Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 10. Kapitola : ... ale ľadové kráľovné aj tak vedú

Vytvořeno 17.10.2009 23:05:00 | Poslední změna 17.10.2009 23:11:03
... ale ja nemôžem za to, že to bolo presne tak. Všetci na tej obrovskej chodbe na mňa zízali. Všetci do jedného! A to aby som sa ešte čudovala, prečo sa mi rozklepali kolená a zatriasli ruky... ešteže to pre tú sukňu nebolo vidno.
Aspoň to teda nikto nedal najavo. Skupinka mužov postávajúcich popri schodoch sa na mňa lačne pozerala, niekoľko párov smerujúcich do bočnej miestnosti len nemo a s úsmevom čakalo, kedy konečne zídem z nebeských schodov medzi nich na zem a postarší manželia, ktorým pred chvíľou Goldsmith otváral dvere na mňa tiež hľadel. Žena sa pri pohľade na mňa tesnejšie privinula k manželovi a v očiach sa jej odohrával očividne iný film, ako môj prvý pomalý zostup, asi nejaké spomienky na mladosť. A jej manžel bol tiež podobne vedľa.
Prebehla mi telom nová triaška a pomaly ma vrhala do neprekonateľnej nervozity hraničiacej s hystériou. Akoby som tu bola jediná „dokonalá“. Bože, čo ja tu robím?! Takmer som zastala na schodoch v úmysle otočiť sa a vybehnúť späť, alebo najlepšie stratiť sa úplne a nevrátiť sa. Alebo niečo horšie alebo hocičo iné. Len ma opäť a zase premohla nervozita a nechápala som, ako som sa ja na toto všetko len mohla nechať nahovoriť..
No potom som si všimla Hectora. Asi to urobil naschvál, aby som si ho všimla, ale pomohlo to. On sa usmial, ale presne tak, ako keď balil všetky tie tucty dievčat, čo už má za sebou. Stále sa usmieval a naklonil sa k pánovi: „ Ospravedlňte ma, ale práve mi prišla partnerka.“ To bola jeho výhovorka, aby sa konečne mohol vzdialiť od dverí a na poste vítajúceho ho vystriedal Arthur. On sa zatiaľ otočil ku mne, usmial sa ešte viac a pripútal ma k sebe pohľadom- poistil si ma, aby som mu neušla. Bohužiaľ, alebo vďakabohu, zabralo to. Natiahol ku mne tú jeho veľkú ruku a ja som mimovoľne zrýchlila krok, prebehla tých pár schodov a moja drobná dlaň sa stratila v tej jeho.
„ No konečne, už som sa fakt bál, že ani neprídeš.“ Uškrnul sa a mne bolo jasné, že je opäť všetko fajn a ani sa len neopováži hrať sofistikovaného gentlemana aj na mňa.
„ Som úprimne dojatá, že som ti chýbala.“ Hlesla som ironicky.
„ Odo mňa sa iné ani čakať nedá.“ Usmial sa ešte viac a viedol ma do miestnosti niekde úplne naľavo, opäť miesto, kde som v živote nebola. A to tu žijem už pekných pár mesiacov... Kruté poznanie... Dúfam len, že tento dom neprestane mať tajomstvá. Je to celkom zábavné, musím priznať.
Heh, a aj to zábavné bolo. Hlavne to zistenie, že túto miestnosť som si mohla nevšimnúť jedine ja. Svojimi rozmermi a krásou by si nik neprehliadol. Ale určite urobilo veľa aj niekoľko party agentúr, čo sa tu hemžili. Ale beztak... Miestnosť takmer celá sklenená, to už je čo povedať. Jedine parketová podlaha a strop sklenené neboli. Inak boli všetky steny, okrem tej, na ktorej boli neskutočne veľké dvojkrídlové dvere, ktorými sme vošli, zo skla. Celá miestnosť sa tiahla priamo pred nami ako nejaká tanečná sála, asi to bude tým, že to bola tanečná sála. Na jej konci stálo maličké pódium a v jednom jeho malom rohu hral komorný orchester. Všetci tí roztrasení ľudia sa tak báli. Mala som z nich však pocit, že nemajú jasno v tom, čo sme zač, ale minimálne niečo zlé tušili. Všetci boli poblednutí a roztrasení... až mi ich bolo ľúto.
