Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 2. Kapitola : Rodinka...

Vytvořeno 15.07.2009 00:08:44 | Poslední změna 15.07.2009 00:14:10
Tak toto bolo ... DRZÉÉ! Kretén, hlupák, nevychovaný ... bloďák! nadávala som na neho v duchu ešte stále šokovane postávajúc pred dverami.
OK, priznávam, som rozmaznaná a nezvyknutá na to, aby sa niekto ku mne takto správal! Ani mi nevadí, že mi nepadá k nohám ako zástupy obyčajných ľudí, ale toto by si mohol odpustiť! Ani len vo sne by mi nenapadlo, že si niekoho tu znepriatelím hneď v prvých minútach! Ale ten Goldsmith ma fakt naštval... hlavou sa mi preháňali nenávistné myšlienky.
„ Tak ale toto je nonsens!“ Vbehol mi do izby Ronald, očividne v podobnej nálade, akú mám ja.
„ Ty čo robíš?!“ Zarazil sa ešte vo dverách, ukázal na mňa rukou, potom vbehol do izby a zatresol za sebou dvere.
„ Rozmýšľam nad vhodnými pomenovaniami pre Goldsmitha!“
„ To čo máš, prosím pekne, na sebe?! O ...“ pozrel sa na hodinky na zápästí „ ... pol hodinu máš byť v južnom salóne! Si daj na seba nejaké šaty!“
„ A čo mám podľa teba na sebe teraz?!“ Premeral si ma.
„ Daj si nejaké iné šaty!“
„ Čo máš proti týmto šatám?!“
„ Musíte tak vrieskať?!“ Vtrhla mi do izby Silvy a rýchlo za sebou zavrela dvere.
„ Áno!“ Zvreskli sme obaja naraz.
„ Nepáčia sa mu moje šaty...!“
„ To ona v tomto mieni ísť na posedenie...!“ Vrieskali sme a ukazovali na seba.
„ A ešte aj ten...“
„... Goldsmith!“
„ Taký slizký...!“
„... arogantný...!“
„... drzí...!“
„ ... jednoducho odporný!!!“ Zakončili sme naraz po chvíli dopĺňaní sa.
„ Tak čím vás ten blonďáčik tak naštval?“ Podišla ku jednej z pohoviek a sadla si na ňu. Obaja sme ju rýchlo nasledovali a sadli si oproti nej, každý na opačný koniec súpravy.
„ Blonďáčik?! Tebe sa páči?!“ Vybehol na ňu Ronald.
„ No fuj! Keby si len poznala to jeho prehnité vnútro prežraté červami! Je skutočne príšerný!“
„ Eva, ja nevidím každému hlbšie, než do špiku kosti.“ Ozrejmila mi.
„ Toto sa dá vidieť aj bez zázračných schopností.“ Podotkol Ronald.
„ Si predstav, on je akože môj nevlastný brat! Brat!“ Vykríkol.
„ Nevlastný!“ Pripomenula mu pokojne Silvy.
„ Ale aj tak brat!“
„ A mne je to teraz čo? Strýko?!“ Ozvala som sa.
„ Vám na tom záleží?“ Začudovane na nás pozrela Silvy.
„ Veď ty sa k nemu nemusíš správať ako brat, a ty už vonkoncom nie ako neter! Nebuďte smiešny. Malo by sa to aspoň ozrejmiť na tom posedení na ktorom máme byť o pätnásť minút, no a keďže Ronald ešte nevie, čo si oblečie, bolo by najlepšie, keby sa začal chystať už teraz, však, zlatko?“ Prihovorila sa mu. Potom sa postavila, chytila Rona za ruku a odviedla ho.
„ Zatiaľ sa maj.“ Zakývala mi vo dverách a nechala ma samú.
Fajn... bože! Pätnásť minút?! chytila som sa za hlavu. V momente som sa vrhla po kufri v ktorom som mala šaty a spomedzi vešiakov som po dlhej chvíli vyhrabala jedny svetlohnedé až sivé s rukávmi po lakte, čiernymi gombíkmi cez stred ako doplnok a s čiernym lemovaním. Bleskovo som ich upravili, aby vyzerali lepšie ako práve vytiahnuté z kufra a obliekla som si ich. Niečo mi však k nim chýbalo. Postavila som sa pred obrovské zrkadlo a obzerala som sa, až kým som na to neprišla. No jasné! Čierne pančuchy! K týmto šatám sa obzvlášť hodili. Keďže som však nemala ani šajnu, kde ich nájsť, musela som rozhrabať aspoň dva kufre, kým som ich našla... Ale podarilo sa. Keď som ich už mala konečne na sebe, našla som si topánky, obula som sa urobila som si niečo s vlasmi.
