Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 16. Kapitola : Nathaniel

Vytvořeno 14.02.2009 23:32:00 | Poslední změna 16.02.2009 19:25:56
Takže tu je ďalšia kapitola. Bohužiaľ , newiem , kedy pridám ďalšiu ale skoro to určite nebude ... :( Tak si aspoň užite túto.
A pls , viem že to znie trápne a aj to je trápne ale prosííííííím o komentáre! Chcem vedieť na čom som , či sa toto vôbec oplatí písať a či je to dobré! Dopredu vrelé diki!
(za ten preklad , veď uvidíte čoho , ma nekritizujte)
__________________________________________________________________________

Bolesť bola neznesiteľná ... Bezvýchodisková, neúnosná a snáď nekonečná...
Už viac než mesiac sa všetko takto tiesnivo vlieklo a bolesť nám nemienila ani na okamih povoliť popruhy , ktorými nás zväzovala v apatii . Neskutočne sme trpeli a vo mne bolesť ešte vzrastala pri pohľade na Silvy , ktorá sa snažila nedať smútok najavo , ale najmä na zmučenú Bellu ... Ona vlastne ani nebola zmučená , ale nepoznám slovo , ktoré by adekvátne dokázalo vyjadriť to , ako trpí každým dňom viac a viac. Odkedy Edward odišiel nepovedala takmer ani pol slova. To by však vôbec nebolo také zlé ... Ona sa však zmenila celkovo. Je úplne ako my , aj keď pochybujem , že si to vôbec uvedomuje. Už vyše dvoch mesiacov som ju nevidela jesť a myslím , že ani nespí. Je takmer taká bledá ako ja a pod očami má výrazné a tmavé kruhy. A jej oči ... Dakedy plné života , teraz úplne mŕtve.
Ale ani zmena jej výzoru pre Edwardov odchod nebolo ani z ďaleka to najhoršie. Bella je skutočne zúfalá. Zúfalejšia než samotné zúfalstvo , zronená , skľúčená , smutná , zdrvená , sklesnutá , zmučená , strápená , bez života , ... a to všetko naraz. Veľmi jej Edward chýbal. Viac než čokoľvek iné. On bol jej život. A ten jej teraz chýba. Zmysel života , pre ktorého ešte bilo to srdce , ktoré sa ozývalo okolo nás , keď sme sedeli , teraz už úplne sami pri stole v školskej jedálni. Obe sme sa len pozerali na jedlo pred sebou a nechali sme ho nedotknuté. Sedeli sme ako dve mramorové sochy , takmer bez pohybu , so sklenenými pohľadmi a zamyslenými , ale za to mŕtvymi výrazmi. Od kedy Edward odišiel sme sa vôbec nerozprávali , len sme pozerali do prázdna a upadali sme ešte do väčšej letargie. Ale aj toto sa zmenilo. Snažila som sa zo začiatku s Bellou nadväzovať rozhovory , nútiť ju ku konverzácii a udržiavať ju pri živote tak , ako ma poprosil Edward , ale nedarilo sa mi to. Bolo do očí bijúce , že sa so mnou Bella nechcela baviť. Vôbec. Spočiatku som nechápala prečo , ale potom mi to došlo ... Až príliš jej pripomínam Cullenovcov. A s tým ja nič nenarobím ...
Po čase ma Bella ignorovala úplne a už si ku mne ani nesadala tak ako predtým. Teraz sedávala s niekoľkými ľuďmi z nášho ročníka , ktorých som poznala len z videnia , teda , okrem Mika. Ale k tomu sa vracať nemienim. Už nikdy sa náš vzťah nezalepil natoľko , aby sa aspoň podobal tomu predošlému... Ale podarilo sa mi pochopiť , aký je to v skutočnosti kretén. A poučila som sa , že mám veriť svojim zmyslom , pretože zdanie klame až príliš...
A takto som teda ostala úplne sama. Bez nikoho , len s dutinou niekde v tom odumretom svale s názvom srdce. Avšak táto dutina na rozdiel od tej predošlej , ktorá mi okupovala srdce vyše storočia a pol , bolela. Áno , bolela. Bolo to ťažké a také ... rozdielne . Viem však prečo.
Kedysi som nemala priateľov , ktorých by som mala rada , ktorí mi by chýbali , keby sa odsťahovali. Teraz som ich však mala ... a stratila som ich. Nadobro odišli kamsi do „ Los Angeles“ a nevrátia sa. Preto mi bolo také bolestivé.
