 19.12.2008 21:22:03 | Poslední změna 19.12.2008 21:29:35
Vzrušenie vo mne stúpalo. Už som nemyslela na nijakých upírov alebo ľudí. S Ronaldom som práve uháňala po asfaltke do nášho kníhkupectva . Čo viac som potrebovala k šťastiu? Bola som strašne zvedavá , ako celý obchod vyzerá. Ronald nesklamal pri prvom výbere našich priestorov v ktorých budeme žiť a bolo mi tiež jasné , že ani toto nebude nijaká búda pre psa. I keď som o tom začínala pomaly , ale isto pochybovať. Leteli sme cez nejaký bulvár , na ktorom bolo mnoho skromných obchodíkov , kaviarničiek a zopár fádnych stánkov. Fakt slabé. Chytali ma obavy.
Ulica sa vinula niekde ďalej , do neznáma , a my sme sa pohybovali po čoraz zašitejších uličkách. Domy tu pôsobili o dosť mohutnejším dojmom a boli očividne staršie.
Ronald zrazu zaparkoval na kraj cesty pred jeden zo staro pôsobiacich domov . Vypol motor auta a vystúpili sme. Stála som na kamennom chodníku pred vysokým bielym domom , ktorý akoby panoval celej ulici. Stál totiž úplne sám na kuse priestoru ohraničenom chodníkom a okolo neho boli domy akosi zvláštne vzdialené a natesnané k sebe navzájom. Tomuto domu sa však vyhli. Rovno oproti nemu sa ťahala dlhá cesta až niekam k centru. Bol neuveriteľne viditeľný , ale vyžarovalo z neho niečo zvláštne , vďaka čomu si ho málokto všimol. Ihneď mi padol do oka. Až neuveriteľne sme sa podobali , boli sme vlastne úplne rovnaký. Keby som ja bola budovou , určite by som vyzerala takto. Mimo ostatných , žiarivá , biela , stará ale sviežo pôsobiaca a akoby neviditeľná.
Jeho vchod tvorili vyššie postavené , svetlé , asi smrekové dvere ku ktorým sa dalo dostať po kamenných schodíkoch so zábradlím. Celé dvere pôsobili , ako z minulého storočia . Tento dojem u mňa vzbudzovalo ich precízne a ozdobné prepracovanie spolu so starodávnou , železnou kľučkou. Rovnaké boli aj okná po ich bokoch . Nevychádzala som z údivu.
„ Toto je ten náš obchod?“ chcela som sa uistiť . Ronald sa len uškrnul a už kráčal hore po schodoch odomknúť dvere. Nadšenie sa mi opäť vkrádalo so tela. Ako som len mohla nedôverovať Ronaldovmu vkusu?
Čierno-bielymi botaskami som stúpila na kamennú dlažbu. Obchod bol aj z vnútra rovnaký ako z vonku. Viditeľne starodávny , s bielymi stenami a už rozostavaným zariadením. Ronald a musel bez nás veľmi nudiť.
Všetko tu sa mi páčilo. Pod oknami po mojej ľavici stál takmer taký istý gauč aj s kreslom , aký mám aj v izbe. Tento bol však so svetlejšieho dreva , skoro rovnakého , z akého boli vyrobené aj okná , potiahnutý krémovou látkou s drobnými ružovkastými kvetinami. Medzi ním a kreslom stál drobný stolík rovnakého štýlu. Pred nimi sa vynímali rady drevených knižníc , ktoré stáli postavené vedľa seba , ako v pravom kníhkupectve , alebo v nejakej knižnici. Knihy v nich ešte neboli , ale to bola dnes moja práca. Čakali ma už v sklade.
Oproti dverám , hlbšie v miestnosti , stáli knižnice postavené k stenám , len sem tam uprostred nej. Celé to oddelenie bolo oveľa tmavšie než to na začiatku obchodu. Ako som si všimla , sem nedopadalo toľko svetla z okien ako tam. Medzi dvomi knižnicami sa vynímali dvere , vchod do skladu. Tam som zatiaľ nevbehla , viac ma priťahovalo vybehnúť po schodoch na balkónové poschodie a tak som aj urobila.
