Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

1. poviedka - SPOILER Twilight!

Vytvořeno 08.02.2009 15:55:05 | Poslední změna 08.02.2009 15:58:04
Tak táto poviedka nie je odo mňa ale od Dory. Má 4 časti a všetky tu budú v priebehu času uverejnené. Užite si ju!

................................................................................................................................

Keď vám na hlavu dopadajú veľké kvapky vody a okolo vás prechádzajú autá a špliechajú o vás ďalšiu, navyše špinavú vodu, asi vás to naštve. No nie, ak máte pokožku mramorovo tvrdú a necitlivú voči poveternostným podmienkam. Bubnovanie ľadovo studenej vody som ani nevnímala, hoci jej zvuk bol hlasný ako keď dopadá dážď na strechu auta. Celé moje sústredenie bolo niekde ďaleko. Sedela som na obrubníku pred Antonyho strednou a hľadala to, čo mi teraz asi chýbalo najviac (ak nerátam silnú páľavu v krku, ktorá mi tak silno bránila v sústredení). Rozprestrela som štít vo svojej hlave po celom areále školy a hľadala teplé vedomie, to, z ktorého vyžarovala dokonalá sila a kľud. Celý kilometer okolo mňa bol však zaplnený len nudnými, všednými mysľami ľudí. Prehľadávala som okolie zas a znovu, vedela som, že by sa mohol zjaviť za pár sekúnd. Lenže nikde nikto zaujímavý. Ani náznak upírskej nezvyčajnosti. Sakra!
Zvuk zvončeka bol tak ohlušujúci. Zaplnil mi mozog, až sa mi zahmlilo pred očami. Nenávidela som ten zvuk. Keby som bola človek, určite by som z obrubníka zletela na rozmáčanú zem pokrytú jemným, dažďom zbičovaným trávnikom. Keby sa tak stalo, Alice by ma zabila. Doslova a do písmena by ma roztrhala a spálila.
Vstala som a pocítila na pokožke svoj kabát o trochu ťažší ako obyčajne. No dobre, nezabije am, ale aspoň rozseká. Vraj je veľmi nepríjemné sa dávať dokopy... a z toho, ako som počula pri takomto čine kričať iných upírov som si bola istá, že aj to trhanie je drastické.
Kráčala som ku škole a stále nespúšťala svoj štít z okolia školy. No dobre, Kanada možno nebola najlepší nápad. Ale kde by ste sa utiahli vy, keby ste mali ísť do temnej, stále zamračenej krajiny, kde prší a len pár dní do roka je slnko? No dobre, pohoda, ale keby sa váš výber zúžil len na niekoľko oblastí preto, po koľkých rokoch tam idete? Museli sme si vyberať podľa toho, kde Cullenovci neboli aspoň sto rokov, aby si na nás, teda na nich už nespomínala nijaká generácia. A mne sa do Južnej Ameriky ešte nechcelo. Tu sa mi páčilo. Bolo to tu rovnaké ako vo Forks... no dobre, trochu viac zima, ale to som si akosi nevšimla.
Niekto do mňa strčil a ja som zasyčala, keď ma vychýlil zo smeru, pretože som práve na okraji tej kilometrovej hranice zachytila nejaký pohyb. Nebol to upír, nebol to človek... bol to... bolo to niečo. Bolo to niečo, čo bolo známe. Akási zmes človeka a toho, čo mi bolo tak známe z tých siedmych rokov, no tak otrasne čudné. Bolo to vedomie, ktoré som nedokázala chrániť, nie preto, že bolo ta ďaleko, ale preto, že bolo, akoby som bola nakazená, keď ho chránim. Odporné, zvrátené, tragicky nečisté. Nebezpečné.
Rýchlo som svoj štít z toho stvorenia stiahla. Lenže nestačilo mi len orysovať jeho telo, musela som stiahnuť štít aspoň meter od neho, aby som ho necítila. Fuj. Narovnala som sa a hľadala ďalej, cestou na hodinu biológie. Hneď prvá hodina, a tak zaujímavá. Niežeby ma to učivo bavilo, vlastne som ho už raz brala, ale biológia vo mne prebúdzala veľmi zaujímavé, hoci hmlysté spomienky. Dnes to bolo známe, učivo prvého ročníka. Na to najzaujímavejšie si budem musieť počkať ešte dva roky, zatiaľ je to bezvýznamné.
Prežila som to (ha-ha) a pobrala sa na ďalšiu hodinu. Edward sa ešte stále neukázal. Keby som mohla. plakala by som, ale slzné kanáliky som mala mierne studené.
"Milé od teba, že si počkala," zašepkal mi do ucha milujúci, medový hlas. Rýchlo som sa zvrtla. Kráčal popri mne, čarovne sa vyhýbal ľuďom okolo, náhliacim sa na ďalšiu hodinu, a mierne sa usmieval.
"Edward!" vydýchla som. Ako to, že som si jeho prítomnosť neuvedomila?
