Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 9. Kapitola : K princovi patrí princezná...

Vytvořeno 02.10.2009 22:35:31 | Poslední změna 02.10.2009 22:40:08
Z reprákov sa ozývala skutočne bláznivá pieseň, ktorú som už možno mesiace nepočula a my s Goldsmithom sme na ňu tancovali čardáš. Ani netuším, kde vyhrabal cédečko s tou skladbou, ale oveľa bláznivejšie bolo, že by som na ňu čardáš v živote netancovala. Bola priam nestvorená pre tento tanec, ale takt a rytmus mala až pridobrý.
V nepretržitom záchvate smiechom, ktorý nás dvoch postihol už asi pred hodinou, keď sme začali tancovať, som opäť nechtiac kopla Goldsmithovi do nohy.
„ Au! Zase?! Ty určite žiarliš na to, že je taká pekná!“ Ohradil sa v záchvate smiechu šúchajúc si ju.
„ Samozrejme! Hlavne na tie blond chlpy ti závidím!“ Oboch nás chytil ďalší záchvat smiechu derúci sa cez basy piesne.
„ Prečo vlastne tancujeme čardáš?!“ Nedalo mi. Veď na narodeninovej oslave starého otca v Dánsku ho určite tancovať nebudeme.
„ Nepochádzaš ty náhodou zo Slovenska?“ Premeral si ma.
„ Pochádzam.“
„ A nesusedí náhodou Slovensko s Maďarskom?“
„ Len tak trošku...“ Pripustila som zdráhavo, keď mi došlo smerovanie jeho narážky.
„ Nie náhodou tak trošku veľmi?“ Spýtavo zdvihol obočie aby ešte viac vyzdvihol otázku v očiach.
„ No tak trošku viac...“ Ukázala som medzi prstami asi centimetrovú medzeru, ktorú som postupne zväčšovala.
„ Ale aj tak z toho nevyplýva fakt, že musím vedieť tancovať čardáš!“
„ Kto vravel, že musíš?“ Uškrnul sa a mne zamrzol úsmev na tvári v šokovanom výraze. On sa skutočne nikdy nezaprie!
Búrlivá skladba dohrala a vystriedal ju ďalší pomalý slaďák.
Goldsmith ku mne natiahol ruku a oči sa mu priateľskejšie zaleskli.
„ Ale valčík by si vedieť mohla...“ Uf... už viem niekoľko valčíkov, ale dobre som vedela, na ktorý myslí teraz: v ostatnom čase sme cvičili úplne prvú verziu valčíka, ktorú pre svoju „nemravnosť“ zatrhol (v čase keď tento tanec vznikol) sám pápež. Nebolo nutné ho vedieť, no v spoločnosti niekoľko storočí starých upírov sa to pokladalo za prejav vyššej vzdelanosti a Goldsmith ( a musím sa priznať, že aj ja) nemohol patriť len k tým priemerným.
Podala som mu ruku a on si ma opäť tesne privinul k telu tak, ako si to tanec vyžadoval. Až behom prvých krokov sme si usporiadali ruky do správneho držania a točili sme sa po vyprázdnenej miestnosti. Bolo to náročné... dokonca aj bez toho, že mne tanec nikdy nešiel, že nemám pamäť na kroky a aj keď viem, že musím spraviť krok vzad, vpravo, prísun a späť, urobím všetko v úplne opačnom poradí, alebo presne inak. Bolo ťažké nestúpiť môjmu učiteľovi opäť na nohu, ale najťažšie bolo asi sústrediť sa na jeho hrudi.
Celú dobu, čo je u mňa nasáčkovaný ma rozptyľuje svojou vôňou. Celá izba mi ním cítiť! Ale neprotestujem, je v skutku neodolateľná, aj keď sa pri nej skutočne dá len ťažko sústrediť... Nikdy predtým som nijakú podobnú zmes vôní necítila. Zmes limetky a mentolu spolu s pikantným akcentom čili a neskutočne sladkým a neopísateľným dozvukom, ktorý cítiť až úplne na konci prvého nádychu kúsku jeho ja.
„ A šaty už máš?“ Vytrhol ma z rozjímania. Keby vedel, na čo myslím, iste by tak nespravil.
Len som sa zasmiala, vymanila sa z jeho zovretia a pristúpila k odťahovacím dverám na šatníkovej stene. Otvorila som ich dokorán a ukázala som na desiatky vešiakov so šatami najrôznejších druhov a farieb.
Postavil sa pred ne a zamyslene si ich prezeral, no na tvári mu nebolo vidno nijaké emócie.
„ Spomínal som, že to bude ples?“
„ Spomínal, no a?“ Nadvihla som obočie pre zmenu ja.