Keď som odchádzala do nových krajín , alebo sme sa len tak sťahovali , nemala som čo stratiť , pretože mi na ničom na tých miestach nezáležalo. Tu však bolo všetko inak. Bez priateľov bol život proste ľahší ... Na Cullenovcoch som lipla až príliš a ich odchod ma zruinoval.
Ostala mi tu len Bella. Tá sa mi však vzdialila aj bez odchodu...
A tak som bola sama , len s rodičmi. Opäť. Znovu ponorená do tej zúrivej ľahostajnosti , v ktorej som bola na Islande . Myslela som si , že zmenou prostredia ju odstránim. Zas sa mi však potvrdila moja naivita. Vrátili sa mi všetky moje predošlé psychické stavy a výkyvy nálad. Opäť sa s nikým nerozprávam , len keď musím , neusmievam sa , nič necítim. Nejaký pocit. Všetko robím len mechanicky. A keď sa už vo mne prebudí nejaký pocit k životu , tak je to len neopodstatnená nenávisť , ktorá ma núti utekať od problémov tak , ako som zvyknutá. Trápne , zbabelo utekať.
Pri prvom mojom záchvate neodôvodneného hnevu vo Forkse padol za obeť Edwardov list. Takmer rituálne som ho nožom na rozrezávanie obálok narezala na pásiky a tie som zapaľovačom pálila na jemný popol. Pomohlo to ... upokojila som sa ... dočasne. Nezanevrela som však na Edwardovu prosbu. Dávala som na Bellu pozor.
Každý deň po škole som ju sledovala. Presne som vedela čo robí , kde kedy je , s kým , dokonca som z počiatku počítala aj koľko krát sa za deň potkla. Akoby som čakala , že sa na konci týždňa zjaví Edward z ničoho nič v mojej izbe a pýta sa na to číslo ... V to som však prestala dúfať . A postupne som ju prestávala aj sledovať. Nevedela som , prečo ju mám chrániť. Jej život bol teraz taký nudný ... Rovnaký kolotoč , stereotyp : domov – škola – práca – domov a stále dookola.
A vďaka tomu sa prejavila na sto percent moja povaha , ktorú sa snažím potláčať , keďže je taká zlá ... Som proste sebecká. Keďže sa Bella prestala zaujímať o mňa , rovnako som spravila aj ja. Spálila som most ... Takmer nič nás už nespájalo. A ja som sa zase začala zaujímať len o seba. Uzavrela som sa ako na Islande do svojej vlastnej egoistickej ulity , v ktorej som bola iba JA , MôJ svet , MOJE záujmy , nič cudzie. Takmer som ignorovala aj rodičov. Tí však moje správanie opäť statočne znášali.
Moje dni mali teraz len dva obrazy a tie sa nemenili. Bavili ma. Niektoré dni , hneď ako som doletela domov , prezliekla som sa a hodila som tašku o zem som zasadla za svoj klavír a hrala som. Dlhé hodiny som hrala až sa mi oveľa zreteľnejšie vydierali klávesy na nástroji. Ale hrala som a to ma upokojovalo. Hrávala som dlhé hodiny , niekedy aj vyše dvanásť hodín denne , netrápilo ma to. Nechávala som sa unášať tónmi , ktoré vznikali menením mojej tichej bolesti na hudbu.
A potom druhý obraz : Beh. Keď som už mávala plné zuby hodín stláčania klávesov , som sa proste zobrala a ušla som. Nezaujímalo ma kam , ako ďaleko , nič. Dokonca som často aj plávala. Ani ma netrápilo , čo to je za voda okolo , či moje , jazero , alebo len nejaká rieka. A potom som sa dlhé hodiny potulovala po lesmi posiatej krajine a sušila sa na zime. Sama. Až do jedného dňa , ktorý mi opäť dosť zmenil život ...
Jedného dňa , myslím , že to bol pondelok , alebo niečo podobné , som sa zatúlala až kdesi k okraju Port Alberni. Zase som sa len túlala po lese a nevšímala som si nič naokolo. Až kým som okolo seba nezacítila pach krvi. Ľudskej , mladej krvi preplnenej stresovými hormónmi. Tá vôňa bola krásne mocná a podmanivá a pomaly ma lákala k sebe. Ale nebola až taká silná a neodolateľná , akou by byť mohla. Bola to krv chlapčenská , mladá , triezva a chutnú , keby jej nositeľ nebol nechutne vystresovaný. On sa bál , alebo bol v strese. A v jeho krvi preto plávalo až príliš veľa tých látok , ktoré tú nenormálne chutnú tekutinu znehodnocovali. Strach nechutí dobre ...
