Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 5. Kapitola : Znovuobjavené

Vytvořeno 13.08.2009 23:17:31 | Poslední změna 13.08.2009 23:22:06
Dážď neutíchal snáď celú večnosť a blesky šľahali a trieštili všetko naokolo. Pršalo celý týždeň, čo som bola na love a snáď celé Dánsko vyzeralo tak, akoby ho malo potopiť more. Už iba archa nám chýbala...
Na každom jednom kroku som sa poriadne hlboko zabárala do blata. V takomto počasí bol lov takmer zábavnejší. Ale tak či tak ma omrzel, preto som sa začala zberať domov. Postavila som sa teda na skalu obkolesenú blatom a pred dôležitú otázku zároveň: Kadiaľ sa dostanem domov? Vôbec som nevedela, kde som. No, OK, niekde uprostred nejakého lesa, ale kde?
Rozhodla som sa teda urobiť najrozumnejšiu vec, ktorá mi v tom momente napadla - bežať rovno. A tak som aj urobila. Asi pätnásť minút som bežala s topánkami, ktoré som včera vyhodila z balkóna a v priebehu lovu našla, niekam rovno, prosto za nosom. Bolo to príšerne, brodiť sa cez tie hory mokrého blata, ale vyplatilo sa nakoniec. Celá zašpinená som dobehla na okraj mesta a odtiaľ sa mi len vďaka šťastiu podarilo zorientovať sa. Cez túto cestu sme šli spolu s Goldsmithom (pri jeho mene mi prebehol po tele náhly nenávistný impulz) do divadla. Stačilo mi už len kráčať dolu ulicou a divadlo aj spolu z mojím autom by malo byť na obzore.
Nuž a nemýlila som sa. Stálo tam presne tak, ako som ho tam aj nechala. Celé, nepoškodené, aj keď trošku zmoknuté. Už z poriadnej diaľky som ho odomkla kľúčmi, ktoré som celú poľovačku nosila vo vrecku a zvyšné metre medzi nami som prebehla. Rýchlo som nasadla do jeho teplučkého a mäkučkého vnútra.
Spokojná a hrdá sama na seba som ihneď zapla rádio, ale keďže som nič iné ako dánske stanice nechytila, prepla som ho radšej na nejakú hudbu. Moje nájdené topánky zaujali miesto spolujazdca a mne sa ešte po chvíli logického uvažovania podarilo prehodiť navigáciu na GPS tak, aby som sa teraz dostala od divadla domov. Už mi nič nebránilo vrátiť sa, skutočne veľmi mi chýbala teplá sprcha.
Naštartovala som, dupla na plynový pedál a už som letela cez vyľudnené ulice Nørby. O niekoľko minút som bola v sídle. Zaparkovala som auto tam, kde bolo aj predtým a bežala som cez dážď ku vchodu do domu. Vytiahla som kľúče z vrecka, ktoré som dostala, aby som sa sem mohla hocikedy nezávisle vrátiť, a pokúšala som sa odomknúť. Na moje prekvapenie však odomknuté bolo. Najtichšie ako to len šlo som položila ruku na kľučku, otvorila dvere a vstúpila som dnu.
Pohľad na interiér domu ma zaskočil, akoby som v tomto dome bola po prvý raz. Všade bola tma, mojím zorným poľom sa však tiahol svetelný pás schodov. Na každom jednom schode od spodku až po vrch boli dve sviečky v sklenených pohároch stojace popri zábradlí. Ich kompozícia osvetľovala celý dom a dávala mu obzvlášť útulný, až priam ľudský nádych. Ďalšie slabé svetlo vyžarovalo z miestnosti napravo, ktorá bola otvorená a uvedomila som si, že som v nej ešte nikdy nebola. Neváhala som teda ani chvíľu a ihneď som do nej zamierila.
Prešla som cez odsunuté vysúvacie sklenené dvere a ocitla som sa v obrovskej miestnosti. Celá pripomínala obývačku. Stena oproti mne bola takmer celá presklená, okrem asi metra vysokého pásu steny nad zemou, steny vedľa dverí boli zase celé obložené knižnicami s knihami. Popri stene po mojej pravej ruke stáli šachové stolíky so stoličkami a sem tam nejaké barová skrinka alebo knižnica. V strede miestnosti stála prekrásna viktoriánska súprava pohoviek spolu s čajovým stolíkom na ktorom bola váza s úplne čerstvými kvetmi. Pred súpravou stál monumentálny krb s ktorom horel oheň a ten osvetľoval celú miestnosť, a nad krbom viseli dva obrazy. Skôr nad tým krbom visel iba jediný obraz, ktorý bol veľký ako ten krb, druhý obraz bol zavesený vedľa neho a bol trochu menší. A pred obrazmi stál starý otec a uprene bez žmurknutia na ne hľadel.
