Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 6. Kapitola : Oči a... heh... oči

Vytvořeno 19.08.2009 11:31:10 | Poslední změna 19.08.2009 11:34:07
Ani po týždňoch sa mi nepodarilo poslať Alice správu kvôli nedostatku signálu. Neostávalo mi teda nič iné, než jej napísať klasický list, zabaliť ho do obálky a poslať. Dopodrobna som sa jej teda vyžalovala na troch hárkoch papiera, k tým mojim nárekom som ešte pridala niekoľko viet, ktorými som sa pýtala na nich a aj adresu, na ktorú mi môže odpísať. List som vložila do obálky a zalepila tak, aby ho nemohol otvoriť nik okrem Alice. Dozadu na obálku som ešte dopísala adresu ich domu presne tak, ako som si ju pamätala a list som dala Ronaldovi s tým, že ho pošle. S vecami typu poštovej známky či dorozumievanou sa s dánskymi obyvateľmi kým by som ju kupovala som sa chcela oblúkom vyhnúť. Okrem toho, otcovi dôverujem, aj preto som mu zverila list do ľadových rúk.
Ostávalo mi teda už len čakať na odpoveď a ten dlhý čas, čo ma čakal, som mienila nejako využiť. Keďže bol už poriadne rozbehnutý september a ja som sa namiesto pravidelného chodenia do školy obchádzala s Goldsmithom, rozhodla som sa trochu študovať a prevetrať listy kníh v knižnici.
Ešte uprostred noci som teda do nej vstúpila. Celú miestnosť osvetľoval jedine mesiac žiariaci za sklami steny. Zavrela som za sebou dvere a vybrala som sa k najbližšiemu radu kníh vybrať si nejaký titul.
Zdesene som však zastala na polceste a stále v šoku som upierala pohľad na koženú pohovku stojacu ani nie pol metra odo mňa. Ležal na nej Goldsmith a upieral na mňa pohľad dravca, ktorý zodvihol od knihy v jeho rukách. Toto mi robil celý čas! Všade, kam som sa len pohla bol on a strašil ma takýmto spôsobom. Alebo som ho v tých lepších prípadoch vôbec nevidela.
Momentálne však takmer vôbec nedal najavo, že ma vníma. Po chvíli sklopil zrak späť ku knihe a nevenoval sa mi viac. Ani ma len nepozdravil. Ale ja sa nemienim znižovať na jeho úroveň!
„ Ahoj.“ Prehovorila som s mierne nevraživým tónom hlasu, ktorý sa mi však už odmietal zmeniť pri komunikácii s ním.
„ Aj ja ťa zdravím.“ Nedonútila som ho však opäť zodvihnúť zrak od knihy. Ešte stále je urazený, musela som sa nad ním v duchu zasmiať. Včera sme sa totižto pohádali o rovnosti ľudí a upírov, a keďže väčšina rodiny súhlasila so mnou (že máme rovnaké práva a že nie sme nič viac ako ľudia len preto, že sme upíri) a nie s ním, urazil sa a ešte stále ho tá zlosť neprešla.
Načo s ním ale naďalej strácať čas? Nemá to zmysel. Naša komunikácia stojí len na troch bodoch: buď sa hádame; vedieme tie nudné, zdvorilostné rozhovory alebo sa urážame.
Odišla som od neho vybrať si nejakú knihu. Podarilo sa mi nájsť nejaký životopis, ktorý sa mi javil celkom zaujímavý a tak som si aj s ním ľahla na mne najbližšiu pohovku a otvorila knihu. Niečo mi však nesedelo, cítila som sa poriadne zvláštne, netušiac prečo. Zdvihla som teda pohľad od knihy, aby som skontrolovala miestnosť a moje obavy sa vyplnili.
Už dávno som sa sebe necítila nepríjemný pohľad, asi preto som tento pocit hneď nespoznala, ale keď som sa pozrela okolo seba zistila som, že cez medzere v ktorej bol životopis sa na mňa díval Goldsmith a priam ma spaľoval tým jeho typickým pohľadom. Keď som sa však na neho pozrela, odvrátil zrak tak rýchlo, ako len vedel. A s týmto mi liezol na nervy ešte poriadne dlho, tento náš boj na štýl kto z koho sa ešte niekoľko ráz zopakoval...
„ Čo tým sleduješ?“ Nevydržala som to a vrhla som na neho okrem nenávistného pohľadu aj otázku.
„ Očami?“ Spýtal sa nechápavo. „ Teba predsa.“
„ A prečo ma sleduješ?“ Snažila som sa dostať čo najrýchlejšie k jadru celej veci, jeho mudrovanie ma od začiatku nudilo.
