Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 8. Kapitola : Apríl

Vytvořeno 10.01.2009 15:27:31 | Poslední změna 10.01.2009 15:40:01
Dnes k poviedke pridávam aj moje slovo , autorky ewar089 , ktoré nesúvisí asi tak s príbehom , ako s kapitolou. Takže : dopredu vás chcem upozorniť na nezrovnalosti nasledovnej kapitoly s knihou Nov . Dej tejto série poviedok sa odohráva v rovnakom čase , ako sa odohrával dej knihy Nov , no ale keďže som mala skôr premyslený tento príbeh ako prečítanú knihu , tak sú tu nezrovnalosti , ktoré som nemienila opravovať . Ospravedlňujem sa za ne. Takže mi , pls , nevyčítajte , že Jasper chodí ešte stále do školy s Edwardom , Alice a Bellou a vôbec si nepamätám , či vôbec vo Forkse sneží. A taktiež sa ospravedlňujem za pravopisné a ostatné chyby . Vďaka za pochopenie!

A teraz kapitola :

Už snáď po miliónty krát zažívam to isté : nudné pondelkové ráno. Práve vychádzam z nášho bielučkého domu zimne nahodená. Dnešné , dalo by sa povedať , že aprílové počasie , mi umožňovalo obliecť sa po dlhej dobe tak , ako ma roky nútila islandská klíma.
Počasie tu vo Forkse je očividne fakt na zbláznenie . Keď si predstavím , že ešte v sobotu minulého týždňa som si veselo pobehovala po lese v šortkách a tričku s krátkym rukávom ani sa mi nechce veriť , že dnes mám na sebe svoje premilené , podľa môjho vkusu trošku crazy čižmičky. Čierne , semišové so šnúrkami vpredu. Zatiaľ obyčaj , ktorý si však s radosťou ničí pletený biely pásik z vlny s vypletenými čiernymi sobíkmi a ihličnanmi. Vyzerajú trochu detsky ale aj tak ich milujem! Ale zvyšok som mala na sebe klasiku : úzke tmavé rifle no a trochu pre zmenu , čiernu vetrovku.
Musela som sa tak obliecť aby som zase nevyzerala ako teplokrvný blázon – vonku totiž nasnežilo. Milujem sneh ale tento ma fakt sklamal. Kým na Islande by sme sa už museli z domu vyhrabávať lopatami , tu nám ani len neprimrzli vchodové dvere k zárubni. Hravo , bez použitia väčšej sily som ich otvorila a kráčala som po zamrznutej a chabo zasneženej cestičke k autám. Dúfam však , že aspoň naša monumentálna brána ma nesklame.
No , sklamala. Kým som nastúpila do auta , Ronald ju už stihol otvoriť a čakal kým vyjdem z teritória nášho sídla. Stalo sa. Za bránou sme sa vymenili a teraz šoféroval on.
Ticho som pozorovala rozmazanú krajinu za tmavými sklami BMWčka a nechala svoje myšlienky unášať niekam dostratena jeho podmanivým vrnením. Moje ticho však nečakane vyrušil Ronaldov hlas a donútil môj mozog vnímať : „ Tak som rozmýšľal ...“ vravel pokojný , ľahkým konverzačným tónom a ja som musela začať vnímať jeho slová , aby som rozumela.
„ ... onedlho budú Vianoce.“ Dokončil si vetu.
„ Veď mi Vianoce neoslavujeme.“ Pripomenula som mu.
„ Viem , no ale teraz bude v obchodoch väčší výber tovaru , nie?“
„ Asi áno.“ Ktovie , kam týmito nudnými slovami mieri.
„ Tak si kúpim auto!“ Vyhlásil sebavedome.
„ Čoo?! Tebe sa už X5 nepáči? Chceš ho snáď predať?!“ Už som sa vôbec nemusela snažiť rozmýšľať , úplne ma vrátil do reality. Preboha! Čo len chce spraviť s našim miláčikom? Zlatíčkom čiernym pohodlným? Predať ho? Zbláznil sa? Neviem si predstaviť , žeby tu , na tomto sedadle sedel nejaký ... ani neviem kto , ale proste niekto iný než niekto z nás!
„ Čochvíľa si začneš robiť vodičák , však?“ Stále si pokojne vravel svoje.