Musela som od tých roztrasených duší odtrhnúť zrak, inak by som to nebola vydržala, a upriamila som pohľad na ľavú stranu siene.
Po nej sa ťahal rad stolov prehýbajúcich sa pod množstvom jedla a dekoračných záležitostí. Všetku boli pokryté jemnými bielymi obrusmi a cez ne boli prestreté pásy tenších obrusov, ktoré mali nahrádzať veľkolepé ozdoby či vzory. V samotnom prostriedku radu stála veľkolepá socha líšky vytesaná z ľadu. Bola vskutku veľkolepá ako sa tak týčila na tom stole, leskla sa a žiarivým pohľadom premeriaval všetko naokolo. Zozadu ju chladil pár ventilátorov, aby sa v priebehu plesu definitívne nerozpustila. Ale...
„ Prečo sú v tomto dome všade líšky?“ Nedalo mi neopýtať sa Goldsmitha po mojom boku.
„ Ani toto ti pán Wright nepovedal?!“ Začudoval sa a mne prišlo znovu blbé priznávať aj túto časť histórie otcovej rodiny, ktorú pred nami zatajil. Radšej som teda mlčala s kyslím výrazom na tvári.
Očividne pochopil moju odpoveď. Vydýchol niečo ako nedopovedané „aha“ a pustil sa do jeho milovaného vysvetľovania, keď má aspoň nejakú dobu pocit, že vie niečo viac ako ostatní, že v podstatne je niečo viac ako ostatní...
„ Líška sa nachádza v erbe rodiny Wrightovcov, preto ju majú prosto všade: na klopadle na dverách, na obrazoch, ako ozdoby a podobne.
Už celé storočia je to tak, v kronike tejto rodiny sa píše, prečo práve líška, keby si chcela vedieť...“ nadhodil nedbanlivo.
„ No prečo?“ Povzbudila som ho do ďalšieho hovorenia, nech má radosť.
„ No, táto podobnosť vznikla už v stredoveku, keď istý vtedy ešte chudobný William Wright, zhodou okolností tiež ryšavý, okrádal niekoľko svojich susedov. Kradol im jedlo, najmä vajíčka a múka a vôbec nerozumiem prečo...,“ zachechtal sa „ ...ale dávali všetky tieto krádeže za vinu líške.
William Wright sa časom pozbieral z finančného dna a z nakradnutých zásob si dokázal založiť malú pekáreň v dome, v jedinej veci ktorú vlastnil, a piekol v peci, v skoro jedinej veci, čo v dome mal.
Pekáreň mu veľmi dobre vynášala, časom zbohatol, kúpil si nový dom, zamestnal zamestnancov a samozrejme, suroviny na pečenie už kupoval od ľudí, ktorých predtým okrádal a oni na nič neprišli. Fakt, že ,líška‛ u nich už prestala vyčíňať pokladali za boží zázrak.“ Opäť sa raz zasmial nad ľudskou hlúposťou.
„ Keď čas postúpil a pekár zostarol, urobil vec, ktorú by sa všetci na jeho mieste báli. Rozhodol sa nechať si vyrobiť tabuľu s namaľovanou líškou a názvom pekárne : ,U prešibanej líšky‛. Tabuľu si dal zavesiť nad vchodové dvere a netrvalo dlho a všetkých susedom došlo, kto ich vtedy okrádal.
No na počudovanie, Wright neskončil horieť na hranici, práve naopak, všetci sa na jeho vynaliezavosti zabávali a vraj inak ako: , ty starý lišiak‛ alebo ,ty ryšavec prešibaný‛ mu už nepovedali.
Čudné, ale ako story na dobrú noc sa to zachovalo dodnes...“ zhodnotil na záver.
„ Mne sa ten príbeh páčil, bol milý... „ skonštatovala som na obhajobu.
„ Veď ako inak,“ pousmial sa a mne úplne nedošlo, čo mu prišlo smiešne.
„ Inak, už by som ti mohol povedať, čo sa chystáme dať tvojmu starému otcovi.“ Nadhodil a mňa to až prekvapilo.
