Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 7. Kapitola : Závidené a nenávidené

Vytvořeno 25.08.2009 10:06:29 | Poslední změna 25.08.2009 10:08:53
„ Máš tam odchýlku!“ Rozkrikoval sa Goldsmith nad plánmi firmy, keď som na ne doma rysovala niekoľko útvarov.
„ Kde?!“
„ V miestnosti B máš odchýlku pol milimetra a ty ju nevidíš?!“
„ Vážne má pol milimetra?! Lebo mne sa zdá byť štvrť milimetrová!“ Sarkasticky som si ho doberala.
„ Daj sem to pravítko!“ Vytrhol mi ho z ruky.
„ A pusti ma k tomu!“ Došlo mi, že myslí plány. Len som zúrivo chytila konferenčný stolík za ktorým sme sedeli a otočila ho tak, aby mu to vyhovovalo. Goldsmith namiesto poďakovania len zúrivo vydýchol a v rovnako nevraživom tempe začal gumovať moju predošlú čiaru.
„ Nebuď nervózny.“ Upozornila som ho.
„ Máme ešte tri dni.“
„ Veď to! Máme už len tri dni! Nestihneme práce dokončiť.“ Nervózne si zaboril prsty do vlasov.
„ Pozri sa: dnes je posledný deň čo schne lak na podlahe. Je piatok a robotníkov nemôžme vo firme držať aj cez víkend a po nociach. Ale my nie sme robotníci. My to zvládneme. Uvidíš.“
Ubezpečovala som ho upokojujúco mu hladkajúc rameno. Kebyže som človek, už dávno si na jeho tvrdosti dolámem prsty.
„ Lebo to tým ľudským mužom vôbec nebude podozrivé, keď v pondelok ráno prídu na stavbu rozostavovať nábytok a on už rozostavaný bude...“ Rozhorčoval sa.
„ Fajn, ako myslíš! Chcela som ti len pomôcť!“ Postavila som sa v úmysle odísť, len mu tu očividne prekážam.
„ Počkaj, neurážaj sa hneď!“ Zavolal za mnou, keď som už stála medzi vysúvacími dverami na obývačke.
„ Koľko je hodín?“ Spýtal sa náhle.
Pozrela som na hodinky na zápästí: „ Devätnásť preč...“
„ Ideme?“ Navrhol.
Len som pokrčila plecami : „ Poďme.“ Vybehla som si hore po kľúčiky od auta a v momente som bežala po dvore smerom k autu. Goldsmith letel otvárať bránu.
Vôbec som už nevnímala cestu autom, za posledné dni som ju poznala až priveľmi dobre. Každý deň sme sa po nej s Goldsmithom hnali do firmy a vracali z nej. Do firmy, v ktorej sme boli v ostatnom čase viac než doma a do firmy, vďaka ktorej sme sa neprestajne hádali a nútene sme sa udobrovali, pretože kvôli časovej tiesni sme si taký luxus ako trucovať nemohli dovoliť.
Zaparkovala som pred firmu. Všetci robotníci už boli dávno preč, bolo teda, pochopiteľne, zamknuté. Goldsmith mal kľúče, teda odomykal a opäť za nami zamkol. Celou cestou budovou sme zasvecovali svetlá a očami počítali kusy nábytku a doplnkov v igelitoch a škatuliach. Dobre sme však vedeli, že je všetok.
„ Spolu?“ Otočil sa náhle Goldsmith.
„ Tak to bude naj...“ pripustila som. Len sme na seba kývli a začali sme odtláčať haraburdie z cesty.
Hodiny sme nerobili nič iné, len sme rozprestierali koberce, hádali sa, usporadúvali nábytok, škriepili sa, rozostavovali doplnky a popri tom všetko sme sa každú chvíľu trhali v zuboch ako zúrivé psy. Nečudo, že skôr videli ranný východ slnka než kompletne zariadené poschodie.
„ Mám toho dosť!“ Zrútil sa o piatej ráno na podlahu Goldsmith a vyzeral tak, že ho nič nedostane do práce.
„ A keď sa hodíš o zem, tak si myslíš, že sa tie zvyšné poschodia zariadia sami?“ Liezol mi na nervy ako malé urážlivé decko- čiže, ako vždy.
„ Aj ty by si si mala dať trochu pauzu, inak ti z tohto všetkého bude šibať ešte viac.“ Posadil sa s nohami vystretými pred seba a skúšal na mňa svoj prosebný pohľad číslo jeden. Tým jasne hovoril len jedinú vec: vieme to obaja, tak načo sa hádať? Aj tak ma poslúchneš!
Tento prvý zo svojich pohľadov využíval najčastejšie, pretože bol ako on. Nezáväzný, dotieravý a namyslený so šmrncom zvodcu. Opäť som nedokázala vnímať nič iné, okrem jeho očí...
