Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 1. Kapitola : Nová éra

Vytvořeno 01.06.2009 13:07:00 | Poslední změna 01.06.2009 13:10:08
No, ospravedlňujem sa za tento čas, kedy pridávam prvú kapitolu DLII., ale fakt som toho mala veľa. Pekný MDD a záživné čítanie!

______________________________________________________________________________

Ak som niekedy tvrdila, že môj život sa zmenil, tak to nebolo nič oproti ostatným dvom mesiacom. Len keby sa menil aspoň k lepšiemu...
Tieto mesiace boli príšerne temné, aj keď bolo leto a vonku bolo citeľne svetlejšie a teplejšie. Nikomu z nás to však na nálade nepridalo. Teraz by nám už nepomohlo snáď nič.
Toto bolo ako nový začiatok. Zase nový... teraz sa však náš, a sebecky priznám, že najmä môj časovač obrátil spätnejšie, než sme plánovali. Ja som si opäť pripadala ako na Slovensku či vo Fínsku. Bol to príšerný návrat späť a keďže som sa za tie roky naučila aspoň trošku cítiť, prežívala som tento prvý mesiac od veľkého rozhovoru v obývačke ešte horšie, než v tých krajinách pred toľkými rokmi.
Ani po dvoch týždňoch od tej nehody som nedokázala zabudnúť na ľudskú krv. Nechcela som však loviť ľudí, chcela som odstať dobrá, aspoň v rámci možností. To však bolo príliš náročné. Odmietala som piť krv zvierat a pri tej predstave ma chytila triaška vyvolaná zúrivosťou pri predstave akéhosi podriaďovania sa z mojej strany a robenia niečoho, čo nechcem. A potom ten pocit zúfalstva... Náhly nával hnusu a odporu k samej sebe, k svojim vlastným myšlienka a pocitom, k mojej podstate. Preto som nedokázala robiť nič iné len byť bezpečne zavretá v izbe ďaleko od všetkého krvavého.
Naveky som však toto robiť nemohla. Ale aj tak som ostávala zavretá až kým som nepadla takmer na dno. Celé dni som mala nenásytne červenú očnú dúhovku, výkyvy nálad a čím ďalej, tým častejšie ma prepadala už takmer neznáma bolesť svalov a únava spôsobená smädom. Mala som chuť a tendenciu umrieť vo vlastnej izbe na smäd nebyť nového prejavu rodinnej spolupatričnosti mojich rodičov.
Ronald sa už v priebehu prvých dvoch týždňov naučil odolávať ľudskej krvi a to najmä so Silviinou pomocou. Teraz sa rozhodli pomôcť mne. A to bez môjho súhlasu, len s myšlienkou pomôcť mi.
Ešte len toto bolo utrpenie... Násilím mi vtrhli do izby, obaja ma schytili za boľavé a slabé svaly a doslova ma vytiahli z izby, aj keď som vášnivo protestovala. Vytiahli ma aj z domu a netrápili sa ani s autami, rovno, stále so mnou v rukách, sa rozbehli do lesa.
Po poriadne veľa kilometroch konečne zastali a Ronald ma silno a bolestivo spacifikoval. Od chrbta ma chytil za zápästie, ruky mi stiahol pod ramená ako vo zvieracej kazajke a ťahal ich tak, aby som mala nimi čo najviac obopnuté telo. Klesol na kolená a mňa svojou váhou stiahol so sebou dolu. Tak som bola úplne uzemnená a bezmocná. Nemohla som ho pohrýzť, poškrabať, kopnúť, udrieť a ani nič podobné. A moje zúfalé keci nezaberali.
Neopísateľne trápne a porazenecky som sa cítila... Bola som porazená samou sebou pred zrakmi vlastnej rodiny, ktorá sa mi zúfalo snaží pomôcť.
