Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Poviedka - druhá časť. SPOILER!

Vytvořeno 14.02.2009 19:41:49 | Poslední změna 14.02.2009 19:43:06
Aj toto je od Dory :)

....................................................................................................................................

Doma som bola za minútu. Zastavila som sa, aby som preskúmala okolie. Pach toho odporného stvorenia tu nebol, hoci som si ho ešte stále vedela živo predstaviť. Počúvala som, či nezačujem zvuky, ktoré tu nemali byť, no okrem potoka, ktorý TU nebol, tu bolo všetko úplne rovnaké ako vo Forks.
Vybehla som do domu za pol sekundy a otvorila som dvere. Jacob s Renesmee sedeli na gauči, Jacob mal ohromnú pažu prehodenú cez jej plecia a ona mu hlavou spočívala na hrudi, hľadiac na veľkú plazmu, dar od Carlislea. Obaja na mňa prekvapene pozreli.
„Ahoj, Bella, nevedeli sme.... prečo nie si v škole?“ spýtal sa Jack a zložil z Renesmee ruku.
„Poďte sem,ô prikázala som im ostrým hlasom. Ani som sa nesnažila upokojiť, nemalo by to cenu. O chvíľu som mala bojovať, potrebovala som svoj hnev.
Renesmee a Jack sa postavili a prišli ku mne trochu nesvoji.
Zdalo sa mi, že sa stalo niečo, o čom by som nechcela vedieť ani o sto rokov Renesmeeinej existencie, ale teraz (nanešťastie) o to nešlo.
„Budete musieť na dva dni odísť. Pôjdete do Denali, za Tanyou a Katy.“
„Prečo?“ spýtala sa moja múdra dcéra.
„Natrafili sme na jedno stvorenie... niečo nebezpečné.“
„Preto tak odporne smrdíš?“
„Smrdí? Náhodou pekne voniaš, Bells - nič v zlom, už som si zvykol an ten normálny zápach. Ale okrem neho je tu aj niečo, čo ho... tlmí.“
„Vďaka, Jacob,“ odvetila som namrzene. „A teraz by si sa mohol premeniť a ujsť s Renesmee na chrbte. Och, a,“ zatiahla som ho trochu od Nessie, hoci som vedela, že počuť nás bude aj tak, ale bol to prejav, že toto by počuť nemusela. „Ak sa o niečo pokúsiš za tie dva dni, ja sa to dozviem,“ poklopala som mu mramorovým prstom po spánku. „A v Denali si dávaj pozor, hoci si nemyslím, že by sa k tebe Tanya alebo Kate priblížili cez ten smrad a odpor, čo k tebe budú cítiť. No varovať ťa bude pre Nessie istejšie a férovejšie.“
„Ďakujem, mami,“ zašepkala namrzene.
„Nessie, to isté platí aj pre teba. Nechcem byť prvá matka, ktorá by musela súhlasiť so sexuálnym životom svojej sedemročnej dcéry.“
Renesmee sa zaškerila.
„O to sa nemusíš báť. Nemusíš s tým súhlasiť,“ poznamenala jedovito.
„Nechcem sa hádať. Teraz na to nie je vhodná chvíľa, Edward na mňa čaká. Vráťte sa o dva dni, budeme tu.“
„Je nebezpečný? Ten tvor?“
„Neviem. Ale nebude nebezpečnejší než ja a tvoj otec, to ti sľubujem.“
Bola som si istá, že nie je nebezpečnejší ako ja a Edward. Predsa len, ak boli povesti o vlkolakoch pravda, boli to len obyčajní ľudia meniaci sa v noci na vlkov. To by nemal byť problém.

