Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 13. Kapitola : Zima

Vytvořeno 26.01.2009 15:57:31 | Poslední změna 26.01.2009 15:59:00
A čas zase plynul ... prešiel november a s jeho koncom som zažila niečo nové. Deň vďakyvzdania. Neoslavovali sme ho však. Veď ako by sme mali? Kúpili by sme moriaka a pripravovali by sme z neho celý deň večeru? Smiešne ... A tak sme len boli doma a každý si riešil , čo chcel.
Ronald ako vždy , pracoval. Práve v týchto dňoch zakladá novú tlačiareň niekde pri Kente a tak vybavoval všetko , čo bolo okolo toho potrebné.
Silvy dostala nápad na novú kolekciu šiat a tak nerobila nič iné len kreslila a šila.
A ja? Ja som študovala to , čo som ešte nevedela. Nechala som si od Ronalda z tlačiarne doniesť pár sérii najnovších encyklopédii a tie som čítala. Ale zabralo mi to len pár dní a veľa som sa z nich aj tak nedozvedela. Väčšinu vecí som už dávno vedela.
Toto mal byť môj posledný rok pred prvou univerzitou a preto som sa chcela naučiť všetko to , čo som ešte nevedela. Myslím , že Ronald mi ešte nedôveroval natoľko , aby ma pustil niekde na univerzitu samu a kde by ma nemal každý deň pod dohľadom. Chcel sa len uistiť , že mi môže dôverovať . Nečudujem sa mu , pri mojej minulosti ...
Aj preto sme sa presťahovali do Forksu. A najmä pre to budem už v šestnástich maturovať. Ronald bol v tomto trieda. Chcel mi ešte zdvihnúť sebavedomie , aby som mohla začať na univerzite so vztýčenou hlavou , a nie s nosom takmer zarytým v zemi tak , ako to mám vo zvyku. Preto som musela písať množstvo testov , aby som mohla preskočiť dva ročníky. Ale pre tie osvedčenia a pre ten pocit to stálo. A okrem toho , učivá z miestnej školy si potrebujem len zopakovať .
Mierim vysoko a preto tiež potrebujem vedieť veci , ktoré by sa mi zišli. Harvard alebo Princeton. To boli školy , kam by som chcela ísť. Chcieť je však pekné , ale nestačí to... Musím najprv zmaturovať , spraviť prijímacie skúšky a sú tu aj otázky ohľadom počasia , najmä slnka. To sa však vyrieši.
S novembrom prešiel aj začiatok nudného decembra a blížili sa prázdniny. Nikto z nás , Alice , Jaspera , Belly , Edwarda a ani mňa nevedela ako ich stráviť. Ku Cullenovcom sa mali na sviatky vrátiť Emmett s Rosalie a tak sa mali aspoň na čo tešiť. Ale ani oni neboli príliš nadšení z nasledujúcich voľných dní. Ako sme raz tak sedeli v jedálni a rozmýšľali nad činnosťou , ktorá by nám zabrala dobrých pár týždňov , Alice niečo napadlo :
„ Čo keby sme sa šli lyžovať?“ Všetci sme na ňu vyjavene pozreli. Ale jej nápad sa mi páčil!
„ A kam?“ Skepticky sa ozval Edward.
„ Hôr je tu predsa na okolo dosť a už teraz sú poriadne zasnežené.“ Pridala som sa k Alice.
„ A Charlie mi včera spomínal nejakú chatu v horách. Minule ju zabavili skupine pytliakov a teraz patrí polícii. Ak by sa dalo , mohli by sme si ju prenajať .“ Spomenula Bella.
„ Nemám lyže. Na poslednej lyžovačke som si ich dolámal ...“ zosmutnel Jasper.
„ Máš lyžiarky?“ Nadhodila som.
„ Mám.“
„ Ja mám lyže s posuvným viazaním. Aj tak ma lyžovanie nebaví a chcela som sa len snowbordovať. Požičiam ti ich , ak chceš.“
„ Farba?“
„ Čierna.“
„ Platí!“
„ Tak teda ideme?“ Nedošiel mi záver rozhovoru.
„ Jasné!“ Objasnila mi Alice. „ Ideš aj ty , Edward?“ Obrátila sa na svojho brata , ktorý mal na tvári stále nedôverčivý výraz.
