Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 4. Kapitola : Muži verzus ženy

Vytvořeno 29.07.2009 13:09:02 | Poslední změna 29.07.2009 13:10:31
Spolu sme úplne nečujne kráčali dláždenými ulicami Nørby, ktoré boli slabo osvetlené takmer nefunkčným osvetlením a svetlom padajúcim z výkladov. Ulice boli úplne vyľudnené, čo ma zarazilo, keďže bolo leto.
„ Prečo tu nikto nie je?“ Musela som sa opýtať.
„ Na pobreží je nejaká folklórna slávnosť, všetci ľudia sú tam.“ Odvetil Goldsmith.
„ A prečo tam nie sme my?“
„ Dosť sa tam svieti...“
„ Aha.“ Zosmutnela som.
„ O čom je aspoň tá slávnosť?“
„ Tá slávnosť sa viaže k jednej miestnej povesti. Hovorí o osamelom mužovi, ktorý žil na pobreží a nemal inú spoločnosť, než ryby v mori, čo každý deň lovil a jedol.
Jedného rána sa však vybral na more a dlhé hodiny nedokázal nič uloviť, sedel na tej bárke až do večera...“ zasmial sa, ale nedokázala som určiť, či sa smeje nad ľudskou hlúposťou alebo nad iróniou osudu. Jednoznačne to však bol výsmešný smiech.
„... až kým sa nad ním konečne jedna ryba nezľutovala a nechytila sa mu na udicu. Celý šťastný ju vytiahol z mora a v tej radosti ju pobozkal. To však robiť nemal, pretože hneď, ako sa jeho pery dotkli šupín, ryba sa mu v rukách premenila na prekrásnu ženu...
Netrvalo dlho a zobrali sa. Tej rybej žene sa však v rybárovej chatrči nepáčilo. Nemala tam toľko slobody ako v mori a oveľa viac povinností. A tak sa raz rozbehla k vode a začala plávať a ako tak plávala, premenila sa späť na rybu a rybár ju už viac nevidel...
Je to hlúpa miestna povesť, nikdy sa nič také určite nestalo, no aj napriek tomu dodnes na tejto slávnosti slobodný muži bozkávajú svoje úlovky.“ Opäť sa im vysmial.
„ Mali by si z tejto bájky skôr brať príklad...“
„ To ako myslíš...?“ Musela som sa ho opýtať, vôbec som nerozumela.
„ Nemali by sa tak prudko vrhať do manželstva, ženy sú už beztak dosť vypočítavé.“ Vyhlásil sebavedome. Uvedomil si ten však, že kráčam vedľa neho?!
„ Vypočítavé?!“ Zarazila som sa nahlas.
„ Vypočítavé! A ešte aj naivné, sebecké, márnivé ... Často vôbec nerozumiem tomu, ako si môžu s mužmi rozumieť, ale ich vzájomnú náklonnosť pokladám tiež len za prejav vypočítavosti.“
„ Vypočítavosti?!“ Zvolala som znovu ešte zarazenejšie. „ A tebe nič nehovorí slovo láska?!“
„ Láska?“ Vybuchol od smiechu. „ Neverím na lásku.“
„ Tú pokladáš tiež za prejav vypočítavosti, alebo naivity?!“
„ Myslím, že oboch...“ Zase sa zasmial! „ Tak či onak, toho citu sú schopné jedine - ženy.“
„ Ó, a muži sú akože dokonalí?!“ Vybehla som na neho zúrivo. „ Aj s tou ich nadutosťou, povýšenectvom a samoľúbosťou?!“
„ Beztak sme dokonalí, presne ako vravíš“ Pokrčil víťazne plecami a uškrnul sa.
„ Nie si ty teplý?!“ Dokonale zarazene som zastala na ulici a so zvrašteným nosom a čelom v príšerne nechápavom výraze som po ňom zízala.
V momente mu stuhol úsmev na perách. Tiež zastal, civel po mne a priam by som odprisahala, že bledol.
„ Zbláznila si sa?!“ Skríkol na mňa.
„ No, keď tvrdíš, že muži sú proste dokonalí a o ženách rozprávaš akoby ich bolo najlepšie vyvraždiť...“
„ Možno majú aj nejaké výhody.“ Ohrnul peru.
