Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - Epilóg : Pravda vyplávala najavo

Vytvořeno 13.04.2009 23:54:42 | Poslední změna 14.04.2009 00:06:49
Tak a je tu koniec série Dotyk ľadu I. . Musím napísať, že som vďačná ľuďom, ktorí boli ochotní zotrvať až do konca. Takže ešte raz, VĎAKA! A tým je aj dnešný Epilóg venovaný. Je zakončením prvej série s názvom Dotyk ľadu, ako ste si už iste všimli. Mno a mimochodom, pripravená ( v rámci možností) je aj druhá séria s názvom Dotyk ľadu II. .
Zlé však je, že neviem, kedy ju začnem uverejňovať. Mám málo času, teraz mám dosť ťažké obdobie a na písanie mi veľa času a ani energie neostáva. Do konca mája by som však mala byť v pohode, ale samozrejme, budem sa snažiť pridávať nové časti aj skôr. S pozdravom, vaša ewar  Vychutnajte si čítanie!

___________________________________________________________________________

Prešiel týždeň a ani o jednom z nás sa nedalo hovoriť, žeby sa spamätal zo šoku. Ronalda stále desila ľudská krv. Bolo to s ním príšerné... Hneď v pondelok ušiel z práce po prvých hodinách, pretože už ten tlak nevydržal. Od soboty cítil ľudskú krv ešte intenzívnejšie a už pre neho nebolo také ľahké udržiavať si odstup. Znepokojovala ho však myšlienka, že by sa aj on začal živiť krvou ľudí... Preto si zvolil túto cestu. Aj keď to nebol jeho štýl boja, predsa len ušiel z bojiska pre dobro ostatných.
Silvy bola našťastie v poriadku. Aj ona bola síce v šoku z vlkolakov, ale zdala sa byť zo všetkým zmierená. Ako sa pozliepala a zregenerovala, prestala vychádzať z domu. To jej pomohlo upokojiť sa. Venovala sa len nám dvom a práci. Bola nám akási opora, ktorú teraz potreboval najmä Ronald...
Ja som sa akosi opäť uzavrela do svojej ulity. V krutých depresiách som sa zatvárala do izby a nevychádzala som von.
Len jediný raz sa celých sedem dní. Inak som každého ignorovala.... všetky tie klopania na dvere, prosby, vyhrážky aj trucovania rodičov v domnienke, že ma zlomia. Nepodarilo sa im tom. Celých sedem dní som sa ani raz nepohla, ani trošku... Iba v pondelok, keď som sa donútila ísť si po auto. Aj tak som skoro zabila všetkých v servise...
Potom som len sedela na gauči v spodnej izbe, objímala som si kolená, tupo som zízala pred seba (aj keď som nič nevnímala) a nebezpečne som sa nechala drviť vlastnými myšlienkami.
Bolo to kruté... Rozmýšľala som hádam nad všetkým. Nad Nathanielom, nad rodinou, nad sebou... Nad tým, ako budeme teraz žiť.
Ronald má pravdu. Všetko sa zmenilo. Vlkolaci sa zmenili, Forks sa zmenil, my sme sa zmenili. Už nič nebude také, ako bolo predtým. Ale aký bude náš terajší život? Nedokážeme ani vyjsť z domu zo strachu, že zabijeme prvého človeka, ktorý nám vstúpi do cesty. Blbý pocit... Ani som si nedokázala uvedomiť, aké bolo všetko doteraz super. Doteraz... Ešte nikdy sa mi nezdala budúcnosť taká neznáma. Doteraz bola vždy taká jasná... Stereotypná... Nič iné nás nemalo čakať, len si odžiť mojich pár rokov na strednej a potom sa odsťahovať. Klasika. Lenže čo bude teraz? Odpoveď som za celé dni nenašla...
Opäť niekto zaklopal na dvere. Bolo to už také nudné. Ten niekto ich aj otvoril a vošiel. Bez môjho povolenia! Zavrel ich za sebou a pomaly pristupoval ku mne.
Jacob?! Uvedomila som si podľa pachu, že je to on. Ale čo tu chce? A ako sa sem dostal?
Nečujne si zastal predo mňa sa tichým, akoby pohrebným hlasom vyslovil :
„ Chcem ti niečo vysvetliť...“ Chvíľu som len tak pozerala pred seba sklenený pohľadom nevšímala som si ho. Potom som však zdvihla hlasu. Zahľadela som sa mu na tvár a otvorila som po dlhých dňoch ústa.