„ Ahoj, Eva.“ Prihovoril sa mi a ani sa na mňa nepozrel.
„ Ahoj. Ako si vedel, že som to ja?“ Nedalo mi. Nepoznáme sa predsa až tak dlho, aby ma dokázal odhaliť bez toho, aby sa na mňa pozrel.
„ Počul som, ako prichádzaš. Nikto z domu nemá takú pomalú, mačkovitú chôdzu ako ty.“ Objasnil mi.
„ Aha...“ vyhŕkla som ticho nevediac čo povedať.
„ Ostatní ešte neprišli?“
„ Nie, sme tu iba my a Hector.“ Pri zmienke o ňom som výrazom masového vraha takmer prepichla pohľadom koberec. Starý otec si to očividne všimol.
„ Je na poschodí. Len teraz sa začal sprchovať, najbližšiu hodinu určite nevyjde zo svojej kúpeľne.“ Netušila som ako zmeniť tému, tak som len pristúpila bližšie k starému otcovi a snažila som sa nájsť niečo inšpirujúce.
„ Kto je na tom obraze?“ Pohľadom som sa zamerala na obraz nad krbom rovnako, ako Frederik. On sa nad mojou otázkou iba pousmial a nabádal ma: „ Skús hádať!“
Pozrela som sa naň teda lepšie postupne som začala spoznávať osoby v kompozícii na maľbe starej vyše dvesto rokov.
„ To si ty! A Lethic ... a aj Arthur! A tiež Ronald! Vyzerá oveľa mladšie ako teraz, koľko mal rokov?“ nedalo mi položiť túto otázku.
„ Mal len dvadsať, vtedy ešte ani sám nevedel, či je muž, alebo chlapec...“ Pousmial sa nad ním presne tak, ako sa rodič usmieva nad spomienkami na svoje dieťa.
„ Vtedy bol ešte človek.“ Pripomenul mi. Stál tam za pohovkou, ktorá stála teraz za mnou, vedľa neho bol starý otec už ako upír, na pravo od neho Arthur a pred ním sedela na ďalšej pohovke Lethic. Poznala som skoro každého na obraze, okrem ryšavého dievčaťa sediaceho pred Ronaldom na sedačke.
Bolo človekom, o tom som nepochybovala, a taktiež bolo nádherné. Na skvelej postave mala prekrásne empírové šaty a celý čas sa usmievala. Mala nežnú tváričku ako bábika z porcelánu, aj keď už nebola dieťaťom a mrkvovo-ryšavé vlasy rovnako ako otec a starý otec.
„ Kto je tá žena pred Ronaldom?“ Spýtala som sa.
„ Jeho staršia sestra Daphne. Nikdy ti o nej nehovoril?“ Začudoval sa Frederik.
„ Nie, pred niekoľkými mesiacmi som nevedela ani to, že mám aj inú rodinu, než rodičov.“
Starý otec si len povzdychol, pokrútil hlavou akoby nesúhlasil.
„ Ani sa mu vlastne nečudujem...“
„ Prečo, starý otec?“
„ Na to, aby si pochopila jeho zmýšľanie však musíš počuť viac z histórie našej rodiny, nie len jeho príbeh...“
„ Chcem to počuť.“ Vydýchla som ticho, už nechcem viac tajomstiev. Chcem ich všetky odkryť!
To, ako sa k nám všetkým zachoval Ronald bolo príšerné. Zapieral svoje dve rodiny pred nimi navzájom. Koľko tajomstiev tu ešte je? A koľko z nich sa mi vôbec podarí odhaliť? Iste sa v múroch týchto prastarých stien nachádza ešte veľa neodhaleného...
„ Ronald prišiel na svet presne v tú noc, keď umrela jeho matka. Pôrod bol pre ňu priťažký...“ začal rozprávať starý otec „ ... A Ron si to nedokázal nikdy odpustiť. Aj jeho vzťah k ženám je vďaka tomu úplne iný, než by bol.
Musel som sa teda o neho starať sám a nahradiť mu matku. Ešteže tu bola Daphne... Bola síce ešte maličká a nevedela sa o neho postarať sama, výborne mi však pomáhala. Čítavala mu pred spaním rozprávky, keď ja som bol už príliš unavený, hrávala sa s ním, kŕmila ho, chodievala s ním na prechádzky... bol pre ňu ako živá bábika a ona sa správala ako príkladná matka.“ Pousmial sa nad spomienkami.