„ Možno?! Vieš čo, ty si skutočne zabednený! Ty si si vôbec nevšimol, s kým ideš po ulici, alebo toto všetko hovoríš naschvál alebo čo, je mi to jedno!!!“ Triesla som sa priam od zúrivosti.
„ Keď ti tak neskutočne vadia ženy, idem domov sama!“ Zvrtla som sa na opätku a urazene som kráčala preč a počuteľne aj Goldsmith za mnou.
V tom som sa zrazu zarazila, zastala som na ulici a ostala som úplne bezradná... Dočerta! Kde som? Prečo to neviem práve teraz, keď to najviac potrebujem?! Prekliaty...
„ Goldsmith?“ Otočila som sa na neho nevinne.
„ Prosím?“ Veľmi sa premáhal, ale aj on sa otočil.
„ Kde vlastne sme?“
Nahlas si vzdychol a prevrátil očami: Poď, odvediem ťa domov...“ Otočil sa a kráčal preč. Neostalo mi nič iné, než ho potupne nasledovať, aj keď si tým nie som úplne istá...

Prvé, čo som urobila, keď som vkročila do svojej izby bolo to, že som za sebou zatresla dvere tak, že sa povolili pánty. Druhá vec bola, že som sa vyzula z nepohodlných topánok a v treťom bode som ich hodila pred seba tak priamo a takou silou, že preleteli cez otvorené dvere balkónu a ešte dlho sa leskli vo svetle mesiaca, až kým nedoleteli niekam hlboko do lesa. Vybehla som na balkón a len tak ma ohlo v páse, keď som nabúrala jeho do kamenného oplotenia. Len mlčky som sledovala posledné hviezdenie mojich lesklých topánok.
„ Bože!!!!!!!!! Prečo???!!!!“ Zarevala som zúrivo do ticha. Odpovede som sa, samozrejme, nedočkala. V návale zlosti som sa otočila k dverám do izby. Nechcelo sa mi do nej však vkročiť, preto mi oveľa lákavejšia pripadala strecha nad ňou. Bosá a stále v šatách som sa odrazila od podlahy balkónu a zachytila som sa na okraji strechy domu. Nechcela som sa zdržiavať opatrnosťou, niekoľkými rýchlymi pohybmi som sa dostala až hore na lom strechy. Zľahka som prebehla do stredu strechy medzi dve malé vyčnievajúce striešky slúžiace na okrasu a posadila som sa medzi ne na lom. Do tváre mi šľahal chladný prímorský vietor, ktorý bol tu hore ešte silnejší, a cigarový dym.
Pozrela som sa vedľa seba. Stál tam Ronald, bez saka, len v nohaviciach a rozopnutej košeli rovnako bosý ako ja v jeho typickom postoji – s vystretou ľavou nohou a pravú mal ohnutú pred tou druhou a stál na špičkách, ale popri tom úplne pevne. Opieral sa o druhý výbežok v streche domu, vietor mu rozvieval košeľu a vlasy a fajčil cigaru.
„ Ty fajčíš?“ Opýtala som sa úplne bez výrazu, aj keď som bola poriadne zaskočená. Dnes ma však už asi nič nevyprovokuje k prejavu citu.
„ Len kubánske.“ Nedbalo odvetil.
„ Aspoňže ti to neškodí...“
„ Práve preto ju fajčím, ale je to hnus. Nerozumiem, ako to môže niekto fajčiť.“ So zhnuseným výrazom na tvári rozdrvil cigaru medzi prstami na prach a pustil ho do povetria.
„ Čo ti urobil Boh, že ho voláš?“ Sadol si ku mne na strechu.
„ Ale nič.“ Pokrútila som unavene hlavou.
„ Nezačína sa to ,nič’ náhodou na ,Gold’ a nekončí sa na ,smith’?”
„ Ako si vedel?”
„ Vidno to na tebe... Tak čo urobil, vyklop to.“
„ On ma neznáša...“ Prehovorila som zlomeným hlasom, aj keď neviem prečo. Moje telo sa momentálne maximálne búri myšlienkam.
„ Ale veď aj ty jeho.“ Pripomenul mi. Musela som sa zasmiať.