„ Čo to sem pletieš?! Neodpovedaj mi otázkou , neznášam to!“
„ No ja len , že keď si kúpim to nové auto , toto by mohlo byť tvoje. Vlastné.“
„ Prosím?“ Omráčene som naňho pozerala.
„ Ty ho nechceš? Z tvojej hysterickej reakcie som usúdil niečo iné.“
„ Jasné že ho chcem!“
„ Super , tak už choď , maj sa!“ Zabrzdil a mne z počiatku ani nedošlo , že už stojíme na školskom parkovisku.
Stále mimo z jeho slov som vyskočila z auta , ani som sa s ním len nerozlúčila a ponáhľala som sa do budovy na najbližšiu hodinu. Bola som nesmierne šťastná! Budem mať vlastné auto a okrem toho to bude to (podľa mňa) najlepšie , najštýlovejšie , najkrajšie , naj ... AU! zacítila som na svojom líci chlad snehovej gule , ktorá sa mi roztrieštila niekde medzi spánkom a lícom a jej snehové časti ma stále chladili na tvári a pomaly sa kĺzali na môj krk a pod golier vetrovky. Dobrá nálada ma prešla a zachvátila ma zlosť , že niekto neznámi , sa ma pokúsil dotknúť , aj keď len takýmto spôsobom. V momente vymietol výraz čistej nenávisti šťastie z tváre a ja som pomaly otáčala hlavu , aby som sa pozrela , kto má môj hnev na svedomí.
Na rozľahlej ploche snehu stála Alice , pozerala sa na sneh pri svojich nohách a na tvári sa jej zračil hravý previnilý výraz. Za ňou stál Edward a zase , ako takmer celý náš spoločný víkend tlmil smiech. Kúsok od neho si Jasper naberal sneh do dlaní a tvaroval ho do snehovej gule. Školské tašky mali hodené obďaleč v snehu a očakávali moju reakciu.
Asi som sa zbláznila ! Buď ma k tomu dohnala chuť krvi v mojej čerstvej pamäti , alebo vedomie , že čoskoro budem mať BMW X5 len pre seba , alebo toto všetko dokopy spolu so snehom všade vôkol nás a bláznivou aprílovou atmosférou v ovzduší.
V záchvate radosti a bezstarostnosti som zhodila tašku z pleca na zem a aj ja som si v rukách spravila snehovú guľu. Čo najrýchlejšie , ako som si to len mohla dovoliť medzi ľuďmi som ju hodila do Alice. Nastala však tá stará známa scéna , akoby vystrihnutá z pravej americkej rodinnej komédii : Alice sa zohla a moja snehová strela zasiahla Edwarda priamo ho tváre. Hups! Nevadí!
Medzi nami sa teraz rozpútala vojna ako o život , každý hádzal snehové gule takmer bezcieľne , hlavne , že aspoň jedna trafí niekoho z nás. Bolestivo ma zasahovali tvrdé rany , štípal a chladil ma rozpustený sneh . Mne to však vôbec nevadilo . Bolo vidno , že Cullenovci sú na tom rovnako ako ja , tiež však svojmu stavu nekládli veľký význam. Ďalej sme sa obhadzovali snehom ako zmyslov zbavený , smiali sme sa a utláčali v rukách sneh do nových zásob munície.
Všetci štyria sme boli až do nitky mokrí , z vlasov nám kvapkala rozpustená voda , po tvárach nám tiekol roztopený sneh ako slzy , topánky sme mali úplne obalené snehom , šaty o stupeň tmavšie od vody. Na ničom inom však nezáležalo , len na našej spoločnej zábave!
Tú však niekto nečakaný prekazil.
V horlivom boji si ani jeden z nás nevšimol , že sa k nám blíži niekto mohutný , nízky , tlstý , tmavo oblečený , a že po nás zúrivo kričí. Všimli sme si ho , až keď bol úplne blízko pri nás a my sme sa museli prestať guľovať.
„ Okamžite s tým prestaňte! OKAMŽITE!“ Rozkrikoval sa. Zaskočený sme sa prestali obhadzovať snehom a otočili sme sa k plešatému pánovi , ktorému sa , myslím že z nás , od potu leskla plešina a na čele posiatom pigmentovými škvrnami mu pulzovala žilka hnevu. Nám všetkým siahal snáď po prsia , ale rozmermi nás ďaleko prevýšil.