„ Časom, keď bol Ronald starší, sa mu bola najlepšou kamarátkou (nikdy sa totiž nedokázal zaradiť do spoločnosti) a bol na ňu veľmi naviazaný. Odmietal dokonca chodiť do školy, predstava, že by bol bez nej ho nesmierne desila. Preto Daphne navrhla, že by ho mohla učiť doma a to sa im dvom už, samozrejme, nedalo vyhovoriť. Učievali sa teda spolu doma z kníh, čo som im každý deň kupoval a s ľuďmi sa stretávali len na večierkoch. Inak si úplne vystačili sami.
Lenže okrem Ronalda rástla aj jeho sestra. Našla si kamarátky, dokonca aj priateľa a schyľovalo sa k ich svadbe. Ron už nebol na prvom mieste a to znášal len veľmi ťažko. Navonok sa síce tváril, že je šťastný rovnako ako jeho sestra, ale pravda bola iná...
Ja som ako vdovec často chodieval medzi priateľov zabaviť sa. Chodieval som často hrávať kartové hry, poker, chodili sme poľovať. A jedna poľovačka mi zmenila život...
Ten deň sme nechali kone vo svojich stajniach a rozhodli sme sa poľovať každý sám, aby sme si navzájom nerušili zver a na konci dňa sme sa mali stretnúť na vopred určenom mieste. Počas lovu ma však bolestivo postrelil jeden z účastníkov lovu a nechal ma bez pomoci uprostred lesa. Vtedy som si myslel, že umriem. Nedokázal som sa od bolesti ani pohnúť, krvácal som, vládal som len nehybne ležať na zemi a postupne som upadal do bezvedomia z ktorého som sa preberal a po niekoľkých hodinách pomalého krvácania som už ani nedokázal rozoznať skutočnosť od mdlôb. A potom si už iba pamätám všetko rozmazané, ľadové, aj keď bolo leto, okolo bolo počuť hlasy potom ma zachvátila ukrutná bolesť. Vôbec som nedokázal zistiť, či už umieram, či ma liečia, či bdiem alebo spím, či to všetko nie je iba sen...
Prebral som sa až po niekoľkých dňoch a nado mnou stáli Lethic a Arthur. Všetko mi vysvetlili a mne, ani neviem ako, ale podarilo sa mi zamilovať sa do Lethic za tú dobu, čo som u nich bol.“ Zasmial sa akoby nad niečím nepochopiteľným. Až som sa nad tým musela pousmiať.
„ Vedel som však, že sa musím vrátiť k rodine, že nemôžem svoje deti opustiť. Lethic s bratom však o mojom odchode nechceli ani počuť, keďže som ako upír neživiaci sa ľudskou krvou ešte len začínal. Jediná možnosť, ako dosiahnuť úplnú spokojnosť bola nasťahovať ich do sídla. Daphne z toho bola nadšená, bola šťastná, že som sa po mesiacoch, čo ma oplakávali, našiel a novým členom rodiny sa len potešila. Aj keď boli upíri, nebála sa ich. Ronald však ich príchod bral inak. Dlho mi nedokázal odpustiť, že som jeho matku vymenil za Lethic, ale myslím, že nakoniec k sebe našli cestu.
Po vyše roku sa však v našej rodine stala tragédia: Daphne zmizla. Celé mesto na čele s Ronaldom ju hľadalo, celé dni však o nej nemali ani zmienku. Až po týždni sa im podarilo nájsť jej telo. Bolo úplne stuhnuté, ľadové, s rankami na krku a pri pitve bol zistený fakt, že v tele nemala ani kvapku krvi, aj keď sa na jej šatách ani v okolí jej tela nič nenašlo. Hneď nám bolo jasné, že v tom majú prsty upíri. Ronald najprv podozrieval nás všetkých a nenávidel nás, ale po čase sme ho dokázali presvedčiť neoblomnosťou našich alibi. Nedalo mu to však pokoj a rozhodol sa vystopovať jej vraha. Pátral po ňom celé roky a takmer bezvýsledne. Rozhodol sa teda, že sa kvôli pomste nechá tiež premeniť. Samozrejme, nesúhlasil som s tým, ale keď som bol preč sa spriahol s Lethic a tá ho na upíra premenila a naučila všetko, čo potreboval.
Za niekoľko mesiacov vypátral toho upíra, čo zabil jeho sestru a takisto ho zabil. Potom sa vrátil sem, ale vôbec nebol šťastný. Stále mu chýbala...
