Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 6. Kapitola : Zvery

Vytvořeno 03.01.2009 23:58:49 | Poslední změna 04.01.2009 00:01:04
Bohužiaľ , Edward mal pravdu. Štvrtok svitol ako prekrásny deň a mne neostávalo nič iné , len sedieť doma. Akosi som nedokázala uveriť obrazu za sklami okien a tak som sa presunula ma moju terasu pozrieť sa na deň v širšom uhle. Okná ma však neklamali.
Moja koža sa na rannom svetle jagala silným leskom. Jednoznačne som nemohla ísť do školy. Zlostilo ma to. Do školy som sa už za tie dva týždne aj začala tešiť a aj vyučovacie hodiny ma celkom bavili i keď som už všetko brala.
Ostatný týždeň som však na všetko vôkol seba reagovala citlivejšie než zvyčajne a viac som si uvedomovala pach krvi. Toto nebolo dobré. Nikdy to nebolo dobré. Aj moje oči už začali nebezpečne naberať tmavú farbu.
Ani Ronald na tom nebol o nič lepšie . Teraz mal terakotovo-hnedé oči a tie boli tiež príliš tmavé. Bol aj akýsi podráždený , nevyrovnaný a bolo na ňom veľmi vidno jeho nervozitu.
Aj preto včera večer pri pozeraní večerných televíznych novín suverénne zavelil , že zajtra (čiže dnes) ideme do lesa – na lov. Ale až o desiatej a dovtedy mám ešte veľa času.
Čo teraz? Domáce úlohy už mám dávno napísané , niekde ísť , to nie a hrať sa mi nechcelo. V poslednej dobe som si s pôžitkom užívala ticho. Ostalo mi teda čítať.
Dlho som sa prechádzala pred radmi kníh ako hladný lev v klietke až som nakoniec našla to , čo som hľadala – knihu Kto chytá v žite od Salingera. Na mobile som si nastavila budík na deväť päťdesiat päť , ľahla som si na gauč v mojej izbe a začala som čítať.

Úplne som zabudla na budík a preto ma doslova trhlo , keď som začula jeho nepríjemné zvonenie. Už chápem , prečo si ľudia po zvonení budíka väčšinou nepamätajú , čo sa im snívalo. Musím si zmeniť jeho melódiu.
Ešte chvíľu som sa spamätávala zo šoku a potom som sa začala pripravovať na lov. Moja príprava však pozostávala len z obliekania sa v šatníku a to mi trvalo skutočne len chvíľočku. Rozhodla som sa , že dnes si na seba dám hnedé tričko s krátkymi rukávmi a s obrázkom šelmy , kárované šortky hnedej farby , biele ponožky (prvé čo som chytila do rúk) a bielo-hnedé botasky. Zmena , nemala som na sebe nič čierne. Okrem mobilu vo vrecku nohavíc , ale ten nepatril k oblečeniu.
Vybehla som zo šatníka a bežala som dole schodmi k autám. Moje dlhé vlasy za mnou neusporiadane viali . Dnes , v deň lovu som nemala nervy ich dlho upravovať a žehliť ako v bežné dni . Aj preto boli trochu vlnité.
Vyletela som z domu a zamkla som za sebou vchodové dvere . Potom som pribehla k nášmu BMW . Práve včas. Hneď ako som doň nasadla sme vyrazili . Ronald šoféroval , Silvy sedela vedľa neho a ja sa nedobrovoľne musela sedieť na zadnom sedadle.
Krátku cestu som však vydržala aj na ňom. Dlho sme nešli a Ronald zaparkoval na lúku pri jednom z okolitých lesov. Husté , zelené lesnaté priestranstvo sa rozprestieralo aj tu , ako v celom meste a mne po dlhom čase začal opäť chýbať sneh a ľad. A biela farba.
Vystúpili sme z auta , Ronald ho zamkol a vkročili sme pod Silviiným velením do lesa. Keď sme chytili úplnú istotu , že nás tu nijaký zatúlaný človek neuvidí , rozbehli sme sa. Nemienili sme strácať čas ľudskou chôdzou .
Na každom spoločnom love bol program rovnaký : všetci traja sa spolu dostavíme na nejaké miesto uprostred lesa , dohodneme sa na čase , kedy a kam sa vrátime a každý po samom vyrazíme na lov. Aj dnes to tak malo byť a nemýlila som sa. Po niekoľkých krátkych minútach sme zastavili na akejsi ploche , kde mali od seba stromy trochu väčšiu vzdialenosť než inde.