Keďže som súhlasila s tým, že pôjdem spolu s ním na ples, trval na tom, že darček pre starého otca bude spoločný, od nás oboch. No kategoricky odmietal vyzradiť mi, čo sa mu spoločne chystáme darovať. Zakaždým buď účinne zmenil tému, alebo sa rovno vyhol téme, ktorá by ma mohla priviesť na túto myšlienku či prosto zatĺkal.
„ Konečne!“ Ironicky som takmer zvolala.
A zase sa zasmial. Otvoril ústa a bolo mu na tvári vidieť, ako je celý natešený z toho, že má pocit, že som od neho závislá... Chudák chlapec... keby len vedel ako sa mýli.
„ Podarilo sa mi vystopovať originálnu tabuľu z pekárne Williama Wrighta. Dal som ju zreštaurovať a dnes ju spoločne darujeme tvojmu starému otcovi. Čo ty na to?“
Nemala som slov. Bola som unesená jeho nápadom, vôbec som nerozmýšľala nad tým, že by mu mohol dať niečo podobné. Skôr som rozmýšľala nad ďalšou firmou, alebo jachtou, ale toto bolo lepšie. Čo môžete dať upírovi, čo má všetko? Buď to, čo aj napriek tomu nemá a riskovať, že ho to nepoteší, alebo mu dáte citový darček. Ak toho človeka dostatočne poznáte, máte vyhraté. A Goldsmith sa očividne prekonal...
„ Perfektný nápad,“ uznala som „ ako ti to vôbec napadlo?“
„ Hm...“ zamyslel sa na okamih: „ Keby som priznal, že ani sám neviem, nevyzeralo by to tak geniálne.“
„ Jo, aha táák!“ Zasmiala som sa na ňom.
Hudba okolo nás stále hrala a ľudia- prestrašení zamestnanci firmy, a upíri sa celkom dobre bavili. Niektorí tancovali, iní viedli dlhé debaty s niekým v okolí. No každý už začal pomaly byť netrpezlivý, keďže oslávenec nechal na seba patrične dlho čakať. Už ani hostia neprichádzali a preto sa do sály čoskoro dostavil aj Arthur a nejaký čas po ňom aj moji vždy dokonalí rodičia. No ledva sme sa s nimi stihli dať do zdĺhavejšieho rozhovoru, už nás prerušil príchod starého otca.
Vletel do sály až trochu prirýchlo, ako by si momentálne mohol dovoliť a dvere sa za ním zavreli tak, že sklenené steny sa zatriasli. Preplachtil rovno k pódiu a nechal za sebou len prázdny priestor a obláčik svojej vône. Vyskočil na pódium, otočil sa k hosťom, na moment sa po nich rozhliadol. Až nakoniec sa usmial a v rozbehnutom tempe spustil:
„ Ospravedlňujem sa vám, milí hostia, že meškám, ale práca nepočká ani v deň mojich narodenín.“ Priznal trošku kajúcne a svoje slová venoval každému z nás. V momente mu všetci odpustili.
„ No aj napriek svojmu neskorému príchodu vás tu chcem všetkých srdečne privítať a poďakovať vám za to, že sme ma poctili svojou návštevou. Znamená to pre mňa viac, než smi myslíte.“ Usmial sa ešte viac a jeho vtieraví obchodní partneri začali skandovať v krátkej pauze slovo „príhovor“. Ostatní smrteľníci sa k nim rýchlo pridali a onedlho bola polovica sály zabratá do prehovárania. Starý otec sa na nich pousmial ešte väčšmi.
„ Tak ako obvykle, ani dnes nemám pripravený nijaký príhovor, veď ma poznáte,“ Sála sa decentne zasmiala, očividne sa všetci dobre bavili.
„ a okrem toho vás nechcem nadlho odtŕhať od zábavy. Nech aspoň neplatím ten orchester nadarmo. Tak nech to už máme čo najskôr za sebou, aj keď to bude znieť tak, že sa už neviem dočkať, kedy si rozbalím túto obrovskú kopu darčekov,“ v miernom šoku ukázal rukou na obrovskú kopu škatúľ stojacu pa mojej ľavici od pódia. Ešte pár darov a siahala by po strop...
