Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 4. Kapitola : Obchody

Vytvořeno 25.12.2008 12:34:52 | Poslední změna 25.12.2008 12:37:40
Pred obchodom už postávali dvaja nazúrení kuriéri. Opierali sa o dodávku na ktorej prišli , špičkami topánok okopávali chodník a tvárili sa očividne nevrlo. Priblížila som sa k obchodu a hneď , ako som sa dorazila ku schodíkom , jeden z nich po mne zareval : „ Váš otec vlastní tento obchod?“ jeho tón hlasu sa ma dotkol. Takto sa so mnou nerozprávali ani moji príbuzní.
„ Áno.“
„ Tu máte tie vaše tabule.“ Pribehla som k nemu a jeho kolega začal vyťahovať jednu obrovskú a druhú , oproti tej prvej , maličkú tabuľu zabalenú v igelite.
„ Ďakujem .“ Zamrmlala som a zaplatila mu. Keď si všimol , že dostal aj niečo navyše , jeho tón sa zmenil : „ A nepotrebujete ešte nejakú pomoc.“ Nebezpečne som sa na neho pozrela a odvrkla som : „ Nie , radšej už choďte . Iste máte veľa práce.“ Schytila som tabule do rúk a vyniesla ich hore po schodoch. Kuriérov som si viac nevšímala a tak odišli.
Odomkla som si , vošla som a znovu som zamkla chodové dvere . Tabule som oprela o drevený pult a hodila som zaň školskú tašku. Prezliekla som sa do šiat , ktoré som si sem kvôli vŕtaniu doniesla. Elegantný kabát som vymenila sa teplákovú mikinu , tmavomodré , dlhé úzke rifle som si prezliekla za tmavé tri štvrťové . Botasky som si nechala na nohách a ešte som si stiahla dlhé hnedé vlasy do vysokého konského chvosta gumičkou . Už mi nič nebránilo pustiť sa do vŕtania.
Zo skladu som si do vchodu kníhkupectva doniesla vŕtačku a vysoký rebrík tvaru A. Zvedavo som strhala z tabúľ igelitové obaly . Nadšenie ma znovu začalo chytať naplno. To , čo sa chystám vŕtať bol bezpochyby opäť Ronaldov nápad a ten znovu nemal chýb.
Držala som v rukách malú tabuľku s otváracími hodinami obchodu. Bola síce obyčajná , plechová , biela ako celý obchod a na nej boli hnedými nálepkami ponalepované názvy dní a hodiny. Fajn , tak v pondelok otvárame o ôsmej , všimla som si. Dobre vedieť.
Väčšia tabuľa bola však lepšia. Tmavohnedá v pozadí , s bielymi nápismi. V ľavom hornom rohu sa ozdobným písaným písmom vynímalo slovo Kníhkupectvo , nižšie , a oveľa väčšími písmenami bol napísaný názov obchodu – BOOKSHELF . Aby celý názov nebol taký fádny , jednotlivé písmenká boli napísané na chrbtoch kníh , ktoré svorne stáli na poličke. Niektoré z kníh boli väčšie , iné menšie , jedny hrubšie než ostatné a kniha , ktorej chrbát zdobilo písmeno S bola nakrivo . Pod poličkou sa nevýrazne , ale všimnuteľne zračili slová : Majiteľ obchodu : Ronald S. Wright.
Chvíľu som sa ešte pásla pohľadom na tabuliach a potom som sa pobrala ich konečne von vŕtať. Kým som povynášala rebrík , vŕtačku , klince po ktoré som sa ešte vracala do skladu a tabule , prešlo dosť minút. Zase tá pomalá ľudská práca , zlostila som sa. Natiahla som ešte predlžovačku od pultu pred obchod , „nabila“ vŕtačku klincami a pustila som sa do navŕtavania najprv malej tabuľky s otváracími hodinami. Chcela som ju umiestniť na pravú stranu od vchodových dverí do výšky očí a tak som si ceruzkou naznačila bodky pre klince a pravítkami z geometrie som merala , či tabuľka bude rovno , alebo nie. Keď som si už jej postavením bola stopercentne istá , priložila som tabuľku o stenu a začala som vŕtať.
