Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 5. Kapitola : Ticho pred búrkou

Vytvořeno 30.12.2008 08:39:47 | Poslední změna 30.12.2008 08:41:53
Pondelok . Úplne obyčajný deň v škole. Na moje počudovanie sa nestalo vôbec nič , čo by ma zaskočilo , nahnevalo alebo zneistilo. Až na tento fakt.
Alebo sa mi už podarilo obrniť sa voči vonkajšiemu svetu. Dnes som sa bez problémov dokázala pozdraviť Mikovi na chodbe školy a niečo som povedala aj Belle.
Upíry ostali len pri pohľadoch , samozrejme , okrem Edwarda (jeho meno som zistila na biológii , keď ho učiteľ vyvolal). On si neodpustil svoj lišiacky úsmev , keď okolo mňa prechádzal. Smeroval do učebne nášho spoločného predmetu a skoro do mňa opäť vrazil. Našťastie sa mi však podarilo vyhnúť sa mu skôr , než sa o to len stihol pokúsiť.
Moju radosť podporoval aj fakt , že sa už škola skončila a nič , čo by ma malo vyviezť z miery by sa už nemuselo stihnúť stať. A ešte taká drobnosť , smerujem do autoškoly! Konečne si začnem (opäť) robiť vodičák.
Vytúžené zvonenie starého školského zvonca sa rozľahlo po škole a všetci moji spolužiaci začali nadšene vyskakovať z lavíc. Nemohla som medzi nimi chýbať. Prirýchlo som si nahádzala veci do tašky a upaľovala som z triedy na parkovisko. Nepokladala so za nutné obliecť si kabát i keď som to potom oľutovala.
Vonku bola pomerne veľká tma aj keď bolo len okolo štyroch hodín poobede. Slnko bolo totiž skryté za tmavými búrkovými mračnami. Mne sa zdalo ovzdušie teplé , ale zvyšku školy asi nie. Každý , kto okolo mňa prešiel , bol zababušený v čo najväčšom množstve oblečenia a ešte na mňa všetci pozerali ako po zmyslov zbavenej. Asi u nich ten pocit vyvolal pohľad na mňa. Mala som totižto na sebe len tenké fialové tielko na ktorom som mala len tak narýchlo prehodenú károvanú , sivo-bielu šatku. Nižšie som mala oblečené čierne menčestrové trištvrťáky , pod nimi fialové pančucháče a samozrejme , čierno-biele botasky. Pri tomto počasí a pohľade na moje oblečenie si všetci len poklopávali po čelách.
Mne to však bolo úplne jedno. Bola som až príliš nabitá pozitívnou náladou a myslela som tiež len v dobrom. Cez obed som sa nadopovala pokojnou aj bláznivou hudbou priamo z iPodu a to vo mne len podporovalo rast blaha.
Dnes Ronald nemal čas , bol od rána v obchode a tak po mňa prišla Silvy. Asi úplnou náhodou , ale stála na presne tom istom mieste , kde vždy parkoval Ronald. Okolo jej vínovo-červeného Porsche kabrioletu postávala skupinka študentov a so záujmom si prezerali auto , ale niektorý hádzali ohúrené pohľady aj po Silvy.
Nečudo. Mala prekrásnu bielu tvár , takú príťažlivú pre nezvyknutých ľudí. K tomu z nej vyžarovalo niečo úplne iné ako zo mňa a Ronalda. Už dávno zahodila masku s uboleným výrazom a odvtedy ukazovala svetu len svoje žiarivo-biele zuby orámované plnými ružovkastými perami. Veľké , teraz takmer béžové oči ma radostne vítali pri aute. Dlhé blond vlasy so striebristým nádychom jej voľne padali na zafírovo-modré sako. Striešku na aute mala úplne stiahnutú . Vždy milovala slobodu.
Usmiala som sa. Potešil ma pohľad na ňu , celý víkend sme sa nevideli. Hneď ako som sa dotkla dvierok na aute skupina ustúpila . V dave som si všimla obdivne sa usmievať Mika. Venovala som mu krátky úsmev a nasadla som do vozidla. Jeho sa už asi tak ľahko nezbavím , povzdychla som si.