Ani pol minúty som sa nepozerala do zrkadla, v momente, keď som sa uistila, že vyzerám dobre zaklopal niekto na dvere. Predstúpila som pred ne, že ich otvorím, ale potom som si spomenula na dlhé prednášky od Ronalda, ktorými sa snažil vštepiť mi aspoň trochu slušnosti. Od dverí som teda ustúpila, postavila som sa do vzpriameného postoja a vecne som prehodila: „ Vstúpte!“
„ Nehovorila si niečo o tom, že si budeme tikať?“ Kto iný by tie dvere neotvoril, keď nie Goldsmith?!
„ Hovorila a ešte stále na tom trvám.“ Zaťato som mu odsekla. Opäť sa len pousmial tým svojim úsmevom... a mňa to nesmierne vytočilo.
„ Dostal som príkaz ukázať ti dom a nech by som sa akokoľvek bránil, bol by som prinútený to urobiť. Takže...“ pristúpil ku mne a ponúkol mi svoje rameno, aby som sa ho chytila „ ... si ochotná nechať sa mnou viesť po tomto sídle a tváriť sa , že ťa moje prednášky neuveriteľne zaujímajú?“
Chytila som sa jeho ponúknutej ruky: „ Myslím, že ani ja nemám na výber.“
Teraz sme sa usmiali obaja a spolu sme vykročili z izby. Goldsmith za mnou zavrel dvere.
„ Navrhujem, aby som ti mohol najprv ukázať najvrchnejšie poschodie a potom zídeme dole na posedenie, súhlasíš?“
„ Súhlasím.“ Vedená Goldsmithom som teda zamierila na pravú stranu chodby k obrovskému točitému schodisku.
Úprimne povedané, totálne mi liezol na nervy. Každý jeho pohyb, jediné gesto alebo slovo, všetko ma to neskutočne iritovalo a musela som sa veľmi premáhať, aby som sa netriasla od zlosti, alebo nervozity ako mám vo zvyku. Bol viac než na sto percent slušný zdvorilý gentleman a na to som už vôbec nebola zvyknutá. Ronald sa ku mne síce správal slušne, ale nebolo to nič oproti tomuto upírovi zabudnutom v čase. Ronald to tak nepreháňal. Ani muži z radov Cullenovcov ... a o tých nemenovaných indivíduách zo školy sa už pre istotu ani nezmieňujem. Pri nich bolo úplne normálne zatresnúť dievčaťu dvere pred nosom alebo ho predbiehať na schodoch. Lenže keby som túto vetu povedala nahlas, Goldsmithovi by isto vyletelo obočie až kamsi do výšin jeho medových vlasov. On by ten výraz ani nepoznal a tváril by sa, akoby som mu opisovala správanie zelených mužíčkov z Marsu.
Ani by som sa mu nečudovala. Tesne pred schodmi zastal tak, aby som mala voľnú cestu popri zábradliu a rukou naznačil, že mám prednosť. Tú moju zatiaľ pustil, aby ma neťahal dole. Presne podľa pravidiel, ale ten úškľabok si fakt mohol odpustiť.
Keď sme sa už konečne dostali na poschodie, opäť mi podal svoje rameno a viedol ma po dlhej úzkej chodbe s množstvom dverí.
„ Pôsobí to tu trochu klaustrofobicky, však?“ Zasmial sa.
„ Ani nie.“ Radšej som zaklamala.
Potom mi už iba nudne približoval, ktorej izbe ktoré dvere patria. Keď to konečne skončilo a ním vedená som sa opäť vrátila ku schodisku, na moje prekvapenie mi „pán dokonalý“ nenaznačil, aby som šla pred ním ale vykročil najprv on. Nedržali sme sa za ramená, ruku jemne uvoľnil a držal ma za dlaň. Kým on hravo kráčal dole schodmi otočený ku mne tvárou, ja som mala čo robiť, aby som sa nezabila na opätkoch.