Na moje počudovanie , dlho mi to netrvalo. Dierky v tabuľke som už mala dopredu spravené a pripevniť ju k stene štyrmi klincami bola hračka.
Horšie to už bolo s obrovskou tabuľou. Kvôli nej som síce nemusela vymeriavať vodorovnosť bodiek pre klince , pretože vzor múru bol rovnobežný s dverami , zato som však mala sťaženú prácu vďaka nemotornému rebríku. Zvolila som teda nový postup , naladila sa do bojovej nálady a za maximálneho sústredenia som začala boj – upír verzus tabuľa.
Vŕtačku s predlžovačkou som si prehodila cez vrch rebríka , klince som vysypala so priehradky na jeho vrchu , aby som ich mala po ruke , keď ich budem potrebovať. Rebrík som si postavila na presne určené miesto tak , aby som mala čo najpohodlnejší postoj pri vŕtaní . Tabuľu som oprela o rebrík , vyliezla som po ňom a poriadne som sa rozhliadla , či sa v najbližšom okolí nenachádza niekto , koho by moje správanie zaskočilo. Ulica však bola vyľudnená a nevidela som ani vampírov.
Vytiahla som teda ľavou rukou tabuľu do výšky mojich očí , otočila som ju a priložila k stene tak , ako som potrebovala. Poriadne som si ju prichytila , voľnou rukou som schytila vŕtačku a začala som vŕtať. Z pohľadu ľudí to muselo vyzerať zvláštne. Šestnásť ročné chudé dievča , ktoré už samo o sebe vyzerá choro vďaka svojej bielej pokožke , jednou rukou drží vo vzduchu ťažkú kovovú tabuľu a druhou ju so všetkou ľahkosťou , aká sa nevidí ani pri majstrovi z kutilského seriálu , vŕta k stene a popri tom všetkom ešte stojí na rebríku. Nadľudský výkon , zasmiala som sa potichu.
Klinec bol od tabule vzdialený necelý centimeter a tak som vypla vŕtačku. Prevesila som ju cez rebrík a tabuľu som pomaly spustila dole . Tak visela za jeden klinec vertikálne z budovy. Zliezla som a pozerala sa na svoju prácu. Zatiaľ sa to bolo fajn. Bála som sa , že tabuľa pokazí starodávny nádych domu , ale nestalo sa tak. Odľahlo mi.
Ako som sa tak pozerala na tabuľu visiacu zo steny , priblížilo sa k obchodu policajné auto. Zastalo naproti cesty a vystúpil z neho strážnik (spoznala som ho podľa uniformy).
Zadíval sa nachvíľu na obchod , potom na mňa a vykročil smerom ku mne.
„ Dobrý deň...“ podával mi ruku. „ Som náčelník Swan.“ Nemohli sme si podať ruky , to by pre mňa znamenalo pohromu. A tak som šikovne zahrala kýchnutie a obomi rukami som si pri tom zakryla ústa ako ľudia , ktorí kýchajú. Zareagoval presne tak , ako som potrebovala – ruku odtiahol. Zatvárila som sa , že mi je nesmierne ľúto , že si nemôžeme podať ruky . No ale predstaveniu som sa vyhnúť nemohla.
„ Dobrý deň ,“ Začala som nesmelo „ volám sa Eva Wrightová ...“ čo mám zase dodať? A tak som sa len usmiala.
V teenegerskom magazíne , ktorý som z nudy čítala v lietadle na ceste sem so vyčítala , že úsmev je vraj nákazlivý. Musela to byť pravda , aj náčelník sa usmial.