„ To áno, ale on ma neznáša viac...“
„ To si nemyslím!“ Vyhlásil so smiechom Ronald. Obaja sme sa museli smiať. Prišlo nám to nesmierne smiešne.
„ Aj ty si myslíš, že je buzerant?“
„ Tak to netuším, nepozeral sa na mňa nejako úchylne... zatiaľ. Ale možno tvoria párik s Arthurom, upír nikdy nevie...“ a teraz sme sa začali rehotať.
„ Čo ti také spravil, že si na toto prišla?“ Spýtal sa ma po chvíli otec.
„ No, vieš... keď on celý večer hovoril o mužoch ako o stelesnení dokonalosti...“
„ Ale to ti neklamal.“ Prehlásil samoľúbo.
„ Prestaň!“ Zahriakla som ho stále so smiechom a štuchla lakťom do boku.
„ ... ale o ženách hovoril, akoby ich skutočne nenávidel, akoby sme boli len nejaká burina alebo čo... Dúfam, že ho už tak skoro nestretnem.“
„ Tak o tom pochybujem...“
„ Prečo?“ Musela som sa spýtať s trpiteľským výrazom na tvári.
„ Zajtra ideme na lov. Všetci.“ Ozrejmil mi.
„ Ale nie!“
„ Ale áno a ty by si tam nemala chýbať.“
„ Ale ON môže, však?“
„ To by bolo nápadné.“
„ A keby zmizol aj Arthur?“ Zatvárila som sa nanajvýš sprisahanecky, ale dlho mi ten výraz nevydržal. Aj ja aj Ronald sme sa po chvíli začali rehotať.
A takto sme sa rehotali ešte dlho. Celý zvyšok noci sme vymýšľali story na milostný štvoruholník Frederik + Lethic + Arthur + Goldsmith a poriadne sme sa na tom bavili. Upír by ani neveril, aká zamotaná telenovela sa dá vymyslieť na tieto štyri osoby s časom okolo dvesto rokov.
Lenže, bohužiaľ, svitlo. Začal sa nový deň- deň lovu. A preto Ronald zavelil, že by sme sa mali ísť prezliecť, pretože keby sme sa takto ukázali pred starým otcom, vynašli by sme nový spôsob ako zabiť upíra. Tak sme radšej skĺzli po streche až na môj balkón a Ronald ma potom opustil.
Konečne som si vyzliekla šaty (skvelý pocit to bol) a obliekla som sa do loveckého, čo znamená: botasky, maskáčové nohavice a bavlnené tričko.
Opäť som vyšla na balkón, kde ma potešil fakt, že sa začala búrka. Všade naokolo lialo a udierali blesky. A pod balkónom postávalo niekoľko členov rodiny čakajúc na ostatných. Našťastie tam Goldsmith ešte nebol, ale bohužiaľ som si nemohla dovoliť dostať sa dole skokom z balkóna a tak som musela zbehnúť po schodoch a potom ešte vonku blúdiť okolo domu a hľadať ich. Ale nakoniec sa mi to podarilo.
S divokým výrazom či už na tvári, tak aj v podstate na celom tele som sa pred nich bojovo postavila. Všetci (samozrejme v košeliach a loveckých nohaviciach, čižmách a niektorý dokonca aj v klobúkoch) sa na mňa otočili a pozerali sa na mňa, akoby som im práve vyrazila dych. Nemusela som mať Edwardove schopnosti, aby mi došlo, čo si práve pôvodný Wrightovci myslia. Jednoznačne to bolo to, že vyzerám... je „príšerne“ to správne slovo? Možno áno, možno nie. Ale mojej momentálne smädom zdemolovanej povahe tento hrôzostrašný príchod nestačil. Svoj bezchybný výstup som zaklincovala nevinným leskom v takmer červených očiach a napodobnila som niečo ako úsmev, ale skôr to vyzeralo ako posledný obraz, čo vidí moja korisť pred smrťou. Všimla som si však, že starému otcovi a aj Lethic takmer stoja vlasy dupkom, radšej som teda skryla tesáky z pery a pripojila som sa k moknúcim rodičom.
„ Zdravím.“ Pozdravila som tlmiac smiech, keď som si všimla Ronaldov výraz. Očividne mal rovnako dosť zo svojich rodičov ako ja.
