Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu - 18. Kapitola : Vyjasňovanie

Vytvořeno 03.03.2009 00:34:12 | Poslední změna 03.03.2009 00:36:38
Joj, práve dokončená kapitola! A to je pol jednej ráno, no ale aspoň, že je. XD

_____________________________________________________________________________

Plakali sme. Ja aj obloha nado mnou sme plakali. Ťažké kvapky jarného dažďa už dlhú dobu padali na krajinu.
Bola noc. Opäť dve hodiny nadránom. Mýticky najpokojnejšia časť dňa sa pomaly končí. Je načase, aby sa monštrá začali ukazovať svetu.
Ja som však stále sedela na kmeni spadnutého stromu a opierala som sa o susedný ihličnan. Bola som do nitky mokrá, plne som si to uvedomovala. Už som ani nevnímala, že na sebe nejaké šaty mám. Cítila som ich len ako mokrú a chladivú vrstvu vody. Neuvedomovala som si už takmer nič. Predo mnou sa pokojne skrývali v poraste paprade králiky. Vôbec si ma nevšimli. A ja som ignorovala ich prenikavý pach. Nebudú mojimi obeťami. Aspoň nie dnes.
Už od včera poobedia tu len tak nečinne sedím a opieram sa o strom. Rozmýšľala som a popri tom som v kútiku duše živila plamienok chabej nádeje v Nathanielov príchod. Ten však zahasili prvé kvapky dažďa. Po hodinách som sa konečne prestala trápne ľutovať. A tak som len sedela a pozerala som sa pred seba do tmy. Teraz by pri mne mohol byť v kľude aj Edward. Na nič som už nemyslela. V hlave som mala úplné prázdno, vákuum. Ticho. Edward by nič nepočul. Sem – tam som sa snažila na niečo myslieť, ale veľmi sa mi nedarilo dlho zotrvať pri jednej myšlienke. A ani pri viacerých. Vetchý šepot do temnoty v mojom vnútri nedôveryhodne imitujúci výkrik tak razom striedalo ničivé ticho.
To mierumilovné ticho ma však ničilo. Ničilo a chránilo zároveň. Však ja, stelesnenie pesimizmu a sebeckosti, som dokázala vnímať len to zlo, ktoré na mne ticho páchalo. Vedela som, že je to aspoň z časti lepšie ako sa zase hodiny nechávať ubíjať tými hlasmi vyčítajúcimi mi Edwardov odchod a Bellin stav. Pred nimi ma vákuum chránilo. Ale nedokázalo ma upokojiť tak, ako som to potrebovala. Bolo to len ticho, nič viac. Nedokázalo mi pošepnúť riešenie na všetky tieto problémy, nevedelo na pochopiť, nemohlo mi dodať vieru. A tak ma len mlčky ohlušovalo.
Vstala som. Už som viac nedokázala dúfať v Nathanielov návrat. Sebecky som v neho dúfala, aj keď som vedela, že najlepšie bude, keď sa už nikdy nestretneme. Najmä pre jeho dobro.
Všimla som si, že som mierne stuhnutá. V momente som sa však rozhýbala. Uvedomila som si, že ma čaká ďalší voľný deň plný sebatrýznenia. To sa ani nemusím ponáhľať domov... Preto som sa ani neponáhľala. Kráčala som len rýchlou chôdzou cez premočený a svieži les, ktorého momentálnu krásu a arómu som pre ťaživú bolesť ani nedokázala vnímať.
Asi preto ma ani nezaskočilo, že som cez vodnú hranicu medzi Kanadou a Spojenými štátmi plávala už za vidna. Celý ten čas som na jediný nádych plávala pod vodou. Potopená som sa snažila odreagovať sa vo vode. Možno to pomohlo, ale rozhodne som sa cítila trochu pokojnejšia. Nie nadarmo sa hovorí, že voda upokojuje. A spolu so zeleným dnom to bola účinná kombinácia. Začalo ma to baviť! Upokojovať sa nezmyselným plávaním. Robila som pod vodou otočky, kotrmelce a rôzne hlúposti, kopírovala som dráhu rýb a chytala som tie drobné stvorenie. Samozrejme, nemali predo mnou šancu. Ale potom som ich pustila, živé. Rozhodla som sa predĺžiť si plavbu. Do Forksu sa môžem dostať aj tak, že oboplávam cíp Olympijského polostrova a vynorím sa... tam kde sa vynorím. Samozrejme, ako som si zaumienila, tak som aj spravila.