„ Pôjdeš , Bella?“ On sa zase otočil na dievča , sediace vedľa neho.
„ Ale ja sa neviem lyžovať ...“ zosmutnela.
„ Ja ťa to naučím , o to sa neboj.“ Sľúbil jej Edward.
„ Ak ma Charlie pustí , tak pôjdem.“
„ Skvele,“ tešila sa Alice „ A mohli by s nami ísť aj Emmett a Rosalie ! Obaja milujú lyžovanie.“
„ A teba pustia?“ Otočil sa na mňa Jasper. Zjavne chcel zmeniť tému , keď si všimol , ako Bella pri vyslovení Rosalinho mena znervóznela.
„ S mojimi rodičmi nebudú problémy , určite ma pustia.“
„ Ak tomu dobre rozumiem , tak asi nepôjdeme - ak vôbec pôjdeme - na nijaké lyžiarske stredisko. Ako sa teda chcete dostať hore na kopec?“ Opýtala sa Bella.
„ Pobežíme.“ Odvetil Jasper.
„ Ja nie som upír.“
„ Ja ťa vynesiem. Ani s tým sa netráp.“
„ A ja ti môžem nosiť lyže. Aspoň nebude mať Edward takú záťaž a ja sa počas behu nebudem nudiť.“ Navrhla som.
„ Super , takže kedy?“ Chcela vedieť Alice.
„ Kedy začínajú prázdniny?“ Spýtala som sa.
„ Piatok je posledný deň školy.“ Oznámila nám Bella.
„ A kedy končia?“
„ Trvajú tri týždne ... niekedy v januári?“ Tipoval Edward.
„ To sa chcete lyžovať celé tri týždne?!“ Zhrozila sa Bella. Pozrela som sa na ostatných. Mne by sa to celkom páčilo ...
„ Nie. Carlisle by nás iste chcel mať aj doma.“ Odpovedal Edward.
„ Aha.“ Nedokázala som zadržať v sebe toto smutne vyslovené slovko.

Po neuveriteľne dlhých a nudných vyučovacích hodinách , počas ktorých som si len čarbala na zadné strany zošitov , som konečne doletela domov. Hneď , ako som prekročila prah domu a vyzula som sa , som sa rozbehla k Ronaldovej pracovni. Zakopala som na mohutné dvere a čakala som.
„ Ďalej!“ Doľahol ku mne zamyslený , až neprítomný Ronaldov hlas. Otvorila som dvere a vošla som. Ako som čakala , Ronald sedel za svojím písacím stolom a študoval nejaké papiere , čo vyzerali ako zmluvy.
„ Môžem ísť na týždeň na lyžovačku?“
„ Samozrejme ...“ akoby ani nevnímal moje slová.
„ V piatok odchádzam .“
„ Dobre.“
„ A na ďalší piatok sa vrátim.“
„ Keď myslíš ...“ skutočne ma nevnímal.
„ Budem ti chýbať?“ Chcela som otestovať mieru jeho pozornosti venovanej mne.
„ Budeš ...“ ani na okamih neodtrhol pohľad od spisov.
„ Nebudem ti chýbať , však?“
„ Neboj sa , nebudeš ...“ hm , iste si ani len neuvedomil , že sa rozpráva so mnou. Posledná , kontrolná otázka : „ Ak sa zabijem , prídeš mi na pohreb?“
„ Prídem ...“
„ Fajn , tak sa maj.“ Vykročila som na odchod.
„ Prosím?!“ Zarazene sa na mňa pozrel . Zjavne si uvedomil význam mojej poslednej otázky.
„ Ale nič , ahoj.“ Odišla som a nechala som ho radšej pracovať.

Posledné dni pred prázdninami sme sa trochu zamestnali vybavovaniami okolo Alicinho nápadu. Bella mala z nás všetkých najťažšiu úlohu : prehovoriť náčelníka Swana aby nám na týždeň dovolil ostať v tej chate , ktorú spomínala a aby tam vôbec svoju dcéru pustil. Do štvrtku však bol bezpečne spracovaný . Alice , Edward a Jasper mali zas prehovoriť svojich rodičov , aby ich pustili. S tými však bol taký problém ako s mojimi. Potom im už len ostávalo prehovoriť Rosalie a Emmetta. To bol však ťažší oriešok.
