Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 9. Kapitola : Rýchly spád

Vytvořeno 13.01.2009 20:47:03 | Poslední změna 13.01.2009 20:48:06
Sedím v nejakom starom Peugeote a nervózne poklepávam prstami po volante. Nachádzam sa v areáli autoškoly , na jednom z cvičných plôch a sedím na mieste šoféra. Nie som sama. Vedľa mňa sedí milý pán Frenklin , môj lektor a študuje papiere , ktoré som doma vypĺňala.
Od prvého momentu ako sme sa stretli mi padol do oka ; je síce starý , tipujem mu okolo šesťdesiatky , a už trochu senilný , zato však veľmi dobrosrdečný a priateľský. Cítim sa pri ňom ako pri starom otcovi , ktorého som v živote nemala.
Pán Frenklin je vzrastom nízky človek s takmer dokonale okrúhlim telom ktoré obaľuje sinavá vráskavá pokožka a gentlemanské oblečenie. Na hlave mu ako biela čiapka na vrchoch veľhôr sedia obláčiky snehobielych vlasov a rovnako biele husté obočie mu zase zdobí čelo.
Od prvého momentu , čo upiera svoje malé , takmer sivé očká na môj výtvor mu tenučké pery opisujú úsmev. A popri tom pochvalne pokyvuje hlavou.
„ Tebe určite niekto pomáhal!“ Šibalsky sa na mňa usmial , neobviňoval ma. Ale aj tak mu môj skromný úsmev ako odpoveď nestačil.
„ Nie.“
„ Tomu neverím!“
„ No ... pred prihlásením sa sem som si prečítala príručku pre začiatočníkov...“ obhajovala som sa . Samozrejme , príručku som čítala ale to už bolo veľmi dávno. Všetky svoje znalosti som už mala dávno utvrdené v hlave . Na Islande som už predsa vodičák mala ale o tom pán Frenklin vedieť nemohol.
„ Ho-ho-ho !“ zasmial sa ako pravý Santa , „ Ty , ty , ty ! Myslím , že mám dočinenie s prirodzeným talentom!“ Natešene na mňa žmurkol.
„ Teraz mi však pomenuj všetky časti auta , ktoré poznáš. Chcem vedieť , čo ešte všetko vieš , okrem otázok z testu.“ Bez problémov ! Zhlboka som sa nadýchla a začala som menovať.
Hladko som prešla zariadením celého vnútrajška vozidla a potom som menovala všetky časti pod kapotou.
Môj lektor nevychádzal z údivu. Ani raz ma nemusel opraviť a to bolo potešujúce aj pre mňa. Na všetko mi len pritakával a tváril sa obzvlášť radostne.
Keď som s menovaním skončila , znovu som si sadla za volant a pán Frenklin na miesto spolujazdca.
„ Skutočne mám dočinenie s pravým talentom a preto nevidím dôvod , prečo by sme nemali začať prechádzať areálom. Prosím , naštartuj!“ Požiadal ma.
Vedela som , že som pod drobnohľadom a preto som mienila strácať čas s upravovaním si sedadla a sklíčok. Keď som však už mala túto prácu hotovú , potočila som kľúčikom v zapaľovaní a motor sa naštartoval. Pohodlne som sa usadila a vyčkala som na ďalší pokyn.
„ Výborne ! A teraz sa pokús obehnúť tieto kuželi , zatiaľ len dookola .“ Fajn , ako chce.
Dupla som na plynový pedál a rozbehla som sa . Pravou rukou som uchopila volant , ľavú som na ňom mala len voľne položenú a zatiaľ len šesťdesiat kilometrovou rýchlosťou som začínala krúžiť okolo jasno-oranžových kužeľov.
Keď už bol čas potočiť volantom , len som ho jemne vnútrom dlane potočila tak ako som potrebovala. S autom som spravila krásny oblúk a náhlila som sa späť. Zabrzdila som až keď som s autom zaparkovala do suchého obdĺžnika na inak mokrom asfalte , presne na miesto , kde sme ešte pred chvíľou stáli.
Dupla som na brzdu a ľahko , ako po hre na klavíri som si spustila dlane do lona. Pozrela som sa do tváre pána sediaceho vedľa mňa a pokorne som čakala buď na metaforické vavrínové vence mojej slávy alebo na ortieľ mojej šoférskej smrti.
