Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 7. Kapitola : Les a more

Vytvořeno 07.01.2009 20:38:24 | Poslední změna 07.01.2009 20:40:46
Nad lesom sa objavil striebristý mesiac , ktorý vynikal na postupne tmavnúcej oblohe. Bol večer a čoskoro sa zotmie úplne a nastane noc. Vytiahla som mobil z vrecka nohavíc a pozrela som sa na čas. Niečo po šiestej večer.
S Edwardom sme sa brodili cez hustí porast tŕnia a obaja sme mlčali. Boli sme niekde ďaleko od tiel našich obetí a od miesta stretnutia sa s rodičmi a zvyškom rodiny Cullenovcov . Ulovili sme ešte asi tri živočíchy a obaja sme boli sýty. Edward si musel všimnúť moje rozpaky a pocity hrôzy vždy , keď som sa triezvo pozrela na môj pokrm. Asi preto sme nikde neostávali pridlho a vždy ma ťahal čo najďalej od miesta činu.
Konečne sa nám podarilo prebrodiť sa cez tŕnie a dostali sme sa na nejaké drobné rúbanisko. Zjavne tu stromy padli za obeť nelegálnemu výrubu. Edward sa oprel o jeden zo stromov a ja som si sadla na peň ďalšieho. Chrbtom som sa oprela o jeho suseda a mlčala som. Postupne na mňa padal príjemná únava z lovu. V tom ma niečo opäť znervóznelo tak , ako zvyklo aj v škole. Pohľad! Porozhliadla som sa teda po okolí akoby som si myslela , že je ešte niekto na blízku okrem nás a lesných zvieratiek a keď som nikoho nezbadala , pozrela som sa na Edwarda.
Opäť sa mu podarilo naštvať ma už len svojím správaním. Toto sa len tak niekomu nepodarí , má proste talent. So záujmom si ma premeriaval , pozoroval ma a lišiacky ceril tie svoje zuby. Keď sa znovu vrátil pohľadom k mojim očiam , spozoroval môj spýtavý pohľad s dávkou hnevu a otázkou mi naň odpovedal : „ Môžem sa ťa niečo spýtať?“ Och , toto bude nepríjemné. Ale asi nemám na výber. Ak si znovu raz neustriehnem myšlienky , hravo si ich prečíta. Cítila som však , ako môj mozog postupne zaplavuje prvý z pocitov , ktoré sa u mňa ozvú vždy po love a ktorým je také ťažké sa brániť – ľahostajnosť. Aj tak som však pristupovala k celej veci diplomaticky : „ Podľa toho , čo .“
„ Ako máš tú domácu z biológie?“ WoW! Čakala som toho veľa ale toto nie. Úplne primitívna otázka a tu? Edward stále prekvapuje ale zároveň mi odľahlo. Trošku som sa upokojila a dopodrobna som mu vyrozprávala opis svojej práce. Celý ten čas sa tváril nesmierne chápavo a poctivo prikyvoval.
„ Aj ja ju mám nejako podobne ...“ Precedil pomedzi zuby nakoniec.
„ Myslela som si.“
„ A ... môžem ešte jednu otázočku?“ Už mi pomaly začína liezť na nervy . Neznášam zvedavosť. Ale aj tak som len prevrátila očami a odvetila : „ Pýtaj sa.“
„ Čo máš rada?“
„ Bytosti ktoré sa nepýtajú.“ Toto bolo bez rozmýšľania. Edward sa však len zasmial .
„ Môžu byť chutné , ale aké konkrétne?“ No a už je to tu. Rozoberanie mojej minulosti a upírskosti práve nastalo.
„ Prečo sa pýtaš?“
„ Dovolila si mi to.“
„ Ale prečo práve túto otázku?“
„ Zaujíma ma.“
„ Ani na ňu si si odpoveď ešte nestihol vyhľadať?“
„ Nie.“ Mlčali sme „ Tak mi odpovieš?“
„ Prečo by som mala?“
„ Ty nejako rada používaš slovo prečo...“ Obaja sme so seba postupne strácali nervy.
„ Dobre ,“ spustil Edward po ďalšej chvíle môjho mlčania „ ja mám rád pumy a nehanbím sa za to.“ vyslovil to ako malé urazené dieťa , keď sa nechcene musí priznať , že sa prvý krát bozkávalo. Potichu som sa zasmiala.