Silvy šla zatiaľ loviť. O niekoľko minút sa vrátila. V pravej ruke zvierala za hrdlo zabitú srnu, ktorej ešte jemne pošklbávalo svalmi z náhlej smrti. Mojej matke vytekala z pod prstov krv toho zvieraťa a aj z kútiku úst jej trochu tiekla. Nechávala krv stekať po srsti zvieraťa. Nereagovala som aj keď to bolo lákavé. Cítila som, ako Ronaldovi pošklbáva od nedočkavosti a smädu svalmi a to isté som si všimla aj na Silvy. Nevydržala to už a pustila korisť na zem predo mňa. Rovnako ako Silvy srnu pustil Ronald mňa a odstúpil. V momente som sa nenásytne vrhla po mŕtvom zvierati a sala jeho krv až kým nebolo úplne prázdne.
V tom momente ma zachvátila extáza a neprekonateľná radosť. Cítila som sa, akoby sa stratilo všetko zlé v mojom živote a nahradilo ho toto. Krv... Ronald bol zatiaľ uloviť ďalšie zviera a takto to pokračovalo, až kým som nemala úplne zlatú dúhovku. Potom sme chodili loviť každý deň a spolu. Musím však uznať, že mi to pomohlo, za ten mesiac balenia som začala opäť loviť sama.
A popri tom som musela baliť všetky veci... Ronald sa síce rozhodol nechať si tento dom aj kníhkupectvo na dobu neurčitú, ale aj tak... Potrebovala som si pobaliť to najnutnejšie do Dánska. To znamená: tri štvrtina knižnice, polovica šatníka, veža aj s reproduktormi, všetky cédečká a to ešte nespomínal všetky drobnosti a blbosti. Keď to všetko zbadal Ronald, takmer ho trafil šľak. Pol dňa sme sa hádali. Ja som si zaťato stála za tým, že si toto všetko do Dánska vezmem, nech si na to hovorí čo chce a on tvrdil presný opak. Až kým mi nenakázal to všetko napratať do svojho BMW. Konečne jedno múdre rozhodnutie, pomyslela som si.
Zniesla som teda všetky tašky a škatule k autu a začala som doň tlačiť veci. Problém však nastal vtedy, keď som si uvedomila, že nemám kam dať jednu zo škatúľ, a to ma ešte dve čakali na zemi... A presne vtedy sa na mňa prišiel pozrieť Ronald. Vraj, že ako mi to ide.
Samozrejme, smial sa a ja som na neho len urazene zazerala. A potom začala dlhá a únavná prednáška...
Veľmi som ju nepočúvala, ale jej hlavná myšlienka bola tá, že si nemusím brať do Dánska veľa vecí, pretože jeho otec má doma toľko kníh, žeby si mohol otvoriť niekoľko knižníc a ak budem mať málo oblečenia, niečo si kúpim. Ťažko sa mi lúčilo s vecami, ale musela som poslúchnuť. Veci, ktoré som si chcela brať do Dánska som preriedila na polovicu.
Zvyšok ostal v škatuliach a igelitoch spolu s nábytkom postávať v strede izieb.
Aj keď sa to blbo priznáva, bolo to ťažké. Musela som sa rozlúčiť s mestom, ktoré som si celkom obľúbila. Našla som si tu priateľov, ktorých som aj tak stratila, a spoznala som nepriateľov. Aj tak som však musela odísť. Bez maturity.
Smútila som za tým diplomom. Ja viem, môžem mať takých, koľko len chcem ale aj tak... niekoľko nezvážených okamihov mi zmenilo možno celé roky pred sebou. Mala som zmaturovať a ísť na univerzitu. Namiesto toho som bola odhlásená zo školy vyše mesiaca pred maturitou a všetky prihlášky mi vďaka Ronaldovi vyhlásili za neplatné. Aspoň sa budem môcť aj naďalej len zdokonaľovať...
Rovnako ako aj ja bola z odchodu nadšená aj Silvy. Tá musela zanechať svoju prácu. Pracovať síce neprestala, ale musela skončiť s ponúkaním svojich modelov, keďže sme sa chceli stiahnuť do úzadia. Veľmi jej to prekážalo, aj keď nám nič nedávala najavo. Bolo to však na nej vidno.