Ale viac som sa hnevala nad svojou osobnou prehrou... Myslela som si, že na fakt, že po chodoch dole má chodiť vždy prvý muž, zabudol. Alebo to prosto nevedel alebo čo. Ale on to musel vedieť a ani na to nezabudol! Mohla som si to myslieť...
Zišli sme a naše ruky sa opäť našli v zdvorilom držaní. Opäť ma viedol chodbou, teraz však mlčal až kým sme neprišli k úplne posledným dverám na chodbe, tým dverám, ktoré stáli presne oproti schodom a nie na boku ako všetky ostaté. Goldsmith položil ruku na kľučku a jedným ľahkým pohybom ich otvoril. Zaviedol ma dnu do priestrannej a príliš svetlej miestnosti.
„ Toto je knižnica. Keby si hocičo potrebovala (myslím knihu) vieš kde ju hľadať.“ Už viem. WaW! Tu by som teda našla aj prvý Gutenbergov výtlačok Biblie. Tých kníh tu teda bolo fakt veľa, Ronald neklamal. Ha, keby len veľa. Knihy boli všade. A to hovorí upír, čo bol v mojej izbe a v našich kníhkupectvách.
Treba spomenúť, že pre rady políc kníh nebolo vidno stenu? No, nebolo, jedine tú presne oproti dverám, ktorá bola takmer celá presklená. Ale ešte aj v strede miestnosti stáli regály s knihami ako v každej knižnici. A popri nich neskutočne pohodlné gauče a pohovky s mäkučkými vankúšikmi. Až mi trhlo svalom, tak som sa chcela hodiť na najbližšiu pohovku.
Zavrel predo mnou dvere, takže som sa už nemohla ďalej čudovať nad týmto množstvom kníh. Teraz ma viedol po chodbe späť ku schodom, zastali sme však pri najbližších dverách na ľavej strane. Otvoril ich a nechal ma nahliadnuť dovnútra.
„ Herňa.“ Pomenoval miestnosť. Ale došlo mi to aj bez neho. Stačilo mi vidieť obrovskú, rovnako svetlú miestnosť ako bola knižnica s biliardovým stolom, pokrovým stolíkom a na moje počudovanie aj s kalčetom.
Nasledovala ďalšia miestnosť, ktorá sa nachádzala vedľa mojej izby. Opäť otvoril Goldsmith dvere a vošli sme dnu.
„ A toto tu je taká malá galéria.“ Tak ale ešte aj galériu tu majú! Fakt úžasné! V celej miestnosti viseli na stenách obrazy a v strede galérie stály drevené lavičky otočené chrbtom k sebe tak, aby sa sediaci pozeral na obrazy.
Spoločne s Goldsmithom sme kráčali okolo nich a kochali sa ich krásou. On ich už dôverne poznal, ja som ich však videla po prvý raz.
Zastala som pred jedným, zaujal ma.
„ Nehovor, že toto je Botticelli.“
„ Mám teda mlčať?“
„ Neklam! Odkiaľ by sa v Dánsku zobral Botticelliho obraz?!“
„ V tej aukčnej sieni zaň chceli takmer celý majetok, ale myslím, že sa oplatil.“
„ Wau...!“
„ Nevychádzaš z údivu?“
„ Už som z neho vyšla.“ Odsekla som a otočila som sa k ďalším obrazom. Tie ma však zaujali viac, než Botticelli.
Oči som v nemom úžase nechala na niekoľkometrovom obraze zavesenom na stene oproti mne. Bola na ňom žena, sedela na stoličke v preplnenej kaviarni, obhrýzala koniec ceruzky a na nohách jej ležal skicár s náčrtom kvetov, ktoré boli v kvetináčoch na zábradlí kaviarne.
Na tomto diele nebolo nič, čoby bolo nejako záživné alebo preplnené spásonosného posolstva, bola tam len žena. Ale celý obraz bol tak neskutočne precízne namaľovaný, že som od neho nedokázala skutočne odtrhnúť zrak. Hýril žiarivými farbami, žiarivejšími ako skutočná kaviareň, skutočný svet...