„ Fajn . Mne chutia snežné tigre. Si spokojný?“
„ Snežné tigre?“
„ Nepoznáš?“
„ Poznám , ale ešte som ich krv nepil.“
„ Aj ja som pila krv snežného tigra len raz. Sú chránené , ale ich krv je ...“ rozmýšľala som , ktoré slovo by sa k tej úžasnej chuti najviac hodilo „ ... delikatesa.“ Nevystihovalo ju dostatočne , ale zatiaľ stačilo.
„ Tu ich ale veľa nežije.“
„ Všimla som si. Ale myslím , že Ronald sa tu vyblázni dostatočne.“
„ On čo rád loví?“
„ Líšky.“
„ A Silvy.“
„ Prepelice , bažanty a podobné operence.“
„ Prečo aj vy žijete takýmto spôsobom ,“ na chvíľu sa odmlčal „ prečo aj vy lovíte zver namiesto ľudí ?“
„ Mne to nevadí . A ani nikomu z rodiny.“
„ Ale ako ste prišli k tomuto spôsobu lovu vy?“ Jeho otázka ma trochu prekvapila. Dlho som mlčala , ale nakoniec som predsa len začala : „ Ja som z Wrightovcov najmladšia. Ronald so Silvy boli upírmi skôr než ja a ja som svoju ,krvavú kariéru’ začala v ich rodine...“ stíchla som. Dostala som sa ďalej , než som mala v úmysle. Odpoveď som však dokončiť musela.
„ Odjakživa lovíme zver, je to už pre nás normálne , ako keď dieťa vyrastá v rodine vegetariánov ...“
„ To poznám.“ So smiechom mi skočil do reči.
„ ... postupom rokov mu už mäso nechýba.“ Dokončila som si svoje. Nebolo to však dobre povedané. Ľudí som mala rada tak či tak , ale už som si nevedela predstaviť , že by som nejakého lovila. Či už nechtiac , alebo náročky.
„ Vždy chodíte na takéto predĺžené víkendy loviť samy?“
„ Áno.“
„ To akože lovíš toľko dní vkuse?“
„ Nie.“
„ Čo potom robíš?“ Od zamyslenia vraštil čelo.
„ No ...“ sklopila som zrak k zemi a zasmiala som sa. Nemala som v úmysle odpovedať ale keď Edward dlho čakal na odpoveď , tak spustila som : „ ... v ostatnej dobe zvyknem ísť domov a som tam. Potom sa vrátim na vopred určené miesto ...“
„ V ostatnej dobe? A predtým?“
„ Predtým som si dni v lese užívala a zabávala som sa do sýtosti.“ Stále som sa smiala.
„ Ako? Čo si robila?“
„ Teba to nejako veľmi zaujíma.“ Všimla som si jeho horlivosť za odpoveďami.
„ Aj ja sa chcem zasmiať.“ Znovu potom mlčky čakal na moje pokračovanie a tak som sa dala do rozprávania : „ Keď som bola mladšia , bola som veľmi škodoradostná. Som síce aj teraz , no ale krotím sa ...“
„ Neodbiehaj od témy.“ Prerušil ma Edward.
„ Dobre , dobre. No tak keď som bola mladšia , zvykla som sa zabávať na ľuďoch , ktorí zablúdili v lese dosť krutým spôsobom. Vždy , keď som si už dostatočne zalovila , som vyliezla na nejaký vysoký strom , usadila som sa mu na konár a čakala som na vhodnú obeť mojich neľudských žartov. Musela som si vybrať dobrý konár na sedenie , aby ma nezbadali a najlepšie sa mi takto zabávalo v noci. Môj vtip mal potom lepšiu atmosféru ... Niekedy som čakala aj celé hodiny ale stále som si vyberala pomerne frekventované miesta. A vždy , keď sa niekto vhodný dostavil , som sa začala zabávať...
Vymýšľala som si strašidelné predpovede a básne a tajuplným hlasom som ich prednášala okoloidúcemu. Samozrejme , ľudia sa začali obzerať kto to na nich hovorí , preľakli sa a väčšinou s krikom ušli. Vlasy sa im zo mňa stavali dupkom a určite mali aj nočné mory. Nie jedna osoba sa zo mňa aj zbláznila .“ prehodila som vecne .