Veľmi sa mi z vody vyliezť nechcelo, ale keď mi moje nezničiteľné hodiny ukázali takmer tri hodiny popoludní, donútila som sa opustiť kalnú a špinavú, ale aj napriek tomu upokojujúcu vodu.
Na najbližšej plytčine som sa postavila a kráčala som až na pláž. Voda zo mňa tiekla a oblečenie som mala... nekomentovateľné. Škoda, že môj štýlový príchod z hlbín vôd nikto nevidel. Každého by prinajmenšom porazilo. Zasmiala som sa.
Zasmiala som sa? Zasmiala som sa?! Chabo, ale zasmiala som sa(?)! Bože, ako málo stačí jednému necitlivému upírovi k šťastiu. Troška vody!
Kráčala som po pláži plnej piesku a štrku a pomaly som odkvapkávala a trochu som sa sušila. Tu v USA už, alebo ešte nepršalo. Spoza mračien prenikali slabé lúče slnka. Nerozžarovali však moju pokožku. Ostávala úplne biela. A ani moje premočené oblečenie neschlo.
Po nejakej dobe ma však aj prechádzanie sa po pláži prestalo baviť. Opäť ma začínala chytať tá stará lepkavá nálada. Otočila som sa teda k lesu po mojej ľavici a kráčala som smerom k nemu.
Na podrážky botasiek sa mi po chvíli začali okrem piesku lepiť aj kúsky trávy. Definitívne neklamný znak toho, že som už v lese. Zaujímalo by ma, kde asi tak som. Vôbec to tu nepoznám. Ale tomu sa ani trochy nečudujem. Na pláži som bola len na Islande a aj to bola pláž s ľadom a nie s pieskom. Takú pláž som videla len v telke, alebo v ten deň, keď som ušla počas lovu Edwardovi... alebo dnes. Ach, ako rada by som niekedy šla na nejakú pláž ... Na Havaj napríklad, Kalifornia... povzdychla som si pri tej predstave.
Zastala som kdesi v poraste, aby som si poriadne prezrela okolie. Stále som ho nespoznávala. Rozhliadala som sa a rozhliadala, ale nič som nevidela. Niečo som však počula. Taký ten tichučký šuchot a pravidelný, rýchli dopad niečoho mäkkého, približujúceho sa. Dosť rýchle na upíra, príliš pomalé na človeka, príliš mäkké na upíra, dosť mäkké na človeka... A beží to sem! Medzi stromami som stihla zaregistrovať len šmuhu niečoho veľkého a pestrého a stačilo mi to na to, aby som začala inštinktívne utekať.
Bežala som ako som najrýchlejšie vedela poriadnu dobu. Musela som však. Uvedomila som si, že nech to čo mi dýcha na členky je čokoľvek, je to takmer také rýchle ako ja. A naháňalo ma to! Ani na chvíľu to odo mňa neuhlo, jedine, keď sa to snažilo dostať sa ku mne nejakou skratkou. Nepodarilo sa to tomu, ale to niečo bolo tesne za mnou. Bláznivá nálada s nádychom depresie sa premenila na strach a túžbu dožičiť si ďalších pár stoviek nudných rokov...
Zrazu však zvuk behu náhle ustal a vo vzduchu sa vznášalo len akési vrčivé dýchanie. Dýchanie, ktoré nepatrilo len jednej bytosti. Neovládla som sa. Zastala som a otočila som sa.
Tak toto ma šokovalo snáď najviac za ostatné týždne. Tento pohľad sa asi nikomu nenaskytuje každý deň!
Predo mnou stáli tri akési podivuhodné pestrofarebné bytosti. Vynikali nielen svojím výzorom, ale aj veľkosťou. Každá z nich mi mohla siahať v kohútiku tak po lakte, a to mám vyše sto sedemdesiat cm výšku! Na dĺžku vy mohli mať aj vyše dvoch metrov, ak by sa niekomu chcelo merať od ňufáka po chvost. Všetky do jednej vyzerali ako zvlčilé psi. Alebo zopsuté vlky?! To je jedno! Hlavné, že ma to chcelo zabiť! A nenormálne páchli! Mala som pocit, že z nich každú chvíľu hodím šabľu! Skrúcal sa mi žalúdok , nos a aj tvár do grimasy hnusu.