Ronald z tohto všetkého asi ťažil najviac. Tešil ho fakt, že sa naša rodina postupne stmeľovala a, že sa aj naďalej stmeľovať bude, keďže sa chystáme vrátiť na miesto, kde žije zvyšok jeho rodiny. Okrem toho pomohol si aj v obchode. Ten sme museli prirýchlo vyprázdniť a tak bol Ronald nútený spustiť ceny až o sedemdesiatpäť percent nižšie. Behom niekoľkých dní sme v ňom mali pusto. Väčšinu utŕžených peňazí uložil do banky k ostatným a nechaj ich zarábať na vysokom úroku.
Milo prebral plnú zodpovednosť za tlačiarne, dostal za úlohu podávať Ronaldovi pravidelné hlásenia a tak nám už nič nebránilo v odchode z Ameriky.
A ani nebránilo. Niekedy v júli sme nasadli do áut a posledný raz prešli cez bránu vedúcu k nášmu domu. Bolo to skutočne bolestivé.
Potom sme nejaký čas cestovali naprieč krajinou. Mali sme namierené do New Yorku a chceli sme sa vyhnúť diaľniciam, preto sme šli radšej cez Kanadu. Trvalo to dlhšie, ale dalo sa to zvládnuť. Keďže sme potrebovali stáť len kvôli tankovaniu, trvalo nám to okolo dvoch dní. Prestala som počítať po prvých šiestich hodinách...
V New Yorku sme nastúpili na loď do Liverpoolu, odtiaľ sme vyrazili na cestu cez Veľkú Britániu a posledná bola cesta do Dánska. Tá bola zo všetkých najzvláštnejšia. Nikdy predtým som necítila také pocity, ako v tom aute. Taká opustená, sama, so samými stereotypnými zvukmi a úkonmi... bolo to vyčerpávajúce. Akoby predo mnou nešla Silvy na svojom kabriolete a Ronald na Land Roveri... Ale vôbec sme sa nebavili. Chceli sme mať túto cestu už konečne z krku, nech sme, ako to Ronald nazýval- „doma“.
Pre mňa to však nikdy nebude domov. Ja som slovom „domov“ označovala len tri miesta: Náš dom, kde som žila ešte s vlastnými rodičmi pred premenou, Island- milujem ho a nikdy naň nezabudnem (ha, keby sa to aj dalo) a Forks... ale ten neviem prečo mám rada. Proste som si ho obľúbila.
Všetky tie týždne cesty v aute som uvažovala len nad tým, čím by si ma to miesto mohlo získať, čo sa zmení (okrem všetkého) a ako zapadnem medzi členov Ronaldovej rodiny. Je však viac než nad slnko jasné, že toto všetko zistím, až keď tak prídeme. A moje predstavy a výmysly mi proste nestačili, ale aj tak som ich neustále znásobovala.
Aspoň som sa zabavila počas šoférovania. Počúvanie hudby ma skoro omrzelo. Občas som len tak, zo srandy zavolala Ronaldovi, ale ten odmieta prijímať telefonáty počas šoférovania a tak sme si veľmi nepokecali. No a Silvy o tých Dánoch vedela toľko, koľko aj ja...
To sa však jedného slnečného, letného dánskeho dňa prekvapivo zmenilo...
Ronald zrazu z ničoho nič zabrzdil na kraji jednej opustenej, zdemolovanej asfaltky niekde v Dánsku medzi nekonečnými lesmi, vystúpil z auta, oprel sa oň, pravú ruku si založil okolo bránice, ľavou si podoprel bradu a hľadel pred seba so skleneným výrazom na tvári. Ani ja, ani Silvy sme nevedeli, čo sa stalo a tak sme so strachom zabrzdili vedľa jeho auta, vystúpili sme a pribehli k nemu. Tváril sa veľmi zvláštne, presne ako vtedy v obývačke.