Hneď , ako sa Rosalie dozvedela , že sa s nami ide lyžovať aj Bella , rázne odmietla svoju účasť. A nemienila ustúpiť. A potom bola náročná debata aj s Emmettom. Ten sa ocitol pred rozhodujúcou dilemou : lyže vz. Rosalie.
Edward nám každý deň podával hlásenie k čomu je momentálne priklonený a Alice nám jeho slová len potvrdzovala. Problém bol v tom , že Emmett netušil , ako zareaguje jeho polovička Rosalie. Keby odmietol lyžovačku a rozhodol sa ostať s rodinou doma , lyže by mu nič nevyčítali. Ale ako by reagovala Rosalie ... na to radšej ani nemyslel.
Vo štvrtok poobede sa však rozhodol aj Emmett. Vyhrali hory a zimné športy s nami.
Ja som mala jedinú úlohu. Úlohu , ktorú sme si stanovili my , upíri , Belle trochu za chrbtom. Ísť na lov tesne pred odchodom. Túto podmienku som splnila v noci zo štvrtka na piatok . Zvyšok činností , ako balenie si vecí , hľadanie lyžiarskej výstroje , puzdra na lyže , ktoré sa pripevnilo na strechu auta a podobne som dolaďovala ešte v piatok po škole.
S Cullenovcami sme sa dohodli tak , že pôjdeme dvomi autami. Mojim a Emmetovým .
Ja pôjdem ako prvá a najprv sa mám zastaviť po Bellu u nej doma. Potom má vyzdvihnúť Edwarda aj s jeho vecami pred ich sídlom za riekou a tam sa k nám majú pripojiť aj Emmett so svojím Jeepom , v ktorom sa okrem neho povezú aj Alice a Jasper s vecami.
A presne tak sa aj stalo. Bella sedela vedľa mňa na mieste spolujazdca a navigovala ma , aby som trafila do chaty a aby som neblúdila po celých horách. Za mnou ma znervózňoval Emmettov Jeep , ktorý bol len necelé dva metre za zadkom môjho auta . Keby som nevedela , že to robí naschvál , tak už dávno zastanem a niečo mu poviem. Ostávala som však pokojná.
Bella ma svojou pomalou navigáciou schválne nútila ísť pomalšie , ako stovkou a to bolo pre mňa tiež náročné. Keď som si však všimla , že povrch cesty je lesklý a klzký ako zrkadlo , prestala som protestovať. Aj vďaka tomu sme k chate dorazili až za pol hodinu.
Zaparkovala som tesne pred ňu a vystúpila som. Jeep mi zabarikádoval zorné pole , Emmett ho totiž zaparkoval tesne vedľa mňa. Takmer mi odral nos. Tak som radšej prestala zabíjť čas dýchaním horského , mrazivého vzduchu a zízaním na čierne vozidlo a radšej som pomohla Edwardovi s batožinou. Bella odomykala chatu.
Keď sme sa už všetci upíri naložili kuframi a lyžiarskou výstrojov , rozhodli sme sa dostať do chaty. Ak nerátame fakt , že sme sa k nej viac došmýkali ako dokráčali , tak to nebolo problematické. Na moje počudovanie bola celá príjazdová cesta aj s chodníkom smerujúcim ku vchodu odhrnutá a sneh bol nahádzaný po bohoch , takže tvoril akési mantinely , kvôli ktorým som si nemohla pozrieť krajinu vôkol seba. Všetky boli vyššie než ja.
Všetci sme zborovo hodili kufre na podlahu. Nevedeli sme , kam ju zatiaľ dať a okrem toho , potrebovali sme riešiť podstatnejšie veci. Zatvoriť dvere , pozamykať autá a tak.
Ale ja som sa najprv zapozerala na interiér chaty. Poriadne ma prekvapil.
Keďže to mala byť chata pytliakov , čakala som nejakú búdu ale toto búda rozhodne nebola. Stála som v rozsiahlej obývačke , alebo sieni či čo to bolo , a pozerala som sa všade okolo. Pekná. Celá obložená svetlým drevom , so sedacou súpravou uprostred , krbom po mojej pravici a vyvýšeninou smerujúcou do otvorenej kuchyne na ľavej strane. Schodu smerujúce na poschodie sa začínali dvíhať vedľa vchodu do kuchyne a ďalej sa na vyvýšenine rozprestieralo niečo ako galéria s loveckými trofejami. Všade , nielen v „galérii“ ale aj v obývačke a iste aj celej chate sa nachádzali kožušiny a vypchané zvieratá.