Veci som hodila na kožené zadné sedadlo , zapla som si pás a na oči sme si spolu so Silvy dali slnečné okuliare. Neváhala ani kus , opatrne ale rýchlo vyšla z parkoviska už sme sa hnali k priestorom autoškoly. Obom nám viali vlasy vo vetre a ten pocit bol skvelý a oslobodzujúci.
„ Tak čo , uspela si?“ Vypálila som na Silvy otázku hneď , ako sme sa vzdialili od školy.
„ Samozrejme.“ Pozrela na mňa samoľúbym pohľadom.
„ Neverila si , že to zvládnem?“
„ V tvoje schopnosti som verila , ale či by oni pochopili tvoju tvorbu ... zdalo sa mi to viac – menej ... nereálne.“
„ Čo už , mýliť sa je ľudské.“ Zasmiala sa.
Ani sme nestihli dokončiť náš rozhovor a už sme stáli pred nejakou schátralou budovou s tabuľou na ktorej sa postupne odlepovali písmená zo slova AUTOŠKOLA. Všade okolo nej sa črtali betónové cesty a plochy s kužeľmi určené pre výučbu šoférovania a všetko to bolo , ako všetkom v tomto meste ohraničené zeleňou.
Neobťažovala som sa otvárať dvere na aute , načo , len tak som z neho vyskočila a mierila som k budove.
Otvorila som ošúchané dvere a pristúpila som k prázdnemu pultu. Ani som nestihla zazvoniť na zvonček , čo na ňom stál a spod pultu sa už vynorila akási úradníčka. Vytasila na mňa a Silvy falošný , úradnícky úsmev a položila otázku :
„ Dobrý deň. Želáte si?“
„ Chcela by som si spraviť vodičský preukaz.“ Nečakala som s odpoveďou.
„ A koľko máte rokov?“ Skúmala ma pohľadom.
„ Šestnásť.“ Ukázala som jej nejaký doklad. Aj ten pozorne preskúmala a potom mi podala akúsi hŕbu papierov.
„ Toto ,prosím vás, vyplňte.“ Rukou ukázala na rad plastových stolíkov so stoličkami. Sadla som si za najbližší spolu so Silvy , z vrecka nohavíc som vytiahla pero a začala som vypĺňať. Celé meno , dátum narodenia ... fu , zase si musím počítať nový , miesto narodenia a podobné hlúposti. Občas som sa musela poradiť so Silvy , aby sme si neprotirečili v niektorých odpovediach a po úmornej polhodine pomalého písania som už konečne mohla vrátiť vyplnený dotazník.
„ Zavoláme vám , kedy začínate.“ Oznámila mi pani za pultom , keď si v dotazníku všimla moje telefónne číslo.
„ Prosím vás , mohla by som dostať tie cvičné papiere s otázkami ... ?“ sťažka som zrozumiteľne formulovala otázku. Znovu sa úradníčka začala hrabať v kopách listov a spisoch a potom mi podala ďalšie neusporiadané papiere.
„ Vďaka . Dovidenia.“ Vyslovila som a odišla som aj so Silvy. Vyšli sme von zo starej budovy , naskočili sme do auta a vydali sme sa na cestu domov.
„ Nechceš ísť do obchodu?“ Spýtala sa ma len tak , aby reč nestála , Silvy.
„ Nie.“
„ Prečo ? Minulý týždeň by si v ňom aj nocovala.“
„ Nech si ho Ronald užije. Ja som sa s ním už zaoberala dosť...“ ... a nech si zožne svoju slávu sám.
„ Pohádali ste sa?“
„ Nie,“ zasmiala som sa „ som len ... unavená , už chcem byť doma.“
„ A čo tí upíry , ako s nimi vychádzaš?“ Zaznela nevinná otázka.
Ako o nich vieš? Neovládla som sa poslala som jej otázku. To bola moja druhá schopnosť , ktorú som nadobudla ako upír. Vedela som tvorom na okolí „posielať“ slová alebo aj celé vety rovno do hlavy. Bolo to praktické i keď som túto schopnosť využívala zriedkakedy. Ja som nemusela nič hovoriť a ten druhý ma nemusel počúvať a dorozumeli sme sa . Aj keď len jednosmerne. Proste „príjemcovi“ zaznela poslaná veta v hlave ako nejaká vynorená myšlienka.