Zastavil sa úplne pri nás , ťažko dýchal , všetkých si nás prísnymi očami premeral a škrekľavo skríkol : „ Do riaditeľne ! UŽ AJ!“ Ešte po nás hodil znechutený pohľad a odknísal sa smerom k najmohutnejšej budove školy.
S Cullenovcami sme si vymenili začudované pohľady , ale bolo mi z nich jasné , že chápu o niečo viac , než ja. Pobrali sme si veci a nasledovali pána pred nami.
Celou cestou do riaditeľovej kancelárie sme mlčali , aj keď som mala chuť sa poriadne veľa vecí pýtať. Nechcela som však využiť svoj talent , keď o ňom Cullenovci (aspoň dúfam) nevedia. A tak som sa teda „nenápadne“ priblížila k Edwardovi a potichu som sa ho šeptom spýtala , kto je ten pán.
„ To je riaditeľ tejto školy.“ Šepol mi späť a tváril sa nenápadne a nezainteresovane. No super , som tu možno mesiac a som v riaditeľni. Toto sa mi ešte nepodarilo! smiala som sa na tejto situácií.
Dorazili sme pred akési drevené dvere s plastovou priesvitnou tabuľou , ktorá mala imitovať sklo a na ňom bolo nálepkovými písmenkami napísané : Jaque McDick –Riaditeľ.
„ Prečo má také ,úžasné‘ meno?“ Znovu som sa naklonila k Edwardovi.
„ To vieš ... takto to dopadne , keď máš matku Francúzku a otca Američana.“ Škodoradostne sa usmial.
Všetci štyria sme vošli za riaditeľom do kancelárie a pokorne sme sa postavili pred jeho maličký písací stolík. Ledva sa zaň zmestil a aj veci na ňom pôsobili dojmom , že z neho každú chvíľu skĺznu.
Alice , Jasper , Edward a ja sme stáli na akomsi perzskom koberci , za ktorý by som určite nedávala ruku do ohňa , keby som sa stavila , že je originálny. Kvapkala z nás voda a vsakovala doň.
Vždy v podobných situáciách sa mi na tvári usadí - nie príliš vážne myslený – previnilý výraz ktorým som teraz hľadela na pána riaditeľa , ktorý sa snažil upokojiť poriadnymi dúškami kávy z plastového pohára. Aj zvyšok mojich „spoluvinníkov“ sa tváril podobne. V ich výrazoch však bolo veľmi dobre , ale predsa len všimnuteľne skryté sústredenie. Došlo mi to! Všetci sa snažia zmierniť túto situáciu a predvídať ju. Aj ja som sa teda zahĺbila so osoby predo mnou.
Tak a teraz mieni na nás poriadne nakričať a zúri , ale niečo ho obmäkčuje. Jasper , kto iný.
Pán riaditeľ položil prázdny pohár na stôl , zahľadel sa na nás a snažil sa rozpomenúť si , prečo tu takto stojíme s previnilými výrazmi na tvárach. Chcel si však zachovať svoju dôstojnosť a tak nestrácal čas a vážne prehovoril v nádeji , že si spomenie : Všetci dobre vieme , prečo sme tu...“ No , všetci očividne nie .
„ ... Prečo myslíte vy?“ Otočil sa na Edwarda a dúfal , že mu situáciu ozrejmí. Edward to stopercentne vedel a preto reagoval správne : „To netuším , pane.“ Prehovoril kajúcne.
„ Aha , takže mladý pán netuší ... ! A čo vy , slečna Cullenová , vy máte v tejto veci jasno?“
„ Nie.“ Elegantne zavrtela Alice hlavou v nesúhlase.
„ Jasper? Pripomeňte svojim súrodencom , prečo tu ste.“
„ Ani ja to neviem.“ Pred riaditeľom hral porazeného.
Skvele náš plán , o ktorom som síce presne nevedela , vychádzal. Riaditeľ McDick bol v koncoch. Teraz sa pokúsi povedať niečo , čo ma (podľa neho) prinúti pripomenúť mu našu guľovačku.