„ Musíme to dokončiť a ty to dobre vieš.“ Pripomenula som mu unavene si šúchajúc oči.
„ To stihneme.“ Presviedčal ma aj keď do teraz tomu sám neveril. „ Zahrajme si ale najprv šach!“ Pokúšal ma vybaľujúc čisto novú šachovnicu zlatej a striebornej farby, ktorú sme kúpili iba čisto na dekoračné účely. Popri tom na mňa ešte stihol hodiť ďalší pohľad a ja som si už pokorne sadala na zem k hre. Ako to robí?!
„ Zlato alebo striebro?“ Pýtal sa na farbu figúrok, pochopiteľne.
„ Striebro.“
„ A máme hodinky?“
„ Pravdaže.“ Natiahla som sa po ďalšiu škatuľku. V nej boli zabalenú šachové hodiny, ktoré sa tiež nemali za normálnych okolností používať. Vybalila som ich a postavila vedľa šachovnice práve vtedy, keď Goldsmith ukladal na políčko posledného pešiaka.
„ Ideš.“ Vyzval ma a zapol hodiny. Potiahla som prvým pešiakom a udrela na časovač. Potom šiel Goldsmith.
Hrali sme necelú minútu a vyhrala som. Môj spoluhráč to očividne nedokázal prehltnúť a tak navrhol, aby sme teraz hrali podľa neho. Vraj on tak hráva stále.
„ A to je ako- hrať podľa teba?“
„ V oveľa rýchlejšom tempe. Veď sme predsa upíri! Dosť, že sa musíme skrývať pred ľuďmi!“
„ V poriadku, ale začínaš.“ Súhlasila som a nastavila som novú hru na hodinách. Položila som ich na to isté miesto, kde boli doteraz a Goldsmith tak bleskovo urobil ťah svojou figúrkou, až ma to šokovalo. Dala som sa však na to a preto som ani ja nemohla zaostávať. Len letmo som si premyslela ťah a posunula pešiaka do bojového poľa. Toho mi súper v zlomku sekundy vyrazil tak, že úbohá figúrka letela cez pol miestnosti. Naštvala som sa a môj hrací kôň mi poslúžil ako katapult pre jedného z jeho pešiakov.
Figúrky len tak lietali všade okolo nás a zvuk ich dopadu sa po takmer prázdnej miestnosti ozýval aj, keď sme už dohrali.
Teraz Goldsmith vyhral. Víťazne vzal hodiny do ruky a prezeral si ich ciferník.
„ Sedem a pol sekundy... Si pomalá! Ale musím uznať, máš viac figúrok na šachovnici než ja. Bohužiaľ, kráľ medzi nimi chýba...“ Opäť si ma doberal, keď teraz vyhral.
„ Aký si už z mojej prehry šťastný! Fajn, ale teraz hráme podľa mňa!“ Hodila som rukavicu na vojnové pole.
„ A aký je tvoj štýl?“ Očividne ho zaujala nová výzva.
„ Hra bude nechutne po-ma-lááá.“ Naťahovala som celú vetu ako Číňania rezance až mu to liezlo na nervy. Nanovo som rozostavala figúrky kým on upravil údaje na hodinách a spravila som prvý ťah. Bol neskutočne pomalý, dlho som rozmýšľala, kam umiestniť prvého pešiaka, aj keď to bolo v podstate jedno, a ešte pomalšie som viedla svoju ruku, kým konečne stlačila gombík na hodinách.
Dobre som vedela, že Goldsmith nenávidí, keď je niečo pomalé. Stále, keď sme niekam šli ma upozorňoval na to, aby som zrýchlila, aj keď sme často šli rýchlosťou nad 150km/hod a rovnaký bol aj v iných veciach, proste len nerád čakal a nerád niečo robil pomaly. Aj preto ťahal svoju figúrku rýchlejšie než ja a upírsky rýchlo sa snažil udrieť na hodiny. Nastavila som však nad ne dlaň a on udrel po nej. Nenávistne ma prerazil pohľadom.
„ Pomaly.“ Pripomenula som mu a on začal moju ruku pomaly tlačiť až ku gombíku. Stlačil ho ňou a popri tom ani nežmurkol, len ma držal pohľadom a keď hodiny začali zaznamenávať môj čas, odtiahol svoju ruku od mojej a nechal ma hrať. Sklopila som zrak od jeho gaštanovo-hnedých očí a tvárila som sa, že rozmýšľam nad ďalším ťahom.
„ Prečo to robíš?“ Opýtala som sa opäť rovnako, ako v knižnici.
„ Prečo robím čo?“
„ Nemysli si, že keď si mi vtedy v knižnici neodpovedal, že to teraz nechám tak! Prečo sa ku mne správaš tak, ako sa správaš?“ Potiahla som ďalšiu figúrku.