Hneď pri vchode stál namiesto stolíka na noviny vypreparovaný diviak s namosúreným výrazom . V strede drevenej siene sa namiesto koberca rozprestierala nejaká svetlá kožušina a podobná , ale menšia bola prevesená cez sedačky. Aké barbarské ...
„ Tak kam máme zložiť tie veci?“ Dožadoval sa vysvetlenia Emmett.
„ Hore sa nachádzajú dve veľké izby s posteľami. Je nás presne šesť , tri baby , traja chalani. Mohli by sme sa dohodnúť , v ktorej kto bude.“ Navrhla Bella.
Edward však na debatu nečakal. Vrhol veľavravný pohľad na Emmetta , ten sa uškrnul , obaja schytili kufre a rozbehli sa hore schodmi. Alice tiež nečakala na predvianočný zázrak v podaní dohody a tiež schmatla svoje veci a dobiehala svojich bratov. Ja s Jasperom sme ich nasledovali.
Neviem , či sme dobehli s Alice neskoro , alebo nie , ale na všetkých miestnostiach už boli dokorán otvorené dvere a v jednej z izieb sa práve Emmett hádzal na posteľ a bohémsky sa na nej nechal knísať. S Edwardom vôbec nevyzeral tak , žeby mienili tak skoro svoju izbu opustiť a potvrdil to aj Jasper obsadením tretej postele. Nechcene sme s Alice vycúvali a nechali chalanov osamote. My sme obsadili vedľajšiu izbu.
Síce som sa na izbu , ktorú zapratali Alicini bratia , pozrela len letmo , stihla som si však všimnúť , že je zrkadlovitá od tej našej. Čiže presne taká istá , len je v nej všetko opačne.
Svoje veci som si zložila vedľa postele , ktorá stála v zadnom rohu izby a zapozerala som sa na jej zariadenie. Alice si vybrala posteľ hneď oproti dverám , takže Belle ostala prostredná. Aj tak na nich bude spať jediná.
Ani táto izba sa nevymykala zo štýlu prízemia. Nábytok podobného štýlu , celá obložená drevom , preplnená kožušinami ... našťastie však bez vypchaných zvieratiek.
Alice si začala vybaľovať veci a potom aj ja. Chcela som si obsadiť v skrini stojacej pri stene aspoň nejaké poličky , kým sa o ne rozpúta bitka. Obe sme vybaľovali rýchlo , nechceli sme sa s vecami dlho zdržiavať. Na chvíľu nás však prerušilo zaklopanie na dvere. Alice sa vrhla otvoriť ich.
„ Vy ste ešte tu?“ Stál v nich Edward s Bellinymi vecami a začudovane sa na nás pozeral. Kým dopovedal , priblížil sa k poslednej prázdnej posteli , položil na ňu kufre a sadol si na jej okraj.
„ A kde by sme mali byť?“ Odsekla mu Alice.
„ No tak napríklad Emmett šiel zakúriť a rozložiť oheň v krbe , Jasper sa šiel prejsť a ja tiež nebudem trčať na izbe.“
„ A čo budeš teda robiť?“ Sadla som si na okraj svojej postele a spýtala som sa Edwarda.
„ Stavať snehuliaka?“ zdvihol pobavene obočie „ Opýtam sa Belly , čo chce robiť .“
„ Ak bude so snehuliakom súhlasiť , môžem sa pridať?“ Spýtala som sa placho. Nechcela som im zavadzať , už to bolo dosť , že som s nimi mohla ísť na celý týždeň na lyže.
„ Musíš! A ak budú protestovať , tak majú smolu , pretože sa pridám aj ja !“ Vyhlásila Alice a ako na protest si sadla vedľa svojho brata a sestersky ho objala.
„ Tak to aby som si začala hľadať rukavice ...“
„ Presne Edward , vypadni! Musíme sa prezliecť!“ Nekonfliktne na neho vybehla Alice a otvorila mu dvere , ako jasné potvrdenie svojich slov.