„ Tam budeš musieť mať na sebe večernú róbu.“
„ Čo?!“ Vydýchla som šokovane: „ Večernú róbu?! A nemôžem mať na sebe toto?“ Vytrhla som zo skrine najbližší vešiak so šatami. Prečo boli práve letné a bavlnené?!
„ Ee.“ Pokrútil nesúhlasne hlavou.
„ Ale za týždeň musíš niečo vymyslieť.“ Zamyslene som zvesila hlavu. Mojou jedinou záchranou, bude očividne Silvy...

„ Smiem?“ Zaklopala som a pootvorila dvere na Silviinej izbe.
„ Jasné, poď ďalej!“ Nadšene ma pozvala k sebe a ja som vošla. Ako obvykle sedela na rozmernej mäkkej manželskej posteli, zízala do svojho notebooku a okolo seba mala porozhadzované množstvo papierov s náčrtmi pripevnenými na tvrdé tabuľky, ceruzky, gumy, strúhadlá a jej podomácky vyrobený katalóg farieb a materiálov látok. Inak mala v izbe poriadok, čomu sa čudujem, keďže v nej býval aj Ronald.
Dnes bol otec preč- služobný výjazd prosto nepustí- a tak bola Silvy v izbe sama a zase oduševnene pracovala na nejakom novom projekte, do ktorého sme my, obyčajní nesmrteľní nemali šancu nechať sa zasvätiť. Ako inak...
„ Čakala som, že prídeš! Dobre som to vedela, že nemáš ešte šaty.“ Konštatovala natešene.
„ No...“ Priznala som ticho.
„ Poď sem,“ Odhrnula stále nadšene hŕbu papierov z postele „ ukážem ti nejaké návrhy a ty si vyberieš.“ Bohužiaľ mi neostalo nič iné, iba poslúchnuť, ak som na plese chcela mať niečo oblečené.
Prezerali sme si všetky návrhy v počítači aj na papieroch ale nijaký ma dostatočne neoslnil. Možno až na jeden, ktorý sa mi zdal celkom k svetu, ale...
„ Ale prečo musia byť tie šaty cyklámenové?!“ horekovala som nespokojne.
„ Pretože v inej farbe nevyzerajú tak dobre.“ Obhajovala tú príšernú farbu Silvy.
„ Myslím, že by vyzerali lepšie v... napríklad šedej.“
„ Cs,“ Sykla na mňa. „ Uvidíme!“ A v momente našla návrh v počítači a upravila ho tak, aby sa na ňom dala meniť farba. A mala pravdu... Vo všetkých iných farbách rôznych odtieňov vyzerali tie šaty prosto... strašne a nevyhovovali bontónu.
„ Tak ti ich mám teda ušiť, alebo nie? Nezabúdaj, máš už len necelý týždeň!“ Napomínala ma rodičovsky.
„ Hmm...“ Premýšľala som nad niečím spásonosným. „ Tak áno.“ Uznala som však, keď mi nič nenapadlo.
Chvíľu na mňa bez slova pozerala, kým ja som stále rozladená cyklámenovou farbou hľadela na vzor na prikrývke.
„ Čo tu ešte robíš?“ Vyhŕkla nečakane. Nechápavo som na ňu pozrela.
„ Choď už! Idem ti teda šiť tie šaty!“
„ Ale prečo musím teda odísť?“ Nerozumela som stále.
„ Máš ešte niečo extra za lubom?“
„ Nie!“ Ohradila som sa.
„ Tak už choď!“
Neostalo mi teda nič iné, než s otvorenými ústami od šoku vypochodovať z rodičovského apartmánu. Pri práci Silvy nezniesla spoločnosť, už by som si na to mala konečne zvyknúť.

Utrápene som sedela v izbe na pohovke len v spodnej bielizni a klepala som si nechtami s prekrásnou francúzskou manikúrovou do pier od nervozity. Ani prekrížené členky pod pohovkou neveštili nič dobré.
Čo teraz? Za necelú hodinu sa začne ples a ja stresujem takmer nahá v izbe. Ale ja tam nechcem ísť! A prečo musím?! OK, sú tu tie morálne povinnosti, však starý otec by mi to predsa neodpustil a rovnako tak ani zvyšok rodiny, ale ako som len mohla súhlasiť s tým, že sa tam vôbec ukážem?! AAAAAAAA!!!!!! Goldsmith a tie jeho oči! Zišlo by sa zapísať si fixkou na ruku, že mu ich mám najbližšie vydlabať lyžičkou!