Stará drevená podlaha mi ľahko vŕzgala pod nohami. Stála som na poschodí , ktoré malo svoj voľný , rozsiahly stred ohraničený dreveným zábradlím . Od schodov som videla na každý jeho kút. Steny tu boli poobkladané regálmi na knihy alebo policami . Postupne som si v hlave rozvrhovala plán , kde aké oddelenie bude. Silvy nám sem sľúbila nejaké kvetiny a obrazy. Už som sa rozhodla , ktoré sa pokúsim sem vypýtať. Myslím , že presne tie sa sem budú hodiť najviac.
Keď som sa na poschodie vynadívala už dosť , zbehla som dolu po schodisku a vbehla do skladu. Nadchlo ma. Niekomu , kto nie je taký zapálený pre všetko , čo súvisí s knihami by tento chladne pôsobiaci priestor naháňal husiu kožu na tele. Mne sa však páčil.
Kamenná dlážka , ktorou bola pokrytá podlaha v spodnej časti obchodu bola ťahaná aj tu. Všade , popri stenách , v strede priestoru , proste všade sa tiahli rady železných etažérov v ktorých boli ešte v igelitoch alebo škatuliach rozostavané knihy. Sklad bol poriadne veľký , no aj tak som sa sem tam skoro potkla o nejakú zo škatúľ ležiacich na zemi.
Nazrela som za dvere postávajúce v rohu depa . Pozerala som na pokojnú ulicu za kníhkupectvom . Dvere som zavrela a ponáhľala sa za Ronaldom. Už som sa chcela čo najskôr pustiť do práce.
Našla som ho za pultom ako sa mračí nad nejakým spisom. Spolu sme sa dohodli , ako budú knihy rozdelené podľa žánrov a kde jednotlivé žánre budú. Po búrlivej výmene názorov sa nám podarilo zhodnúť sa tak , aby sme boli spokojný obaja. Potom mi už nič nebránilo v ceste robiť si svoju prácu. Prvý raz za dnešný deň som sa tešila , že som , čo som. Nadprirodzene (pre ľudí) rýchlo a ľahko som vynášala obrovské kartóny kníh na poschodie a do rôznych oblastí obchodu. Bleskovo som rozdeľovala knihy podľa abecedy a ukladala ich do poličiek . Za dve hodiny sa mi podarilo vyprázdniť viac než polovicu skladu , Ronald mi už nedovolil vybaľovať ďalšie kusy kníh a vďaka svojej horlivosti a neporiadnosti som sa každú chvíľu potkýnala o kusy roztrhaných kartónov a igelitov povaľujúcich sa na zemi. Musela som si dať vynútenú pauzu a neporiadok po sebe upratať. Spomalil ma fakt , že odpadky som musela hádzať do kontajneru stojaceho za obchodom ľudskou rýchlosťou a to ma pri mojom zápale pre organizovanie len znervózňovalo.
Nemala som už veľa práce , len poukladať posledné knihy a končím. Bola som na svoju a Ronaldovu prácu právom pyšná. Temer všetko v obchode sa mi páčilo. Cez samotnú budovu , dlážku , zariadenie až po výber kníh. No ale to by som nebola ja , keby som predsa len nenašla svoj tŕň v päte.
Na starodávnom drevenom pulte v rohu pri vchode do obchodu ako päsť na oku svietila nová , elektronická pokladňa. Príkladne neladila k celému obchodu , čo mojej perfektcionalistickej povahe nesmierne vadilo. Ronald si však nedal povedať a pokladňu nechcel dať vymeniť ani za šíri svet. Ja by som ju hravo dala vymeniť za niečo starodávnejšie , ale on nechcel meniť pohodlie dvadsiateho prvého storočia. Chápala som ho a aj tak , obchod je jeho , s pokladňou by som sa musela zmieriť tak či tak. Pred pultom sa ešte vynímali jednoduché kovové nákupné košíky , Ronald ich sem musel dať len teraz. Aspoň tie odpútavali pohľad od príliš modernej pokladne.