„ Čo bude toto za obchod? Kníhkupectvo?“ Spýtal sa . Aká blbá otázka , pomyslela som si. Muselo to byť jasné už z tej tabule , ktorú som pripevňovala na stenu.
„ Áno , kníhkupectvo.“ odvetila som.
„ Skvele , a kedy otvárate?“
„ V pondelok , o ôsmej ráno.“
„ Vyzerá to tu byť veľké . Musím sem poslať Bellu.“ Oznamoval mi. Znovu som sa iba hlúpo usmiala.
Oneskorene mi však niečo došlo. Hneď sa mi na tom jeho mene zdalo niečo zvláštne. No jasné! Náčelník Swan – Bella Swanová – a tá ich podoba! Musí to byť jej otec!
„ No ...“ Náčelník sa očividne snažil vykrútiť z nudného rozhovoru. „ Mám ešte veľa práce , musím ísť . Maj sa !“ a ponáhľal sa k svojmu autu.
„ Dovidenia.“ Prehovorila som k jeho vzďaľujúcemu sa chrbtu.
Hneď ako sa vzdialil aj s autom , začala som bojovať zas.

Po úmornej polhodine ľudskej práce spojenej s odkladaním náradia bola už konečne tabuľa pripevnená k budove a tak som sa pustila so rozmiestňovania ruží a obrazov po obchode.
Začala som s ružami , bola to zábava a mojou prirodzenou rýchlosťou to trvalo fakt prirýchlo. Žlté ruže som postavila na okennú dosku na prízemí k poézii , k hororom a fantasy neodškriepiteľne patrili krvavo-červené kvety , ružové k románom pre ženy a dievčatá , oranžové k rozprávkam a rôzne pestrofarebné kombinácie k novelám a ostatným oddeleniam. Naschvál tu neboli biele ruže. Bola som na ne až príliš upätá , čo sa týkalo ich , pripadala som si ako blázon. Nemohli byť nikde inde , ako v mojej izbe , pokiaľ som o ich umiestnení mohla rozhodovať. Ani Silvy ich nepestovala. Vždy , keď som niekde mimo mojej izby videla biele ruže , cítila som sa , akoby rozorvaná na kusy. Dodnes neviem prečo.
Keď už kríčky ruže v črepníkoch stáli na svojich miestach roztrieďovala som obrazy. Nebolo to vôbec zdĺhavé , pretože Silvy nám prepustila len tri svoje výtvory.
Najväčší z nich som zavesila na stenu na prízemí , medzi dve obzvlášť mohutné knižnice. Obraz bol namaľovaný na plátne a bol orámovaný v jednoduchom svetlom drevenom ráme. Zobrazoval strom , obrovský , mohutný strom , ktorému na konároch namiesto listov rástlo mnoho , možno stovky strán z kníh. Strany na konároch boli také ťažké , že nie raz sa aj s haluzami skláňali k takmer čiernej zemi , v ktorej strom rástol. Pod stromom , kúsok ďalej od čiernej hliny tiekol potok. Potok poznania. Nebola to len obyčajne , rôznymi odtieňmi modrej a bielej znázornená voda. Tu , v tomto potoku tiekli stovky slov napísaných rôznymi štýlmi písma a v rôznych odtieňoch modrej. Biele plátno sem tam presvitalo spomedzi písmen. Slová v rieke poznania boli tak na seba natesnané , že by sa iste nikto ani len neunúval čítať ich . Pozadie obrazu bolo celé tmavomodré , niekde sa na plátne doslova jagali bodky – hviezdy. Presne som vedela , čo každý kúsok obrazu znamená. Silvy mu dala aj patričný názov – poznanie.