„ Som krutá.“ Pozrela som sa ospravedlňujúco do Edwardových topásových očí. Tie sa mi však smiali a dokazoval to aj Edwardov úsmev.
„ Tebe sa to zdá smiešne?!“ nedokázala som uveriť , že jestvuje niekto taký krutý , ako som ja.
„ Hej ,“ prehovoril so smiechom „ a čo také si zvykla hovoriť tým tvojim obetiam upírskeho humoru?
„ Len také verše , nič zaujímavé ...“
„ Povedz nejaký.“
„ Že si to želáš práve ty ,“ prevrátila som očami „ Tak nie.“
„Ale no! Aspoň jeden .“ prosil.
„ Nie. Aj tak si ich už naozaj nepamätám , bolo to fakt dávno.“
„ Zabúdajú vôbec upíri?“
„ Netvory áno. A najmä po dlhom čase...“
„ Koľko ty máš vlastne rokov?“
„ Šestnásť.“ Vyhŕkla som.
„ Viem , ale koľko máš naozaj rokov?“ Musela som sa zamyslieť : „ Dokopy , aj ako človek , aj ako upír mám ... stošesťdesiatštyri.“
„ Fuha! Tak ty si oveľa staršia , než som ja! Ale nevyzeráš na to.“ Dodal prirýchlo.
„ Vďaka.“ Krutá pravda. „ A ty máš koľko?“
„ Niečo vyše stovky.“
„ Hmmm ... okolo šesťdesiat rokov rozdiel.“
„ Fakt málo.“ Opäť sme obaja mlčali. Začali sme sa nudiť.
„ Mám ešte jednu otázku ...“ nadhodil po čase mlčania Edward : „ Ako si sa stala upírom?“
„ No ako asi , niekto ma pohrýzol.“ Hlúpa otázka , dobrá odpoveď.
„ Kto? Poznala si ho?“
„ To je na dlhú debatu .“
„ Myslím , že máme dosť času.“ Zahľadel sa na hviezdnatú oblohu. Ja som však prevrátila očami : „ Tak teda to poviem inak : nechcem o tom hovoriť a ani nebudem.“ Krotila som svoj jed v hlase.
„ Ako myslíš.“ Povzdychol si a na tvári mal porazenecký výraz. Neudržala som sa a z plných pľúc som sa začala smiať. Od smiechu som sa až zohla , taký smiešny mi v tej chvíli pripadal. Ach jaj , vždy po love mám niekoľko dní nenormálne dobrú náladu.
„ Čo je?“ spýtal sa Edward . Ukradomky som sa naňho pozrela a chytil ma ďalší záchvat smiechu. Jeho výrazy sú dokonale jedinečné.
Musela som vyzerať ako idiot , aj Edward sa o chvíľu na mne začal smiať. Takto , ako blbí sme sa na sebe smiali ešte asi päť minút , až sa nám nakoniec podarilo upokojiť sa. Ale aj po tom sme sa na sebe ešte chichúňali a od smiechu sme si nedokázali pozrieť do očí.
„ Ale teraz vážne ,“ prehovoril Edward a ja som ovládala ďalší záchvat smiechu „ čo ti prišlo také smiešne?“
„ To vieš , puberta.“ Mám predsa šestnásť! domyslela som si.
„ Len dúfam , že ja ju po sto šesťdesiatke mať nebudem ...“ a znovu sme sa na sebe len smiali.

So svitaním na mňa postupne dopadala aj nuda ktorá zabraňovala prísun nezmyselnej radosti do môjho tela a tak som sa bez vysvetlenia postavila a odkráčala som , nevedno kam.
„ Kam ideš?“ Dobehol ma Edward. Stále nemal v úmysle vykašľať sa na mňa.
„ Prejsť sa.“ Ďalej už iba mlčal a nasledoval ma.
Netrvalo mi dlho a prišla som na akési miesto v lese , ktoré bolo nepatrne inakšie ako to , z ktorého sme práve smerovali. Stromy tu boli o niečo slabšie , ale za to tuhšie obrastené machom . Do tváre mi od nich vial vánok s pachom soli. More!