„ (aj keď to tak je)“ žmurkol „ kto chce mi môže zablahoželať a potom vám už nebude ani mojich čerstvo dosiahnutých tridsať sedem rokov“ ktosi v sále zakašľal, iní sa zachichotali, no starý otec naďalej pokračoval: „ stáť v ceste za dlhotrvajúcou zábavou. Som celý váš.“ Rozhodil rukami v zjavnom geste.
Ako prvá k nemu pristúpila jeho manželka, predniesla dlhú a obšírnu gratuláciu a vtisla svojmu manželovi do ruky dlhý predmet, čo vyzeral ako nejaký poukaz zo štýlových súťaží. Starý otec nahlas čítal všetky výhody, ktoré si môžu dopriať na spoločnej mesačnej dovolenke kdesi na Madagaskare pri mori, kde Lethic, samozrejme, prenajala celý apartmán aj s rozsiahlymi komplexmi bazénov, kúpeľov, pláží, ihrísk a mnohého iného len pre nich dvoch. Všetci vrátane starého otca boli nadšení, niektorí mu ticho závideli buď dovolenku, buď skvelú manželku alebo možno množstvo peňazí.
Ďalej mu podaroval svoj dar Arthur a potom moji rodičia. Tí mu spoločne kúpili jachtu, ktorá už bola, samozrejme v letovisku na Madagaskare. A potom, ako poslední členovia rodiny sme prišli na rad my dvaja a mňa opäť chytili obavy.
Ani netuším prečo, ale bála som sa, čo povie starý otec na tú tabuľu. Čo ak ho nepoteší? Čo ak chcel skôr zabudnúť na svojho zlodejského predka? Nemali sme mu aj my radšej darovať niečo neosobné, čo by hlavne nesúviselo s minulosťou?
Obaja sme v rukách zvierali tabuľu zabalenú v baliacom papieri previazanú mašľou, každý držal za jeden koniec, a spoločne sme vychádzali po schodíkoch na pódium a smerovali sme k starému otcovi. Oficiálne, pre ľudí mi to bol strýko, takže som si pri blahoželaní musela dať obrovský pozor, aby som ho neoslovila „starý otec“, aj z toho som mala obavy.
Ako prvý z nás blahoželal oslávencovi Goldsmith. Zaželal mu klasicky to isté, čo všetci pred ním. A potom som prišla na rad ja. Nervózne som mu podala ruku a pootvorila som ústa, nevediac čo povedať. Gratuláciu som pripravenú nemala.
„ Budem musieť opakovať slová tvojich gratulantov predo mnou, ale aj ja ti chcem popriať veľa zdravia, šťastia, lásky a aj peňazí, pretože to je to, čo človek potrebuje najviac. No ja ti chcem zaželať aj to, na čo iní zabudli – veľa úspechov.“ Pousmiala som sa.
„ Krásne narodeniny, Frederik!“ Ukončila som svoju chabú reč a objala som ho. On ma objal tiež a ticho mi pošepkal: „ Pekná reč, najmä to o ,potrebe človeka‛ sa mi páčilo.“ Usmial sa, aj keď som mu do tváre nevidela.
Odlepila som sa od neho, aby to nevyzeralo blbo a chytila som svoj koniec daru, ktorý zatiaľ držal Hector sám.
„ Okrem gratulácii sme si pre teba spoločne pripravili darček. Rozbaľ si ho!“ Vyzval ho a starý otec si dal povedať. Vzal si od nás tabuľu a postupne z nej dával dole najprv mašľu, potom papier.
Zhodil ho na zem, chytil tabuľu do oboch rúk a prezeral si ju. V sále nastalo napäté ticho a ja som ledva vládala skrývať obavy.
Potom sa starý otec naširoko usmial, začal súhlasne pokyvovať hlavou a otočil sa na nás: „ Som nevýslovne dojatý! Ako sa vám to podarilo?“
Odpoveď som prenechala Goldsmithovi: „ Máme svoje kontakty.“ Ozrejmil mu. Ja som len ticho stála bokom tváriac sa, že je to tak.
Všimli sme si nechápavé pohľady a šumenie v dave, preto starý otec otočil tabuľu k divákom a začal vyjasňovať: „ Toto je tabuľa, ktorá visela nad prvou rodinnou firmou mojej rodiny. Je síce zreštaurovaná, bez tak má vyše osemsto rokov a aj keď to tak nevyzerá, moji predkovia mali pekáreň, nie bar.“ Davom prešiel vzdych pochopenia, chichot aj potlesk.