Vedľa neho visel na stene rovnako veľký obraz, zjavne od toho istého autora a bol tiež rovnako pestrý a dokonalý. Nebola na ňom však kaviareň, ani nijaká iná žena. Bola na ňom lúka posiata tisíckami kvetov a na nej sa páslo niekoľko vyšľachtených koní a ich žriebätá. Opäť som prestávala mať pocit, že som niekde zavretá v domácej galérii.
„ Kto ich namaľoval?“ Ihneď som sa otočila na Goldsmitha.
„ Úprimne... ani sám ho nepoznám...“
„ Nepovieš mi to meno?“
„ Nie.“
„ To ti teda pekne ďakujem.“
„ Za málo, aj nabudúce.“
„ Nabudúce si to láskavo odpusť.“
„ Bude mi potešením.“ Zase sa tak príšerne uškrnul!
„ Prečo mi nechceš povedať to meno?“
„ Pretože by sme už mali ísť.“ Opäť mi podal rameno.
„ Môžeš mi ho povedať aj cestou...“ nadškrtla som, keď som sa ho chytila.
„ Môžem, ale nemusím.“ Odporoval cestou do salónu.
„ Takže to neurobíš?“
„ Nie.“
„ Povieš mi, prečo?“
„ Nie.“
„ Vieš povedať aj niečo iné?“
„ Hodí sa sem povedať nie?“
„ Nie.“ Ukončila som túto duchaplnú konverzáciu pred dverami do salónu, pred ktorými sme zastali. Otvoril dvere a nechal ma vkročiť do salónu.
Opäť som vošla do veľkej, prepychovo pôsobiacej miestnosti. Steny tu boli tapetované bordovým zamatom so zlatou potlačou historických ľalií, v strede stála súprava viktoriánskych sedačiek s čajovými stolíkmi, medzi oknami zase stolíky s vázami plnými kvetov. V jednom rohu bol vystavený párik vypchaných pávov a oproti nim sa v ďalšom rohu rozprestieralo malé pódium so stoličkou, na ktorej sedela Lethic a hrala na harfe príjemnú melódiu. Ronald so Silvy sedeli v strede jednej sedačky, Arthur a Frederik sedeli vedľa nich.
„ Zdravíme vás.“ Uklonil sa aj za mňa Goldsmith.
„ Aj my vás zdravíme. Kde ste boli tak dlho? Už sme vás chceli ísť hľadať.“ Usmial sa na nás Frederik. Ja s Goldsmithom sme sa zatiaľ rýchlo odpratali na najosamotenejšiu sedačku.
„ Ukazoval som slečne Wrightovej dom. Bola ním vskutku uchvátená.“ Ozrejmil môj spolu sediaci.
„ To áno, najmä galériou.“ Súhlasila som pohotovo. „ Len sa mi stále nepodarilo zistiť,“ hodila som nevraživý pohľad na Goldsmitha, „kto namaľoval tie dva úžasné obrazy ženy v kaviarni a koní. Pán Goldsmith vraj autora nepozná.“
„ On ti to nepovedal?!“ Lethic to náramne prekvapilo, až tak, že prestala hrať na harfe a s vytreštenými očami na nás pozerala. Bola to skutočne trápna situácia...
„ Hector, veď si ich predsa namaľoval sám, prečo si sa nepriznal?“ Teraz sa vytreštili oči mne. V nemom úžase, ešte väčšom úžase ako pri obrazoch, som sa pozrela na neho. Goldsmith len nenávistným pohľadom spaľoval koberec a nasucho prehltol. Až teraz nastalo skutočne trápne ticho.
„ Prečo si povedal, že toho autora ani sám nepoznáš? Ty sa za tie obrazy hanbíš?“ Opýtala som sa ho ticho, ale aj napriek tomu to počuli všetci.
Pomaly mi to dochádzalo, ale nič mi nesedelo. Medzi jeho vlastnosťami som si všimla aj chválenkárstvo, určitú ctižiadostivosť až túžbu po tom, aby ho obdivovali ostatní. Ale prečo potom urobil toto?
„ Veď tie obrazy sú skutočne úžasné, dokonca viac než to. Páčia sa mi viac než Botticelli!“ Zdvihol pohľad od koberca a začal spaľovať mňa.
„ Hah, očividne si tu Silvy našla svoju konkurenciu.“ Neveselo sa zasmial Ronald, šípila som, že sa snaží nenápadne zmeniť tému.