Chvíľu sme postávali na mieste a ja som nerozumela , načo ešte čakáme. Ronald so Silvy boli úplne pokojný a obaja hľadeli kamsi dostratena a mňa už pomaly prechádzala trpezlivosť . Hojdala som sa na chodidlách a po minúte úmorného postávanie som nevydržala ten tlak vo mne a spýtala som sa : „ Na čo ešte čakáme?“
„ Vydrž , už to dlho nepotrvá.“ Presviedčal ma Ronald.
„ Čo ?“
„ Počkaj .“ Chlácholil ma a stále hľadel kamsi dostratena.
„ Ale na čo čakáme?“ V tom mi to zrazu došlo. Stále som však tak naivne dúfala , že to nie je pravda. Opúšťalo ma všetko nadšenie pre lov a neverila som svojim myšlienkam.
„ To nemyslíš vážne.“ Snažila som sa odhaliť jeho žart.
„ Myslím.“
„ Ty si o tom vedela ?!“ Oborila som sa na Silvy. „ A nič si mi nepovedala?!“ Silvy sa však na mňa len ospravedlňujúco usmiala.
„ Že ja som prestala študovať vaše konanie. Chyba! Zdá sa mi , že čím som staršia , tým som sprostejšia! Ako ste mi to mohli urobiť? A nič ste mi ani nepovedali?!“ Takmer som na nich kričala.
„ Toto je také iracionálne ! Vráťme sa , kým ešte môžeme!“
„ Myslím , že to už nepôjde. Bolo by to blbé.“ Nesúhlasil Ronald a v tmavohnedých očiach sa mu čosi neurčité zablyslo. Zľahka sa usmial a ja som sa zvrtla.
Dúfala som , že ešte mi ostal nejaký čas ujsť , ale mýlila som sa. Celá rodina Cullenovcov sa k nám blížila a všetci javili badateľné známky toho , že nás zbadali. Pán a pani Cullenovci sa na nás usmievali , Edward sa posmešne škeril tak , ako to mal vo zvyku , Jasper mal na tvári nečitateľný výraz , čiernovlasé dievča sa nadšene usmievalo a zvyšok partie , ktorý som zatiaľ nepoznala sa tváril , akoby všetkými silami zakrýval kyslý výraz. Súcitila som s nimi.
Aj ja by som taký mala na tvári , ak nie ešte kyslejší. Ich prítomnosť ma fakt potešila. Ovládla som sa a nahodila som aspoň z časti presvedčivý úsmev , ktorý mi však hneď zamrzol na tvári. Aspoň tam ostane trochu dlhšie , než by bol.
„ Dobrý! Už sme sa začali báť , že nás nenájdete. Však?“ Otočil sa Ronald ku mne.
S tebou sa nerozprávam , zradca! Vnukla som mu myšlienku a na jeho otázku som viac nereagovala. Len sa zasmial a venoval sa hosťom.
„ Dobrý deň!“ nadšene sa nám začali zdraviť rodičia Cullenovci , akoby sme sa stretli na nejakom dobročinnom športovom podujatí. Silvy s Ronaldom sa s nimi zvítavali rovnako nadšene a nám detskám neostávalo nič iné , len stáť v úzadí a v tieni stromov.
Keď sa dospelí zoznámili , prišli sme na rad my.
„Ahoj , volám sa Esme Cullenová.“ Záhadným hlasom sa mi predstavila najstaršie vyzerajúca žena zo skupiny , Edwardova adoptívna mama. Ale aj tak vyzerala neuveriteľne mlado. Ronald tomuto zvykol zo srandy hovoriť „rodová mutácia“.
„ Dobrý deň.“ Odzdravila som sa rozpačito. Zoznamovanie som nikdy nemala rada.
„ Zdravím , som Carlisle Cullen.“ Hneď po Esme mi podával ruku pán Cullen.
„ Teší ma.“ Potriasla som mu ňou. „ Som Eva Wrightová.“
„ Aj mňa teší. Edward mi hovoril , že sa poznáte,“ Znovu som ďakovala nebesám , že som upír. Cítila som , ako sa mi vytráca všetok zvyšný pigment z pokožky a toto sa mi stávalo vždy , keď som sa cítila na poriadnu červeň na lícach. Musela som vyzerať horšie , než krieda pri tabuly.