Rozbehla som sa. Edward ma však doháňal a keď sa mu podarilo dobehnúť ma , neviem prečo , ale snažil sa ma stiahnuť. Nechtiac som sa šmykla na kuse vlhkého machu a to ma asi vyslobodilo z jeho pevného zovretia. Presne na mieste , kde by som bola , keby sa nepošmykla , naprázdno drapol rukami. Nechápala som , prečo sa snaží chytiť ma a prečo ma len jednoducho nenasleduje tak , ako to robil doteraz. Automaticky som však pred ním bežala a snažila som sa mu ujsť. Zatiaľ sa mi to darilo aj keď mi bol Edward takmer doslova v pätách.
Bežala som a najviac som sa sústreďovala na to , aby som ušla Edwardovi a popritom som vnímala pach mora. Nečakane som zrazu dobehla na kraj lesa , na kraj kamennej steny z ktorej som mala priamy výhľad na more. Brzdila som , ale tráva tu bola vlhká ako v celom lese a nedarilo sa mi to. Špičkami nôh som sa v rýchlosti nekontrolovateľne kĺzala po tráve a pomaly som sa dostávala na kraj útesu . Aj skaly na ňom boli klzké a šmýkala som sa ďalej. Všetko toto bolo rýchlejšie než môj pud sebazáchovy a tak mi za ten moment nenapadlo nič iné , než to , ako asi budem dokaličená keď z toho zjavne vysokého brala spadnem. Na moju smolu mi nenapadlo nič , čo by ma pred pádom zachránilo.
Už aj päty mokrých ponožiek som mala na skale a prsty niekde v ovzduší. Celá moja váha sa rýchlo (i keď mne sa to zdalo nesmierne pomaly) presúvala z útesu do prázdna. Psychicky som sa pripravovala na tvrdý dopad na skaly , alebo na pláž.
Prekvapilo ma však nečakané , prirýchle trhnutie , ktoré vôbec nesúviselo s pádom. Pohyb žalúdka , ktorý sa dá cítiť najmä na horskej dráhe , som si uvedomila až keď som ležala na vlhkej tráve , po ktorej som sa ešte pred chvíľou kĺzala. Edward ležal pri mne , iste sme obaja spadli , a staval sa na nohy. Oprašoval sa a snažil sa zotrieť si rukami prilepenú a vlhkú trávu z nohavíc .
„ Pokus o samovraždu?“ Prehodil vecným tónom ktorý však obsahoval množstvo zlosti. Rovnaká sa mu zračila aj na tvári.
„ To preto si sa celý ten čas snažil chytiť ma?“
„ Nie. Myslel som si , že zabrzdíš.“
„ Prečo si ma potom chytal?“
„ Tu nemáme čo robiť , poďme preč.“ Oznamoval mi nevrlo a vykročil smerom k lesu v nádeji , že ho budem nasledovať. Mýlil sa. Len som sa postavila zo zeme a otočila som sa k jeho chrbtu s otázkou : „ Ale prečo?“
„ Tu nemôžme byť!“ Otočil sa mi tvárou a už vyzeral byť skutočne naštvaný.
„ Stále nerozumiem.“ Potriasla som hlavou. Edward si nervózne povzdychol , prevrátil očami a vracal sa ku mne. Sledovala som ho a otáčala som sa podľa toho , ako bol ku mne otočený. Čakala som , že ma zase začne ťahať . Neurobil to však.
Postavil sa vedľa mňa a zahľadel sa na more. Biela pokožka sa mu na rannom svetle placho trblietala. Urobila som presne to isté , otočila som sa k vode , v ústrety morského vánku , ktorý mi fúkal do tváre a odvieval vlasy. Veď práve to som chcela , pozrieť s na more a znovu vnímať vôňu soli.
„ Nie je to tu pre nás bezpečné ...“ trpko prehovoril stále otočený k moru.
„ Takže niekde tu striehne ten zabijak s benzínom?“ Nebrala som jeho slová vážne. Obviňujúco sa na mňa pozrel a až teraz som v jeho očiach zbadala to , čo sa mi tvárou snažil tajiť : nervozitu , ale najmä strach.