No, vlastne som to vzápätí pochopila. Môj štít ešte nebol dokonalý - dokázala som síce chrániť kilometer priestoru okolo seba na každú stranu, no potom som neuchránila asi tak meter okolo mňa. To bolo to, čím som sa zapodievala málo (a poviete mi, kedy? V noci nie je čas a cez deň... sa nájde málokedy!), takže to malo dostatočné chyby.
"Necítila som ťa. Ale hľadala som ťa!"
"Áno, a preto si zostala úplne nechránená. Vidím ti do hlavy ako do otvorenej knihy."
Rýchlo som štít stiahla a obalila sa v ňom. Už nie je potrebný, okrem toho odporne špinavého tvora tu nie je nič nezvyčajné. A toho som už celkom automaticky vylúčila spod svojej ochrany - preto v nej bola pár metrová diera.
"Kde si bol?" spýtala som sa ho. Usmial sa na mňa.
"Potom."
Zbytok dňa sme strávili tak ako vždy - nie, neučili sme sa. Vlastne som sa “cvičila“ - odstraňovala som zo svojej mysle štít, aby mi mohol Edward čítať v myšlienkach tak pevne len pre neho, že opisovať to by bolo na cenzúru.
Keď sme išli na obed, Edward zrazu zavrčal. Chápala som, prečo - aj mňa to ovanulo. Odporný smrad, horší ako Jacobov, horší ako čokoľvek na tomto svete. Prevracal sa mi z neho žalúdok, chcela som hrýzť, chcela som utekať, chcela som robiť hocičo, čo by zo mňa vypustilo tú beštiu, ktorá sa vo mne zvierala, ten adrenalín, ktorý mi v krvi nemal ako kolovať - potrebovala som zabiť, lebo nezabiť bolo tak namáhavé. Jediné, čo ma držalo, boli dve silné ruky, tak silné, že som nemala šancu. Obaja sme boli neskutočne silní, silnejší než hocikto v tejto budove, než hocikto v tomto meste, ale teraz sme boli silnejší než hocijaký upír na celučičkom svete.
Ani som si neuvedomovala, aký zvuk mi vychádza z hrdla, že ľudia od nás bočia, keď vidia náš zápas, že si konečne uvedomujú našu nebezpečnosť, ktorá bola teraz neskutočná. Boli sme zvieratá... a bažili sme po krvi.
Nie, nechceli sme krv ľudí. Tá bola absolútne nepodstatná. Ten oheň, ktorý mi opantával hrdlo, bol zanedbateľný. Ja som nechcela krv PIŤ, chcela som ju preliať, chcela som ju vypustiť žilami niekoho iného, bytosti, ktorá bola len pár metrov odo mňa, ktorá ta NEMALA byť. Odporná, zvrátená, podlá. Nechutná. Nebezpečná. Menej, ako my, ale nebezpečná.
Skoro som si neuvedomovala, ako ma Edward ťahá preč, kým za nami nezavrel dvere a mne sa uvoľnil nos. Naplo ma a na dlážku dopadlo niekoľko zvratkov - jed a krv. Aj Edward sa neovládol, ale on mal v sebe krvi viac takže som musela odskočiť.
„Čo je to?“ spýtala som sa tak rýchlo, že ma mohol počuť len on. Môj hlas bol nahnevaný, zhnusený. Pozrela som na neho - jeho oči boli čierne ako uhoľ a bola som si istá, že moje sú také tiež, pretože som ich ešte pred piatimi minútami mala tmavo-zlaté.
„Najodpornejšia bytosť, akú tento svet stvoril. Vlkolak.“
Striasla som sa. O vlkolakoch som toho veľa nepočula, no bola som si istá, že musia byť ešte horší ako meniči. Smradľaví, divokí, hladní.
„Vie o nás?“
„Áno. Vie, že sme tu. Ešte nás nevidel, no je odhodlaný utiecť alebo nás zabiť. Nenávidí nás. Volturiovy mu zabili pri love rodičov a malú sestru, chce sa pomstiť.“
Odfrkla som si. Bola som si istá, že je to len zámienka, aby nás mohol ohroziť. Hlupák.
„Oni sa rodia?“
„Nie, ale Volturiovy museli zabiť všetkých, ktorí o vlkolakoch vedeli,“ pozrel mi do čí. Už neboli tak čierne. Určite sa upokojoval, no moje museli byť stále ako zhorené. „Nie je tak zlý. Je to živá bytosť s mozgom, len... je to náš prirodzený nepriateľ.“
„Vie o Renesmee a Jacovi?“
„Nie. Iba nás cíti.“
„Dobre. Musíme ich stadeto dostať.“
„Nie. Všetci traja odídete. Ja ho zabijem.“
„To nedovolím. Nevynecháš ma!“
„Nehádaj sa so mnou!“
„Ty sa so mnou nehádaj! Ja som mala svoje plány. Nezruším ich kvôli nejakému orašivému šteňaťu!“
„Videl som tvoje plány a nebudú sa rušiť,“ zrazu mal v tóne viac ako len tvrdosť a nenávisť. Opäť mi pozrel do očí. „Upokoj sa. Pôjdeš za Nessie a Jacom a odvedieš ich. Pôjdu do Denali, vrátia sa o dva dni. A odkáž Jacovi, že ho sledujem, takže nech sa o nič nepokúša.“
„Veľmi rada. Ale vrátim sa o pár minút, takže sa opováž do niečoho púšťať sám!“
„Dobre.“
Podišiel ku mne a pobozkal ma. Odtlačila som svoj štít a ukázala mu svoje myšlienky.
„Ideme do toho spoločne,“ zašepkala som mu, keď sa odo mňa odtiahol pod náporom krvi v mojej hlave. Chcela som boj.