„ Chcem byť pripravený, keď sa rozhodneš opäť zahlásiť niečo... jedinečné.“ Vysvetlenie zakončil dotieravým úškrnom.
Mienila som zotrvať aspoň počas tohto rozhovoru v boji s novou taktikou, preto som zahanbene sklopila zrak. Ale trápilo ma aj, že si ma stále doberá takýmto krutým spôsobom.
„ Tak to ma potom mrzí, že som nezahlásila nič dostatočne... jedinečné.“
„ Nemá ťa čo mrzieť, určite sa ti to čo najskôr podarí.“ A klopil zrak späť ku knihe.
Och, ani si len nevie predstaviť, ako veľmi ma štve! Ale musím priznať, že ma aj trápi. Prečo to všetko robí? Veď sa takmer nepoznáme. Jedine sa hádame a ničíme... Zmení sa to niekedy?
„ Prečo to robíš?“ Načrtal som znezrady. On opäť zdvihol pohľad od rozčítanej knihy a obočie sa mu stiahlo dokopy v nepochopení. Rozšírili sa mu nozdry a stiahli pery, ticho na mňa hľadel a urputne nad niečím premýšľal. Možno nad otázkou, možno nad odpoveďou...
A keď konečne pootvoril ústa v úmysle odpovedať, dvere na knižnici sa náhle otvorili a dnu vbehla Lethic. Ani za sebou nezatvorila dvere, ani Goldsmitha si nevšimla, rovno zamierila ku mne a usadila sa vedľa mňa na pohovku. Chytila ma za koleno, keďže rukou som držala knihu, a prepichla ma prosebným pohľadom.
„ Hľadám ťa po celom dome a okolí, konečne som ťa našla. Musíš mi pomôcť, potrebujem práve tvoju pomoc.“ Presviedčala ma úpenlivo. „ Pomôžeš mi, prosím?“
„ Samozrejme, o čo sa jedná?“ Zavrela som knihu a zahľadela sa jej do očí. Dá sa tomu pohľadu odolať?
„ Potrebujem tvoj vkus a názory. Rozhodla som sa prerobiť a nanovo zariadiť budovu našej firmy, ale sama by som to možno ani nezvládla, potrebujem aj radu niekoho iného... Obchodujeme s hudobnými nástrojmi, len aby si mala predstavu.“
„ Kedy začíname?“
„ Môžeme aj hneď, ak chcem.“
„ No tak sa pusťme do práce.“ Zdvihla som sa spolu s Lethic so sedačky, vrátila som knihu do police a vykročili sme.
„ Idem s vami. Určite budete potrebovať aj moje názory muža a moje oči.“ Vykročil za nami Goldsmith a slovo „oči“ vo vete popritom zvýraznil až príliš nápadne. Ihneď mi došlo, prečo.
Lethic iba súhlasila, aj tak bolo takmer nemožné ho odmietnuť, keď na ňu začal ihneď uplatňovať svoju schopnosť. Len som znechutene prevrátila očami a nasledovala ju.
Vyšli sme spolu až ku strieške pre autá a tam Lethic zavelila, že by sme mali ísť mojím autom.
„ To prečo?“ Nechápala som, dobre som predsa vedela, že aj Lethic má vlastné auto.
„ Môj mercedes je dvojmiestny a my sme traja.“ Poznala by som spôsob, ako tento problém rýchlo vyriešiť, ale radšej som mlčala. Odomkla som teda svoje auto a nechala nasadnúť ostatných. Goldsmith (samozrejme) otvoril Lethic dvere a zase ich zavrel, keď si sadla a on sa usadil na zadné sedadlo. Mňa prvotriedne odignoroval a aj ja jeho. Naštartovala som a nechala som sa riadiť Lethicinmi pokynmi. Až na dlhej rovine sa Goldsmith opäť ozval a čo iné ako narážku nevypustil z úst?
„ Toto auto je poriadne veľké. A ja som si doteraz myslela, že veľkosť fascinuje jedine mužov...“
„ Na tvoju smolu ma fascinujú skutočne veľké veci.“
„ Na moju smolu? Tak toto musíš rozmazať.“
„ Skutočne to mám komentovať?“ Doberala som si ho.
„ Musíš.“ Prepichoval môj chrbát silným pohľadom, všimla som si to v spätnom zrkadielku.
„ No... ale nechcem ťa uraziť, totižto... pri veľkosti niektorých tvojich partií by sa to ľahko mohlo stať...“ V spätnom zrkadle som zachytila jeho onemenú tvár. Len som sa diabolsky usmiala.