Aj po dlhých okamihoch môjho čudovania sa na mňa neprestali civieť zvláštne ľudskými očami a vrčať. Každý jeden z tých psísk bol iný. Ten v strede bol zo všetkých najväčší a najdesivejší. Vo veľkých očiach sa mu zračilo až prílišné množstvo múdrosti pre bytosť ako je on. Zarazilo ma to. Ale viac som si uvedomila vibrujúce vrčanie prerývajúce sa pomedzi jeho odhalené, vražedné tesáky.
Psisko za ním sa na mňa tiež pozeralo rovnako nebezpečne. Cerilo zuby a vrčalo. Prepichovalo ma zároveň pohľadom. Bolo nižšie od tej pred ním, žeby podriadený? Ale má pekné oči... ale až neprirodzene ľudské pre besné psy.
Najnebezpečnejšie a zároveň najľahšie poraziteľné sa však javilo tretie vĺča. Prenikavo páchlo, ničilo ma v myšlienkach a pohľadom, aj toto hlučne vrčalo a cerilo zuby a okrem toho všetkého sa ku mne postupne približovalo. Pomaly som začala ustupovať.
Vtom ma zaskočilo ďalšie prekvapenie.
Sivý vlk sa ku mne vrhol a ja som pred ním uskočila, ale rovnako ako on sa vrhol po mne, sa po ňom vrhol ten najväčší z vlkov. Zrazil ho k zemi až to prenikavo zadunelo a tlačil ho prednými labami k zemi. Z počiatku sa psisko pod jeho váhou vzpieralo, stačil mu však jeden pohľad psa nad ním a snažil sa upokojiť. Chvíľu na seba pozerali ako pri rozhovore, potom najväčší vlk pustil toho menšieho.
Prečo? Prečo to to zviera, ak to vôbec je zviera, urobilo? Prečo mi chcelo zachrániť život? Chcelo to vôbec? Stála som tam ako obarená, ledva schopná myšlienky. Len som po nich tupo zízala.
Najväčší z páchnucich psísk sa otočil a rozbehol sa v diaľ. Ten ryšavý sa mi naposledy smrtonosne zahľadel do očí a nasledoval ho. Posledný, ktorý ma chcel napadnúť ma ničil pohľadom trochu dlhšie, ale potom tiež ušiel.
Ostala som stáť zarazene na mieste a len som pozorovala ich vzďaľujúce sa telá. Myšlienky mi napádali hlavu, ale nedokázala som sa od prekvapenia na ne sústrediť. Až po nejakej chvíli sa mi do popredia predralo jediné, objasňujúce slovo – vlkolak!
Boli to vlkolaci? Tí vlkolaci, pred ktorými ma vystríhal Edward? Je to možné... Ľudské oči, inteligencia, rýchlosť, sila... to všetko boli fakty hrajúce pre toto slovo.
Premkol ma des. Striaslo ma. Panebože! Až teraz som si uvedomila, že som unikla smrti len o jediný vlások. Určite ma chceli zabiť tak, ako mi to tvrdil Edward. Prečo sa rozhodli nespraviť tak, bola pre mňa záhada.
Stále šokovaná som sa teda otočila a pustila som sa na hľadanie nášho snehobieleho domu ohraničeného živým plotom.


Opäť akosi prirýchlo plynul čas. Ani som si to nestihla neuvedomiť a bol začiatok apríla. Super, zase apríl.
Na vlkolakov som už od tej naháňačky nemyslela. Netrápili ma. Potom som ich už ani raz nestretla, ani na love. Zase som sa starala len sama o seba. A rodičia sa ma na nič nevypytovali. Poznali ma ako vlastnú mramorovú dlaň. Dobre vedeli, že keď som v podobnej nálade, nemajú sa pýtať. Preto to ani nerobili.
V škole rovnako nič nové ako aj všade inde. Stále len nejaké skúšky, testy, práce, domáce úlohy... aj teraz som si jednu robila. Z chémie. Profesor nám zadal úlohu s nejakými látkami, vraj máme pozorovať ich správanie. No, teda, milo ma skutočne neprekvapil fakt, že po zmiešaní dvoch reaktantov sa mi výsledný produkt začal liať zo skúmavky a tiekol po kovovej pracovnej doske, ktorú som si pre istotu položila na môj písací stôl. Keďže sa ten humus prirýchlo roztekal, rozbehla som sa do kúpeľne po nejakú handru, aby som ho mohla upratať. Vtrhla som do kúpeľne...