Lákavá vôňa ma prihnala až kamsi , kde som stála len pár metrov od toho chlapca. Bol taký chutný ! A voňavý! A ... dokonca ... čo ma ohúrilo ... pekný aj na človeka!
Skrytá za stromami som ho pozorovala ako zúrivo kráča cez les. Ako v hneve rozhadzoval rukami a strapatil si tmavohnedé vlasy , doliehala ku mne ešte silnejšia vôňa jeho tela. Moje myšlienky začali pracovať prirýchlo , mozog makal na plné obrátky a predstavy sa mi zobrazovali v hlave ako film. S rozkošou som ho pozorovala.
Predstavovala som si , ako ho nejako rýchlo zvediem , je mi jedno ako a predpoklady na to mám , ale najmä to , ako si užívam tú jeho vôňu. Sedím vedľa neho , odtáčam mu šál z krku a odhaľujem jeho hebkú šiju. A potom to príde. Príliš rýchle a zároveň príliš pomalé. Dopodrobna si predstavujem , ako moje zuby nečakane prerazia jeho pružnú kožu , preryjú sa vláčnym mäsom a do úst sa mi dostanú prvé kvapôčky jeho dokonalej krvi – predohra. A potom to príde! Zlatý klinec večere! Moje ostré zuby prerežú stenu jeho tepny a ja sa dostanem k hlavnému chodu. Ktovie , či si dostatočne stihnem popri tom všetkom vychutnať aj ten víťazný zvuk puknutia steny tepny.
Z tej predstavy sa mi zahmlilo pred očami a silnejšie som stlačila kmeň platanu , ktorý som držala len pre to , aby som sa po tom genetickom zázraku nevrhla. Ostali v ňom hlboké výmole po mojich rukách.
Vrátila som sa z myšlienok na zem. Uvedomila som si , čo som práve spravila. Ešte chlapec predo mnou žije , ale toto bolo priveľa . Prišlo mi zo samej seba zle. Z mojej krutosti a slabosti. Veď roky už nelovím ľudí! Musí to tak ostať! Som nechutná a odporná , je mi zo seba zle!
Ostala som stáť na mieste zvierajúc zvyšky stromu. Aj keď bol pre mňa chlapec až príliš lákavý , ostala som a pozorovala som ho. Má šťastie , že som včera lovila.
Je fakt krásny. Vysoký , bledý ako všetci ľudia žijúci tu na severe. Vyslovene krásny do tváre a jeho vlasy kontrastujú s pleťou. Je skvele oblečený , ktovie , kto ho oblieka. Svalnatý a mladý. Vyzerá na , možno , pätnásť. A tak strašne dobre vonia.
Opäť som sa nechala uniesť myšlienkami. Nevedomky som sa pustila dokaličeného kmeňa a začala som pristupovať ku chlapcovi. Kráčala som úplne nečujne , nečudo , veď som sa z tej vône takmer vznášala. Stála som od neho možno o tri metre ďalej a on si ma nevšimol. A potom som spravila niečo , čo som nemala ale vôbec v pláne...
„ Ahoj , potrebuješ pomoc?“ Moje pery sa oddelili a zo žeravého hrdla sa mi vydrala aj tak melodická otázka adresovaná chalanovi. Až teraz si ma všimol. Zvrtol sa , uprel pohľad na mňa a premeral si ma. Mračil sa. Stále zúril. Alebo robil proste niečo , čo robilo jeho krv pre mňa aspoň na chvíľu odolateľnou.
A potom ten zamrznutý výraz. Takže si ma už premeral. Všetci sa tak tvária ako on teraz , keď ma prvý krát zbadajú. Už mi to lezie na nervy.
„ Čo ťa trápi?“ Opýtala som sa znovu , keďže mlčal. Môj hlas ma vydesil. Vôbec som nedala najavo páľavu v ústach. Hlas som mala práve naopak , zvláštne nežný a súcitný. Kde vo mne ešte tie city prežívajú?
„ Mne môžeš veriť. Pokúsim sa ti pomôcť , ak mi to dovolíš.“ Prehovorila som tretí krát.
„ To je nadlho.“ Nesúhlasne zavrtel hlavou a konečne odo mňa odlepil tie prekrásne sivo-modré oči.