Prečo, prečo a ešte raz prečo som len taká naivná?! Musela som mu naletieť?! Musela?! Veď jemu by stačilo vyjsť za hranice tohto väzenia a mal by toľko partneriek na ples, že mňa by si nemusel ani všimnúť. Lenže nie, on musel zavadiť práve o mňa! Čo som komu urobila, že musím takto trpieť?! Už ani smrť mi nezabráni v tom, aby som sa niekoľko minút stala fabrikou na trapasy v Goldsmithovom sprievode pred zrakmi všetkých, čo sa budú nachádzať so mnou v jednej miestnosti. Toto bude potupné...
Ja chcem doma spať! Áno, najradšej by som teraz niekde spala a úspešne prespala všetko, čo sa bude diať. Ako keď som bola ešte dieťa... slabé, krehké dieťa, ktoré nezvládalo tie najmenšie tlaky okolia a položilo sa pri každej možnosti... Vtedy som spala, spala som skoro stála; keď sa doma dialo niečo, čo čoho som nechcela byť svedkom, keď boli búrky a ja som sa bála, keď mi umrel brat a ja som nedokázala zvládať ten žiaľ... Tie časy sú už nenávratne preč a teraz musím čeliť všetkému čelom na rovných nohách.
Silvy mi zrazu vtrhla do izby a ja som sa zmätene snažila skryť si tenkými rukami to najdôležitejšie.
„ Ty zase stresuješ?“ Oborila sa na mňa skladajúc si množstvo vecí z rúk. Šaty, doplnky, kefy na vlasy a všetky podobné hlúposti mi razom zaplnili celú izbu. Nečudo, keď som odmietla pripravovať sa na ples a vychádzať zo svojej izby z akéhokoľvek dôvodu...
„ Ani nie...“ Ozvala som sa poklepávajúc si pre zmenu po stehne.
„ Prestaň s tým, láskavo, lebo si prederavíš podväzky a mohla by si si obliecť šaty, keď som ti ich doniesla. Treba ti ešte spraviť vlasy!“ Aj Silvy má dnes napäté nervy ako som spozorovala.
„ WaW, tie sú super!“ Zobrala som jedny šaty z operadla pohovky. Boli celé z bielej látky posypanej drobnými zlatými kamienkami, takže nevyzerali príliš prezdobene ani žiarivo (biela silu lesku kamienkov pekne utláčala). Boli bez ramienok, z niekoľkých vodorovných pásov tejto zlatej látky zošitej dokopy a na vrchu, kde malo byť ramienko vedúce cez pravé plece bola prišitá extravagantná zelená kvetina. Prečo som ich len nemohla zbadať skôr?!
„ Tie sú moje.“ Objasnila mi Silvy a vytrhla mi šaty z rúk. Urazene som ohrnula peru, boli fakt nádherné.
No ale na sedačke ležali ešte jedny šaty- tie moje, a boli oveľa krajšie, než na nákrese. Bleskurýchle som si ich obliekla, aby bola Silvy spokojná a postavila som sa pred zrkadlo. Moja komorná módna návrhárka opäť nesklamala.
Mala som na sebe biele šaty taktiež bez ramienok z ľahkej látky a s nadýchanou sukňou obšitou niekoľkými spodničkami. Ani krinolínu či inú klietkovú konštrukciu nepotrebovala. Na týchto bielych „podkladových“ šatách zľahka ležala rovnako vzdušná cyklámenová časť, ktorá sa mi tiahla od ľavého vrchu čiat, kde začínala podobne netradičnou kvetinou, odtiaľ sa mi rozbiehala po bokoch, kde bola na pravej strane upevnená (okrem iných miest) striebornou dekoratívnou snehovou vločkou. Látka sa mi ďalej ťahala za chrbtom po dlhej sukni. Už len doladiť účes, doplnky a líčenie a bude to dokonalé- uvedomila som si na konci rozjímania.
Otočila som sa k svojej štylistke a zistila som, že tá je už dávno oblečená do svojich gracióznych šiat a práve dolaďuje komplikovaný vysoký účes pozostávajúci z množstva kučierok vyčesaných nahor drobnučkou korunkou. Nebola síce ešte nalíčená, no od zrkadla sa ku mne otočila s dravým výrazom a mne bolo jasné, že jej neupravená neujdem.
A ani sa mi to nepodarilo aj keď som nemienila protestovať. Len som si ticho sadla na jednu z pohoviek, zavrela som oči a nechala som robiť Silvy svoju prácu. Ticho, bez pohnutia som vnímala jej rýchle pohyby líčidlami po mojej pokožke pachy prípravkov. Netrvalo dlho a táto plejáda kozmetických úkonov bola na konci. Silvy však so mnou ešte neskončila. Moje vlasy si nechala ako zlatý klinec programu. A ja som nechala svoje oči naďalej zatvorené...