Druhý obraz patril jednoznačne na poschodie , na voľnú stenu medzi dvomi oknami v oddelení s románmi. Taktiež bol orámovaný v svetlom dreve a namaľovaný na plátne. Vynímali sa na ňom dve bytosti podobajúce sa ľuďom , ale ľudia to neboli. To sme však vedeli len my traja. Muž a žena , ktorých pokožka sa jagala ako vzácny kameň vo vášnivom objatí. Obaja úplne nahí , zakrývali ich len ženine čierne , po kolená dlhé , vlasy. Pôsobili dojmom , akoby sa vznášali unesení sami sebou. Boli doslova odlepení od svetlej trávy pod ich nohami , celé chodidlá , od členkov až po špičky palcov mali nalepené k sebe. Vyzerali veľmi zamilovane. Stáli pred šírym kríkom ružových ruží. Z ľavého rohu obrazu k nim padalo slnečné svetlo a ako zlato sa rozlievalo po celom obraze . Nekonečno , áno , tak sa volal.
A ostal predo mnou posledný obraz : Nevidené ... . Pomaľované plátno ohraničoval pre zmenu tmavým rámom. Maľba na plátne sa celá niesla v tmavých farbách. Bol na nej čierno- sivastý les zaliaty nočnou tmou. V strede obrazu žiarilo krvavo-červené jazierko , z ktorého pokojne pila srna. Na kraji jazierka , v tieni stromov stálo niečo s ľudskými črtami. Tmavé pod rúškom noci , celé odeté do čiernych šiat , zahalené čiernymi vlasmi. Nebezpečne červenými očami to jastrilo po srnke. Príšerný obraz ... len Silvy , Ronald a ja sme vedeli , čo na ňom bolo. Bolo to monštrum ...
Rýchlo som sa od obrazu odvrátila . Už som sa naň nedokázala viac pozerať.
Zbehla som dole po schodoch. Pri mojich botaskách ešte ležali roztrhané igelity a tak som ich odniesla do kontajnera za obchodom. Potom som už v obchode nemala čo robiť. Všetku prácu som už mala hotovú. Nebolo treba ani nič upratovať , všade bolo priam učebnicovo čisto.
Vzala som si teda z police , ktorá patrila do oddelenia poézie knihu – Hamlet od Shakespeareho , zažala si svetlo , sadla som si na stoličku za pultom a začala som sa vciťovať do hry.
Už som si v duchu recitovala Oféliine slová a predstavovala som sa na jej mieste , keď zrazu ma vyrušilo niečo , čo vonkoncom nesedelo do hry – zvuk prichádzajúceho auta.
Zbystrela som. Najprv som si neuvedomovala , kto by tu niečo robil tak neskoro večer. Zrazu mi však zaplo - Ronald po mňa prišiel . V okamihu som sa rozbehla vrátiť požičanú knihu do police a kým som začula hrkotanie kľúčov v zámku , znovu som stála za pultom. Kým otvoril , pozrela som sa na hodiny za mnou. Poriadne dlho som tu sedela , hodiny ukazovali deväť hodín večer.
Dvere sa poodchýlili a znovu som začula hrkot kľúčov , ktorý okamžite vystriedal príval tichých vulgarizmov. Ronaldovi spadli kľúče a mne neostávalo nič iné , len sa na ňom smiať. Obaja sme boli až príliš netrpezlivý na pomalú ľudskú prácu . Iste poriadne zúril , že ich musel nechať spadnúť na zem a zohýnať sa po ne. Sme škodoradostní , vždy , keď sa niekomu z nás prihodí niečo podobné , smejeme sa i keď nám situácia nepripadá smiešna.
„ No konečne , už som si myslela , že sa sem nedostaneš.“ Podpichla som ho.
„ A ja som si myslela , že sa prebehneš. Keby som nebol zvedavý na tvoju prácu , nechal by som ťa tu.“
„ Keby si to spravil , tak by bola Silvy nadšená.“ Nedala som sa. Toto by mu jeho manželka nedarovala.

Doma bol pokoj. Silvy sa ešte stále nevrátila a dom bol teda prázdny. Ronald sa okamžite zavrel do svojej pracovne , z ktorej sa potom poriadne dlho ozývali tóny saxofónu.