V miestnosti bola akási priveľká tma. Pozrela som sa von oknom a prestala som sa čudovať . Vonku sa už zotmelo. Digitálne hodiny na mobile ukazovali niečo po devätnáste hodine . Či som chcela alebo nie , museli sme ísť domov. Nechcela som opustiť náš obchodík , ktorý som si obľúbila už na prvý pohľad , ale aspoň som sa utešovala tým , že zajtra po škole sem prídem zas. Uf , škola. Radosť ma prešla . Všetky problémy dnešného dňa sa mi vybavili nanovo a už pre mňa nebol svet gombička i keď som stále stála medzi knihami.

Pred dvomi hodinami svitalo. Zavrela som knihu , uložila ju na jednu z políc v mojej izbe. Zo zvyku som si umyla zuby (aby som sa aspoň trošku podobala ľuďom) obliekla sa a vybrala som sa do obývačky pozerať ranné vysielanie televíznych správ. Do odchodu do školy som mala ešte dosť času a pravdu povediac , celkom som sa tam tešila. Už som z nej nemala také stresy ako prvé dni. Jednak , už sa mi podarilo oťukať sa v nej , na ľudí som už po takmer týždni v nej zvykla a upírom som sa každý deň poctivo vyhýbala najlepšie , ako sa mi len dalo a tak som už nezažila nijaký stresujúci stret s jedným z nich. Stačilo mi hrať svoju školskú tvár , takzvanú šialene smutnú princeznú , a nikto si ma ani len nevšimol. Triky nestrácali na kvalite.
Radovala som sa aj z faktu , že je piatok a konečne koniec týždňa a to pre mňa znamenalo posledné tri dni zavretého obchodu. V pondelok vlastne (konečne!) otvárame. Aj dnes , ako aj každý deň tohto týždňa ma čakalo poobedie v obchode. Doviezť ma tam mal znova Ronald , s ktorým sme upravovali posledné detaily. On síce prevažne vybavoval papierovačky okolo prevádzky a ja som sa starala o jeho vnútro. Umývala som podlahy , utierala tú malú vrstvu prachu , čo na police už stihla napadať a vykonávala som podobné práce. Práve dnes , nám mali doniesť z výrobne tabuľu nad vchodové dvere obchodu. Mala som pred sebou bojovú úlohu : navŕtať ju tam. Tešila som sa . Prečo nie. Som stará ale vŕtala som len pár ráz v živote. Okrem toho , Ronald mal už v aute naskladané obrazy a kvety , samozrejme ruže , ktoré mal odniesť do obchodu. Rozostaviť ich po jednotlivých oddeleniach, to bol zase oriešok pre mňa.
Hlásateľka správ ohlásila deväť hodín a to bol najvyšší čas pobrať sa do školy. Vybehla som si po batoh s knihami do izby a kým stihla dokončiť úvodné slová , bola som späť. Obula som sa , obliekla som si svoj obľúbený krátky čierny kabát s dvojradovým zapínaním a vystúpila som z domu . Silvy dnes nebola doma a tak mňa a Ronalda nemal kto vyprevádzať tak , ako to robila každé ráno ona. Jej flexibilná práca jej dovoľovala pracovať doma v neurčených hodinách. Zajtra (nelogicky , že v sobotu , ale ja som to nevymyslela) ju čakala dôležitá prezentácia jej novej kolekcie šiat. Potrebovala sa napiť , aby bola cez víkend pokojná.