„ Áno.“ Odvetila som. Všimla som si , že Edward v tme stromov nemení svoj výraz.
„ ale zvyšok rodiny asi nepoznáš.“
„ Len z videnia.“
„ Myslel som si. Toto je Jasper ,“ predstavil mi najbližšiu obeť slušnosti.
„ Jaspera už poznám.“ Šepla som a pokývla som hlavou Jasperovi na pozdrav.
„ ...toto je Alice , ...“ Pán Cullen ukázal rukou na čiernovlasé dievča. Ihneď ku mne pribehlo a podalo mi ruku : „ Som Alice , teší ma.“
„ Eva , nápodobne.“ Zoznamovala som sa s predstieraným záujmom. Ešte ma neprešiel hnev na Silvy a Ronalda za to zatajovanie informácii a táto scéna ma znervózňovala. Doslova som cítila , ako sa mi tmavohnedá očná dúhovka mení od hnevu a smädu na čiernu.
„ ... Emmett ...“ ukázal na svalnatého upíra , ktorý stál najviac v úzadí.
Tohto člena rodiny Cullenovcov ešte nepoznám. Zaujímalo by ma , koľko má rokov. Vyzeral byť približne taký starý ako nejaký vysokoškolák.
Keď pán Cullen spomenul jeho meno , spozornel a priblížil sa ku mne zoznámiť sa.
„ Emmett Cullen.“ Jeho hlboký , zvodný hlas by ma prekvapil , keby som s podobným nežila v jednom dome už desaťročia a keby som ich dnes nepočula už viac než dosť. Pri stisku našich rúk som však pocítila niečo natoľko upírske , až ma to prekvapilo. Starý známy mrazivý impulz , ktorý prebehol z jeho ruky do mojej ma najviac zarazil svojou mrazivosťou , ktorá mi nahnala na predlaktie ruky zimomriavky . Upír , ako sa patrí.
„ ... a nakoniec Rosalie.“ Zaznelo posledné meno.
Nadpozemsky krásna blondína vystúpila z tieňa lesného porastu aby sa so mnou zoznámila. Bola som síce upírom , to znamená krajšia než ľudia , ale pohľad na ňu mi aj tak dokázal naštrbiť sebavedomie. Aj pre mňa neuveriteľne ľahko prišla ku mne. Vyzerala popri tom , akoby sa vznášala . S neuveriteľnou eleganciou , ktorú som jej mohla len ticho závidieť mi podala ruku a lahodne vyslovila svoje meno : „ Rosalie .“ Zvoľna som jej podala ruku , bolo mi jasné , že jej pôvab nikdy nedosiahnem a predstavila som sa. Po vzájomnom predstavení sa sme obe cúvli do prítmia lesa a počúvali našich rodičov.
„ Môžem povedať svoj návrh?“ Vyrukoval s niečím pán Cullen. Keď sme všetci naokolo len kývli hlavami , pokračoval : „ Naša rodina sa na lovoch zvykne rozdeliť do dvojíc alebo skupín. Sme síce upíry a len tak ľahko nás niečo vážnejšie nezraní , ale pre istotu to tak robíme. Edward sa z nás pohybuje najrýchlejšie a najopatrnejšie (všimla som si samoľúby úsmev , ktorý sa mu pohrával s tvárou) , ale nie raz sa zranil tak , že som mu musel ranu zašívať. Preto je lepšie , keď nelovíme sami. Je nás presne desať , akurát na päť párov. Čo by ste povedali , keby sme dnes lovili podľa môjho návrhu?“ Hah , už len to tak! pomyslela som si. My vždy lovíme samostatne a zatiaľ sme vždy prežili.
Otvorila som ústa , že niečo poviem , ale Ronald ma predbehol. Zradca jeden! Samozrejme , že s nimi súhlasil! Všetci deviati upíry zo skupiny súhlasili a bolo by zbytočné niečo hovoriť. Múdrejší ustúpi. Podľa ich dohadujúcich sa pohľadov som si domyslela , kto s kým mieni ísť : Ronald so Silvy , pán Cullen s pani Cullenovou , Jasper s Alice , Emmett s Rosalie , Edward s ... NIE! Prečo práve ja? Čo som komu urobila?