„ Slečna Wrightová , z vašich známok som si všimol , že dosahujete skvelé výsledky ...“ ha , znovu som sa nemýlila: „ .. vy máte istotne lepšiu pamäť , než vaši spolužiaci. Istotne si budete pamätať , prečo som si vás sem zavolal.“ Cítil , že je v úzkych , ešte stále nevedel , o čom je reč.
„ Musím vás sklamať , pane , ale to vôbec neviem. Bohužiaľ ...“ moja falošná ľútosť sa mi odrážala aj na tvári.
Na tvári sa mu zatrblietali nové kvapôčky potu , ktoré mu na ňu vystúpili od úmorného premýšľania. Jasper jeho myseľ však držal pevne v hrsti a ľahostajnosťou spojenou s únavou obaľoval myšlienky nášho riaditeľa. Nič mu očividne nenapadlo a tak mi skrsla v hlave myšlienka trochu mu pomôcť . A tak som mu teda poslala myšlienky , ktorá sa mu v hlave mala vynoriť ako jeho vlastná : Sú celí mokrí , pošlem ich po uteráky . Na tvári sa mu zračilo akési pochopenie a netrvalo dlho a myšlienku vyslovil nahlas : Ste celí mokrí , choďte si po uteráky a poponáhľajte sa , o chvíľu bude zvoniť.“
Skvele , toto vyšlo! Rýchlo sme sa vzdialili od riaditeľne a rovno sme zamierili na vyučovanie do tried. Stihli sme si ešte vymeniť pobavené pohľady a rozdelili sme sa.
Chodby už boli vyľudnené , nikoho som nestretla.
Zrazu ma však naľakalo vrčanie vychádzajúce z môjho vrecka nohavíc. Zvonil mi mobil , mala som nastavené vibračné zvonenie . Vytiahla som ho teda z vrecka a pozrela som sa na displej : číslo som nepoznala a tak som zvedavo zdvihla .
„ Wrightová , prosím?“
„ Slečna Eva Wrightová? Tu je autoškola Forks , máte čas hovoriť?“
„ Hm ...“ v rýchlosti som pozrela na hodiny na stene , ešte mám dve minúty , „ áno , mám.“
„ Mali by ste dnes o šiestej večer čas na prvú lekciu ? Uvoľnila sa nám totiž jedna vyučovacia hodina ...“
„ Áno , mám.“
„ Ak máte záujem , mohli by ste dnes o tej šiestej prísť do budovy autoškoly a môžete sa zoznámiť s vaším učiteľom.“
„ Dobre , tak prídem , ešte niečo?“
„ Nie , dopočutia.“
„ Dopočutia!“ Jo! Čo ešte bude na dnešnom dni skvelé? Všetko sa darí! tešila som sa ako malé dieťa.

Zvyšok vyučovania prešiel až prirýchlo a ja som sa ani nenazdala a už som radostne bežala cez parkovisku k rubínovému Porsche Kabrioletu. Ľahko som skočila na jeho kožené sedadlo a už sme sa so Silvy náhlili k ordinácií doktora Cullena.
Na tento okamih dňa som sa tešila asi najmenej . Čierna bodka tohto dňa sa mi však pomaly strácala na obzore budúcnosti , respektíve , bledla vplyvom vydareného dňa. Dnes sa na moje počudovanie nestalo nič , čo by sa mi vrylo do pamäti ako omyl či trapas. Áno, viem , to stretnutie v riaditeľni a fakt , že zo mňa celé doobedie kvapkala voda a svojím špľachotom narúšala ticho vyučovacích hodín sa dalo pokladať za poriadny prešľap , ale zatiaľ som tieto javy tak nebrala. Aspoň sme sa mali s Alice , Edwardom , Bellou a Jasperom na čom celý deň smiať. A veru sme sa aj smiali spolu s celou školou , ktorej pripadalo náramne smiešne naše premočené oblečenie , vlasy a neskôr náš výzor , keď sme uschli s neupravenými tvarmi vlasov a pokrčeného oblečenia.
Aj teraz som ešte stále vyzerala , akoby som si ráno dala kúpeľ v šatách. Premkol ma pocit hrôzy , keď som si uvedomila , že moje oblečenie páchne ako keby som ho prala v rieke. Ešteže tento smrad prebije moja sladkastá upírska vôňa. Smola len je , že aj Carlisle je upír a iste si všimne túto netypickú arómu. Ach jaj , určite budem mať aspoň jednu vec , ktorú si môžem do svojho pomysleného denníka zapísať do priečinku trapasov.