„ Čo sa stalo?“ Prehovorila takmer pošepky jeho manželka a upokojujúco ho hladila po pleci.
„ Musím vám niečo povedať...“ Ach jaj, toto začína nebezpečne, pomyslela som si.
„ Čo také?“ Opýtala som sa skrývajúc nudu.
„ Niečo o nich... Vy o nich nič neviete. Kto sú, akí sú, o ich vlastnostiach... nič!“ Triasol sa nervózne.
„ Tak rozprávaj.“ Stále ticho ho vyzvala Silvy.
Nadýchol sa a začal: „ Naša rodina pozostáva, okrem mňa, z troch členov: Môjho otca Frederika, mojej nevlastnej matky Lethic a jej brata Arthura, ale to som už hovoril. Ale keďže sú upírmi, každý jeden z nich má aj svoju vyvinutú vlastnosť.
Môj otec bol odjakživa veľmi všímavý, aj preto vždy postrehol, keď ho niekto klamal. Táto vlastnosť sa mu zdokonalila na schopnosť. Vždy, keď mu niekto klame, cíti to. Nikto ho nedokáže oklamať. Pravdu síce nepozná, ale zaručene vždy zistí podvod.
Lethic bola zase príliš vnímavá. Teraz má podobnú vlastnosť ako Jasper, cíti pocity druhých, ale ona ich nedokáže meniť, jedine svojím vlastným pričinením, nie ,nadprirodzene’.“ Pousmial sa. „ A nakoniec Arthur... S ním je to občas ťažké, má neuveriteľnú schopnosť, ktorú som mu občas závidel: trpezlivosť. Neprekonateľnú trpezlivosť.
Keby ste po posadili do prázdnej miestnosti, dali pred neho predmet a jemu dostatočný dôvod, ktorý by ho prinútil pozerať sa na ňu, o týždeň by ste ho našli v rovnakej polohe v akej ste ho nechali. Ani by sa nepohol. Prosto trpezlivosť a výdrž...“
„ To je všetko?“ Snažila som sa urýchliť debatu, keďže toto by som si behom sekundy zistila aj sama. Aj pre upíra je ťažké stáť na príšernej, nerovnej ceste v lodičkách...
Zmena výzoru musela byť v tejto novej fáze môjho života nutná. Keďže už nemám vyzerať ako šestnástka ale aspoň o dva roky staršie, musela som sa začať inak obliekať. Pohodlné čierno-biele botasky vystriedali topánky na opätku (aspoň, že aj tie majú v čierno-bielych odtieňoch), namiesto rifieľ a tričiek nosím šaty. Ešteže jestvujú doplnky, vďaka ktorým sa prejavím aspoň mierne... (milujem svoje pilotky, letecké okuliare)
„ Neboj sa, všetko.“ Uistil ma. Už zo mňa priam sálala nevraživosť a tak zvolil pokojnejší tón reči. Posledný raz nám venoval pohľad, ktorým sa na nás pozeral od začiatku cesty. Akoby sme smerovali na popravisko. Snažil sa venovať nám kus jeho neohraničeného optimizmu, aby sme dokázali prežiť... na popravisku?! A prežiť?! To si pozriem...
Všetci traja sme sa naraz otočili a opäť nasadli do svojich áut.

S ubúdajúcimi kilometrami vo mne rástla nervozita a tá bola už od poslednej plavby na nevydržateľnej úrovni. Najviac ma však striasalo od strachu, nervozity a iných neidentifikovateľných pocitov pred mohutnou, tepanou bránou, ktorá nás delila od pozemku Ronaldovej rodiny. Vedeli, že dnes prídeme, preto ju nechali odomknutú, aj keď zavretú. Môj otec, keďže bol na čele nášho zástupu, musel otvárať. Ten už však mal prax, vďaka našej bráne vo Forkse, a preto mu to dlho netrvalo. Potom nasadol späť do auta a pokračoval po prašnej ceste okolo jazierka až pred obrovskú viktoriánsku stavbu obkolesenú stromami, ktoré podľa môjho odhadu ďalej mohutneli až na rozmery lesa.