„ Ups, so... Ronald?“
Predo mnou v kúpeľni stál môj adoptívny otec Ronald. Prekvapene sa na mňa pozeral, ako vyjavene stojím vo dverách. Nebola som však začudovaná z pohľadu na jeho polonahé telo, na to som si už zvykla. Ronald mal totiž v obľube opaľovať sa, aj keď to s farbou jeho pokožky nič nerobilo. Teraz ma však šokoval pohľad na jeho odhalenú hruď a na na franforce roztrhané tričko v jeho ruke.
Cez celú hruď sa mu tiahli štyri hlboké ryhy siahajúce od jeho pravého ramena po ľavý bol. Preľakla som sa. Aj jeho chceli zabiť?! Len to nie! Môj otec!
Sťažka som ovládla všetku hystériu, ktorá vo mne vzplanula a roztrasene som prehovorila :
„ Ronald? Kto ti to urobil?“ V šoku som pomaly pristúpila bližšie a zľahka som sa dotkla končekmi prstov toho zverstva spáchanom na mojom záchrancovi. Tie rany boli príšerné. Hnusne hlboké. V dvoch prostredných, tých najhlbších sa mi stratili vankúšiky prstov. Kto mohol zničiť toto umelecké dielo? Vyjavene som sa pozrela do jeho očí a čakala na odpoveď. Poznala som ju však dopredu. Obaja sme len šokovane sme perami naznačili rovnaké slovo – vlkolaci.
„ Prosím, nepovedz to Silvii. Nechcem, aby sa zbytočne bála.“ Zaprosil po chvíli ticha úpenlivo. Vládala som len pokývnuť hlavou.
„ Ale ako si k tomu zraneniu prišiel?“ Dokázala som sa po chvíli konečne spýtať.
„ Tí páchnuci bastardi ma naháňali!“
„ Bol si v La Push?!“
„ Nie! Čo by som tam robil?!“
„ Tak potom ťa nemali prečo naháňať!“ Zúrila som šeptom.
„ Naháňal ťa taký nízky, sivý, však?“
„ Odkiaľ o ňom vieš?“
„ Bol to on?“
„ Bol sivý, ale dosť vysoký...“
„ Neboj sa, sú aj vyšší.“
„ Aj teba už naháňali?!“ Všimla som si, ako sa mu napli svaly na rukách.
„ Raz.“ Priznala som ticho. Vedela som, že zo všetkého najviac nenávidí útok na vlastnú rodinu. Vtedy sa mení z anjela na netvora.
„ Tie zmutované štence!“ Kričal šeptom len preto, aby ho nepočula jeho žena. Ticho vraziť do zrkadla päsťou sa mu však už nepodarilo... Črepiny mu hlučne padali okolo ruky a kĺzali sa mu po zápästí.
Ešteže som si včasne všimla, že sa Silvy rozhodla pribehnúť k nám a pozrieť sa, čo robíme. V chvate som objala Ronalda presne tak, aby moje ruky presne zakrývali hlboké rany. Silvy stála vo dverách kúpeľne a pozerala sa na nás.
„ Ach Ronald! Ja som vedela, že mi nakoniec ten výlet do Paríža dovolíš!“ Začala som improvizovať.
„ Vieš, budúcu zimu bude mať Dior určite skvelú novú kolekciu, a ja si jej uvedenie nechcem nechať ujsť. Je to od teba také veľkorysé, že mi dovolíš tam ísť!“ No tak! Povedz niečo trefné! Prosila som ho v myšlienkach a snažila som sa zistiť, či mu môj zámer došiel.
„ Samozrejme, že ťa pustím! Veď čo by som ja pre svoje dievčatko neurobil!“ No, klamanie mu nikdy nešlo, ale celkom sa to dalo...
„ A bez rozbíjania zrkadiel by to nešlo?“ Zasmiala sa Silvy opierajúc sa o zárubňu dverí.
„ No, Ronald sa totiž dozvedel aj cenu toho výletu. Aj s vreckovým.“ Objasnila som jej stále objímajúc ho.
Zasmiala sa : „ A zaplatíš ten výlet aj mne, Rony?“
„ Veď čo by si ty len pre svoje dievčatká neurobil!“ Pripomenula som mu škodoradostne.
„ Čo iné mi ostáva...“ Povzdychol si.