„ Ak súhlasíte , stretneme sa tu , na tomto mieste v nedeľu o ôsmej ráno.“ Navrhla pani Cullenová. Znovu všetci , okrem mňa , zborovo súhlasili a ja som sa nedobrovoľne vynechala z hlasovania.
Smädné spoločenstvo už nečakalo ani chvíľu , každý sa hneď rozbehol iným smerom do lesa. Ostali sme s Edwardom sami .
„ Dohodneme sa ,“ chcela som z predĺženého víkendu vyťažiť čo najviac , preto som sebavedome vyslovila svoj návrh : „ každý z nás pôjde na lov sám a v sobotu a pol ôsmej sa tu stretneme.“
„ Nie.“ Nevydalo, prerátala som sa. Edward so mnou nesúhlasil.
„ Prečo nie?“
„ Bojím sa.“ Z hlasu mu bolo cítiť niečo podobné smiechu.
„ Čoho? Myslíš si , že práve dnes , tam za tým stromom ,“ -otočila som sa a ukázala som na prvý strom , čo mi padol do oka- „ striehne nejaký maniak so sekáčom na mäso , kanistrom benzínu a zapaľovačom práve na teba?“
„ Nie.“
„ Roky lovím sama , nič sa mi nestane.“ Vybalila som ďalšiu možnosť jeho hrozby.
„ Nebojím sa o teba. Carlisle predsa hovoril , že sa môžem hocikedy zraniť.“ Očividne si zo mňa Edward uťahoval.
Otočila som sa mu chrbtom a zúrivým , ale ľudským krokov som vykročila k lesu. Nehlučne za mnou Edward vybral. Nebolo ho počuť , ale bol tam , vedela som to. Jeho ľadový dych som cítila na šiji.
Zrazu som sa zúrivo otočila a on len-len stihol predo mnou zabrzdiť. Stáli sme pri sebe tak blízko , až sme sa takmer dotýkali nosmi a cítili sme svoj dych .
„ Som smädná a ak ma dnes budeš prenasledovať , nemôžem loviť. Chceš , aby si to odniesol niekto nevinný ? Napríklad ... Bella?“ Naschvál som udrela na citlivú strunku. Na Edwarda to však zapôsobilo len okrajovo. Zbledol ešte väčšmi a zamrzol mu úsmev na tvári. Bol však až príliš neoblomný.
„ Prečo tak veľmi nechceš , aby som ťa videl loviť?“ Omg! Musel mi čítať myšlienky. Ihneď som začala rozmýšľať v inom jazyku.
Sklopila som zrak : „ Odpoveď si si už iste našiel aj sám.“
„ Nie , nestihol som.“ Odvrkol.
Ako asi bude reagovať teraz? Bude ma stále sledovať , alebo nie? Ihneď som si pozrela jeho konanie. Ale nie ! Stále ma mieni prenasledovať.
„ Vraj si smädná , chceš teda loviť , alebo nie?“
„ Áno .“ šepla som. Rozbehla som sa do tmavých útrob lesa a on ma stále prenasledoval. Čím som dlhšie bežala , tým viac som si zvykala na Edwardovu prítomnosť. A tiež som si viac uvedomovala každý jeden pach vôkol mňa . Cítila som všetko živé : stádo sŕn a srncov , diviakov , veveričky na stromoch , myši v hline ... a tým viac som túžila pocítiť chuť krvi na svojom jazyku. Nevýslovne veľmi som túžila , aby sa mi v žilách opäť rozlievala teplá krv , aj keď len chvíľu. Predstavovala som si ten pocit , ktorý som zažila pri minulých lovoch a vedela som , že ho zažijem aj dnes. Ale Edward tu stále bol ... nechcem , aby ma videl loviť.
Áno , ďalšie štádium smädu práve nastupuje. Strácam pojmy. Ledva si pamätám aký je deň , aké je moje celé meno a kde bývam. Nepodstatné hlúposti treba predsa vyhodiť z hlavy. Jediné , na čom mi teraz záleží , je dobrá obeť. Ale Edward ... čo už.
Postupne sa mi rozmazáva obzor a pred sebou vidím len nejaké siluety. Musím poriadne zaostrovať zrak , aby som videla presne. Cítim , ako sa mi však čuch a sluch ešte väčšmi zaostruje a už cítim aj počujem to , čo mi pred chvíľou bolo ešte neznáme. Som až príliš hlučná , uvedomila som si. Rýchlo som si vyzula botasky a pokračovala som v behu len v bielych ponožkách . Tie budú vyzerať , keď sa vrátim.