Pán Frenklin na mňa chvíľu vyjavene pozeral , nechápala som prečo. Potom však začal tlieskať a vykrikovať Bravo! Fakt som sa začala cítiť ako na koncerte.
„ Už nemám pochýb , že sedím vedľa svojho najtalentovanejšieho žiaka!“ Jasal.
„ Nie , to nemôže byť pravda.“
„ Ale no , nebuď taká skromná! Povedz , kto ťa učil šoférovať?“ sklopila som zrak , vedela som , že teraz budem musieť začať klamať.
Podarilo sa mi nahodiť roky vytrénovaný úprimný pohľad , ktorý som uprela do očí svojho učiteľa : „ Už som jazdila na trenažéry , raz.“ Usmiala som sa.

Nadšenie z pánovej tváre neopadlo ani po niekoľkých ďalších okruhoch ani pri mojom obiehaní kužeľov po jednom. Nečudujem sa , ani jeden som nezrazila a to ani keď ma začal skúšať z parkovania.
Najpotešujúcejšia správa však prišla nakoniec lekcie .
Pán Frenklin mi navrhol , že sa pokúsi pri mojej zdatnosti urýchliť výcvik. Šok bola správa , že ak všetko pôjde tak ako dnes , do mesiaca môžem mať vodičák. Super!

Veštby pána Frenklina sa naplnili. Prešiel mesiac a ja som mala dnes poobede svoje skúšky.
Od mojej prvej hodiny v autoškole sa však toho veľa zmenilo ; nielen to , že som bola vyťaženejšia vďaka dvom lekciám do týždňa a tomu , že Ronald si už preto kúpil nadupaný Land Rover , ale zmenila som sa celkovo , aj keď nechcene.
Všimla som si , že viac žiarim šťastím. Usmievam sa. JA sa usmievam! A to nebol len optický klam pri každom mojom pohľade do lesknúceho sa predmetu a vedela som to. Tie napnuté mrazivé svaly na lícach som cítila.
A moje nevysvetliteľné nadšenie si museli všimnúť aj ostatní.
Teraz som sa bez problémov v škole , ale aj mimo nej rozprával s upírmi aj ľuďmi. To , že sa prehĺbili naše vzťahy s Cullenovcami , Jasperom a Bellou bolo predvídateľné , ale zistenie , že už sa ani tak svedomite nevyhýbam ostatným ma desil. Ale iba zanedbateľných päť minút v týždni.
Okrem toho , že som sa vždy cez prestávky a na obedoch smiala s Alice a Bellou na Jasperových alebo Edwardových vtipoch som sa zblížila aj s Mikom Newtonom.
Náš vzťah našťastie ostal len pri neškodnom vysvetľovaní učív ktorým neporozumel , ale aj tak to bolo viac ako som sa doteraz odvážila. Samozrejme , zo začiatku som sa ho snažila zbaviť sa ho svojimi obzvlášť nudnými kecmi ale on sa nedal odradiť! Všimla som si však , že je až natoľko posadnutý mnou (čo mi veľmi lichotilo) , že mu bolo jedno o čom rozprávam , hlavne , že ma môže počúvať. A toto poznanie sa mi utvrdilo , keď som si všimla , že od nudy nezaspal ani pri dôkladnom rozoberaní fresiek zo Sixtínskej Kaplnky . V kútiku duše som dúfala , že ho toto už skutočne odradí , ale bola som až tak sebecká a ... šťastná z toho , že je niekto taký ochotný ma počúvať aj keď ho k smrti nudím , že som nedokázala prestať. A tak sme si už na seba zvykli. Kým on fascinovane pozoruje moje ostré črty tváre , ja mu zatiaľ vykladám podrobnosti z historických udalostí.

Teraz sme však sedeli s Edwardom a Bellou sami pri jednom zo stolov v školskej jedálni a tvárili sme sa , že sa chystáme jesť. Na Alice ani Jaspera sme nečakali , vedeli sme , že sa museli zdržať na nejakej hodine , keď tu ešte nie sú. Všade okolo nás sa vznášalo ticho , ktoré však náhle preťal Edward : „ Aké máš vlastne ty zvláštne schopnosti?“ skúmavo na mňa hľadel.