„ Vďaka!“ Zvrtla sa Silvy a odbehla preč.
Uf, toto bolo opäť len o vlások. Prestala som Ronalda objímať. Moje prsty namáhavo prechádzali po hlbokých ryhách.
Zrazu mi schytil tvár do dlaní a otočil ju k sebe. Prenikavo sa mi zadíval do očí svojimi, vďaka lovu, zlatými nugetmi. Toľko strachu, lásky a úpenlivosti som v nich už dávno nevidela.
„ Sľúb mi,“ nútil ma pozerať sa mu do očí, „ že ak ťa ešte raz budú tí netvory chytať, tak mi to povieš. Sľúb mi to!“ Do hlasu sa mu vkrádala hystéria.
„ Sľubujem.“
„ Naozaj?“
„ Prisahám ti to!“

Ležala som vo svojej izbe na gauči a započúvala som sa do jemného, melodického klopania na dvere. Takým sa ohlasovala jedine Silvy.
„ Vstúp!“ Zavolala som na ňu. Potichu otvorila dvere a prekročila prah mojej izby. Rovnako ticho zavrela za sebou dvere, pristúpila k pohovke a sadla si na ňu vedľa mňa.
„ Eva, prečo sa zase trápiš? Veď už si bola v poriadku. Čo sa stalo?“ Aha, to asi naráža na to, ako som sa včera správala pri našom tenisovom zápase. A videli ma oni vôbec niekedy pri športe nešťastnú?!
„ To nič nie je.“
„ Nepovieš mi to?“ Pripútala ma k sebe pohľadom. Dobre vedela, že pred sebou nemáme mať tajomstvá.
„ Nemám ti čo povedať.“ Aj tak som zaklamala. Pre jej dobro. Nech sa zbytočne nebojí. Aj tak teraz všade von, či už na lovy alebo len tak športovať, chodí spolu s nami.
Chytila mi ruku do svojej nežnej dlane a jemne ju stisla. Vedela som, ako ju ničí môj stav. Ako pravú matku, čiže viac než mňa samú. Chvíľku sa na mňa ešte pozerala, potom sa bezmocne postavila a pomaly odkráčala.
Keď však stála vo dverách, neovládla som sa a zavolala na ňu. Keď sa teda chce rozprávať, nech sa rozpráva!
„ Prečo ste mi to dovolili?!“ Opäť pribehla ku mne, sadla si vedľa mňa tak ako predtým a chytila ma za ruku, akoby nijaká medzi scéna s jej odchodom z izby ani nebola.
„ Prečo sme ti dovolili čo?“
„ Prečo ste mi dovolili cítiť? Prečo ste mi dovolili nechať v sebe rozrásť tú spleť pocitov, keď ste vedeli, že ma nakoniec zničí?“
Usmiala sa. Usmiala sa tak matersky, ako sa na mňa naposledy usmievala vo Fínsku. Keď som postupne robila pokroky a menila som sa na uvažujúcu, hĺbavejšiu bytosť.
„ S Ronaldom sme chceli, aby si bola ako človek. Pozri sa na seba, vyzeráš ako človek, si múdra ako človek, nie, oveľa múdrejšia ako obyčajný človek a ovládaš veci, o ktoré sa snažia aj ľudia. Chýbalo k tebe už len táto hŕstka detailov – city.
Vedeli sme, ako si žila, keď si skutočne bola človekom. Chceli sme ťa naučiť cítiť, aby si mohla zažiť to, čo si za života nestihla. Nadšenie pre niečo, vzrušenie, hnev, lásku...“
„ Aj smútok?“ Skočila som jej do reči.
„ Áno, aj smútok.“
„ Prečo? Veď smútok je taký... zlý, taký zraňujúci...“
„ A nie je to lepšie takto? Byť ako ľudská bytosť?“
„ Nie! Ty sama dobre vieš, že nie som ani len ako ľudská bytosť! Vám sa snáď máli, že som upír?! Čo zo mňa chcete mať?!“ Toto ma znechutilo, ale vlastne, čo som aj čakala?
Nahnevane som sa postavila na nohy a odkráčala k oknu, z ktorého som sa s takou obľubou pozerala von, keď som zúrila, či prežívala iné silné pocity. Mimovoľne som si prekrížila ruky na hrudi. Ale len na chvíľu.
„ Musím ísť...“ Potriasla som znechutene hlavou, otvorila som okno a vyskočila som z neho na trávnik.