Naskočila som do auta za volant a vyšla som pred bránu s autom , ktorú Ronald zatváral. Znovu som si mohla dovoliť sadnúť na miesto šoféra môjho zlatíčka. Škoda , že zatiaľ len tu , kde ma nikto nevidí. Ronald ma vystriedal na sedadle a ja som si dobrovoľne- nasilu sadla na miesto spolujazdca. Pršalo a my sme uháňali po mokrej diaľnici k mojej novej škole. Ako sme tak šli (170km/hod.- taká bola naša rýchlosť) cítila som sa až príliš pokojne , skutočne až príliš. Keby som bola naladená svojej klasickej ostražitej nálade , znervóznelo by ma to. Ale teraz som , hovorovo povedané , na celú vec hádzala salámu. Znovu sa však u mňa objavila moja výstižná vlastnosť – prehnaná hĺbavosť a tá mi nedovoľovala nerozmýšľať aspoň nad príčinou mojej povznesenosti a ľahkovážnosti. Po chvíli rozmýšľania som si všimla , že sa mi už podarilo aspoň trochu si zvyknúť na tunajšiu prírodu. Island by už bol o takomto čase celý biely , zasnežený a zmrznutý a tu sa nedialo nič iné , len lialo. Krása pozerať sa na to. Všetku tú zeleň vôkol mňa kropili obrovské kvapky dažďovej vody a na to , som sa už roky nepozerala.

Tak a som v škole. Ronald mal dnes presné načasovanie , za necelé tri minúty zvoní. Presne som stihla vyhľadať učebňu a vybrať si veci potrebné na hodinu a začal sa každodenný , nudný stereotyp. Minúty v hodinách sa vliekli a keď som si už začínala myslieť , že po toľkých rokoch ma nakoniec zmárni vyučovanie , zvonilo na obedňajšie prestávku. Pobrala som si veci a ani neviem prečo , ale nohy ma zaviedli do jedálne. Celý týždeň som sa tomuto miestu vyhýbala a keďže som si myslela , že tu budem mať dostatočný pokoj vstúpila som do chladnej miestnosti. Usadila som sa za prázdny stolík za ktorým som sedela aj v pondelok , vybrala som si rozčítanú knihu z tašky (Dracula , len tak , z recesie) , iPod , ktorý som opäť nechala vypnutý a len tak som si zastrčila slúchatká do uší a pokojne som si čítala.
Po prvom odseku som skontrolovala priestor okolo stola , v ktorom sa na moje šťastie nachádzala len hŕstka ľudí a „upírovci“ sedeli ďaleko odo mňa. Odľahlo mi a znovu som sa ponorila do deja hororu.
Čítala som približne pätnásť minút a znovu sa vo mne rozhostil od rána neznámy nepokoj. Nechápala som prečo. Ale svojmu rozumu som už dlhé roky oddane a bezvýhradne verila a ani dnes to nebolo inak. Pripravovala som si nejaký vyhýbaví manéver pre neželaného a nevolaného spoločníka. Ale aj tak sa mi zdalo vrcholne nereálne , že by sa mi už zase niekto pokúšal prihovoriť. Od pondelka sa o to pokúšala len skutočne maličké množstvo ľudí a iných bytostí ale aj tie sa mi celkom obstojne podarilo odbiť , alebo im aspoň ujsť. Preto väčšina školy o mňa javila maximálne nulový záujem . A okrem toho , momentálne som uplatňovala niekoľko maskovacích a splívacích fínt naraz : smutný výraz , slúchadlá v ušiach a ešte k tomu som si osamotená čítala .
Nervozita opadávala rovnako pomaly a nečujne , ako aj prichádzala. Nič sa nedialo , môj snímač pohybu vôkol mňa sa musel seknúť. Opäť som teda plávala v Draculovej story.
Znovu som si však čítala len skutočne veľmi krátko. Neostala som totiž sama , ako som plánovala. Niekto sa ku mne priblížil . Stál nado mnou , opieral a bielymi rukami o stôl a prekrásnym hlasom sa pýtal : „ Ahoj , smiem si prisadnúť?“ Pozrela som na narušiteľa môjho osobného pokoja. Pripravil ma o prekvapenie , upír , ako som si myslela. Ten so slamovožltými alebo blond vlasmi a výraznými očami. Znervóznela som rovnako , ako v pondelok , keď som mňa jeho brat (ako som sa dovtípila) narazil.