A už len jediný stupeň a som v tom. V tranze z lovu. Ale takto zanietená pre krv som bola len málokedy.
S Edwardom za chrbtom som dobehla na kraj nejakej rozsiahlej čistinky , aspoň tak mi tá plocha pripadala. Pritiahol ma k nej pach krvi. Páslo sa na nej totiž stádo danielov.
Čupla som si do krovia a pozorovala som ich. Chcela som piť aspoň krv jedného z nich ale v Edwardovej prítomnosti som sa cítila veľmi napäto.
A okrem toho , ešte som dostatočne vnímala na to , aby som myslela. Zas sa u mňa ozvalo svedomie. Moja inteligentná a mierumilovná časť ma proste nemôže podporovať v takomto zverstve. Pre vlastné dobro vraždiť nevinné zvieratá? Nemám to srdce , aj keď zuby áno ... Ale keby som to nespravila , možno by som zničila niekoho iného . Človeka. Nenávidím sa!
Z ničoho nič sa však stalo niečo , čo som nečakala. Edward sa rozbehol na čistinu a kým som si to poriadne krvavým pachom zastretým mozgom uvedomila , stádo letelo preč a Edward si pochutnával na obzvlášť veľkom paroháčovi.
Krv , musím ju mať! To bolo asi posledné , čo som si pomyslela ešte pod vplyvom rozumu. Potom si už však pamätám len seba v lese piť krv.

Prešli sekundy , možno minúty a cítila som sa sýtejšia a moja obeť strácala krv. Musela som prestať. Už som z toho úbohého tvora nemala čo viac vypiť.
Sadla som si pred ňu na zem , oprela som sa o strom a len som na ňu skleneným pohľadom hľadela. Bolo mi toho , ešte pred chvíľou živého tvora nesmierne ľúto. Nikdy mi nevadilo , že som upír. Vždy mal pre mňa tento môj „stav“ viac výhod než nevýhod . Ale túto nevýhodu som pociťovala najviac zo všetkých a vždy som pre ňu preklínala svoju osobu. Bolo to príšerné tak , ako vždy , aj teraz. Nikdy by som ničomu živému neublížila , keby som nemusela. Silvy mi vždy hovorila : ,Vždy je lepšie keď umrie niekoľko zvierat , akoby mal umrieť jeden človek.’. Mala pravdu , ale aj tak ...
Všimla som si , že sa znovu trasiem tak , ako sa trasiem , keď lovím. Netrápilo ma to. Prečo by malo? Boli tu oveľa podstatnejšie veci , než som ja. Život , smrť a niečo , čo stálo medzi nimi. Ja. Nie som dostatočne zasýtená na to , aby som prestala s lovom. Jednoznačne musím pokračovať. Ale ľútosť nad mŕtvym tvorom predo mnou na ktorého už začínali sadať muchy a odpor ku mne samej ma prikovali na toto miesto.
Moja pokožka na ruke a ľavej nohe sa prestala trblietať. Nedopadalo na ne slnečné svetlo. Vrhal na mňa totiž Edward svoj tieň. Stál nado mnou a podával mi ruku. Pozrela som sa na neho. Príšerný pohľad , len dúfam , že takto isto nevyzerám aj ja sama.
V Edwardových očiach sa nebezpečne leskol smäd spojený s chuťou po krvi , ktorý sa miešal s dravosťou a vášňou pre lov. A tiež v nich bolo niečo ešte desivejšie , než toto všetko dokopy : radosť z vraždenia. Šialenecký úsmev mu dvíhal kútiky úst do úsmevu a nechal žiariť jeho biele zuby poškvrnené krvou. Na lícach mal jemnú červeň a žily na ruke mal akési pulzujúcejšie. Neuveriteľne desil.
Ruku mi podával preto , aby som sa jej chytila , keď sa budem chcieť postaviť. Ja som ju však ignorovala a postavila som sa samostatne , bez pomoci. Oprášila som sa a čakala som na pokyn svojho spoločníka. Už mi je úplne jedno , čo budeme robiť a že to bude s ním. Edward sa teda bez rozmýšľania rozbehol hlbšie do lesa a ja som ho nasledovala. Nedávna minulosť sa znovu opakovala. Áno , obaja sme stále lovili.