Trápi sa tu celé roky, až kým sa jedného dňa nerozhodol odísť, odvtedy sme ho nevideli... až doteraz.“
„ Kto bol jej vrah?“ Zaujímalo ma, aj keď to muselo byť pre starého otca bolestivé.
„ Ani Ron to nevie. Vypátral ho kdesi v Írsku a keď sa mu priznal k vražde Daphne, zabil ho a viac sa o neho nezaujímal.“
„ A to na druhom obraze je kto?“ Predstúpila som pred menší obraz visiaci naľavo od krbu. Boli na ňom dve postavy, tehotná žena celá odetá v domácich bielych šatách a muž držiaci ju za ruku. Stáli v tmavej drevenej miestnosti a v bielom žiarili ako svätci.
„ To som ja s mojou manželkou, vtedy sme svoji neboli ani pol roka a ona čakala Daphne.“
„ Vyzeráš na tom obraze veľmi mladý, koľko si mal rokov?“
„ Nemal som ani dvadsať.“ Zasmial sa nahlas.
„ To si sa taký mladý chcel ženiť?!“ Vyvalila som na neho udivené oči. Pre mňa svadba neznamenala nikdy nič, jedine strata času, peňazí a koniec dobrých vzťahov. A okrem toho, načo mať svadbu? Nestačí to, že sú dvaja šťastní?!
„ Musel som, keď bola Violet tehotná... Ale aj napriek tomu som ju miloval, aspoň sme sa takto vyhli pohŕdaniu spoločnosťou a doprosovaniu sa jej otcovi. Skôr či neskôr by som ju požiadal o ruku. Takto som mal dobrý dôvod urýchliť to.“
„ Chýba ti, však?“ Zbadala som smútok na tvári starého otca. Ten najprv neodpovedal, chvíľu stále hľadel na obrazy na stene, potom sa smutne usmial, akoby opäť nad nejakou spomienkou a so zvláštnym úsmevom na tvári sa obrátil ku mne : „ Som šťastný, že ste tu...“ potom pootvoril ústa, akoby chcel ešte niečo dodať, ale opäť sa otočil k obrazom. Vtedy som si domyslela, že práve nastala jedna z tých situácii, pri ktorých nie je dobré zisťovať viac a radšej sa uspokojiť s tým čo bolo povedané. Očividne bola táto téma pre starého otca rovnako citlivá, ako boli podobné témy pre Ronalda. Ani sa tomu v podstate nečudujem...
„ Hrávaš šach?“ Otočil sa odrazu na mňa starý otec s otázkou.
„ Veľmi nie odkedy celá rodina odmietla so mnou hrať...“ spomínala som pre zmenu smutne ja.
„ To si až taká dobrá?“ Frederik zvraštil pri otázke čelo presne tak, ako to robieva Ronald. Skutočne sú rodina.
„ Stačí ti ako odpoveď môj pyšný úsmev?“
„ Tak v tom prípade ťa vyzývam na hru!“ Navrhol.
„ V poriadku, ale...“ pozrela som sa na svoje špinavé topánky na nohách „... prezlečiem sa a potom si zahráme.“
„ Samozrejme.“ Starý otec súhlasil a ja som odišla z miestnosti a vykročila som hore schodmi.
Nestihla som sa však postaviť ani na druhý schod a niečo mi zavibrovalo vo vrecku. Mobil! Až sa mi tu podarilo zabudnúť na to, že ho ešte mám. To bude určite baterka, alebo Ronald, alebo Silvy... pomyslela som si stále prekvapená z jeho zabudnutej a znovuobjavenej existencie. Mýlila som sa však. Môj telefón sa netriasol kvôli nedostatku baterky, ale prišla mi SMS-ka. A čudovať som sa začala až keď som zistila, že nebola ani od jedného z rodičov.
Bola od Alice! Priam ma až prekvapilo, že si spomenula, že ešte žijem. Najprv som chcela odignorovať jej správu za to, ako sa ku mne správala za ostatné mesiace, ale zvedavosť ma nakoniec premohla a otvorila som si ju.
Hneď na začiatku ma zarazil fakt, že mala ešte skorý júlový dátum. Ó, iba mesiac meškala... prečo sa však čudujem? Signál som v tomto dome ešte na ničom nevidela. To však podstatné nebolo, ihneď som sa pustila do textu:

Ahoj!!! Vďaka Belle a Edimu sme sa presťahovali späť do Forksu!! Skvelé, nie? Musíme sa niekedy stretnúť, chcem vedieť všetko, ale úplne všetko! A musím ti toho aj veľa vysvetliť... a prepáč, že som sa ti neozývala, ale Edward mi to zakázal (za touto vetou svietil zúrivý smilik). Čo najskôr mi odpíš kedy a kde sa stretneme, inak sa ti vlámem do domu! S pozdravom, tvoja Alice!!!

