Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

poviedka - tretia časť SPOILER

Vytvořeno 17.02.2009 15:36:53 | Poslední změna 17.02.2009 15:37:54
Tak toto je asi koniec. Chcela som tam aj opísať chudáčika Daniela, ale čo už... taký pekný vlkolačik a nezaslúži sa mu pozornosť.... (inak , je bude ešte štvrtá časť - posledná , autor : Dora)



O päť minút sme vyšli z lesa priamo za spomínanou továrňou. Bola to veľká budova, vyzerala, akoby v nej kedysi vyrábali niečo jednoduché, nijaké miesta pre ťažkú techniku, nijaké ploty. Celá stavba vyzerala skôr ako zrúcanisko, hoci si zachovávala svoju pôvodnú veľkosť.
Vošli sme cez jedno z okien, stále sledujúc vlkolačí pach, ktorý tu bol stále silnejší. Keď sme stáli na rovných nohách (Edward išiel prvý a pomohol mi), okamžite sme sa prikrčili, pripravení na útok. Nikde okolo nás sme nezachytili nijaký pohyb, ani Edward sa nezdal byť znepokojený.
;„Poď,“ zobral ma za ruku a ťahal ma ľudskou rýchlosťou asi desať metrov od steny. Stál tu malý, starý, rozheganý stolík, a na ňom ležal mobil. Stará Nokia, typ, ktorý snáď ani Cullenovci nezažili. No Edward ho skúsene zobral do ruky a vyťukal nejaké číslo. Dve sekundy čakal, počula som iba dlhé tóny naznačované, že mobil s takýmto číslom zvoní.
„Prekvapený?“ spýtal sa Edward, keď tóny prestali a ozvalo sa len ticho.
„Čo to má znamenať? Ako ste vedeli...“ počula som hlas z telefónu. Edward sa uškrnul. Ak si tento chudáčik myslel, že sa z neho na chvíľu stal prenasledovateľ, práve sme ho uviedli na pravú stopu.
„No to vieš, nemáš sa zahrávať s niekým, o kom nevieš všetko. Ja viem o tebe všetko, čo potrebujem.“
„Nechcem boj!“
„Viem, že nechceš boj,“ odvetil Edward pokojne, čo však určite nemalo upokojiť vlkolaka, ktorý sa zrejme išiel zbesnieť. Predstavila som si nejakého teenegera so zbraňou v ruke ako ohrozuje nejaké štátne zariadenie a komunikuje s vyjednávačom. Lenže Edward nebol vyjednávač snažiaci sa zachrániť kopu životov, Edward bol upír odhodlaný zabiť vlkolaka. A ja s ním.
„Nemôžeme urobiť, čo žiadaš. Nie sme stvorení na to, aby sme robili niečo také.“
„Počul som o vás!“ zvolal zúfalo. „Počul som, že ste sa spriahli s meničmi a vzdorovali kráľovskej rodine! Prečo by ste to isté neurobili pre mňa? Pre nás?“
„Urobili sme to, pretože prišlo k nedorozumeniu. Išlo o našu vlastnú krv. Nemôžeme sa pliesť do tisícročia trvajúcej vojny. Je iné bojovať za vlastnú slobodu a pravdu ako za to, čo my sami odsudzujeme. Si korisť. Aj pre nás.“
„Vedel som to!“ vlkolakov hlas nabral nahnevaný podtón. „Vedel som, že ste rovnakí. Vedel som, že keď na to prídete, jediné, čo vás zaujíma je boj. Ale ja už nemám čo stratiť, mne je to jedno!“ na konci to už kričal. Pozrela som sa na Edwarda. Jeho tvár bola pokojná a vyrovnaná, ako vždy, nezdalo sa, že by ho zaujímalo, čo sa deje vo vlkolakovej hlave.
„Je tu?“ spýtala som sa veľmi rýchlo a potichu.
„Áno. Preto ho počujem.“
Nezdalo sa, že by si vlkolak niečo všimol.
„Tak čo, nič mi na to nepovieš?“
„Dany, prosím ťa, upokoj sa. Nechceme s tebou bojovať. V pokoji odíď a snaž sa žiť si svoj život. Žiť, jasné? V nijakom prípade sa Volturiovcom nesnaž pomstiť. Jasné?“
„Nechaj si svoje upírske reči pre druhých! Ak mi nepomôžete, pôjdem na nich sám!“
Ozvalo sa pípanie. Zložil.
„Čo teraz?“ spýtala som sa potichu.
„Chce nás prinútiť.“
„O čo vlastne ide?“
Edward si vzdychol, položil mi ruku na kríže a veľmi pomaly aj na ľudí sa pohol okolo stolíka ďalej, ja držiac krok s ním. Zdalo sa, že nemá smer. Najprv mi pomalou chôdzou ukázal, že nikam nejdeme, že len kráčame do kruhu po obvode celej miestnosti (ktorá určite nebola výrobná) a potom sa mi prihovoril.
„Volá sa Daniel Erdwin. Je to vlkolak z okraja Gobi, Ázijskej najväčšej púšte. Jeho rodičov Volturiovci zabili pred troma rokmi, no on utiekol za pomoci svojho stvoriteľa Adama Rieleho. Pred mesiacom však Demetrij vypátral Adama a zabil ho, nevediac, že existuje aj Dany.“