Nečakane ma zalial akýsi pokoj a radosť , akoby som sa ponorila do horúcej vody v perličkovom kúpeli. Najradšej by som pri ňom sedela celé hodiny a vychutnávala si tento blahodarný a povznášajúci pocit. Cítila som , ako všetky bunky v mojom tele sa nechávajú unášať tou slasťou a jeho vôňou a ako po mne kričia , aby som sa ponorila úplne a navždy. Jedna moja časť , roky tá najsilnejšia však kričala rázne NIE! S trpkosťou a za protestov každej časti tela som sa postavila z miesta a vydala sa na namáhavý odchod.
„ Áno , samozrejme. Aj tak som už na odchode.“ Prehovorila som , prvý raz za celý týždeň k študentovi , zhrabla som svoje veci a ponáhľala sa preč. Musel na mňa pôsobiť on , čím som bola ďalej od jedálne , tým som viac cítila , ako sa mi vracia zdravý rozum a prirodzený chlad do žíl. Pomaly som začínala ľutovať , že som si nepozrela jeho dušu , kým som bola pri ňom. Čo už , aj tak sa mi to zdalo nekorektné voči ostatným. Ale aj on na mňa pôsobil svojím talentom ! hádala som sa sama so sebou.
Keď som pozrela na mobil , koľko je hodín , uvedomila som si , že je až príliš skoro náhliť sa do triedy. Usadila som sa teda na obrubník pod nejakou strieškou na školskom dvore , oprela som sa o stenu a za bubnovania dažďa som pokračovala v čítaní. Ale aj tak som nebola taká sústredená , ako pred tým . Ako aj v pondelok , aj toto stretnutie s neznámym upírom mnou otriaslo a zneistela som.

Z vnútra školy ku mne doľahlo zvonenie. Začínala ďalšia vyučovacia hodina – angličtina , aspoňže moja obľúbená.
Ale aj tá sa vliekla neuveriteľne pomaly , ako celé doobedie a aj hodina po nej. Tá už bola našťastie posledná a ja som sa vybrala na parkovisko za Ronaldom. S čiernymi okuliarmi na očiach som skúmala okolie ale naše terénne BMW nikde nestálo. Naštvalo ma to , s Ronaldom som sa jasne dohodla , že o takomto čase už bude stáť pred školou. Zúrivo som si vytiahla mobil z kabáta a volala mu , kde toľko trčí. Tút – Tút , ozývalo sa najprv z telefónu a potom našťastie : „ Wright , prosím ?“
„ Ahoj , Ronald , kde si ?“ Snažila som sa tlmiť nával zlosti v hlase.
„ Prepáč , Eva , ale mám prácu , zdržali ma na úrade . Nemôžem po teba prísť , nemám čas.“ Toto ma dostalo , a teraz čo? pýtala som sa sama seba.
„ Nevieš , či sa Silvy už vrátila?“ Opýtala som sa nervózne.
„ Určite ešte nie . A ani jej nevolaj , vieš , že zajtra ju čaká ťažký deň , potrebuje sa odreagovať.“
„ Fajn , tak idem do obchodu peši ...“ veď čo iné mi ostávalo? „ ... keď skončíš , príď tam po mňa.“
„ Dobre , ale tak skoro ma nečakaj. Dobrý ...“ ozvalo sa v pozadí. „ Musím končiť , pa.“ A zložil.
Mobil som opäť hodila do vrecka kabáta. Čo už , aspoň sa prejdem, snažila som sa nájsť na veci aspoň niečo pozitívne . Vyzeralo na dážď a keďže nemám dáždnik , budem moknúť , ďalšie plus. Potešila som sa.
Vykročila som teda v ústrety prechádzke rovno cez stred parkoviska. Netrápilo ma , že pred chvíľou som stála na chodníku a mohla som ísť po ňom. Kráčala som svojim typickým svižným a rýchlim krokom a myšlienkovo som bola už dávno medzi radmi kníh. Do reality ma však vtiahol hlas , ktorý sa prihováral mne a zastavil ma.