„ Neviem, ako sa vám poďakovať.“ Stále v šoku vydýchol opäť na nás.
„ To nestojí za reč, máš predsa narodeniny!“ Prehovorila som po dlhšej pauze opäť ja.
„ Aj tak vám veľmi, veľmi pekne ďakujem.“ Usmial sa na nás a my sme sa rozhodli pratať sa z pódia a uvoľniť miesto ďalším, kým starého otca nepochytí niečo horšie, ako vlna vďačnosti.
Potom to už išlo rýchlo. Ľudia, ale aj upíri sa striedali pri starom otcovi so stále rovnakými gratuláciami a sem tam aj darmi. Akcie, luxusné hodinky, peniaze, kvetiny... som zvedavá, kam to všetko mienime dať. Veď už teraz mal starý otec problémy s ukladaním darov na pódium. Goldsmith s Arthurom teda začali odnášať kartóny a malé deti účinne recyklovali baliace papiere a stuhy, keď ich trhali na konfety a obväzovali sa mašľami. Tie im teda tí dvaja nechali.
„ Uf... ešte stále som dojatý a chcem sa vám ešte raz vrele poďakovať za tú hŕbu prekrásnych darov, čo som od vás dostal. Ďakujem! A teraz, ako som na začiatku sľúbil, vás nechám zabávať sa! Hrajte, prosím!“ Starý otec pokynul na orchester, ten spustil a potom zišiel medzi nás. Tam ho stála zastavovali priatelia, podriadený aj partneri a tak sme ho my, jeho rodina nechali na pokoji. Veď sa ešte isto stretneme.
„ Myslím, že je načase zistiť, čo som ťa naučil. Smiem prosiť?“ Spýtal sa ma z ničoho nič Hector. Jeho pozvanie som prijala (neviem, či som vôbec mala na výber) a začali sme krúžiť miestnosťou za zvuku sláčikov v jemnej klasickej melódii. Čudujem sa tomu, ale darilo sa mi, takmer som sa ani nepomýlila a po niekoľkých tancoch som zo slušnosti vystriedala partnera. Od Goldsmitha si ma vyžiadal najprv Arthur, potom starý otec (pri ňom som ako pri oslávencovi musela ostať dlhšie), potom si ma prevzal Ronald a nakoniec som sa vrátila do náručia Goldsmithovi.
„ Priznáš už konečne, že tanec nie je taký zlý, ako sa ti zdalo?“ Uškrnul sa a zdvihol obočie.
„ Ale nie, je rovnako príšerný. Stále nerozumiem, čo tu robím...“ zatvárila som sa kyslo a radšej som uhla pohľadom.
Len sa na mne zasmial: „ Neverím ti.“
„ Prečo myslíš, že ti klamem?“ Nadhodila som s úsmevom.
„ No... máš na sebe tieto prekrásne šaty,“ len sa mi to zdá, alebo na mne niečo pochválil?
„ ... dobre sa zabávaš, páči sa ti tu, si tu so mnou...“ prehodil posledný dôvod len tak. Ale ja to len tak nenechám.
„ Jasné, uhádol si. Najmä pre tú poslednú príčinu som ti klamala.“ Teraz sme sa zasmiali obaja, fakt musím potvrdiť, že som sa skvele bavila.
„ Len to nie.“ Precedil zrazu pomedzi zuby zdesene a pozeral sa niekde poza moju hlavu.
„ Čo sa deje?“ Stihla som vyhŕknuť, ale odpoveď som už nedostala.
„ Ahoj, zase nabaľuješ novú obeť tvojich posteľových orgií?“ Počula som spoza môjho chrbta ženský hlas zvučný ako zvonkohra. Hector len naprázdno preglgol, snažil sa tváriť milo a popri tom ma stuhnutými rukami premiestnil k svojmu boku, aby som aj ja stála tvárou v tvár hosťom.
Pred sebou som zbadala dokonalý pár: prekrásnu blondínu a prekrásneho blondína- ako inak, upíri. Mňa si ani jeden z nich nevšimol, obaja upierali pohľad na Hectora, všetci sme sa snažili tváriť milo, aj keď sa nám to nedarilo. Žena čakala odpoveď na svoju otázku.