„ Ako sa má ten pán?“ Môj hlas bol úplne tichučký, neznámy. Akoby nepatril ani mne.
„ Má sa dobre, už ho pustili z nemocnice. Teraz je doma a pozerá s náčelníkom Swanom zápasy.“ Uškrnul sa.
„ Sadni si.“ Opäť som nezaujato prehovorila. Poslúchol ma. Pokorne si vedľa mňa sadol na gauč a ostal v strnulej a napätej polohe.
„ A čo auto?“
„ No...“ začal smutnejšie. „ To sa má horšie ako Billy. Už ho asi dokopy nedám.“
„ To mi je ľúto.“ Vyslovila som bez emócii, aj keď ma to naozaj mrzelo.
„ To nič.“ Ubezpečil ma.
„ A...“ Začala som vetu. Jacob ma však prerušil. Uprel na mňa jemne výhražný pohľad a zodvihol ukazovák do výšky mojich očí, aby ma umlčal.
„ Chcem sa ti ospravedlniť. Tvojej rodine som sa už ospravedlnil a myslím, že to pochopili, ešte tebe...“
„ Nie. Neospravedlňuj sa mi. Nie je to tvoja vina. Je to všetko len moja vina.“ Unavene som si položila bradu na koleno, aby som zakryla ďalší nával žiaľu.
„ Nemala som ho k tebe ťahať, nemala som ťa tým ani len zaťažovať... prepáč.“
„ Ja sa však neospravedlňujem za seba.“ Ohradil sa. Trochu som spozornela a prinútila som sa pozrieť na neho. Zvraštilo sa mi obočie v nevyslovenej otázke.
„ Bol to Paul, jeden z našej svorky. To on napadol tvoju mamu. Vieš, ťažko zvláda tento svoj... údel. Keby bol on vodca svorky, už dávno my vyvraždil všetkých upírov.“
„ Povzbudivé...“ Precedila som pomedzi stisnuté zuby. Jacob sa uškrnul.
„ Keď to Sam, náš vodca, zistil, veľmi zúril. Paul bude teraz musieť pykať.“
„ Čo mu spravíte?“
„ Ešte nevieme, Sam sa ešte nerozhodol.“
„ Poslal ťa sem on, však?“
„ Nie.“ Prudko zavrtel hlavou. „ Som tu z vlastnej vôle.“
„ Ďakujem.“
„ Za čo?“
„ Ja ti ani neviem...“ Zase sa usmial nad mojou odpoveďou.
„ Za všetko...“ dramaticky som stíchla.
„ Myslíš, že sa niekedy upíri a vlkolaci zmieria?“ Opýtala som sa po dlhej odmlke. Tvár zrazu Jacobovi nevysvetliteľne potemnela a oči sa mu naplnili odstupom.
„ Pochybujem.“ Postavil sa a zúrivo odišiel. Zatresol za sebou dvere a ja som opäť ostala sama.

Čas zase plynul v dlhých hodinách. Keď sa zotmelo, niekto ešte raz zaklopal na dvere. Stále som mlčala, nemienila som odpovedať. Dvere niekto otvoril a ticho vstúpil dnu. Tentoraz to však nebol Jacob. Bol to Ronald. Pristúpil ku gauču a zdvihol ma do náručia so slovami:
„ Poď sem, ty moje deprimované dievčatko.“ Cítila som z jeho hlasu pokus o vtip, ktorý však ničila ťarcha osudu, ktorá sa teraz v plnej miere na nás zosypala a ťažila nás. Aj keď ma držal pevne, chytila som sa jeho krku, aby som nespadla.
„ Pusti ma.“ Zaúpela som takmer nečujne v snahe aspoň napodobniť svoju niekdajšiu, takmer dokonalú nevraživosť. Nevydalo...
„ Neboj sa, tu ťa nikto neuvidí. Keď sa opäť ukážeš svetu, budeš silnejšia, než si bola predtým... teraz ťa však potrebujeme my.“ Rovnako ticho, ale zároveň rozhodne mi odpovedal.
Nechala som sa ním teda niesť. Zniesol ma dole schodmi na prízemie a položil ma až na gauč v obývačke. Vedľa mňa sedela Silvy osvetlená matným svetlom stojacej lampy. Ronald si sadol do tureckého sedu na druhý koniec gauča a tak sme utvorili trojuholník.