„ Ale máš v aute aj pekné vybavenie, dokopy to istotne nebola lacná záležitosť.“ Očividne sa snažila zmeniť tému Lethic, bolo jej to počuť na nervóznom hlase.
„ Platil to Ronald, takže vôbec netuším, koľko to mohlo stáť.“ Priznala som. Za chrbtom sa mi ozvalo pohŕdavé odfrknutie, ktoré sme s Lethic úspešne nebrali na vedomie.
Lethic sa radšej rozhodla čo najpresnejšie ma navigovať do firmy a Goldsmith urobil až príliš múdru vec: mienil byť ticho.
Ani nie po pätnástich minútach tichej jazdy som na pokyn Lethic zastala pred obrovskou niekoľkoposchodovou budovou. Všade okolo nej sa rozprestierali nespočetné metre štvorcové anglického trávnika, ktorý bol sem-tam pretkaný štrkovými chodníkmi ťahajúcich sa od jednej výrobnej haly k druhej.
„ Máš v pláne prerobiť aj tie haly?“ Opýtala som sa Lethic so stiahnutým hrdlom. Bolo ich tu skutočne veľa a to som ich všetky ešte nevidela.
„ Samozrejme, že nie. Len hlavnú budovu. Poď, ukážem ti ju aj z vnútra.“ A vykročila smerom k nej, ja za ňou a Goldsmith, bohužiaľ, tiež.
Prechádzali sme dlhými chodbami, postupne sme vstupovali do každej jednej kancelárie a miestnosti a prechádzali sme poschodiami. Samotné miesto nepotrebovalo ani tak opraviť, skôr zmodernizovať a preto sa mi v hlave už teraz rodili plány a predstavy, ako by to tu mohlo vyzerať neskôr. Problém však bude dohodnúť sa s Goldsmithom...
Prehliadku budovy sme skončili na úplne vrchnom poschodí v poslednej nepreskúmanej miestnosti v ktorej nás zavrela Lethic.
„ Tak... máte už nejaké nápady?“
„ Pri type tejto budovy a firmy by som sa vyhol príliš modernému vzhľadu...“ Začal Goldsmith.
„... pôsobilo by to tu ako v kozmetickom salóne, ktoré sú okrem toho dosť tuctové...“ Doplnila som.
„ ...hodila by sa sem čierna...“
„ ... a zlatá...“
„ ... biela...“ neprestajne sme sa dopĺňali.
„ ... a tiež aj šedá.“
„ Ja osobne by som sem umiestnila nábytok so starým nádychom...“ pokračovala som.
„ ... ale s novým leskom a nejaké štýlové doplnky.“
„ Áno.“ Súhlasila som priam šokovane.
„ Presne! Zlatá a šedá...“ Rozmýšľal nahlas Goldsmith a celý čas na mňa začudovane hľadel zhora, keďže bol poriadne vysoký. Rovnako ako ja aj on nedokázal pochopiť túto našu zhodu.
„ Začnete teda nakupovaním alebo rysovaním plánov?“ Chcela vedieť Lethic.
„ Nakupovaním!“ Vyhlásila som už v momente.
„ Plánmi.“ Protirečil mi. Na zlomok sekundy sme sa na seba bezradne pozreli. Čo teraz?
„ Tak teda začneme nakupovaním, bude sa nám potom ľahšie všetko zaznamenávať do plánov.“ Pripustil. Lethic mu teda podala kreditku a on mi otvoril dvere aby som mohla odísť. Opäť sa správal slušne, ako málo mu len k šťastiu stačí...
Pri otváraní dverí ostal až kým som nenasadla do auta aj on. Ďalej mlčal so zamysleným výrazom na tvári, až kým som ho nevyzvala, nech ma naviguje k nejakým obchodom, keďže sa tu stále nevyznám.
Mala som šťastie, že dokázal navigovať úplne dokonale a ani premávka v meste nebola veľká. O pár minút sme stáli na parkovisku obrovského nákupného obchodu. Odopla som si pás a chcela som vystúpiť, ale Goldsmith ma zastavil: „ Seď.“ Upozornil ma.
Nechápavo som zdvihla jedno obočie a otočila som sa na neho. Čo má zase za lubom?
Pozrel sa na mňa úplne vážne, prevŕtal moje oči svojimi a začal ma drviť pohľadom. Čím ďalej, tým bezmocnejšie som sa cítila...
„ Ktoré moje partie sú malé?“ Musela som sa zasmiať, aj keď len ticho a ten smiech ma prinútil sklopiť oči od tých jeho. To nemožnejšiu otázku sa fakt nemohol spýtať...