„ Aj ja ťa rád vidím. A aj teba, Lionel.“ Prehovoril Goldsmith po pauze.
„ A ak by som chcel odpovedať na tvoju netaktnú otázku, Karlene, ona je z mojej rodiny, takže nie.“ Neveselo sa usmial.
Konečne sa pár pozrel na mňa, muž akoby neprejavil emócie, stále sa strojene usmieval a na tvári dievčaťa sa na okamih zjavil určitý druh šoku a odporu.
„ Zdravím, som Lionel van Svebølle.“ Podával mi ruku ako prvý upír a predstavil sa mi.
„ Eva Jane Wright.“ Precedila som pomedzi stisnuté zuby.
„ Oh, Wright!“ Usmial sa na mňa Lionel, nepochopila som úplne, čo ho tak potešilo na mojom mene.
„ Karlene van Svebølle.“ Podalo mi ruku dievča a tiež sa predstavilo trochu prívetivejšie, keď poznalo moje meno.
„ Takže vy ste ju adoptovali,“ otočila sa späť na Hectora a potom nesúhlasne zacmukala a zavrtela hlavou.
„ Ach Hecky, Hecky... ale ona nie je zvieratko, s ktorým sa môžeš pohrať a potom si ju jednoducho dáš na večeru. O ňu sa musíš aj starať.“ Zasyčala s príliš sladkým a falošným úsmevom na perách. Hector sa na ňu usmial rovnako falošne.
„ Žiarliš, Karlene?“ Zodvihol pobavene obočie.
„ Že žiarlim? A na čo, prosím ťa?“ Oponovala mu.
„ Všetci veľmi dobre vieme, na čo žiarliš.“
„ Okrem mňa.“ Ozvala som sa a až vtedy si ma trojica zabratá do rozhovoru skutočne všimla a na tvárach im bolo vidno, že pochopili moju nezainteresovanosť.
„ Smiem si ju požičať na pár tancov?“ Pohotovo zareagoval Lionel a s touto otázkou sa otočil na Hectora. Bolo na ňom vidno, že nemá v úmysle len tancovať a ja z neho zaručene dostanem nejaké informácie.
„ Nie.“ Zavrčal na neho Goldsmith a ani neodlepil oči od blondíny.
Tak ale toto ma dorazilo! Čo si už len ten o sebe myslí?!
„ Nie som tvoj majetok!“ Ohradila som urazene a vymanila som sa mu zo zovretia. Medzi časom mi už ponúkol svoju ruku Lionel, tak som sa jej chytila a spolu sme kráčali naprieč parketom, aby sme sa tým dvom vyhli.
Postavili sme sa oproti seba, zaujali sme tanečný postoj a začali sme tancovať, alebo sme sa aspoň tvárili, že tancujeme. Obaja sme asi rozmýšľali nad tým, čo sa tam dialo a čo sa medzi Hectorom a Karlene asi deje. Bolo mi jasné, že Lionel vie toho o niečo viac než ja, preto som počkala sotva pár krokov, kým som sa naladila do rytmu tanca a začala som s otázkami: „ O čo sa to tam vlastne jednalo?!“
„ Tebe o tom nepovedal? Ale vlastne sa mu ani nečudujem...“ zamyslel sa a mňa si akoby nevšímal. Oni to majú asi v rodine.
„ ... celé to bola veľmi chúlostivá záležitosť.“
„ Ale o čo sa v nej dialo?“ Už ma skutočne začínal štvať aj s tými svojimi úvahami. Momentálne som nemala v úmysle počúvať ich donekonečna.
„ Totižto Hector a moja sestra sa mali pred niekoľkými rokmi brať.“ Čo?! Vyvalila som na neho oči a ostala som úplne bez dychu. Ani len tú otázku som nedokázala povedať, ostala mi zaseknutá kdesi v hrdle.
Hector sa mal ženiť? ON, čo by sa nedokázal viazať ani k tehle zlata? A za tamto?! Ale musím uznať, hodili by sa k sebe. Obaja rovnako dokonalí, ale aj rovnako protivní... No tak či tak to znie neuveriteľne.