Nemala som čo robiť . V telke nedávali nič , čo by sa oplatilo pozerať , v izbe som mala čisto a tak ju nebolo treba ani upratovať , hudbu sa mi akosi zázrakom nechcelo počúvať ani produkovať a obsah svojej knižnice som už poznala dôverne.
Odtiahla som teda sklenené dvere na mojej vrchnej izbe najviac , ako sa len dalo , vybehla som na terasu a pohodlne som sa vystrela na lehátko. Pokojne som pozorovala nočnú oblohu posiatu hviezdami , spájala som si ich do súhvezdí a premýšľala som nad uplynulým týždňom a na tým , čo budem robiť cez víkend.
Na Islande som holdovala zimným a niektorým vodným športom ale keďže zatiaľ tu po snehu nebolo ani chýru ani slychu , na skialpinizmus či snowbording na hrôzostrašne vysokých kopcoch som mohla zabudnúť. „Dosky“ na nohách mám rada , preto sme mali doma , na Islande , zakúpený aj starý motorový čln , ktorý vyzeral byť súci do šrotu. Občas však pod Ronaldovým vedením vytiahol pozoruhodnú rýchlosť a ja som sa do sýtosti mohla vyblázniť na vodných lyžiach. Tu to však bolo nereálne. Nemali sme čln a tu by si ma ľahko niekto všimol. Loviť som nepotreboval a tak mi bolo jasné , že športovať tento víkend určite nebudem.
Keďže Silvy nebude doma , nemám ísť ani s kým a ani ako nakupovať. Ďalší zatrhnutý nápad. Ak budem musieť sedieť doma , scvoknem sa ! začala som zúriť.
Vtom , akoby do mňa z ničoho nič trafil blesk , mi skrsol v hlave nápad. Spojím všetko dokopy . Šport s nakupovaním. Pôjdem sa prebehnúť do mesta a popri tom budem nakupovať. Ešte som si úplne nevymenila šatník a ak aj nič nenájdem aspoň si pozriem výklady. S týmto som súhlasila úplne. Veď si musím začať zvykať na nové mesto.
Bolo to tu ťažké , ako v podstate všade , kde som doteraz žila. Takmer vždy je to rovnaké. Všetko začína odznova a na všetko si musím nanovo zvykať. Najhoršie je to s ľuďmi. Upír nikdy nevie , či náhodou , len tak pri prechádzke v daždi nenatrafí na niekoho , pri kom by sa neovládol. Zatiaľ som nikoho takého nestretla a dúfam , že ani nestretnem. To by ešte len bola katastrofa!
Za tie roky som si zvykla na samotu a už si ani neviem predstaviť , že by som sa bavila s niekým iným , ako sú Ronald a Silvy. Vylievať si ten zvyšok srdca , ktorý mi ešte ostal niekomu cudziemu, to by sa muselo zlomiť veľa starých ľadov.
Už som nevydržala nečinne ležať na lehátku. Poháňaná myšlienkami som pristúpila k zábradliu na kraji strechy a uprela som pohľad do tmy .
Trápila ma jedna podstatná vec : skupinka mojich neodbytných spolužiakov. Prvý týždeň školy som mala za sebou a o takomto čase o mňa už na iných školách nejavil nikto záujem. Oni však vyzerali tak , že nemienili prestať , kým sa s nimi nezačnem baviť. Toto si bude vyžadovať dômyselnejší plán. Obyčajné triky , ktoré zaberajú na ľudí tu zreteľne nestačia.
Ale nemala som v podstate dôvod sa im vyhýbať . Veď sú presne takí istí , ako som aj ja. A Bella o nich iste všetko vie. Prečo by som sa im vlastne mala vyhýbať? Po toľkých rokoch si už predsa zaslúžim priateľov!