„ Mám čas.“ Odvetila som. Opäť sa na mňa pozrel. Mlčal a sledoval ma. Ničím som svoje slová nevyvracala. Preto spustil.
„ Ako sa to mám naučiť! Veď tomu ani nerozumiem!“ Zúrivo triasol zväzkom papierov v rukách.
„ Môžem?“ Natiahla som ruku k papieru.
Omámene mi ho podal. Pristúpila som k spadnutému stromu a sadla som si na jeho kmeň. Chalan si sadol vedľa mňa. Fakt vonia neodolateľne. Horko-ťažko som uprela pohľad na prvú stránku papiera.
„ Som herec. Hrám síce len v školskom divadle ale vraj mám talent , ale o to nejde...“ mlel.
“O dva mesiace máme predstavenie a ja sa ten text nedokážem naučiť! Vôbec mu nerozumiem! Profesorka má už so mňa nervy.“ Vysvetľoval sklamane.
Prečítala som si úvodnú stránku :

William Shakespeare
Hamlet

„ Oh.“ Povzdychla som si.
„ Čo je?“ Opýtal sa.
„ Hamlet.“ Pohla som papiermi. „ Moja najobľúbenejšia hra od Shakespeara.“ Uvedomila som si a pretočila som pár stránok scenára.
„ Tak napríklad toto :
,Byť, a či nebyť – kto mi odpovie,
čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať
strely a šípy zlostnej Šťasteny,
či pozdvihnúť zbraň proti moru bied
a násilne ho zdolať? Umrieť, spať –
nič viac, a namýšľať si, že tým spánkom
sa končí srdca bôľ a stovky hrôz,
čo sú nám súdené; tak umrieť, spať –
či v tom je méta našich túžení?
Spať – azda snívať – to nás zaráža,
čo prisniť sa nám môže v spánku smrti,
keď unikli sme svetským krútňavám.
A človek zaváha – tie obavy
nám predlžujú strasti života.
Veď kto by znášal bič a posmech čias,
bezprávie tyranov a spupnosť pyšných,
žihadlá ohrdnutej lásky, krivdu,
svojvôľu úradov a ústrky,
čo schopný od neschopných utŕži,
keď poľahky je možné pokoj nájsť
jediným bodnutím; kto by sa vláčil
v pote tváre s bremenom života?
Len hrôza z toho, čo je po smrti,
z neznámych končín, odkiaľ nijaký
pútnik sa nevracia, nám marí vôľu
a káže radšej znášať známe zlá,
než uniknúť k tým, ktoré nepoznáme.

Tak svedomie z nás robí zbabelcov
a prirodzená ľudská rozhodnosť
chorobne bledne v tieni dohadov;
aj smelé, veľkolepé predsavzatia
vzápätí spľasnú ako bublina
a nemožno ich činmi nazývať.‘

Hamletov slávny monológ. Zamýšľa sa v ňom nad životom a smrťou. Pýta sa , či je lepšie žiť a trpieť hry života alebo umrieť. Zamýšľa sa nad všetkými možnými sklamaniami v života a rozmýšľa , či je lepšie umrieť. A potom príde na to , že jediné , vďaka čomu sa ešte nezabil je to , že sa bojí , čo bude po živote. A končí to pár riadkami o ľudskej zbabelosti ... lepšie?“
„ Začína mi to dochádzať.“
„ To ma teší.“ Usmiala som sa. Aj on sa usmial.
„ Kto vlastne si?“ Opýtal sa zrazu.
Upír. Tvoj vrah „ Eva. A tvoje meno ...?“
„ Som Hamlet ... ehm ... vlastne Nathaniel.“ Rýchlo sa opravil. Trochu som sa zasmiala. Je roztomilo popletený.
Ale upokojuje sa. A to necítiť len z jeho správania , ale aj jeho vôňa sa mení na neznesiteľne neodolateľnejšiu. A to je pre neho smrteľné. Ja ho ale nechcem zabiť! Ani ho nezabijem!
Rýchlo som sa nadýchla aby som nabrala aspoň aký-taký vzduch do pľúc a prestala som dýchať. Už aj tá dávka chutného vzduchu , ktorý sa mi rozlieval po jazyku , bola príliš silná. Zahľadela som sa znovu do Nathanielovho scenára. Potrebovala som sa súrne sústrediť na niečo iné.
„ Čo ťa trápi?“ Doľahol ku mne jeho hlas. Len som zavrtela hlavou.