„ Chodili spolu už asi pol roka, boli skvelý pár, všade boli spolu a chystala sa im veľkolepá svadba. Karlene sa na to všetko neskutočne tešila, lenže Hector sa úplne zmenil. Bol ako vygumovaný, bezduchý, úplne mimo. Čím viac sa krátil čas do svadobného dňa, tým bol ustaranejší, až kým jedného dňa si nezavolal snúbenicu k sebe a všetko neodvolal. Bol z toho, samozrejme, škandál neskutočných rozmerov, ale ako to už býva, všetko sa časom opotrebuje a prestane preberať na všetkých večierkoch a pri všetkých príležitostiach.
No a jedná sa o to, že doteraz chodil Hector na plesy výlučne sám, celé desaťročia, jediný raz, čo tu bol so sprievodom bolo vtedy s mojou sestrou... a teraz s tebou...“
Ach nie! Oni si myslia, že my s Goldsmithom spolu niečo máme! Ale veď to je absurdné! Také nezmyslené! Opäť som zo seba nebola schopná dostať slova.
Ale keď sa nad tým zamyslím, niečo na tom môže byť. Sme tu spolu, aj darček pre starého otca bol spoločný... Ale aj tak je to choré!
„ Ako Hector odôvodnil ustúpenie od svadby?“ Nedalo mi.
„ Tvrdil Karlene niečo také, že nevie, čo chcel, ale vie, že to, čo chce nie je ona... a že by bolo lepšie upustiť od svadby teraz, než sa neskôr rozvádzať.“ Zatváril sa pohŕdavo a zahľadel sa k tancujúcemu páru Goldsmitha a jeho bývalej snúbenici. Stále šokovaná novým zistením som tak urobila tiež.
Obaja, Karlene aj Hector zo seba nespúšťali oči, no netvárili sa bohvieako nadšene. Nezazerali síce na seba, no tvárili sa veľmi umelo a rozladene a o niečom živo diskutovali.
„ Skladba už pomaly končí, vráťme sa k nim.“ Navrhla som, no nepýtala som si od Lionela odpoveď. Sama som prestala tancovať a ťahala som ho za ruku k nim. Akosi som mala tohto nového blonďáka plné zuby. To sú všetci severania takí neznesiteľní? Máločo ma dokáže tak vytočiť ako nechápavosť a pohŕdanie voči citom ostatných.
Približovali sme sa k nim, ale ani jeden si nás nevšimol. Stále sa rozprávali a ja som sa chystala vyrušiť Hectora z rozhovoru, ale keď som začula vychádzať z jeho úst niečo neskutočne zaujímavé, rýchlo som si to rozmyslela a len som ticho počúvala.
„ ... v podstate som tu s ňou iba preto, aby mi ostatné tie lacné sliepky dali pokoj. Inak mi na nej vôbec nezáleží...“
„ Dobre vedieť,“ skočila som mu do reči: „ aspoň to budem nabudúce vedieť, keď ma budeš presviedčať o opaku.“ Otočila som sa k dverám a snažila som sa odkráčať čo najrýchlejšie, ale zároveň s najvztýčenejšou hlavou, akej som momentálne bola schopná. Ale bolo to neskutočne ťažké.
Ako ma mohol takto podlo podviesť? Ako som mu len mohla uveriť?! Ja hlúpa! Ja sprostá naivka! A dočerta s tou jeho vlastnosťou! Od hnevu a sklamanie som preklínala všetko naokolo.
OK, všetko zlé je na niečo dobré -snažila som sa (bezvýsledne) upokojiť samú seba- aspoň budem skutočne vedieť, že mi klame, ak sa ešte raz pokúsi ma oklamať. Ak mu opäť nenaletím...
Ponáhľala som sa po trávniku okolo domu niekam preč, ale vôbec som nerozmýšľala nad tým, kam. Bolo mi to úplne jedno, hlavné, že konečne odtiaľto zmiznem.
No niekto po tom netúžil. Niekto nechcel, aby som odtiaľto zmizla a mala, podľa mňa, svoj zaslúžený pokoj. Niekto mi nechcel dovoliť odísť. Niekto ma nasledoval a stále zrýchľoval krok v snahe dobehnúť ma. No ja som ho ignorovala, nechcela som sa otočiť. Len som zrýchlila. Akosi som tušila, kto to môže byť. A ani som sa nemýlila...