„ Ako sa k tebe správam?“ Nevedel si spomenúť.
„ Stále ma podpichuješ, zhadzuješ a robíš mi napriek. Prečo? Až tak veľmi ti prekážam?“
„ Si na ťahu.“ Pripomenul mi, keďže on už ťahal.
„ Nemeň tému a odpovedz mi! Prosím!“ Nedokázala som tak prosiť ako on, ale aj tak som to skúsila. Teraz sa zatváril nanajvýš bojovo: prekrížil si nohy v sede, založil ruky a mračil sa na mňa.
„ Nevidím dôvod, prečo by som ti mal niečo vysvetľovať. Ak ti vadí to, ako sa k tebe správam, je to len tvoj problém, nie môj! A ak si myslíš, že sa ti teraz budem klaňať a uctievať ťa ako božstvo rovnako ako ostatní, tak si na omyle...“
„ Aha, takže o toto ide... ty na mňa žiarliš.“ Až teraz som provokatívne spravila ťah figúrkou a vyhodila mu jedného pešiaka.
„ Na to si ako prišla?! Nežiarlim na teba!“ Vyhlásil zúrivo a ani sa nepozrel na šachovnicu, aj keď bol teraz na ťahu on.
„ Žiarliš. Teraz sa všetko točí okolo mňa a nie okolo teba ako to bolo doteraz. Pozri sa pravde do očí a priznaj si to: Ty si iba adoptívny syn, pokým ja som Frederikova vnučka, dievča, a aj keď ty opovrhuješ ženami, starí rodičia nie. Teba už majú plné zuby, všetkej tej tvojej ješitnosti, sebeckosti a intolerancie voči ostatným, ale ja nie som ako ty, som niečo úplne iné, než ich rozmaznaný nevlastný chlapec. Mňa majú prečo milovať, aspoň sa k nim za to správam trochu vďačne a to úprimne vďačne- ak tebe vôbec niečo hovorí toto slovné spojenie...“ Sklamane som sa mu pozerala do očí až by som takmer odprisahala, že mi vlhli slzami.
„ Nemôžeš vedieť, prečo som taký, aký som.“ Presviedčal takmer šeptom.
„ Môžem. Dobre vieš, že to, čo som povedala je pravda. Vieš to ty, viem to aj ja, vieme to obaja...“
„ Nič nevieš!“ Oboril sa na mňa zúrivo: „ Vôbec nič nevieš!“
„ Stačí mi to nič, ktoré viem. Prepáč, ale odchádzam...“ Postavila som sa od rozohranej partie. Vybehla som z malej miestnosti a rýchlo som zbiehala dolu schodmi. V tom momente mi bolo úplne jedno, že sme ešte nedozariaďovali budovu, že sa nebude mať Goldsmith ako dostať domov, bolo mi všetko ukradnuté... Jediné o čo mi šlo bolo to, aby som sa čo najrýchlejšie odtiaľto dostala preč.
Letela som po schodoch a potkýnala som sa o vlastné nohy aj o schody, komu však na tom záleží?! Nikomu! No ihneď som zmenila názor, keď som sa na jednom schode potkla tak, že som spadla a rútila som sa nekontrolovateľne dole. Nepočula som nič iné, len údery môjho tela o schody, rukami som si zakrývala tvár, nič som nevidela, no zrazu sa predo mnou zjavil z čista jasna Goldsmith a zachytil ma. Držal ma mrazivou rukou na schode a nedovoľoval môjmu telu ďalej padať.
Pozerali sme si navzájom do očí a všetko sme si bez slov vyčítali.
„ A vieš, čo ma na celej veci štve najviac?“ šepla som zlomene. Len potriasol hlavou v nesúhlase.
„ Že som si myslela, že by to medzi nami mohlo niekedy byť dobré... že by sme sa mohli niekedy mať radi... Ale mýlila som sa... Ja ťa v skutočnosti nenávidím, ale až teraz som si to dokázala skutočne priznať! Tak naivne som verila, že ti nie je pravda, že to je len chvíľkový pocit, ale to bola lož... Nenávidím ťa! Nenávidím!“ Postavila som sa zo schodu a vybehla som von. Už som sa mu nedokázala viac pozerať do očí. Teraz som netúžila po ničom inom, len byť úplne sama a už nikdy v živote ho nevidieť.


______________________________________________________________________________

Táto kapitola je trochu krátka, ale už sa mi sem nehodilo pokračovanie, proste mi to sem nesedelo a hotovo :) A prepáčte ešte, že som dnes nepripojila nijakú foto, chcela som sem dať fotku ich hry šach ale nikde som nenašla obrázok zlato-striebornej partie, takže sorry. :)