„ To nie je ani trochu vtipné ,“ pokračoval trpkým pohrebným tónom „ Nemôžme tu byť.“
„ Stále nechápem , prečo nie.“ Znovu sa zahľadel na more a spustil : „ Toto tu ...“
-rukami ukazoval na krajinu vôkol nás- „ ...je La Push . Indiánska rezervácia.“ Mlčal , asi čakal na nejaký môj komentár. Využívala som však jeho štýl ťahania informácii , ktorý na mňa doteraz používal. Pozorovala som črty jeho mramorovej tváre a hľadala v nich nejaké vysvetlivky k jeho slovám. Nič. Bola som teda ticho a čakala som na pokračovanie.
Edward však nič nevravel . Pozrel sa mi do tváre a zbadal na nej stále nechápavý výraz. Stále som mu nerozumela.
„ Počula si už niečo o vlkolakoch?“ Spýtal sa.
„ Ty myslíš tých ľudí , čo sa za splnu mesiaca menia na vlkov a nezmyselne vraždia iných ľudí na okolí?“
„ Niečo podobné. Títo sú však iní.“ S nevysvetliteľnou nenávisťou v očiach znovu hľadel na pokojnú hladinu pred nami.
„ Nemenia sa na vlkov len za splnu , ale hocikedy , keď sa nazúria... „ chcel pokračovať , ale slová sa mu zasekli v hrdle „ ... títo lovia upírov a pre nich je to zmysluplné. Niekoľkí z nich žijú tu , v La Push .“ Pri jeho slovách ma bez varovania striaslo. Už mi došlo , kam šípil , prečo tu nemôžme ostať.
„ Oni lovia nás?“ Na každé jedno slovo v otázke som dala výrazný dôraz.
„ Áno.“
„ To nemyslíš vážne , však?“ Znovu som sa pýtala. Prenikavo sa mi zahľadel do očí a nechcel ma pohľadom pustiť tak , ako to zvyknem robiť ja. Už som nemala pocit , že žartuje.
Aha. Pomyslela som si naschvál v angličtine .
Edward zrazu veľmi rýchlo zvrtol hlavu , pustil moje oči a rozbehol sa do lesa za nami , ďaleko od pláži pod nami. Nasledovala som ho. Už mi bolo až príliš jasné , prečo tu nemôžme ostať.

Ani neviem ako , ale podarilo sa mi prežiť v Edwardovej prítomnosti aj posledné dni nášho spoločného lovu. V jedno obzvlášť zahmlené a mrazivé ráno som každú chvíľu ľutovala , že som v prírode Forksu len tak naľahko. Aj ako upírovi mi bola totiž pomerne zima a chlad v mojom tele pomáhali tiež šíriť aj mokré krátke ponožky na mojich nohách.
Môjmu spoločníkovi však moja triaška a občasné poklepávanie zubov nevadili , práve naopak , Edward sa na nich zjavne dobre zabával. Tlmil smiech a len tak sa usmieval a občas sa slabo zasmial. Pripadala som si veľmi hlúpo a okrem toho , musela som kráčať pred ním , aby som ho viedla. Musela som si ešte nájsť svoje botasky.
Našťastie mi dlho netrvalo a našla som ich. Teraz som si ich vďačne obula a kráčala som už len v nich.
„ Počkaj , stoj!“ So smiechom ma upozornil Edward.
„ Čo je?“
„ Niečo máš vo vlasoch.“ Pokúsil sa mi vybrať z účesu nejakú hlúposť. Reflexívne som mu však tresla po ruke a on bol nútený ju odo mňa odtiahnuť. Smeti z vlasom som si dokázala vybrať aj sama.
Vo vlasoch som mala zapletenú malú halúzku. Toto na lesoch najviac neznášam. Bolo mi jasné , že to nie je jediný predmet medzi mojimi prameňmi rozlietaných kučier a nemýlila som sa. Poriadnu hanbu som prežívala , keď som si zo strapatej hrivy pred Edwardom vyťahovala lístočky , konáriky a podobné nezmysly .