„ Počkaj, prosím!“ Zakričal za mnou Goldsmith úpenlivejšie, ako som ho kedy počula hovoriť a jeho rýchli krok prešiel do behu.
Ja som len zrýchlila, nechcela som ho už ani vidieť.
Predbehol ma však, postavil sa predo mňa, chytil ma za plecia a pozrel sa mi priamo do očí. Ešte nikdy nemal taký výraz. Akoby prosil celým telom, každým svalom či bunkou, prosil ma úplne všetkým a kebyže nezúrim, tak sa mu istotne hodím k nohám a žiadam JA JEHO o odpustenie. Ale rozhodne som to neurobila.
„ PROSÍM ŤA, nechaj ma, nech ti to vysvetlím!“ Žiadal ma rovnako prosebne ako sa tváril.
„ Nie, práve teraz mám vo všetkom viac než jasno.“ Odvrkla som.
„ Nie! Tak to nie je! Klamal som jej...!
„ A ty si myslíš, že ti verím?!“ Šokovane som zvolala.
Na okamih sklopil zrak a zamyslel sa: „ Nie.“ Vydýchol nakoniec sklamane, akoby ho to slovo bodlo priamo do srdca.
„ No tak vidíš! Vieš čo, nechaj ma odísť.“
„ Nenechám,“ opäť sa mi zahľadel do očí a pripútal si ma: „ veľmi ťa to bolí.“
„ Keď... Keď...“ začala som koktať: „ Keď vždy, keď si začnem myslieť, že ti môžem veriť, tak mi podrazíš nohy. Ale keby si mi len podrazil nohy, tak by to nebolo také strašné, ale ty mi popri tom pod nimi vykopeš jamu, aby som padla hlbšie a dlhšie sa škriabala späť na nohy...“ dostala som zo seba nakoniec.
Objal ma. Hector si ma privinul na svoju hruď a silno ma objal a pritláčal ma k sebe. Popri tom mi upokojujúce hladkal chrbát, plecia, vlasy a popri tom mi šepkal: „ Čšššš, ččšššš, neplač, prosím.“
„ Čo?“ Vydýchla som a prešla som si rukou po líci aj keď som vedela, že mi po ňom slzy netečú.
„ Ja neplačem.“
„ Ale plačeš. Tváriš sa rovnako ako všetky, keď plačete a je jedno, či vám stekajú po lícach slzy alebo nie. To nie je podstatné... Žiadam ťa: neplač.“ Naďalej šepkal, akoby ma nechcel zraniť čo i len jeho zamatovým a hlbokým hlasom. Akoby aj mohol...
Ach, ani si len nevedel predstaviť, ako som práve teraz potrebovala aby ma niekto objal a upokojoval. Aby mi niekto dal pocit, že tu nie som sama. Alebo to vedel a preto to všetko robil. A aj to zaberalo, ale ja som vedela, prečo tu „plačem“ a aj napriek tomuto všetkému som mu nedokázala tak skoro a tak ľahko odpustiť.
Odtlačila som sa od jeho pŕs, snažila som sa ustupovať v týchto obrovských šatách a jeho ruky sa kĺzali dolu z mojich bokov.
„ Nie...“ dokázala som vykoktať bez ďalšieho vysvetlenia, otočila som sa a odkráčala som kamsi ďaleko, do tmavých útrob lesa, čo som mala pred sebou. Netúžila som nikoho tak skoro vidieť a najmä nie jeho...


____________________________________________________________________________

Yeah! A je to tu! A teraz to ani netrvalo tak nenormálne dlho, aj keď hej, al enechajte ma v tom, že nie :D ale bola som 2 dni chorá, tak som písala ako besná, čo na budúci týždeň nehrozí :( fakt netuším, kedy bude niečo ďalšie, sorry... ale aspoň si užite toto a veľká vďaka vám všetkým za vašu nekonečnú podporu a trpezlivosť!
No a teraz k textu: tá story a Williamovi Wrightovi je zase vymyslená, tak ale čo už so mnou... :D ale pridávam aspoň akú takú PC napodobeninu tej tabule + 2 fotky 2 postáv :) niet za čo