„ Dokážem odhadnúť bytosti okolo seba a vsugerovať im myšlienky .“ Prehodila som vecne , akoby som mu rozprávala predpoveď počasia.
„ Ako?“ Zapojila sa Bella.
„ Viem odhadnúť vlastnosti človeka ale aj jeho konanie a to vsugerovanie myšlienok? Jednoducho ich posielam do hláv tvorov , keď to potrebujem ...“ snažila som sa jej jednu poslať ale nešlo to. Sústredila som sa teda ešte väčšmi ale keď som si všimla , že od napätia som nechtiac ohla lyžičku do pravého uhla , prestala som. Nechápala som prečo.
Počuješ ma? Poslala som myšlienku Edwardovi aby som sa uistila , že som svoj talent z ničoho nič nestratila.
Vyjavene na mňa pozrel , očividne ju začul.
„ Takto nejako to funguje.“ Ukázala som zdemolovanou lyžičkou na Edwardov zmätený výraz.
„ Skúsim nejakú poslať aj tebe.“ Znovu som sa maximálne sústredila , vraštila som čelo a drvila už aj tak zničenú lyžičku ale výsledok sa nedostavil.
„ To sa ti nepodarí.“ Smial sa Edward .
„ Prečo si myslíš?“ Nenávidím keď ma niekto podceňuje! Aj preto som mu venovala spolu s touto vetou podfarbenou sarkazmom vražedný pohľad.
„ Bella je ,imúnna‘. Ani ja jej neviem čítať myšlienky.“
Od prekvapenia som nadvihla obočie : „ A to už prečo?“
„ Neviem,“ znovu sa ozvala Bella „ Proste to neviete. Edward si myslí , že sme na inej vlne , ako pri rádiu.“
„ Aha.“
„ No a ako to funguje s tým odhadom?“ Stále sa zaujímal upír sediaci oproti mne .
„ Už som to vysvetľovala.“ Povzdychla som si.
„ Ale prakticky si nám to ešte nedokázala.“ Doberal si ma. Nechcela som sa s ním hádať a tak som súhlasila : „ Fajn , tak si vyber obeť a ja sa predvediem.“
„ Hm ...“ rozhliadal sa po jedálni. Celý čas som pozorovala jeho tvár.
Zastavil pohľadom na niekoho za mojím chrbtom. Naschvál som sa neotočila , aby mi veril , že som si to všetko čo sa chystám mu povedať , nevymyslela.
„ Mike Newton.“ Precedil meno pomedzi zuby pochybovačne.
„ OK ...“ uprela som zrak do červeného plastového podnosu s jedlom , čo som mala pred sebou. Sústredila som sa a snažila som nájsť Mikov mozog so všetkými jeho myšlienkami. Mám ho! „ ... všimli ste si ako sa trápi nad domácou úlohou z ... geografie? Očividne ju nevie , pretože sa neučil a nevie čo písať. O chvíľu si prestane od nervozity poklepávať ceruzkou po zošite a začne si ňou klepať o čelo. No ale keď nič nenapíše , vytrhne stranu zo zošita , skrčí ju za zahodí do koša. A ... zamýšľa nad tým , ako sa vyhovorí ...
No ale to nie je všetko. Okrem toho viem aj že Mike je navonok milý , usmievavý chalan s naivnými detskými znakmi ale očividne je vo vnútri trochu iný. Robí to len preto , lebo ho takého poznajú priatelia ... V skutočnosti je ... unudený , trochu zatrpknutý – nudí ho Forks , preto – a ... žiarlivý! Žiarli ! Na Edwarda! Chce byť ako ty!
Závidí ti Bellu a to ako vyzeráš ...“ začula som Edwardovo pobavené odfrknutie „ ... ale zároveň sa ťa bojí a aj tvojej rodiny. A tiež v kútiku duše chce , aby bola Bella šťastná – milé- ale aj tak by bol rád s tebou , Bella.
No ale ako pozerám , aj tu platí : Tichá voda brehy myje. Plánuje ... že ak sa raz z Edwardom rozídeš , tak to nenechá len tak. Ups!“
„ Čo je?“ Spýtala sa Bella vyplašene.
Odlepila som pohľad od tácky a pozrela som sa na Edwarda. Namrzene pozoroval Mika.