Zaparkovali sme pred vchodom, vystúpili sme a kým sme ja so Silvy nevychádzali z údivu, Ronald zatiaľ za nami zavrel bránu.
Bolo to neskutočné. Priam ma z toho mrazilo a musela som sa premáhať, aby som si nechala zavreté ústa.
Nachádzala som sa pred obrovský sídlom, ktoré bolo také nádherné a zároveň strašidelné, až sa to len ťažko dá opísať. Čierne dvere, čierne okná, čierne schody pod dverami a dokonca aj strecha a odkvapové rúry na ňom boli čierne. Výborne kontrastovali som svetlohnedou až sivou stenou. Okná dopĺňali ozdobné rámy, dvere boli celé pokryté vyrývanými ornamentmi a z rúr pod strechami na mňa upierali strach naháňajúci pohľad chrliče v podobách rôznych príšer a oblúd, ktoré mi pripomínali výjavy z prastarých hororových filmov. Plus šero, ktoré sem vrhali okolité stromy a sú z tohto tu dokonalé kulisy pre nový Hitchcockov horor...
Za nami sa rozprestieralo jazierko, ktoré bolo dosť veľké... veľkosťou asi ako pôdorys tohto domu, plné kalnej vody a jeho okolie bolo riedko obrastené rákosím. A v korunách stromov havrany...
„ Ideme dnu?“ Prikradol sa k nám od chrbta Ronald. Počula som Silvy nasucho prehltnúť.
„ Poďme.“ Na okamih sklopila hlavu, potom ju opäť vztýčila a vykročila ku schodom. Ronald ju dobehol, objal ju okolo drieku a ja som kráčala za nimi sama. Zase som pocítila ten hlúpi pocit, túžbu stáť vedľa niekoho, s kým by sa problémy prekonávali ľahšie (a to nemyslím rodičov).
Predstúpili sme pred obrovské, čierne dvere, Ronald na ne zabúchal kovovým klopadlom tvaru líščej hlavy a čakali sme. Prebehlo síce len pár sekúnd, kým sa dvere otvorili, no mne to pripadalo ako večnosť. Ten pocit však rýchlo pominul, kým sme vstupovali dnu do domu.
Zabuchli sa za nami dvere, okolo nás preletela upírka a postavila sa vedľa muža, ďalšieho upíra.
Vôbec sa na seba nepodobali. Ona mala havranie vlasy klesajúce až k pásu, úzku tvár rovnako ako aj celú postavu, ktorá bola okrem toho aj vysoká, oblečená v brečtanovo-zelených šatách siahajúcich až po lýtka, chladne pôsobiace oči odrážajúce radosť a prekrásny tvar pier, on bol zase svalnatý, o niečo vyšší než ona, navlečený v bezchybnom čiernom obleku so zaujímavými doplnkami, svetlo-zelenou košeľou a takisto brečtanovou kravatou. Vďaka ryšavým vlasom a dobráckemu výrazu mi bolo viac než jasné, že to je Ronaldov otec Frederik. Vyzeral možno na tridsať päť rokov, jeho manželka, Lethic, na možno tridsať tri. Až sa mi ťažko verilo, že Ronald je ich syn, keďže on si stanovil svoj najnižší vek na dvadsať šesť rokov. Niekoľko krokov za nimi postával muž s rovnako čiernymi vlasmi ako mala Lethic a s podobnými črtami tváre. Jeho oči však odrážali oveľa viac vnútorného pokoja a hravosti zároveň. Aj on mal na sebe oblek, no namiesto kravaty mal šatku uviazanú tak, ako som už roky nevidela. Nemusela som si dlho počítať skutočnosti, rýchlo mi doplo, že je to Arthur, Lethicin brat. Keby nebol upírom, aj jemu by som typovala do tridsať rokov rovnako, ako môjmu otcovi.