O päť minút som bola naspäť pri Edwardovi. Stál pred školou, ktorej okolie bolo ľudoprázdne, dokonca vlkolakoprázdne, cítila som len ten starý pach, ktorý tu vlkolak zanechal.
„Tak, ako? Stalo sa niečo?“ spýtala som sa nedočkavo, keď som k nemu prišla.
„Volali nás do zborovne asi pred minútou. Ideme tam?“
„To je na tebe. Je bezpečné ísť tam?“
„Ak je to kvôli nemu, o čom nepochybujem, a bude tam... zborovňa je malá, jeho pach bude silný ako vtedy na chodbe. Veľmi ľahko by sme mohli toho jedného učiteľa čo tam bude zabiť a hneď sa vrhnúť na vlkolaka.“
„Tak to si beriem človeka.“
„Nechcem nikoho, kto za to nemôže, zabiť. Zabijeme len vlkolaka. A potom odídeme.“
„Jasné,“ odvetila som. Jasne, bolo by zlé zabiť človeka. Nevynného človeka.
Zamierili sme spolu do vnútra školy. Jeho pach sa tu rôzne prerýval chodbami, no na niektorých miestach sa už rozšíril aj ďalej, takže nás ovievali rôzne silné vlny pachu, z ktorého nám obom bolo na zvracanie.
„Ehm... Edward, ako to, že sme zvracali?“ spýtala som sa ticho, keď sme prechádzali popri učebni trigonometrie.
„To, že sme upíri, neznamená, že nemáme také potreby ako ľudia, ak v sebe niečo máme. Nemôžeme v sebe napríklad také jedlo mať navždy. Pamätáš, ako si ma donútila jesť... to niečo? Ani neviem, čo to bolo... ale bolo to odporné. Tak som to musel nejako vylúčiť.“
„Vyzvracal si to?“
Edward znechutene skryvil tvár a potom na mňa pozrel s čudným výrazom na tvári, niečo ako : „Tak takto presne nie“.
„Ó, fuj,“ zvraštila som čelo, keď som si uvedomila, čo musel urobiť. „Chudáčik.“
„No tak presne pre toto tak neradi jeme. Je to odporné a musíme to zo seba dostať. Čo to vlastne bolo?“
„Eh... pizza?“ už som si sama nebola istá. Bolo veľmi ľahké spomenúť si, ako perfektne Edward vyzeral, keď si z toho „niečoho“ odhryzol, ale akosi som sa nepozerala na jedlo, skôr do jeho očí.
„Ale je to jedno... sme tu,“ zastal a ja hneď pri ňom.
„Cítiš to?“ spýtal sa ma znechutene. Prikývla som.
„Zadrž dych. Hovoriť budem ja. Nebudeš dych potrebovať, ak nebudeš hovoriť.“
Poslúchla som ho a prestala som dýchať. Bol to čudný pocit. Cítila som v mŕtvych pľúcach trochu vzduchu, no bolo zaujímavé nevypustiť ho a pri tom sa necítiť zle. Ako človek by som to dlho nevydržala, vzduch by mi chýbal, ale teraz to bolo len mierne nepríjemné. Bola som si istá, že môžem nedýchať aj celé hodiny a nebude mi to robiť ťažkosti.
Edward otvoril dvere a vstúpil prvý. Keby nám obom nehrozil útok vlkolaka, ako pravý gentleman by mi podržal dvere a vpustil by ma prvú, no takéto situácie boli rizikové, takže musel prvý nabrať vzduch do pľúc a ochutnať ho. Zdalo sa mi, že neochutnať vzduch a nevedieť tak o prekážkach okolo bolo najhoršie, čo sa mi mohlo počas nedýchania stať.
„Dobrý deň, pani Lakeyová, volali ste nás?“ počula som pred sebou Edwarda a tak som vošla tiež. V miestnosti okrem starej pani za ešte starším počítačom nebol nikto. Pozrela na nás spoza hranatých rámov okuliarov visiacich na golárovitej retiazke. Premerala si nás bez nejakého vyššieho záujmu.
„Mená?“
„Bella a Edward Cullenovci.“
Pozrela do poznámok načmáraných veľkými písmenami. Samozrejme sme už obaja vedeli, o čo ide - Edward hlavne cez jej hlavu, ale hlavne z jej poznámok, ktoré sme si okamžite preštudovali, takže som už ovládala aj rozpočet tejto školy - ale museli sme zachovať obraz ľudskosti, a tak sme čakali, kým nám to roztraseným hlasom stará pani povie.
„Máte tu odkaz,“ odpovedala nám. Novinka.
Edward ma šťuchol a veľmi potichu a rýchlo, tak, že to pani Lakeyová nemohla vidieť, ani keby mala o 40 rokov menej, začal šepkať.
„Bol nervózny, keď tu bol. Vraj vyzeral ako tulák, akoby ho niekto naháňal. Bol špinavý a šaty mal roztrhané. Topánky nemal. Na celom tele mal škrabance.“
„Bol tu mladý muž čudného vzhľadu a povedal, že by sa s vami chcel stretnúť o pol hodinu na tejto adrese,“ pani Lakeyová podala Edwardovi malý lístok.
„Ďaukejeme, pani Lakeyová.“
Vyšli sme von a Edward mi dal prečítať lístok. Bola to adresa starého skladiska, okolo ktorého sme išli prvý krát keď sme sem prišli.
„Ideme tam?“ spýtala som sa.
„Áno. Tam ho môžeme zabiť bez toho, aby sa to niekomu zdalo čudné. Jeho mŕtvolu doriadime, nech to vyzerá, že bol ubitý na smrť, nebudeme piť krv. Bolo by to to najnechutnejšie, čo som kedy pil. A ja som už pil všeličo.“