„ Nechce aby si sa o tomto dozvedel. Má strach z ... teba ...“
„ Prečo?“
„ Neviem , ale myslím si , že si myslí , že keď sa toto dozvieš tak si ho podáš . Aj s rodinou , asi preto sa bojí.“
„ Ty to nevieš naisto?“
„ Ja nedokážem čítať myšlienky ako ty , ja viem len zistiť vlastnosti človeka prostredníctvom jeho skutkov , myšlienok a podobne ... Ťažko sa to vysvetľuje. Ja proste neviem čo sa mu práve teraz ženie hlavou , viem len , že práve teraz chce pretočiť stranu v zošite . Ja viem odhadnúť jeho vlastnosti na základe tých vecí čo vidím a cítim niekde v jeho vnútri , napríklad ... teraz poviem úplnú blbosť ale je to príklad : Vidím v niekoho vnútri že zachránil život a iné city . Môžem si z toho vyvodiť , že je ... šľachetný , dobrosrdečný a podobne ... Často tomu nerozumiem ani sama , ako to celé funguje.
Keď sa vy na niekoho pozriete , všimnete si podľa jeho oblečenia , či počúva rap alebo rock . Alebo vidíte podľa postavy , či športuje , alebo nie. Ja zase vidím toto ... “
Vytrhla som sa zo zamyslenia a pozrela som sa na tváre svojich poslucháčov.
Edward aj Bella očividne ešte stále vstrebávali moje slová. Tvárili sa úplne nadmieru zamyslene.
Nechcela som ich rušiť zo zamyslenia a tak som mrkla na hodinky na svojom pravom zápästí.
„ Ou , za desať minút zvoní a naša skupina má byť na históriu v učebni trochu skôr. Máme pozerať nejaký film , majte sa!“ Postavila som sa a vydala som sa aj so svojimi vecami na odchod.
Neodolala som však a vo dverách som sa ešte zvrtla a pozrela som sa , čo robí Mike.
Práve trhá list papiera zo zošila , krčí ho a stavia sa , aby ho zahodil do smetného koša.
Znovu som sa nemýlila .

Tak , sú štyri hodiny poobede a začínajú mi skúšky kvôli vodičáku. Momentálne sedím na chodbe budovy autoškoly a vypĺňam testy z poskytovania prvej pomoci. Hmmm , ako sledujem , staré známe , ale neviem kde to všetko využijem. Všetko to , čo sa ma ten papier pýta viem ale aj tak , to radšej zdrhnem , akoby som niekomu mala zastavovať krvácanie na otvorenej zlomenine.
Primitívnych dvadsať otázok som zvládla , skontrolovala som si ich a pustila som sa vypĺňať test z pravidiel cestnej premávky. Nuda! Aj rozmýšľať som popri tom stihla a to som všetky otázky vypĺňala mechanicky , tak dôverne som ich už poznala.
Aj tento test som mala za chvíľu hotový a odovzdala som ho pani za pultom. Po jeho vyhodnotenie a prípadne aj preukaz som si mala prísť zajtra.
Teraz však nasledovala praktická časť z poskytovanie prvej pomoci.
V budove som sa ľahko zorientovala. Podľa nápisov na dverách som hravo našla miestnosť , kde sa moje testovanie malo odohrávať. Otvorila som dvere a vstúpila som dnu.
Dostala som sa do malej , svetlej miestnosti s veľkými oknami a malým množstvom nábytku , ktorý však hýril rôznymi farbami.
Pri stenách miestnosti stáli stoličky a opisovali tvar miestnosti. V jej strede sa rozprestieral veľký plyšový koberec oranžovej farby a pútal moju pozornosť svojou žiarivosťou . Na ňom ležala gumená figurína , pri nej autolekárnička a cievky obväzov a gáz.
Všimla som si , že na jednej zo stoličiek , presne pod magnetickou tabuľou sedí nejaký namrzený chlap.
„ Dobrý deň.“ Vstúpila som dnu a zavrela som za sebou dvere. „ Som Eva Jane Wrightová , mám tu dnes robiť skúšky z poskytovanie prvej pomoci , kvôli vodičskému preukazu.“ Oznámila som mu.