„ Zdravím vás v vítam v našom sídle!“ Frederik urobil krok k nám a zjavne nadšene nás vítal.
„ Som Frederik Wright.“ Podišiel najskôr k Silvy, podal jej ruku, predstavil sa a naznačil bozk na ruku.
„ Teší ma, som Silvy Wrightová, Ronaldova manželka.“ Usmiala sa, ale len ťažko sa dalo určiť či hrá, alebo nie.
„ Frederik Wright!“ Pristúpil ku mne a predstavil sa. Zopakoval uvítacie gesto ako pri Silvy a vrátil sa na začiatok radu ku svojmu synovi. Jemu sa samozrejme nepredstavoval. Najprv si podali ruky, usmievali sa.
„ Vitaj, syn môj!“ V rozpakoch zo seba vykoktal pán Wright. Objali sa presne tak, ako sa objímajú otcovia so synmi po rokoch, čo sa nevideli.
K nám dvom zatiaľ svižne pribehla Lethic a rovnako sviežo sa nám predstavovala a vítala nás. Potom sa aj ona pozdravila s dávno strateným synom, aj keď bez takých emócií ako jej manžel. Naposledy k nám prišiel Arthur. Niekoľkými záhadnými krokmi prikročil k Silvy, a rovnako záhadnou račou k nej vyslovil niekoľko zdvorilostných fráz. Potom som bola zase na rade ja.
„ Arthur Wright, teší ma.“ Ohúril ma záhadným hlasom, aj on naznačil bozk na ruku a rovnako rýchlo ako prišiel k nám aj odišiel za Ronaldom.
Keď sa Ronald konečne odlepil od svojej pôvodnej rodiny všimla som si, že tu nie sme jediní. Po mnohých, monumentálnych schodoch vedúcich na horné poschodie sídla k nám smeroval upír, na ktorého sme pripravené neboli. Žeby prekvapenie? Začudovala som sa.
Netuším, či mladý, ale upír vyzerajúci na osemnásť smeroval priamo k nám. Jeho čierne topánky takmer nečujne došľapovali na mäkký koberec schodov, nad nimi mu nohy zakrývali béžové nohavice s jemným naznačením károvaného vzoru. Čierny tenký opasok len občas odhalila béžová pletená vesta so zaujímavým červeným lemom, pod ňou mal bielu košeľu s tmavohnedými prúžkami a veľmi podobnú kravatu. Navrchu mu nechýbalo sako rovnaké ako nohavice.
Tak sebavedome som ešte nevidela nikoho schádzať zo schodov. Jeho telo bolo takmer úplne vystreté, len jemne sa pohybujúce popri chôdzi, ale aj tak tie pohyby vyzerali viac ako nejaký pokojný, spontánny tanec. Hlavu mal poriadne vysoko s vysunutou bradou, ktorú popri tom ani posunutú dopredu nemal. Na nás všetkých sa pozeral sebavedome z vrchu. Pery ako mal on som nikdy predtým nevidela: pomerne veľké, dlhé a ich tvar mi pripomínal zobák vtákopyska. No aj napriek tomu nevyzerali vôbec zle. A už keď tak podrobne opisujem, tak sa zastavím aj pri nose. Ale môžem ja za to, že mal taký dokonalý tvar?! Kým pohodil hlavou, jeho nos bol ku mne natočený úplne bokom a vyzeral celkom ostro a bezchybne. Aj sochy najznámejších umelcov sa mohli rozbiť od závisti. A spredu nevyzeral vôbec ostrý, veľký alebo nejako inak nevyhovujúci súmernej tvári. Jednoducho dokonalý. Zaujali ma malé, vpadnuté očká, ktoré boli aj napriek tomu výrazné. Už z diaľky som si všimla silu toho sebavedomého, uhrančivého pohľadu momentálne úplne zlatých očí. Ak videl niekto niekedy súmernejšiu tvár ako je táto na ktorú sa práve pozerám, nech mi povie. Ale túto unikátnu tvár ešte aj vlasy robili bezchybnejšou. Ich neidentifikovateľná farba bola skvostná. Nejaká medzi svetlohnedou, špinavo blond a medovou. Dokonale učesaný, bokom jeho hlavy prechádzala cestička taká rovná, až sa rovnosť pravítok stávala diskutabilnou. Očarujúci... Chlapec, akého by nechcel spoznať nijaký rodič dievčaťa. Príliš dokonalý, príliš bezchybný na to, aby bol normálny. Aby mohol byť vôbec človekom.