Ako aj ráno , aj teraz ma z chodu myšlienok vytrhlo zabrzdenie auta a už hádam inštinktívny pokyn vystupovať. Vystúpila som teda a až teraz som si všimla akúsi budovu malomestskej kliniky .
„ Ty so mnou nepôjdeš?“ Zarazene som sa spýtala Silvy , keď som si všimla , že ju ani len nehlo vystúpiť z auta.
„ Nie , počkám ťa tu.“
„ Ako myslíš.“ Sklamane som jej odvrkla a sama som sa vydala v ústrety vyšetreniu.
Sklenené dvere sa predo mnou otvorili a ja som vstúpila do budovy. Už na prvý pohľad ma zneistelo svetlé prostredie nemocnice a kopa chorých ľudí , náhliacich sa zdravotníkov a lekárov študujúcich záznamy . Bolo ich tu na mňa až priveľa a tá sterilná a presvetlená biela vo mne vzbudzovala nervózne chvenie svalov zo strachu , že sa začnem každú chvíľu na tomto svetle trblietať.
Obavy som však prehltla , aj keď sa mi ako hrča zasekli kdesi v hrdle , nahodila som svoj klasický kamenný výraz a ešte s rozmernými slnečnými okuliarmi , ktoré mi okrem očí zakrývali aj takmer polovicu tváre , som predstúpila k prázdnemu okienku na ktorom svietil nápis informácie.
„ Dobrý deň.“ Pozdravila som sa bez emócii.
„ Dobrý , čo si želáte?“ Prehovoril na mňa mladý informátor v okuliaroch s rohovým rámom.
„ Prosím vás , kde má ordináciu doktor Cullen?“
„ Doktor Cullen?“ Uhol pohľadom mimo okienka , očividne študoval plán budovy pripevnený na stene . „ Druhé poschodie , pôjdete potom doľava od schodov a v jednej zo zadných ordinácií ho nájdete.“ Usmial sa na mňa. Hmm , rozmýšľa ako na mňa zapôsobiť.
„ Vďaka , dovidenia.“ Radšej som rýchlo zdrhla a vybrala som sa hľadať Carlisleho ambulanciu.
Nervózne som si rukami objala boky , aby som si skryla odhalené ruky pred týmto chabým osvetlením a pohľad som upierala čo najviac do dlážky. Keď som však vybehla na druhé poschodie , obavy zo mňa opadli. Razom som pochopila , prečo má najstarší Cullen ambulanciu práve tu.
Na tejto chodbe bola priam príťažlivá tma. Steny tu neboli presklené ako na prízemí , ale celistvé a obložené lavičkami a stoličkami pre pacientov. Všetky steny vrhali na gumenú podlahu tmavé tiene a tie stmavovali celú chodbu. Neónové lampy na strope boli síce rozsvietené , chodbu však osvetľovali len chabo.
Potešila som sa a zabožila som do ľavého krídla nemocnice. Pozorne som čítala každé jedno meno na menovkách visiacich na dverách , ale ani na jednej som zatiaľ nezbadala meno pána Cullena. Po niekoľkých metroch som zabočila opäť doľava , pretože celá budova mala tvar štvoruholníka a chodby opisovali jeho tvar. Stále som však nenachádzala dvere nosiace meno doktora Carlisleho Cullena.
Zrazu som však za sebou započula náhlivý šum. Hrkotanie koliesok sa miešalo s umelými zvukmi , ktoré som dobre nepoznala a ich pôvod som len tipovala , a s náhlivými hlasmi. Kolieska hrkotali dosť rýchlo a včas som si uvedomila , že sú blízko mňa. Uskočila som na bok a pritlačila som sa o stenu aby mohol sprievod sanitárov prejsť.
Do nosa mi razom udrel pach , ktorý som na tomto mieste preklínala ; pach krvi zmiešaný s pachom dezinfekčných roztokov. Premkla ma hrôza a ostala som úplne bez dychu . Bolo mi zle , keď sa popri mne náhlilo lôžko na kolieskach so zakrvaveným zraneným z ktorého trčali rôzne hadičky infúzii . Nikto z ošetrovateľov , ktorý sa zraneného snažili udržať pri živote si ma nevšimol a to bolo moje šťastie. Iste by ma začali kriesiť , musela som vyzerať ako nejaká postava vystrihnutá z hororu.