Prach , blato a trávu som si oprašovala aj z trička a nohavíc. Vidno , že som bola v lese. A moje ponožky? Tie som už radšej ani nezachraňovala. Už dávno neboli biele a ani sa ich odtieň na bielu nepodobal. Teraz boli strakaté , obsypané čiernymi , tmavozelenými , hnedými a rôznymi farebnými škvrnami a útvarmi , ktoré sem tam , kde mohla osvetľovala bývalá bieloba ponožiek . No ale moje botasku boli na celom mojom výzore najpôsobivejšie : takmer čisto-biele , úplne čisté a žiarivo biele aj napriek štyrom dňom ležania uprostred lesa. Aspoň si ich nebudem musieť doma čistiť.
„ Už je to v poriadku?“ Poriadne zahanbená som sa otočila k Edwardovi.
„ Myslím , že áno.“ Aspoň , že mu už nebolo tak do smiechu. Znovu sme sa teda vybrali k miestu stretnutia sa s rodinou.
„ A inak ... ďakujem.“ Prehovoril Edward po chvíli ticha.
„ Za čo?“ Zas som jeho slovám nerozumela.
„ Zarobila si mi okolo dvadsať dolárov.“ Stále som nechápala . S poriadne nahlúplym výrazom som hľadela na Edwarda , aby mi konečne vysvetlil , kam mieri.
„ Stavil som sa s Alice a Jasperom proti zvyšku rodiny , že na tomto love budeš.“ Aha , takže sa už aj stávkuje kvôli mne. Výborne , môžem si pripadať hlúpejšie? Radšej som už len mlčala . Tieto dni som si v jeho spoločnosti pripadala nesmierne sprosto. Skutočne , ako nejaké šestnásť ročné detsko. Až som sa konečne tešila domov. Zašla by som tam už aj dávno , ale vedela som , že Edwarda by som sa nezbavila a k nám domov , som ho ťahať určite nechcela. Fu , už len prežiť stretnutie s ostatnými upírmi a konečne pokoj. Len aby , povzdychal som si nakoniec.
No a sme tu čistinka , kde sem sa pred niekoľkými hodinami rozišli s rodinami. Zatiaľ na nej ešte nikto nebol , ale hneď , ako sme sa priblížili k jej okraju sa z hmli vynorili Alice a Jasper , a za okamih aj Emmett s Rosalie. „Adolescenti“ sme boli všetci , už len čakať na fotrovcov. Ani tým však našťastie cesta netrvala dlho. So smiechom sa pomaly všetci štyria chýbajúci blížili k nám. Na niečom sa očividne dobre bavili a nebyť toho , že som po love , poriadne by ma ich nálada vytočila.
Prišli k nám a očami nás prepočítali . Boli sme však všetci a nemuseli sme na nikoho čakať.
„ ... fajn , tak niekedy príďte !“ pozíval Ronalda a Silvy pán Cullen.
„ Ďakujeme za lov , už dávno sme sa takto dobre nezabavili!“ Pridala sa k manželovi pani Cullenová. Všetci sme niečo ďakovné zamrmlali a odzdravili sme sa na odchod. Aspoňže mám toto „športové podujatie“ už za sebou. Pomaly som sa otáčala k upírskej rodinke chrbtom a chystala som sa nasledovať mojich rodičov. V tom ma však vytušil hlas pána Cullena , a ja som si už myslela , že sa domov dostanem tak ľahko a bez povšimnutia , „ Eva? Mohla by si niekedy prísť aj ku mne , do ambulancie. Treba ti vypísať zdravotnú kartu a kontrola nezaškodí , vieš , potrebuješ zmerať telesnú teplotu , nepoznám tvoju krvnú skupinu a podobne .“ žmurkol na mňa. Prisahám , že keby to nebol Carlisle Cullen , upír a priateľ mojich adoptívnych rodičov a keby som si obratom nepozrela jeho úmysly, tak si o ňom myslím , že je úchil.
„ Máš v pondelok po škole čas?“
„ Hm ... áno, mám.“
„ Prídeš teda?“ musela som sa pozrieť na Silvy a Ronalda , či budú ochotní prísť po mňa a odviezť ma tam. Súhlasili.
„ Tak dobre. Dovidenia!“ Usmiala som sa a odkráčala som. Už mi nesmierne chýbalo všetko , čo som v lese tento predĺžený víkend nemala.