„ Ale nehovor, aj ty maľuješ, Silvy?“ Otočil sa Frederik na moju mamu. Prúd rozhovoru sa razom zmenil, nikto sa nám už nevenoval. Ale my sme sa stále častovali veľavravnými pohľadmi. Rozprávali sme sa pomocou nich, bez slov. No napriek tomu sme si rozumeli. Trvalo to poriadne dlho, takmer dve minúty a ani sme nežmurkali. Potom Goldsmith pokrútil hlavou, sklopil zrak a opäť sa zahľadel na koberec.
„ ... Ako vidím, žili ste na mnohých miestach. Kde sa tebe, Eva, páčilo najviac?“ Otočil sa Frederik na mňa s otázkou. Úprimne, prekvapilo ma to. Už dlho sme s Goldsmithom sedeli na sedačke a mlčali, nikto si nás nevšímal.
„ Myslím, že na Islande, pane. Ale nádherne bolo aj vo Forkse. Život tam bol pre mňa zmena, oproti ostrovu ľadu, škoda len, že sme sa museli odsťahovať...“
Frederik sa zasmial: „ Neoslovuj ma pane. Som tvoj starý otec a tak ma aj oslovuj a tikaj mi, prosím.“ Kývla som hlavou.
„ A prečo ste sa museli odsťahovať z Forksu? Už ste tam žili pridlho?“
„ Nie, len nám prahla po smrti svorka vraždy- chtivých vlkolakov...“ Túto vetu sa mi podarilo prehodiť tak nezaujato, až sa museli ostatný zasmiať.
„ To len kvôli tomu ste sa odsťahovali?“ Spýtal sa zrazu Goldsmith.
„ Áno, bolo dosť nebezpečné ostávať tam.“
„ Takže ste zutekali. To je váš spôsob boja? Utekať?“
„ Hector...!“ zarazil ho Frederik... Starý otec snažiac sa umlčať ho. Ja som však pohodila rukou aby som mu dala najavo, že mienim v rozhovore pokračovať.
„ Nie, ibaže v tejto situácií bol, ako to tu nazývaš ,útek’ , najvhodnejší.“
„ Prečo myslíš?“
„ Po prvé: nemyslím si to, ale viem a po druhé: nechceli sme riskovať odhalenie...“
„ To by musela byť teda veľkolepá vojna, keby si ju všimli aj ľudia.“ Odvetil sarkasticky.
„ ...A okrem toho, nie sme také primitívne bytosti, aby sme každého, kto nám stojí v ceste proste zabili. Veci sa dajú riešiť aj inak, Goldsmith.“
„ Útekom? Všimol som si. Ale že práve vy volíte túto menej primitívnu formu boja, ktorá ani trošku nezahanbuje...“
„ Ťažko si dokážeš predstaviť, s akou nesmiernou radosťou by som ťa videla na našom mieste a najmä ten veľkolepý boj o život...“ Ironicky som sa zasmiala.
Goldsmith najprv onemel, potom sa naklonil bližšie ku mne, otvoril ústa, že niečo povie (to som len zvedavá, čo z neho zase vypadne)...
„ Eva...!
„... Hector..., do svojej izby!“ Nezmyselne sa prekrikovali Ronald so starým otcom. Obaja sme na nich nechápavo pozreli. Potom sme sa však postavili a odišli sme. Nebavilo nás to tam a výhovorky typu: bolí ma hlava či necítim sa dobre by boli zbytočné.
Zavreli sme za sebou dvere a už sme sa ani neobťažovali zdvorilým držaním sa. Načo... Znenávidela som to tu. Je to tu na môj vkus až príliš umelé a vychované. A ako som typovala, Goldsmith to tu znenávidel už dávno. Až príliš to bolo vidno. Potrebovali sme odtiaľto zmiznúť... obaja... ale určite nie spolu.
„ Dúfam, že do izby si trafíš aj bez mojej ruky.“ Prehovoril zatrpknuto Goldsmith.
„ Neobťažuj sa, trafím.“
„ Ani som sa nemienil.“ Otvorila som dvere na svojej izbe, vošla a zabuchla za sebou...

_________________________________________________________________________

dnes si dovolím aj pripojiť foto postavy, pre lepšiu predstavu, ale je to len človek, takže si odpustite pripomienky na farbu pleti, očí a podobne... inak to má byť Hector...