Blúdila som po celom dome stále šokovaná tým, čo som si práve prečítala a popri tom som hľadala signál, aby som jej mohla čo najskôr odpísať, že sa momentálne nachádzam v pravom dánskom väzení. Nikde som však nijakú zmenu nezaznamenala, všade bol signál nulový...
Oni sa vrátili! Sú späť vo Forkse!!! Ako rada by som ich len všetkých opäť videla... prečo len musím byť tu?! Zúrila som. Ja chcem byť s nimi!!!
Zrazu som si však uvedomila, že som v nejakej miestnosti pripomínajúcej práčovňu. Bolo tu dosť práčok a veľa poličiek s poskladanými obrusmi, posteľnou bielizňou a rôznymi inými vecami. Kde ja zase som? Vôbec si nepamätám, ako som sa sem dostala, asi popri tom hľadaní signálu...
Tu sa však percento signálu trochu zdvihlo, sadla som si teda na práčku a začala som bleskovo odpisovať Alice. Aj tak už iste vie, že nie som doma vo Forkse...
Dvere na miestnosti sa z ničoho nič otvorili až som sa zľakla. Popri tom som od ľaku poskočila na práčke až zavŕzgala a vstupujúci zastal vo dverách. Prekvapene sme na seba s Goldsmithom hľadeli, ani jeden z nás tu nečakal toho druhého. No ale pri všetkej predvídavosti som ho tu nečakala TAKTO.
Na moje počudovanie bol úplne bosý, takmer nahý, jediný kus oblečenia, čo mal na sebe (aspoň čo som videla) boli kárované modré tepláky. Inak mal úplne nahú „tehličkovú“ hruď po ktorej mu stekali kvapky vody v tenkých pramienkoch, ktoré tam pritiekli z jeho mokrých medových vlasov po bielej šiji a krku. Tento pohľad ma úplne odzbrojil, a najmä ten jeho výraz na tvári. Rovnako ohromený ako ja na mňa upieral jeho silné oči, ktoré boli teraz po love ešte svetlejšie, priam až neprirodzene svetlé. Vyzerali ako z pravého zlata a to ja mám oči po love jemne do karamelovej farby.
„ Ahoj.“ Vydýchol tým jeho jedinečným hlasom. Ako som len mohla zabudnúť na to, aký je nádherný, aj keď sme sa doteraz len stierali poznámkami navzájom.
„ Ahoj.“ Vyjachtala som po chvíli, stále maximálne udivená. Mala som čo robiť, aby mi nezbadal prekvapenie na hlase, aj keď to bolo asi nemožné.
„ Čo tu hľadáš?“ Opýtal sa zrazu a lesk v jeho očiach sa zrazu premenil zo zarazeného na nevraživý. Opäť..
„ Signál.“ Zamávala som mobilom v ruke, aby pochopil. „ Ale čo tu hľadáš ty?“
„ Uterák.“ Ozrejmil mi takmer šeptom a natiahol sa k polici po najbližší. Vzal si ho a začal si utierať mokré telo.
„ Aký si mala lov?“ Spýtal sa úplne nepochopiteľne. Priam som až mala pocit, že tým niečo sleduje, alebo že toto je len otázka PRED otázkou, ktorá bude skutočne podstatná.
„ Výživný.“ Prečo mi nenapadlo nič lepšie?! „ A tvoj lov...?“ Slušnosť nepustí...
„ Taktiež bol... výživný...“ Uznal stále utierajúc sa. Chvíľu sme sa ticho pozerali každý iným smerom, ja som stále sedela na práčke a čakala na tú PO otázku, a Goldsmith? Okrem toho, že sa stále utieral uterákom som neregistrovala, čo robí. Však som sa pozerala úplne inam.
„ Tak...“ začal konečne a ja som zdvihla zrak k nemu, nech mu vidím do tváre.
„ ... pekný zvyšok dňa.“ Precedil pomedzi takmer stisnuté pery a odišiel aj s uterákom a mňa nechal v šoku tak, ako som už dnes niekoľkokrát bola. Rozhodne však toto ešte budem nejakú tú chvíľu predychávať... a to okrem károvaných teplákov aj to, že dokázal byť takmer tri minúty slušný! Skutočne podozrivé...


______________________________________________________________________________

Tak a máte tu foto Evy! Pre lepšiu predstavu, aj keď toto je len herečka... iste ju poznáte a ten biely pruh cez stred mi odpusťte, prosím! nedal sa odstárniť :!