Ale kto to vlastne je?! Pozrela som sa na Ronalda. Ale on mal výraz možno ešte prekvapenejší, než mám ja. Jediní, kto o ňom niečo vie boli očividne pôvodní obyvatelia tohto domu.
Opäť som venovala pohľad jeho postave postupne prešľapujúcej z nízko položeného schodu na ešte nižší. Ako nečakaná vlna vody ma však zasiahla vlna jeho vlastností. Silná, priebojná stopa jeho ega ma vytláčala z jeho blízkosti. Taktiež na mňa narážali aj ostatné jeho vlastnosti: pýcha, sebectvo, žiarlivosť... Mala som dosť. Rýchlo som sa odpútala od toho monštra s telom anjela. Také ničivé vyžarovanie mal len málokto.
„ Hector, prosím ťa, preparkuj autá našich hostí a odnes ich batožinu do ich izieb.“ Vyzval ho Frederik. Hector mu venoval len jeden krátky pohľad skrývajúci nesúhlas s tým, ako mu niekto rozkazuje, kývol hlavou a predstúpil pred Ronalda.
„ Kľúče od vášho auta, poprosím.“ Až ma zarazila hĺbka toho hlasu. Vôbec mi nesedel s tým jemným výrazom. Chlapec vystrel svoju veľkú dlaň pred Ronalda a zahľadel sa mu rovno do očí. Ronald do nich ticho pustil kľúče.
„ Vaše kľúče, madam.“ Vyžiadal si od Silvy. Aj ona mu bez reptania dala svoje.
„ Aj od vás by som potreboval kľúče, aby som mohol preparkovať vaše auto.“ Pobavene sa mu zdvihol kútik úst už len pri pohľade na mňa.
„ Myslím, že si svoje auto dokážem preparkovať aj sama...“ Odsekla som, ale keď som si všimla varovný pohľad môjho otca, rýchlo som zmenila obsah mojej poznámky:
„ ... ale keď dnes je taká výnimočná príležitosť, prečo nie?“ Nasilu som sa usmiala a pustila som svoje kľúčiky do jeho dlane. S ladným pohybom prstov ju uzavrel, venoval mi akési pobavené odfrknutie, ktoré bolo také tiché, že patrilo iba mne a odišiel.
„ Tak...“ začal Frederik: „ ... keď sa Hector vráti, ukáže vám vaše izby. Vy, ak sa neurazíte, budete bývať v spoločnom apartmáne na treťom poschodí.“ Pohľadom sa zameral na Ronalda a Silvy. „A Eva bude mať iný apartmán sama pre seba.“ Prešiel pohľadom z rodičov na mňa a žmurkol.
„ Otec, kto vlastne je ten Hector?“ Vyslovil Ronald otázku, na ktorú sme si všetci traja nevedeli odpovedať.
„ Nejaký sluha alebo... komorník?“ Za mnou sa hlasno zatresli dvere a pred nimi stál Hector s nevraživým výrazom na tvári a približoval sa k Frederikovi.
„ Ehm... nie. Hector je tvoj nevlastný brat.“ Všetci sme onemeli od úžasu, ale najmä Ronald. Nechtiac si nechal pootvorené ústa a vytreštené oči. Dvakrát zažmurkal a potom mu tvárou preletel výraz, aký som u neho videla len párkrát- výraz čistej nenávisti.