Alebo radšej nie ... iste sa o mňa nezaujímajú. Zle som si vyložila ich správanie a teraz si o mne musí Bella myslieť , že som chorá , alebo čo.

No a takto som sa hádala sama so sebou ešte poriadne dlho , presnejšie , až kým nezačalo svitať. Raňajšie chabé slnko presvitajúce spoza upršaných oblakov ma akosi prebralo zo zamyslenia.
Počasie vyzeralo na dážď , a keď som sa ešte chvíľu pozerala na premočené lesy a hory predo mnou , začalo pršať aj na mňa.
Vstúpila som teda mojej izby , dvere , ktoré boli celú noc otvorené som zavrela a zbehla som dole po schodoch. Spodnú izbu som si ani len nevšimla , ihneď som z nej vyšla a zamierila som do svojho šatníka.
Bol poriadne veľký , asi ako väčšia izba , plný vešiakov , políc s topánkami , skríň , a na jednej jeho stene viselo obrovské zrkadlo. V šatníku som mala nespočetné množstvo kusov oblečenia , ale z neho som nosila len veľmi malú časť mojich najobľúbenejších exemplárov.
Ani dnešný deň nebol výnimkou. Nechcela som zbytočne experimentovať , radšej som stavila na overenú klasiku. Navliekla som si dlhé , úzke čierne rifle , nejakú blúzku , obula som si jedny zo zbierky mojich milovaných čierno-bielych botasiek . Na vrch mi neodmysliteľne patril vkusný kabát , pre zmenu však s čiernymi a bielymi kockami a samozrejme dvomi radmi gombíkov. Čierne okuliare na oči , čierny dáždnik do ruky , veľká kabelka plná nevyhnutných hlúpostí a vyrazila som.
Cestou po chodbe som sa ešte zastavila pred Ronaldovou pracovňou. Teraz z nej vychádzali stále prerušované tóny vychádzajúce z jeho saxofónu. Určite zase niečo skladal a odušu si zapisoval vymyslené takty.
Potichu som zaklopala.
„ Ďalej!“ Ozval sa už automaticky. Za tie roky , čo ho poznám , klopajúcim nič iné nepovedal.
Nehlučne som otvorila dvere a vkročila som do jeho priestrannej pracovne.
„ Idem so mesta , len tak sa prejsť. Neviem , kedy sa vrátim , nečakaj ma.“
„ A netreba ťa odviezť?“
„ Nie , chcem sa prebehnúť.“ Všimla som si jeho znepokojený pohľad. „ Neboj , budem si dávať pozor.“
„ Nechceš aspoň nejaké peniaze?“
„ Nie.“ Vyslovila som odpoveď , ktorú by chcel počuť asi každý rodič.
„ Tak čau.“
„ Ahoj.“ Zavrela som dvere a odišla som.

Ako som predpokladala , beh mi netrval viac , než päť minút a to som ešte bežala pokojne a pomerne pomaly. Nestihla som ani zmoknúť.
Na kraji mesta som si vystrela dáždnik a ladným pohybom som si ho dala nad hlavu. Pozrela som sa na hodinky na zápästí , ukazovali len niečo po ôsmej ráno. O takomto čase by už mal byť aspoň jeden obchod otvorený. Vykročila som teda po korze plnom obchodov .
Prechádzala som sa pol hodinu a ani jeden z obchodov ma nezaujal. Bolo to pochopiteľné , i keď som od tohto zašitého mesta očakávala trochu viac.
Pomaly som prechádzala aj po skrytejších uličkách a pozerala si výklady obchodov. Moje sklamanie sa postupne premieňalo do hnevu , až kým som nenarazila na obchod so športovými potrebami. Už teraz , koncom októbra , mali výklad plný lyžiarskeho vybavenia , snowbordov a na moje potešenie aj športových doplnkov. Bez váhania som vošla dnu. Napadlo mi , žeby som si kúpila nové lyžiarske nohavice. A keď nohavice , tak už aj bundu , zachvácal ma nákupný ošiaľ. Pri mojom nadšení pre extrémne športy ich predsa nebolo nikdy dosť.