A potom vstúpil Goldsmith v kožených botaskách (???), čiernym rifliam (4x?), bielej košeli nedbalo zastrčenej v nohaviciach(!), na nej nezapnutá, čierna kožená bunda a pilotky cez oči. Znie to zvláštne v tejto kombinácii, ale treba ho vidieť. Vyzeral neodolateľne!!! Prečo som len dievča?!
Predtým starostlivo učesané vlasy mu rozvieval vietor a uhládzal dážď a kvapky vody mu stekali po okuliaroch, akoby plakal. Ktovie, ako dlho si dával tento look dokopy. Ale homosexuáli majú na toto cit... dlho mu to asi netrvalo.
Zastal si pred nami ako model na móle, posunul si okuliare hore na hlavu, takže mu slúžili aj ako čelenka a rozhliadol sa po nás.
Skúma terén... sleduj, ako si vyberá korisť. Čo myslíš, po ktorom playboyovi vyštartuje ako prvom? poslala som otázku Ronaldovi. Ten vyprskol od smiechu a mal čo robiť, aby ho zvládol. Pokúsil sa ho teda neúspešne maskovať za kašeľ.
„ Toto mi nerob!“ Šepol mi kašľajúco. Mysľou som mu poslala môj diabolský smiech a úsmev diabla som si nechala na perách.
Stalo sa však to, čo som nečakala ani pri najbujnejšej predstavivosti: Goldsmith zamieril ku mne. V momente mi zmrzol úsmev.
„ Chceš radšej playboy zajačikovské ušká alebo chvostík?“ Podpichol ma Ronald.
Nie, chcem kožený bič. Ale aj tak sleduj, ako ho bez neho zničím! pomyslela som si len pre Ronalda a mňa.
„ Už vieš, kde sme?“ To bola prvá otázka, čo mi položil Goldsmith, keď sa predo mnou konečne zastavil.
„ Áno, stojím presne oproti blonďavého milovníka mužov.“ Odsekla som mu s úsmevom.
„ A nájdeš toto miesto aj keď sa budeš vracať z lovu?“
„ Bez obáv, z tohto blonďáka žiari také prehnané sebavedomie, že by svojím rozsahom zatienilo aj najsilnejší vysielač v okolí.“ Naklonila som sa k nemu bližšie, akoby som mu chcela pošepkať tajomstvo: „ Totižto, ženy takéto veci cítia.“
„ Škoda len, že tvoje auto nemá také ego ako ja. Ale možno sa ti ho podarí nájsť- podľa jeho vyžarovania.“ Doberal si ma.
„ Hector, mal by si ísť loviť s Evou. Nevyzná sa tu, nechceme predsa, aby sa stratila.“ Vyhlásil starý otec.
„ Tiež som toho názoru, ženy vraj nemajú orientačný zmysel.“ Ničil ma sebavedomím pohľadom.
„ Ja si však myslím, že to nie je dobrý nápad. Muži totižto nedokážu robiť viac vecí naraz ako ženy. Goldsmith by sa iste vrátil rovnako smädný, než je teraz, keby ma musel viesť. Okrem toho, nestojím o jeho spoločnosť.“
„ Dobre, nenechám vás tu dlhšie postávať na daždi o smäde. Hor` sa loviť!“ Vyhlásil starý otec a všetci okrem nás dvoch zmizli.
„ Ešte máš čas rozhodnúť sa.“ Pripomenul mi nevraživo.
„ Nemám nad čím rozhodovať.“
„ Fajn, ale ja ťa potom zachraňovať nebudem.“ Podotkol urazene, otočil sa mi chrbtom a zmizol.
Ešte chvíľu som poriadne naštvane stála v blate, kým som sa konečne nerozhodla použiť svoj hnev na Goldsmith na poľovanie. Rozbehla som sa presne opačným smerom ako on a potom si už len pamätám nespočetné množstvo stromov, kríkov, burín, pár obetí a dážď...


_____________________________________________________________________________

Keby niečo: O tej povesti ani slávnosti nič newiem, všetko to bolo vymyslené, nemám nič proti homosexuálom a kubánske nefajčím, takže netuším ako chutia :)