„ Hector, Arthur, prosím vás, zaveďte dámy do ich izieb. A ty poď so mnou...“ Chytil Ronalda za plece a viedol ho do miestnosti rozprestierajúcej sa po pravej strane od schodiska. Lethic šla za nimi.
Arthur svojím ležérnym štýlom chôdze podišiel k Silvy, ponúkol jej svoje rameno a usmial sa. Ona ho prijala a spolu vykročili po schodisku. Arthurovi sa zableskli oči, pohodil polodlhými čiernymi vlasmi a začal s nudnou, zdvorilostnou konverzáciou.
Hector zatiaľ stál ďalej odo mňa, s prekríženými rukami a nazúreným pohľadom. Nemienila som na neho čakať, sama som vykročila po schodisku, keďže som predpokladala, že ten svoj apartmán budem mať tiež na poschodí. Zozadu ma však chutila mohutná ruka s veľkou dlaňou a dlhými prstami, obtočila sa mi okolo ľavej ruky a vedľa mňa stál a viedol ma hore Hector. Z výšky, keďže bol aspoň o dvadsať centimetrov vyšší odo mňa, sa na mňa viac-menej urazene pozeral a potom sa spýtal:
„ Môžem vás sprevádzať?“
„ Nie je to nutné.“ Ubezpečila som ho.
„ Aj tak vás budem sprevádzať, bola to len otázka zo zdvorilosti.“
„ Aké šľachetné...“ Prevrátila som očami. Upír vedľa mňa vyprskol od smiechu, rýchlo sa však prestal smiať, najprv sklonil hlavu, potom sa pozrel opačným smerom ako som bola ja a opäť sa mu hlava vrátila do pôvodnej pozície pozerajúc priamo dopredu. Pravý kútik úst mal však stále pobavene zdvihnutý. Až mám pocit, že čím som tu dlhšie, tým ho viac neznášam... a on mňa tiež. Aj ja som musela podobne prejaviť pobavenie ako on.
Viedol ma cez poschodie až sme nakoniec zastali pred dvojkrídlovými dverami. Otvoril ich a pustil ma dnu.
Už som dnes zažila toľko prekvapení, že ma táto izba skoro ani neohúrila. Ale aj tak, predstava, že tu budem bývať je úžasná...
Stála som v obrovskej izbe pokrytej drevenou podlahou, podobnou, akú mám doma. Steny boli kompletne obložené knihami, aleže úplne. Takmer nikde nebolo vidno stenu. Popri stenách bolo tiež aj pár veľkých skríň na šaty a obuv. Na pravej strane miestnosti stál veľký písací stôl so stoličkou, niekoľko metrov pred ním starodávne pôsobiace pohovky so stolíkom. V rohu za zostavou nábytku tykali skriňové hodiny. Oproti vchodovým dverám bol vchod na balkón a na ľavej stene dvere do nejakej miestnosti. Vyzeralo to tu už dosť dobre, ale aj tak to tu trochu musím upraviť na svoj obraz. Našťastie tu už mám aj batožinu.
„ O hodinu po vás prídem, ukážem vám celý dom a potom vás zavediem do salónu, kde sa bude konať posedenie s rodinou. Zatiaľ si vybaľte veci a udomácnite sa. Ak by ste niečo potrebovali stačí lusknúť, tlesknúť alebo zazvoniť. Som vám k dispozícií, Keď som už bol menovaný za komorníka.“ Sarkasticky sa zasmial.
„ Môžeme si tikať. Ja som Eva, teší ma.“ Podala som mu ruku na uvítanie.
„ Goldsmith. A vy pre mňa ostanete slečna Wrightová.“ Naznačil pobozkanie mojej ruky a jemne ju pustil.
„ Bez tej slečny, poprosím. A tikať si môžeme.“
„ Ako povieš, Wrightová.“ Otočil sa, prekročil prah izby a zavrel za sebou dvere.