Aspoň do chvíle, kým so mnou definitívne neskončila : „ Otvoríš oči?“ Vyzvala ma. Urobila som tak.
Pred sebou som zbadala zrkadlo, ktoré mi Silvy vtláčala medzi prsty. Odrážalo pochopiteľne mňa, ale takmer som sa v ňom nespoznávala. Poznala som jedine svoju bielu, porcelánovú pleť. Lesklé pery s jemným fialkastým nádychom a oči s jedinou striebornou bodkou vo vonkajších kútikoch mi však pripadali neznáme. Pery boli väčšie a výraznejšie od mojich a oči o niečo špicatejšie a žiarivejšie, inak som na nich nebadala výraznejšie zmeny. Boli rovnako tmavé akoby zvýraznené kontúrkou ako doteraz. A plus ten účes... siedme nebo.
„ Konečne si pripravená vyjsť z tejto izby.“ Zahlásila Silvy potom, čo si ma poriadne prezrela a upravila posledné nezrovnalosti na mojej tvári, aby bola ešte dokonalejšia.
„ A čo ty?“
„ Ja sa ešte musím upraviť,“ prehliadala si svoju už aj tak bezchybnú tvár v zrkadle „ a okrem toho, máte s Hectorom vítať hostí. Už ťa iste vrele očakáva, keďže ich musí vítať sám.“
„ Ach jaj...“ Povzdychla som si.
„ Radšej už skutočne choď, inak sa odtiaľto už nepostavíš, ako ťa poznám,“ zasmiala sa na mne.
Sťažka som naposledy vydýchla a skutočne som sa proti vôli všetkých svalov a orgánov postavila. Obišla som pohovku a čo najladnejšie (niekde začať treba) som prešla až k dverám.
„ A pomaly.“ S úsmevom ma upozornila mama.
„ Neboj sa.“ Odvetila som, jemne som sa uškrnula a konečne som vyšla na chodbu. Pomaly a nečujne som kráčala po dlhom koberci a užívala si atmosféru tu hore.
Nikto tu nebol, bola som úplne sama, keďže skoro všetci boli dole. Započúvala som sa do zvukov hudby a rozhovorov a sledovala som obrazy a tapetu na stenách v úplnej inej škále farieb, než som ju videla doteraz. Všetko bolo akoby úplne iné, zahalené jemným rúškom prítmia. Až sa mi odtiaľ nechcelo odísť. Niekde sa však tento raj v dome skončiť musel a ja som si až príliš skoro musela zastať na okraj pekelnej priepasti.
Špičkou topánky som sa dotýkala prvého horného schodu, na ktorom som zastala a až tu ma chytil druhý nával strachu. Ako to ja len, preboha, všetko zvládnem?! Vedela som však, že keby som na tom schodisku stála ešte chvíľu, otočila by som sa na opätku a ušla najďalej, ako by som dokázala. Preto som radšej zvolila (zatiaľ) neškodnejšie cestu- priamo vpred. Trochu som si nadvihla sukňu ako ženy v dobových filmoch aby sa mi lepšie kráčalo a pomaly som zostupovala zo schodu na schod.
Prišli ďalší hostia. Zaklopali klopadlom na dvere a Goldsmith im otvoril. Do domu vošiel starší manželský pár ľudí. Zvítali sa s Goldsmithom a z ničoho nič na mňa šokovane upriamili svoje oči a nechcene si nechali pootvorené ústa. Môj tanečný partner nechápal, čo ich tak zarazilo a tiež sa otočil smerom ku mne. Zbadal ma. Uškrnul sa a zablysli sa mu oči, zároveň prestali hrať hudobníci v sále, aby urobili prestávku medzi dvomi skladbami. Po chvíli ma sledovali všetky páry očí na chodbe a mne sa vybavila známa veta z rozprávky: Keď princezná vošla do miestnosti, princ onemel od úžasu a hudba prestala hrať...


__________________________________________________________________________

Ospravedlňujem sa, že to tak dlho trvalo, ale skutočne nestíham, a to sa ešte školský rok ani poriadne nezačal, takže moje tempo písania sa istotne nezlepší, no budem písať aj naďalej, keď budem môcť. Dúfam, že budete mať so mnou strpenie a vydržíte čakať...
Na druhej strane, mám zase pridávať ktoré obrázky :) Nechala som sa inšpirovať Wampire Girl (ak sa nehneváš) a aj ja som svojím postavám začala vyrábať "kartičky" (alebo ako to nazvať) no teda aspoň tým, ktorých viem, kto by sa na nich z hercov alebo kohokoľvek iného podobal. Dnes pridávam Silvy a na budúce...? sa uvidí :)