On však na mňa stále úplne vážne hľadel a tak som konečne nabrala odvahu pozrieť sa mu do očí bez smiechu a cez úsmev som vyhlásila : „ Máš malé ... oči.“ Vyslovila som to slovo rovnako výrazne ako on v knižnici a ukazovákom som mu klepla po nose. Ešte stále smejúc sa som vyskočila z auta a počkala, kým tak urobí aj ona, aby som ho náhodou nezamkla v mojom BMW.
Vošla som do obchodu a Goldsmith doň vbehol za mnou.
„ Veľkosť nie je všetko!“ Zakričal, aj keď som bola od neho ďaleko sotva dva metre.
„ Ale niečo predsa je!“ Odvetila som mu. Vtom som zdesene zastala na priestrannej chodbe obchodu a on do mňa skoro vrazil. Všetky predavačky na nás civeli s vytreštenými očami, niektoré sa tvárili rovnako zdesene ako ja (najmä tie staršie), iné zase mali čo robiť aby sa nesmiali. Začala som blednúť ešte viac, bola to skutočne trápna situácia...
Schmatla som Goldsmith za ruku a ťahala som ho cez celý obchod skryť sa za najbližší rad tovaru.
„ Čo je?!“ Očividne mu nedošla vážnosť situácie.
„ Ty radšej už mlč!“ Sykla som mu a zúrivo som sa hnala medzi regálmi.
„ Ale prečo?! Čo je na tom, že mám malé oči?“
„ A o to práve ide...“ Chvíľu na mňa bez slova civel, rozmýšľal a potom sa začal smiať. Po chvíli začala aj mne pripadať táto situácia viac komická, než vážna. Stáli sme v strede obchodu medzi nábytkom a rehotali sme sa ako blázni, ešte len teraz po nás začali predavačky skutočne zízať.
Smiali sme sa ešte aj keď sme stáli pri pokladni a diktovali predavačke všetko to, čo sme objednali na dovoz do firmy a čo sme chceli zaplatiť. Goldsmith naschvál prišiel platiť k tej, ktorá sa najviac smiala. To mladé dievča bolo pre neho taký ľahučký oriešok, že sa nemohla pokladať ani za mandľu. Pri prvom očnom kontakte ju spútal tak, že sa v momente prestala chichúňať a len na neho civela s otvorenými ústami. Jeho pohľadu vyhladovaného, prosiaceho šteniatka prosto nemohla odolať a toto Goldsmith bravúrne využil. K lesku v očiach na konci platby prihodil ešte aj nevinný úsmev, no aj napriek tomu stále nerozumiem, ako sa mu podarilo zjednať s ňou 30% zľavu na úplne všetko a, samozrejme, odvoz objektov zadarmo.
A presne takto sme pochodili aj vo všetkých ostatných obchodoch, kde sme nakupovali. Tam, kde bolo viac predavačov než predavačiek to bolo o niečo ťažšie, tam Hector nemal takú moc. Tam som musela (na svoju smolu) pôsobiť svojim chabým čarom (ak sa porovnávam s majstrom Casanovom vedľa mňa) a pridávať k objednávkam aj telefónne číslo na ruky mužov, aby boli ochotnejší, ale aj tak som sa vynašla. Vždy som si nejaké telefónne číslo vymyslela, ale rozhodne nebolo moje. A to mi s obľubou vyčítal Goldsmith vždy pri prevážaní sa v aute, keďže sa mu podarilo všimnúť si to. Vtedy som ho podpichla narážkou na mužskú inteligenciu, ktorá sa nikdy nebude rovnať tej ženskej a mali sme opäť o čom debatovať a čím sa ničiť.
A pri jednom poriadne dlhom súvetí, čo zo seba Goldsmith ťahal už okolo pol minúty mu zazvonil mobil vo vrecku a konečne stíchol až kým ho nezodvihol.
„ Goldsmith, prosím?“
„ Ahoj Hector, Lethic...“ doliehalo z mobilu až ku mne. „ Potrebujem, aby ste sa vrátili do firmy pre mňa a vzali ma domov. Vyjasnilo sa a je tu poriadne slnečno...“ Vravela jemne hystericky.
„ Samozrejme, hneď sme tam.“ Uistil ju a zložil.
„ Počula si...“ Otočil sa na mňa.
„ Samozrejme... ehm... kde sme?“ Otočila som sa pre zmenu ja na neho bezradne. Len prevrátil očami a obom bolo jasné, že zastúpi môj GPS prístroj na palubnej doske.