Prešla som popri prvých radoch vešiakov s hrubými , ale musím uznať , štýlovými vetrovkami a hneď ku mne dobehol akýsi príliš známy chalan.
„ Ahoj , potrebuješ pomoc?“ Opýtal sa nadšene. Poznala som ho zo školy i keď len z videnia. Hneď v pondelok sa so mnou chcel zoznámiť , ale ja som sa mu zvrtla pred nosom a odbehla som. Vyzeral ako tuctový chalan tejto doby .Aspoň mi tak pripadal vďaka účesu , aký má už dnes na hlave snáď každý tretí chalan. Mali sme spolu pár predmetov a bolo na ňom vidno , že ma tiež spoznal.
„ Nie , zatiaľ nie.“ Milo som ho odbila , chabo som sa usmiala a znovu som sa venovala vetrovkám.
„ Ty si z našej školy , tá nová ...“ zjavne úporne premýšľal nad mojim menom.
„ Eva , však?“
„ Áno , viem , ako sa volám.“ Snažila som sa ho zbaviť.
„ Ja som Mike , Mike Newton.“ Natešene mi podával ruku. Ani som sa len nejavila záujem podať mu svoju a tak ju trochu sklamane odtiahol. Musel si myslieť , že som poriadne namyslená.
„ Teší ma.“ Prehovorila som nezaujato.
„ Vy na Islande máte asi iné zvyky ako my.“ Komentoval moje správanie.
„ Možno.“ Už mi skutočne začínal liezť na nervy.
„ Tak ... sa tu ešte popozeraj a keby si niečo potrebovala , stačí sa ozvať.“ Nervózne mi oznamoval a otočil sa na odchod. Chudák chlapec , mal ma dosť. Bol veľmi milý , neodolala som a pozrela som sa na jeho charakter. Až som sa hanbila , že som sa k nemu správala ako mrcha.
Po prehľadávaní radov nohavíc a búnd som si našla tie pravé pre mňa. Sivé nohavice s červenými a čiernymi kvetinami a so zaujímavou potlačou mi padli do oka. Našla som si k nim lyžiarsku vetrovku , celú bielu len so svetlosivým zapínaním , rovnakým , akým sivým , aké boli aj nohavice. Jednoznačne skončili v mojom nákupnom košíku aj spolu s červenými šnúrkami do snowbordových topánok. Tie staré nevydržali moje nároky a roztrhli sa.
Podišla som k pokladni pri ktorej stál Mike. Podala som mu košík a znovu som sa trochu usmiala , aby som v jeho detských očiach neostala až taká zlá. Začal blokovať môj tovar a popritom sa vypytoval. Bol neuveriteľne zvedavý a to som si všimla už predtým.
„ Snowborduješ?“ Zaznela trochu prekvapená otázka.
„ Áno.“
„ Na Islande snowborduje asi každý ...“ Uvažoval nahlas.
„ Možno ...“ Odpovedala som neurčito. Neviem prečo , ale začudovane na mňa pozrel a v jeho očiach sa odrážalo niečo súvisiace so smiechom. Nevedome som zdvihla ľavé obočie. Znovu sklopil pohľad a pozorne blokoval šnúrky. Asi sa mu zdalo , že používam až príliš často slovo možno . Videla som , ako sa snaží udržať v sebe smiech a trochu som sa zachichotala. Povolil a tiež sa zasmial. Srandovný chalan.
Zaplatila som a on môj nákup zabalil do tašky a podával mi ho so slovami : „ Tak v pondelok v škole!“
Neovládla som sa a s dávkou tajomna v hlase som odvetila „ Možno.“
Počula som , ako sa znovu smeje , ale to som už vychádzala z obchodu a mierila som rovno domov. Obchodov som už mala pre tento týždeň dosť.