„ No tak. Vidím , že ťa niečo trápi. A nesnaž sa tvrdiť že nie! Chcem ti pomôcť , na oplátku .“ Prehováral ma.
„ Trápia ma moji priatelia.“ Prehovorila som nakoniec ponuro. Opäť som mala strašnú chuť sa s niekým rozprávať a vyrozprávať mu všetko , čo ma ťaží. A chudák Nathaniel bol dobrá obeť.
„ Vôbec sa so mnou nebavia a ja neviem prečo. Neviem o čo ide a prečo to robia. Už ma to štve , čím dlhšie to trvá , tým máme od seba ďalej ...“ starostlivo som vyberala slová.
„ A prečo sa ich na to neopýtaš?“
„ Nebavia sa so mnou. Ignorujú ma.“
„ Tak choď za nimi a opýtaj sa ich to! Raz ti to predsa musia vysvetliť! A ako vidno , tebe na nich záleží až príliš na to , aby si to nechala tak!“
Začínala som nad jeho slovami uvažovať... To by mohlo ísť. Cullenovcov by som nehľadala , ale za Bellou by som ísť mohla. Možno mi to objasní a možno sa znovu začneme baviť ...
„ Myslíš?“ Spýtala som sa.
„ Jasné! Keď nič viac , aspoň sa pre nich prestaneš trápiť keď uvidíš , že ťa majú na háku.“ Ostala som ticho. Milá predstava ...
Celý čas čo som mlčala som na sebe cítila Nathanielov pohľad. Nespúšťal zo mňa vôbec zrak.
„ Nie je ti zima?“ Zrazu sa začudovane spýtal.
„ Nie , prečo?“ Asi viem prečo ... Tu bola väčšia zime než vo Forkse. A Nathaniel mal na sebe hrubý kabát a dlhý šál , pokým ja som mala na sebe len teplákovú mikinu a tenké rifle.
Pre istotu som sa stále pozerala sústredene do scenára a preto ma trochu prekvapilo to , keď ma zrazu chytil za ruku. Rýchlo som sa odtiahla , čo urobil aj on pri tom dotyku.
„ Ale áno , je ti zime! Máš celé prsty skrehnuté.“ Ani z ďaleka to nevystihol ...
„ To je v pohode.“ Zamrmlala som mierne v šoku.
„ Nie , nie je!“ Vyhlásil. Pre istotu som sa otočila , aby ma opäť neprekvapil. Musela som začať dýchať. Z toho rozhovoru som už v pľúcach nič nemala. A to bolo zlé... Až príliš zlé.
Nathaniel si začal odkrúcať šál z krku a ku mne doľahla nová vlna jeho prenikavej vône , ktorú sa snažil zakryť voňavkou. Tá však bola úplne zbytočná. Voňal božsky.
Takmer som ho tam na mieste zabila! V momente som úplne stuhla , jediné , čo sa vo mne hýbalo bol jed , ktorý sa mi neovládateľne hrnul do úst . Sťažka som ho prehltla. Takmer bezvýsledne. A ešte som cítila , ako sa mi šialene mení dúhovka. Toto bolo až príliš nebezpečné...
Opäť sa mi vybavila predstava toho jediného smrteľného uhryznutia , ktorý by som venovala jeho šiji. Čím dlhšie sa mi však premietal v hlave , tým som bola smädnejšia a tá predstava mi pripadala menej nechutná ... Asi ho zabijem.
To však nemôžem! Môj mozog ako šibnutý vrieskal spásne myšlienky a prekrikoval ten krvák. Nútil ma robiť to , čo je správne a nie to , čo som chcela. A to nás zachránilo. Mňa aj Nathaniela ...
Rýchlo som mu vrátila scenár a postavila som sa. Takmer som spadla , vôbec som nevnímala svoje stuhnuté nohy.
„ Prepáč , už je neskoro. Musím ísť.“ Ani neviem , ako sa mi to podarilo vykoktať. Záplava jedu v ústach bola neúnosná.
Stále som mala stuhnuté nohy jeho vôňou ale aj tak som sa trochu potkýnajúco s vypätím síl dostala medzi stromy. A potom som sa rozbehla. Nezaujímalo ma ako rýchlo , nech aj ten chlapec vidí tú šmuhu. Mohlo mi to byť jedno. Veď už sa aj tak nikdy neuvidíme. On nikdy neuvidí mňa a ja nikdy neuvidím jeho. Pre jeho vlastné dobro ...