Pohoršene som sa na Silvy pozrela a položila som otázku ešte raz , teraz však nahlas :
„ Ako o nich vieš?“
„ Ronald mi o nich hovoril , vraj sú tvoji spolužiaci.“
„ Len jeden z nich , ostatní chodia do iných tried.“
„ No a ako spolu vychádzate?“
Sťažka som sa nadýchla : „ Nevychádzame spolu , počkám pri dverách , kým vyjdú prví a potom idem ja.“ Širokou okľukou som sa vyhla odpovedi. Silvy na mňa však obviňujúco pozrela a čakala na správnu odpoveď . Tej som sa už vyhnúť nemohla.
„ Nerozprávame sa spolu.“
„ Prečo? Veď ich adoptívny otec je taký milý ...“ pozrela som na ňu.
„ Vy sa poznáte?“
„ Pán Cullen je lekár , preto sa poznáme. Dnes som za ním bola , kvôli zdravotným kartám. Máme veľké šťastie , že je ako my. Neviem , ako by sme sa zamaskovali teraz.“
Nemusela som už nič viac hovoriť , konečne sme už boli doma. Bez slova som vyskočila z kabrioletu , pobrala som si veci a vošla som do domu. Vyzula som sa , v šatníku som sa prezliekla do pohodlného domáceho oblečenia a odložila som si šaty , čo som mala na sebe v škole.
Potom som sa utiahla do svojich izieb. Zo školskej tašky som si vybrala papiere z autoškoly , vzala som si pero a vybrala som sa na terasu ich vypĺňať. Obkročmo som si sadla na drevené lehátko , vankúše z neho som hodila na zem , aby mi nezavadzali , položila som si papiere pred seba a vypĺňala som. Na všetky otázky som vedela odpovedať , poznala som aj všetky dopravné značky. Nič ťažké to nebolo. Nezaskočili ma ani otázky tipu – ktoré auto na obrázku pôjde prvé? Rýchlo som mala test hotový a potom som si už len kontrolovala odpovede vďaka príručke. Zatiaľ všetky dobre ...
Nestihla som však kontrolu dokončiť. Niečo ma vyrušilo. Obloha nado mnou bola tmavá ale predsa len niečo pred domom blikalo. Pozrela som sa tam. Blesky to neboli a okrem toho , žiara bola umelá , z mäkkého svetla a pravidelná. Bodky a čiarky . Morzeovka! Tu? ... príď dole. Prosím , príď ... Pribehla som k zábradliu trávnatej strechy.
Tak ale toto ma dostalo! Od zúrivosti som spravila otočku na špičkách. Neverila som vlastným očiam , to , čo som pred sebou videla , ma nazúrilo tak , ako ešte nič predtým.
Na príjazdovej ceste k nášmu domu stálo strieborné volvo a o neho sa opieral jeden z Cullenovcov. Niekto v aute mi posielal signály.
Zabudla som na opatrnosť a netrápilo ma , čo mám na sebe. V ortopedických papučiach , flísových čiernych teplákoch , čiernom tielku a z čelenkou vo vlasom som zúrivým triskom letela po kamennom chodníku. Ako ma našli ?! Čo chcú?! Čo si myslia , prečo nemáme zvonček pri bráne ?!
Otvorila som bránu tak , aby si možno čo najmenej všimli náš dom a podišla som k nim.
Edwardov brat , myslím , že sa volá Jasper vystupoval z auta a Edward sa otáčal ku mne. Vražedná kombinácia , dobre som vedela , prečo práve oni dvaja. Jasper ma má upokojovať a chlácholiť a Edward mi bude čítať myšlienky . Šikovné.
„ Ahojte , čo si želáte?“ Začala som z ostra. A hneď to aj začalo . Pokoj a pohoda sa rozlievala po okolí a ja som mala čo robiť , aby som sa im ubránila.
„ Ahoj , som Edward.“ Predstavil sa upír s bronzovými vlasmi. Dobre poznal bontón , slušne čakal , kým mu podám ruku prvá. Neviem prečo , ale spravila som to a tiež som sa predstavila. Pri stisku našich rúk v nás prebehli tak dobre známe iskry a ja som sa cítila , ako s Ronaldom a Silvy a nie ako s niekým cudzím.