„ Tak sa zatiaľ majte!“ Stihol prehovoriť kým vyšiel a kým mu Alice zabuchla dvere za pätami. Obe sme potom rozbehli bláznivé hľadanie zimných vecí. Netrvalo mi našťastie dlho , kým som našla všetko , čo som potrebovala. Prirýchlo som sa prezliekla do lyžiarskych nohavíc , nie tých , ktoré som kúpila u Mika , ale iných. Bláznových žuvačkovo-ružových. Nechápem na čo ich ešte mám , veď boli úplne mimo môjho štýlu. Ale vždy , keď som sa rozhodla ich vyhodiť , som svoje rozhodnutie nakoniec zmenila. Páčili sa mi a preto sa ocitli aj v mojom kufri. A okrem toho , kúpila mi ich Silvy. Ich vyhodenie by nikdy neprehltla.
Natiahla som si teplákovú mikinu , čiernu vetrovku , obula som si hrubé čierne topánky do snehu , o ktorých som si z počiatku myslela , že sú k snowbordu. Tvarom sa na ne neuveriteľne podobali. Ešte doma som v nich vymenila šnúrky za ružové , také bláznivo ružové , aké boli nohavice a na spodku kufra som začala hľadať posledný doplnok , ktorý mi ešte chýbal k šťastiu. Rýchlo som ho našla – čierna čiapka s bielymi a ružovými vypletenými hviezdičkami a dvomi šnúrkami s brmbolčekmi na bokoch. Natiahla som si ju na hlavu. Keď si už raz do roka oblečiem niečo , čo by som celý ten čas najradšej nechala ležať naspodku skrine , tak nech to stojí za to!
Pozrela som sa na Alice. Ona už stála opretá o dvere a čakala na mňa. Neskrývala pobavenie z môjho oblečenia.
„ Môžeme ísť?“ Spýtala som sa pre istotu.
„ Jasné!“ Obe sme sa teda rozbehli dole schodmi. Na nich sme sa však zastavili kvôli Belle , ktorú sme stretli. Dohodli sme sa , že ju a Edwarda počkáme vonku a bežali sme ďalej.
Vybehli sme do už večerného mrazu hôr a vyškriabali sme sa na snehovú bariéru pred nami. Až teraz som si mohla naplno vychutnať pohľad na hory a na chatu z vonku . Boli krásne. Celé toto bolo krásne , ako sen , po ktorom som roky snívala , odkedy som viac človek , ako monštrum. Mať priateľov a byť s nimi. Občas som sa v spoločnosti Cullenovcov a Belly prestávala cítiť ako z inej planéty. A to bol skvelý pocit.
„ Kam ideš?“ Uvedomila som si , že Alice sa vzďaľuje až keď som sa pozrela smerom k nej.
„ Trochu sa tu poobzerať .“
„ Počkaj ma!“ Zakričala som za jej chrbtom a rozbehla som sa smerom k nemu. Alice sa mi však stratila z dohľadu a začula som zvuk pádu. Pribehla som k miestu , kde som Alice videla naposledy. Porozhliadla som sa a zbadala som ju ležať na zemi aspoň v meter a pol hĺbke predo mnou. Dvíhala sa zo zeme pokrytej ľadom.
„ Žiješ?“
„ Žijem ... a toto je čo?“ Opýtala sa Alice zaujato , viac seba než mňa , keď si všimla dvere za sebou. Chytila kľučku a stlačila ju. Tá jej ostala v rukách.
„ Ups! Očividne tu nemajú protiupírske zámky.“ Okomentovala odlomenú kľučku a otvorila dvere.
„ Počkaj ma tam , kde si!“
„ Ako myslíš ...“ Alice vošla do , asi pivnice , a chvíľu sa neozývala. O necelé dve minúty však vybehla celá nadšená a v rukách niečo zvierala. Niečo , čo sa mi zdalo povedomé , z videnia ...
„ Sánky!“ Zakričala nadšene.
„ Nie sú naše.“
„ Nemali nás sem pustiť!“ Pokrčila plecami. „ Neboj sa , vrátim ich.“ Vybehla ku mne a jedny mi podala. „ Ideš?“
„ Tú otázku myslíš vážne?“ Začudovane som zdvihla obočie. Zobrala som si sánky , ktoré mi podávala a široko som sa usmiala. Obe sme sa potom rozbehli pred seba a keď sme pocítili zvažujúci sa kopec , nasadli sme na sánky a spustili sa so smiechom dole.