Všetci sme na seba dobre videli a chvíľu sme túto výhodu zneužívali a zmučene sa na seba pozerali.
„ Potrebujem s vami o niečom hovoriť...“ Začal Ronald ticho, ale naliehavo. Len sme na neho ticho pozerali.
„ Počas týchto dní sme si...“ Pokračoval.
„ Ronald, prosím ťa, vynechaj ten monológ a prejdi k veci.“ Napomenula ho Silvy. Obe sme si za roky života s ním zvykli na jeho pridlhé príhovory. Teraz sme však na ne nemali nervy ani jedna.
Prevrátil očami, chvíľu rozmýšľal ako svoju reč čo najlepšie skrátiť a potom nanovo spustil :
„ Mali by sme sa odsťahovať.“ Po chvíli ticha sme súhlasne potriasli hlavami.
„ Ale kam?“ Položila podstatnú otázku Silvy. Znovu sme ostali mlčať. Odpoveď sa hľadala čím ďalej, tým ťažšie.
„ Čo tak Kanada?“ Navrhla som po ďalšej odmlke.
„ Kanada je príliš blízko, niekto by nás mohol spoznať.“ Namietol otec. Mal pravdu... Kanada je príliš blízko. Opäť sme teda mlčali.
Dobre som vedela, kde chce každý z nich žiť. Silvy snívala o Juhoafrickej Republike a Ronald zasa o legendárnych Bermudách. V oboch týchto krajinách je však príliš slnečno, čo bola značná prekážka. Rozmýšľali sme teda ďalej.
„ Rusko? Tam sme ešte neboli.“ Prehovorila Silvy. Aj ja, aj Ronald sme zvraštili nosy. Tá vyhliadka sa nám veľmi nepáčila.
„ Myslím, že na Rusko máme ešte čas...“
„ Aljaška...?“ Nikto mi však neodpovedal.
Ronald spojil končeky prstov, pozeral sa zamyslene ponad ne a takmer ma nevnímal. Zrazu sa začal jeho výraz meniť. Oči mu zrazu zažiarili, kútiky úst sa mu zdvihli do úsmevu. Nebezpečne sa na nás zahľadel.
„ Mám nápad!“ Prehovoril napokon. Napäto sme sa k nemu otočili.
Sklopil zrak k chodidlám a ticho pokračoval.
„ Nepovedal som vám to, ale nie ste moja jediná rodina...“ Prekvapene sme na neho pozreli, ale neprerušili sme ho.
„ Mám ešte otca, nevlastnú matku a jej brata. Všetci sú upírmi a pokiaľ viem, stále žijú v Dánsku. Ešte skôr, ako som od nich odišiel som im sľúbil, že sa určite vrátim. Zatiaľ som však tak neurobil...
Teraz je však na to vhodná príležitosť. Iste by vás radi spoznali, moju manželku a dcéru, a ani mňa už dlho nevideli. Mohli by sme žiť nejakú dobu s nimi, kým sa pozbierame...“ Konečne odlepil pohľad od botasiek a pozrel sa na nás. Obe, ja aj Silvy sme ostali úplne šokované.
„ Myslíš to vážne?“ Nedôverčivo sa opýtala Silvy.
„ Áno.“ Potvrdil jej to.
„ Mohol si nám o nich aspoň raz povedať.“ Vytkla mu.
„ Ja... Nevedel som, ako.“ Priznal.
„ Mne sa ten nápad celkom páči.“ Chcela som trochu odkloniť tému od začínajúcej hádky.
„ Spoznať tvoju rodinu, zmeniť prostredie... prečo nie?“
„ A čo tvoje narodeniny a renesancia? Ich dátumy sa blížia. A univerzita? Už máš poslané prihlášky.“ Pripomenul mi otcovsky.
„ Oslavy môžem odložiť, aj tak nemám náladu zabávať sa a ani na školu nemôžem ísť. Nezvládla by som to... Aj tak na ne môžem ísť aj neskôr.“
„ Čosi o tom myslíš ty, Silvy?“ Otočil sa k svojej manželke s dávkou pokory.
Silvy zodvihla hlavu, na tvári sa jej na okamih zjavil bolestivý výraz. Rýchlo sa však upokojila.
„ O mesiac...?“ Zaznela otázka z jej úst.
„ O mesiac.“