„ Čakám tu na vás už dobrých päť minút.“ Nevrelo mi bez úvodu vyčítal môj zle načasovaný príchod. Pozrela som si na náramkové hodinky .
„ Ale veď som tu o päť minút skôr.“
„ Ale to na veci nič nemení.“ Zvláštny človek , musím uznať. Svojou odpoveďou ma dorazil. Bude zázrak ak pri ňom skúšku urobím.
„ Môžeme začať so skúšaním , prosím?“ Nechcela som ho naštvať ešte viac , aj preto som viac-menej starostlivo volila slová.
Muž sa so švihom postavil , zdrapil kriedu pri tabuli a naškrabal na ňu slová Prvá pomoc pri bezvedomí. Potom ukázal na figurínu nehybne ležiacu na zemi a vyprskol : „ Predveďte sa !“
Nemuselo to byť také dramatické , aj bez toľkej drámy by som ukázala , čo viem.
Kľakla som si k figuríne a snažila som sa ju prebrať z bezvedomie. Namrzený lektor zatiaľ okolo mňa krúžil ako hladný sup , pozoroval ma a divoko si niečo škrabal do notesa.
Keď som bábku už dlhšiu chvíľ , samozrejme neúspešne preberala , prestala som s tým a pozrela som sa , čo na to skúšajúci.
Aj naďalej sa mračil ale nič som si z toho nerobila , veď doteraz nič iné nerobil.
„ Ešte mi predveďte , ako by ste postupovali , keby ste niekde videli zlomeninu pravej ruky.“
No , bolo mi jasné , že mu nemôžem upírsky zdrhnúť pred nosom a tak som sa pustila do zachraňovanie. Mala som pocit , že pri mojom skúšajúcom je úplne jedno čo robím , buď ma to pozdvihne , alebo potopí. Ale aj tak som mala pocit , že aj keď robím všetko správne a svedomite , stačiť to nebude. A ja kvôli vodičáku urobím všetko a nedovolím , aby mi jeho vlastníctvo prekazilo poskytovanie prvej pomoci!
Prekonala som sa , zhlboka som sa nadýchla a úplne zbytočne , ale začala som upokojovať plastového manekýna. Čo už , buď sa mi to priráta k plusom , alebo k mínusom.
Po chvíli som aj imaginárnu zlomeninu ošetrila a opäť som sa pozrela na lektora. Mračil sa , nič nevravel ani si nezapisoval. Potom mi rozkázal položiť figurínu tak ako bola a ísť za ním. On si zatiaľ obliekol vetrovku a vychádzal z miestnosti. Moja skúška sa presúva do auta.
Ale ani tam to nebolo hororové. Nastavila som si všetky zrkadielka tak , ako som to potrebovala , rovnako aj sedadlo a naštartovala som. Dostala som trasu , ktorú som mala prejsť a v hlave som si preložila názvy ulíc a svetové strany so vizuálnej podoby . Naštartovala som a čo najväčšou rýchlosťou , akú toto auto za tých pár sekúnd vyvinulo som sa vyrútila z areálu autoškoly.
Bez problémov som prefrčala okolo niekoľkých budov , zakrúžila som si na kruhovom objazde , preletela som cez križovatky so semaformi aj bez nich a zo slušnosti som pustila pár chodcov na prechode. Hravo som zaparkovala na vyľudnenej ulici aj na preplnenom parkovisku pred hypermarketom a deväťdesiatkou som sa vracala späť do autoškoly. Popri tom som pánovi sediacemu vedľa mňa odušu opisovala význam všetkých dopravných značiek a iných hlúpostí , na ktoré sme cestou natrafili.
V priestoroch autoškoly som Fiat šikovne zaparkovala do garáže , vypla som motor a vystúpila som spolu so svojím lektorom. Podala som mu kľúče od auta , ktoré som ešte zamkla a zvedavo som čakala na jeho prípadný komentár.
Sklamal ma však . Nič nevravel. Nič. Len prekvapene pozeral pred seba v tvári celý bledý a tváril sa , akoby mu bolo zle.
„ Po výsledky si príďte zajtra , dovidenia.“ Precedil narýchlo pomedzi stisnuté zuby a spolu so svojím notesom odišiel.
Super , skúšky už mám za sebou. Prehodila som si teda len školskú tašku cez plece a vykročila som smerom domov.