„ Ahoj , som Bella Swanová. Nechtiac som si vypočula tvoj rozhovor a napadlo mi , či by som ťa nemohla odviezť ja . Aspoň časť cesty .“ Usmiala sa.
„ Nie , to nie je nutné ...“ vrtela som v nesúhlase hlavou „ ... ja sa rada prejdem.“
„ O chvíľu sa rozprší , poznám to tu . Naozaj nejdeš?“
„ Nie , ja mám prechádzky v daždi rada , skutočne nie , ďakujem.“
„ Ja viem , že nemám také dobré auto ako máte vy ...“ zachmúrila sa a ja som jej skočila do reči : „ Nie , v tom to nie je , naozaj sa chcem prejsť. Prepáč , nechcela som uraziť ani teba , ani tvoje auto ...“ nevedela som čo viac dodať. Skvele , prvý raz prehodím s človekom viac než len dve vety a hneď ho urazím .
Na bielu ruku mi kvapla kvapka dažďa a potom na kabát ďalšia . Skutočne začalo pršať.
Zrazu mi niečo napadlo. K takejto bláznivej myšlienke ma mohli povzbudiť len studené kvapky dažďa rozlievajúce sa po mojej ľadovej pokožke. Usmiala som sa a spustila som :
„ Alebo ...“ začiatok mojej vety vzbudil v Belle presne taký záujem , ako som potrebovala. „... ak ti to skutočne nebude prekážať ...“ priklincovala som ju k svojim slovám drvivým pohľadom „ ... mohla by si ma odviezť len o pár ulíc ďalej? Prosím.“ Očakávaný výsledok sa dostavil .
„ Samozrejme , nastúp si.“ Nadšene zvolala a ponáhľala sa na miesto vodiča. Obsadila som miesto spolujazdca vedľa nej. Neuveriteľne pomalým tempom sme vyšli z parkoviska. Bella bola celý ten čas takmer nalepená na skle auta a pozorne sledovala premávku pred sebou. Vyzeralo o veľmi smiešne. Ja som sa zatiaľ pozerala na neurčený bod za bočným okienkom jej pickupu. Nič som nehovorila , nechcela som Bellu na preplnenej ceste vyrušovať z očividne maximálneho sústredenia.
„ Doprava?“ Spýtala sa zrazu.
„Áno , doprava .“ Došlo mi , že sa pýta na smer cesty. Nechala som ju vzdialiť sa trochu od školy a potom som začala plniť druhú časť plánu.
„ Prečo to robíte?“
„ Čo?“ Spýtala sa nechápavo.
„ Prečo to robíte?“ Zopakovala som otázku a pritom som sa jej pozrela na profil tváre. Vedela som , že neodlepí pohľad od cesty ale chcela som aspoň vidieť jej výraz tváre. „ Všimla som si , že tie náhodné stretnutia s tvojimi priateľmi nie sú náhodné . ,Nechtiac’ do mňa vrážate , snažíte sa prisadnúť si ku mne a pochybujem , že aj tvoja ochota voziť ma po meste je tiež náhodná. Prečo to robíte?“ Viac menej som oľutovala svoj ostrý tón. Našťastie a neviem prečo , ale Bella ho nepochopila zle . Pokojne a obhajujúco spustila : „ Si sama. Nemáš priateľov. Chceli sme ťa len spoznať.“
„ Ja nepotrebujem priateľov .“ Znovu som hľadel dostratena.
„ Každý potrebuje priateľov.“ Vyvracala moje slová.
„ Ja nie.“ Zavládlo medzi nami ticho.
Počula som , že sa nadýchla , aby mohla niečo povedať a preto som jej síce drzo , ale nevyhnutne skočila do reči : „ Tu mi , prosím ťa , zastav.“ Stupila na brzdu a skôr , ako staré auto stihlo úplne zastať , som už vystupovala. „Vďaka.“ Poďakovala som sa rýchlo som vykročila po nejakej neznámej uličke. Do obchodu som mala ešte kus cesty , ale radšej som vystúpila. Už sme si s Bellou nemali viac čo povedať. Takto to bolo najlepšie.