„ Jasper.“ Predstavil sa druhý a tiež sme si podali ruky.
„ Čo si želáte?“ Zopakovala som otázku a striedavo som sa na nich pozerala. Začal hovoriť Edward : „ Od štvrtku má byť slnečno...“ nadhodil.
„ No a?“ Bolo mi jasné , že sa nechcú baviť len o počasí.
„ ... Chceli by sme sa ťa spýtať ...“ pokračuje to nebezpečne , pomyslela som si , „ či by si ty aj s tvojou rodinou nechcela ísť s našou rodinou na predĺžený víkend do hôr. Na lov.
Ešte sa tu nevyznáte , mohli by sme vám to tu trochu poukazovať...“ zadíval sa mi do očí a čakal na odpoveď.
„ Nie.“
„ Môžem vedieť prečo nie?“
„ Mne nepripadá lov ako spoločenská udalosť!“ Môj hlas štípal ako ranný mráz , bol fakt nepríjemný.
„ Môžeš si to ešte rozmyslieť , skutočne by sme s vami radi šli.“
„ Nemám si čo rozmyslieť. Zbohom.“ Zvrtla som sa a odkráčala som. Toto ma naštvalo. Niečo tak odporné a barbarské a oni si z toho dovoľujú robiť dobre že nie oslavy?! Protivili sa mi čím ďalej , tým viac. Nenávidím som sa za to , aká som a oni sa na toto odvážili? Nevýslovne som zúrila. Mala som chuť rozbiť prvú vec , ktorú uvidím ale ovládla som sa. Jednoznačne sa o tomto nemohli dozvedieť rodičia , ja im to určite nepoviem. Iste by tam chceli ísť. Bože , čo si myslia , že chodíme na piknik , keď je slnečno , alebo čo?!
Zamierila som do kúpeľne a skoro som nechtiac vylomila dvere z pántov. Silno som ich za sebou zatresla , oprela som sa o mramorový pult okolo umývadla a zadívala som sa na svoju tvár v zrkadle. Najviac ma zaujímali moje oči. Zmenili sa. Okrem toho že horeli zúrivosťou a zároveň mrazili hrôzou boli iné , než pred týždňom. O takmer nepatrný stupeň boli tmavšie. Už neboli svetlohnedé ale tmavohnedé. Znepokojilo ma to. Bolo mi jasné , že tento víkend budem musieť loviť , či sa s Cullenovcami stretnem , alebo nie.
Snažila som sa upokojiť a sústrediť sa na niečo iné , než bol plán budúceho víkendu. Šlo mi to však veľmi ťažko. Aj preto som si v izbe pustila prvé CD pri ktorom sa mi vybavilo slovo pokojné . Spomenula som si , že na streche mám ešte papiere a mám si dokontrolovať odpovede. Celá vyvedená zmiery som sa tam teda vrátila. Najprv som sa však pozrela na príjazdovú cestu , či už Edward s Jasperom odišli. Ich volvo tam nestálo a to ma trochu upokojilo. Na kamennej ceste pre autá vedúcej k strieške pre ne však prechádzalo moje milované BMW s Ronaldom za volantom. Zhrozila som sa , ostáva mi už len dúfať , že sa nestretli. To by bolo vysvetľovania .
Bleskurýchlo som sa znovu usadila k papierom a začala som prácu odznova. Od zúrivosti som si ani nevedela spomenúť , pri ktorej otázke som skončila. Každú som však musela kontrolovať ešte dva razy , bola som úplne mimo.
Napäto som očakávala , že mi Ronald alebo Silvy každú chvíľu vtrhne do izby a rozbehne sa odznova tá nudná a nezáživná debata na tému Upíry Forksu , teraz však s novou kapitolou : Lov .
S napnutými ušami som sa snažila zachytiť akýkoľvek zvuk otvárania , alebo zatvárania dverí , ale všetky , čo som začula , patrili k iným dverám než k mojim.
Postupom minút som sa cítila pokojnejšia a uvoľnenejšia. Nič sa nedialo . Našťastie.