Celá som bola ešte bledšia , ako snehobiela stena o ktorú som sa silou svojej lačnosti po krvi opierala , celá som sa klepala , sťažka som dýchala a cítila som , ako sa mi okraje dúhovky farbia nenásytnou červenou.
Nečakane ma však niečo nežne, ale zároveň silno chytilo za paže a ťahalo preč. Bola som tomu vďačná , len nech som už čo najďalej od tohto pachu krvi.
Po pár sekundách sa za mnou zrazu zavreli dvere a pár rúk ma pustil. Stále celá vyklepaná som sa otočila.
Stále som v bielej pracovni so svetlým nábytkom a bielymi lekárenskými pomôckami a lôžkom. Za svetlím stolom stál pán Cullen a takmer splýval so všetkou tou bielou farbou vôkol seba.
„ D-dobrý deň.“ Pozdravila som sa pokojnejšie ale stále trasľavo.
„ Ahoj , tak predsa si prišla.“ Usmial sa na mňa Carlisle. Už mi to došlo (skoro , čo?) ! To Carlisle ma ťahal tej krvavej chodby .
„ Posaď sa,“ Ukázal na kreslo na oproti jeho písacieho stola , „ vypíšem ti kartu. Celé meno?“ Pozrel na mňa svetlými očami.
„ Eva Jane Wrightová.“
„ Deň a mesiac narodenia?“
„ Siedmeho júna.“
„ Teraz máš šestnásť , však?“
„ Uhm.“ Na viac som sa nezmohla , ešte stále som bola v šoku.
Ako sme pokračovali vo vypĺňaní otázok , stres zo mňa postupne opadal. O chvíľu som už úplne pokojne dokázala sedieť v krémovom kresle , opretá o operadlo.
„ ... krvná skupina?“
„ A negatív.“
„ Prečo práve A mínus?“ Začudoval sa.
„ Dobre to znie ...“ a takto bezstarostne sme vypĺňali aj naďalej , až kým ma jedna otázka neštípala na jazyku až tak , že som sa ju proste musela spýtať. A aj som to urobila : „ Pán Cullen? Ako dokážete vydržať pri toľkej krvi ... pokojný?“ Ani neprestal vypĺňať údaje a odvetil : „ Už som si na ten pach zvykol.“
„ To sa dá?“ Neverila som mu.
„ Očividne áno. Som tu takmer každý deň , už ten pach ani tak nevnímal.“
„ Muselo to byť veľmi ťažké , zo začiatku ...“
Carlisle si povzdychol : „ Veru , bolo.“
„ Ako ste sa tomu ... pachu dokázali brániť vtedy?“
„ Najúčinnejšie je nedýchať , to mi pomáhalo. Až keď som si bol istý , že to zvládnem , nadýchol som sa a postupne som si zvykal.“ Jeho slová sa mi vrývali so mozgu a ozývali sa mi v hlave. Toto boli poznámky , ktoré by sa mi zišlo zapamätať si.
„ Máš za sebou všetky očkovania?“ Pozrel na mňa po chvíli prísne. Hádam to len nemyslí vážne?
„ Mám.“ Odvetila som a dúfala som , že mu význam mojej odpovede dôjde. Myslím , že som sa nemýlila.
„ A potrebujem dopísať ešte nejakú chorobu , niečo ako citlivosť na slnečné žiarenie.“
„ Áno...“
Doktor ešte pár minút vypĺňal údaje v mojej karte , potom ju zavrel a pozrel na mňa.
„ Už môžem ísť?“ Potešila som sa .
„ A dostaneš sa von sama bez toho , aby ťa niekto musel zachraňovať? Nezabúdaj , že toto je nemocnica.“
„ Pokúsim sa.“ Túto vetu som mu hovorila už vo dverách , keď som si znovu dávala na oči tmavé okuliare.
„ Dovidenia a ďakujem.“ Povedala som ešte a zavrela som za sebou dvere. Nahodila som rýchle tempo , sebavedomý postoj a ponáhľala som sa preč.