„Ako je to možné?“ skočila som mu do reči. „Ako to, že najlepší stopár na svete nerozonal ani dva pachy vlkolakov?“
„Ty si ho cítila. Si síce ešte stále mladá a všetky pachy prežívaš silnejšie ako my, ale pach vlkolaka je rovnaký pre všetkých. Ty len pociťuješ silnejšie nutkania zabiť ho, pretože tvoja prirodzená zdržanlivosť nie je naučená na jeho pach. Ale predstav si, že stopár pociťuje všetko oveľa intenzívnejšie, myslím tým pachy. Dokáže stopovať ľudí a upírov, no vlkolačí pach nepozná, nevie, aké odlišnosti má hľadať, a hlavne, čo má urobiť preto, aby ich našiel. Nijaký upír sa nemôže v prítomnosti pachu vlkolaka poriadne nadýchnuť, a stopár musí. Preto ani nezvážil možnosť, že všetci vlkolaci sú zničení. Bohužiaľ sú na svete už len traja vlkolaci a Dany je jedným z nich.“
„Bohužiaľ?“ spýtala som sa pochybovačne.
„Bella...“ Edward sa zastavil a pozrel sa mi do očí. „Vlkolaci sú rovnako živé bytosti ako my či ľudia. Ľudia sú korisť, a správame sa k nim s väčšou úctou ako k nepriateľovi, a to nie je správne.“
„Myslela som si, že zastávaš názor...“
„Bol som zbavený myslenia, keď som sa s tebou o ňom naposledy rozprával. Pravda je taká, že vlkolaci nie sú všetci zlí, sú rovnakí ako my - Juh a Sever. Oni sú však skôr potriedení po... kontinentoch.“
„Takže ďalej?“
„Príbeh? Dany sem prišiel, lebo počul o najväčšej vzbure v dejinách - upíri proti upírom, ktorá sa skončila bez hocijakého úmrtia na ktorejkoľvek strane. Počula o Cullenovcoch, že sme jediní, ktorí sa vymykajú upírskym pravidlám a nepijú ľudskú krv. Myslel si, že chováme k Volturiovcom rovnakú nenávisť ako on.“
„Ako to, že o tom toto všetko vieš? Myslela som, že vidíš iba to, čo si človek... upír, menič alebo vlkolak myslia v tú chvíľu, ako im myšlienky čítaš, to Aro vidí všetko...“
Edward vykrivil kútiky úst v miernom úsmeve. Pokrivenom - mojom najobľúbenejšom - no akomsi trpkom.
„Danymu sa všetky myšlienky splietajú v hlave úplne stále, každá jeho myšlienka, každé slovo je nimi prepletené.“
„A čo chce teraz urobiť? K Volturiovcom sa nedostane a ak sa oni dostanú k nemu, o čom nepochybujem, keďže vo Voltere ho bude každý cítiť...“
„Jemu je to jedno. Počula si ho - nemá čo stratiť. Musí to skúsiť.“
„Tak ho nechajme. Proste zomrie.“
„Lenže Aro sa ho najprv dotkne. Uvidí nás. Uvidí jeho spomienky a bude vedieť, že na svete sú ešte dvaja vlkolaci, kde sú, a oni nebudú varovaní.“
„Och, nie,“ zaskučala som. Moja myseľ už opäť bola niekde omnoho ďalej ako jeho a to, čo ma napadlo, bolo pre mňa ako silný úder do žalúdka.
„Správne som pochopila, že ho musíme zabiť alebo nás budú prenasledovať Volturiovci?“
„Ty vieš, prečo.“
„Áno, viem.“
Bolo to jednoduché. Musíme ho zabiť. Hotovo.
Akurát... na svete zostanú dvaja poslední vlkolaci.
„Pošleme im anonym,“ sľúbil mi Edward a ja som sa zasmiala. Áno, varujeme ich, než čo najviac hryzú a zabíjajú, lebo tento svet potrebuje novú várku vlkolakov. Budú už len zlí a dobrí, a zas bude svet o poznanie zaujímavejší.
„Ako ho zabijeme?“ spýtala som sa.
„Ja ho zabijem. Ty nebudeš robiť nič, iba tu zostaneš.“
„Preto som sem neprišla! Okrem toho, prečo ho nepočujem?“
„Medzi nami a ním je osem kusov kameňa, osem stropov. Nemôžeš počuť, ani keby hovoril. Nemôžeš počuť jeho tlkot srdca.
„Ako tlčie také srdce?“
„Ako srdce človeka, keď je v maximálnom nebezpečí.“
„Prečo?“
„Majú priveľa adrenalínu v krvi, to si nevšímaj.“
„A... ako sa dajú zabiť?“
„To ti nepoviem, nepotrebuješ to vedieť.“
„No tak!“ žobronila som. Bolo od neho drastické, nechať ma tu, kým on pôjde ohrozovať svoju a tým aj našu existenciu.
„Zlatko, pôjdeš do Denali. Jasné?“
Zamračila som sa na neho.
„Jasné?“ opäť ma oslovil a teraz už mal v hlase jasnú hrozbu.
„Idem domov. Tam ťa čakám a do Denali ideme spolu. Jasné?“
„Dobre. Čakaj ma tam. Opováž sa urobiť nejakú hlúposť.“
„Och, a kde si bol ráno?“
„To má čas potom.“
Odfrkla som, no on si ma k sebe pritisol a pobozkal ma, a tak som nemala možnosť protestovať.
„Uvidíme sa doma.“