Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 11. Kapitola : Dánsko JE väzenie

Vytvořeno 08.11.2009 16:45:11 | Poslední změna 08.11.2009 16:48:29
Moje plány sa však menili rýchlosťou blesku. Aké je len ľahké uveriť, že upír nedosiahne to čo chce len preto, že si to zmyslí.
O necelú pol hodinu po mojom odchode som sa musela vrátiť do sídla. Nechcela som tak urobiť, ale bola som prosto donútená okolnosťami. Keby len Silvy zistila, že som bola na love v šatách od nej, asi by ma zniesla zo sveta. Vôbec by ju neštvalo to, že by som si ich už nemohla obliecť ešte raz, keby sa zničili (aj tak si ich už neoblečiem, pochopiteľne), ale najviac by ju hnevala moja neúcta k jej dielu a to som riskovať nechcela. Radšej som sa teda vrátila.
Nepozorovane som sa prešmykla cez dvere vďaka opitej skupinke teenegerov, zjavne deti vlastníkov partnerských firiem, a rýchlo som vybehla po schodoch na poschodie. Potom to už bolo jednoduché- tu nikto nebol, aspoň sa tak zdalo, takže som sa nemusela skrývať, ani nikam ponáhľať. Beztak som bleskovo vbehla do svojej izby a zamkla som sa. Momentálne som netúžila vidieť ani vlastný odraz v zrkadle.
Splnilo sa. Po rozhliadnutí sa po izbe som zistila, že som tu úplne sama a, že sa tu nikto nenachádza, keďže moja rodina má vo zvyku prekvapovať svojich členov náhodným sa vyskytovaním v izbách. No teraz som tu bola skutočne sama.
Vydýchla som si a nejako som sa dostala z veľkolepých šiat bez cudzej pomoci. Ani som si nemyslela, že sa k tomu skrytému zipsu dostanem aj sama. Šaty som prehodila cez opierku sedačky a vyzula som sa. Ďalej si už vôbec nepamätám, kde skončili tie sandále na opätkoch, čo som mala na plese. Mojou jedinou starosťou bolo rýchlo s neškodne si navliecť rifle, tričko, ponožky a botasky, zobrať mobil a nejakým spôsobom si rozobrať komplikovaný účes na hlave a potom nepozorovane zoskočiť z balkónu a stratiť sa v lese.
Podarilo sa. Už mi nič nebránilo v tom, aby som bezcieľne bežala vpred a nechala sa unášať inštinktami lovca.

Nebolo to ťažké, niekoľko dní len tak bezcieľne behať po Dánsku a okolí, a loviť. Perfekte sa popri tom dal odbúrať úplne všetok stres a myšlienky výplodu negatívneho myslenia. Úplne som časom začala zabúdať na sídlo, rodinu, Hectora a jeho podlú zradu, na blonďavých súrodencov, dokonca som strácala pojem o čase. Ten som však nadobudla mihnutím oka, keď sa mi vo vrecku ozval mobil so správou, že sa mu vybíja baterka. Dobre som vedela, že mobil sa mi nabíjal v noci, keď som bola na plese a maximálne vydrží bez nabíjania šesť dní. A zorientovať sa v čase bolo zrazu ľahšie ako facka.
No také ľahké to nebolo pri orientácii v priestore. Takmer týždeň sa bezmyšlienkovite motať mi vôbec nepomohlo, keďže sa mi vôbec nevybavovalo ako som sa sem dostala a to už tobôž nie, kde som. A ešte k tomu legendárny ženský orientačný zmysel.
Vďaka Bohu, že som upír! Vôbec sa neoplatilo lamentovať, keď ku mne vietor dovial moju čerstvú stopu a ďalej už bolo príliš jednoduché ju bez prestávky nasledovať.
Ale stále som nebola úplne rozhodnutá, či sa chcem vrátiť, alebo nie. Stála som pred rozhodujúcou dilemou: buď sa vrátiť a opäť znášať nudu, Goldsmitha a ostatných, alebo trčať v lese navždy. Samozrejme, že mi bolo jasné, že prvá možnosť vyhrá. Nech sa deje čokoľvek, nemôžem takto zraniť vlastnú rodinu. Veď ako by som im to aj mohla urobiť? Odísť a už sa nevrátiť len kvôli jednému hlupákovi? Choré...
Ale vedela som, že moja čaša trpezlivosti sa príliš rýchlo napĺňa a postačí jej už iba pár kvapiek a pretečie. A potom... A potom čo?!
Budem nepríčetná, ako sa poznám... a kto si to odskáče? Nábytok? Rodina? Goldsmith? Alebo niekto ešte neznámejší? Utrpí najviac niekto, kto si to vôbec nezaslúži? A ani príliš dlhý lov mi nepomôže.
Najhoršie však na celej veci je to, že toto nebude len chvíľková záležitosť. Toto trvá už príliš dlho a všetky problémy sa kopia a postupne nabaľujú na seba ako nejaká nebezpečná guľa mokrého snehu kĺžuca sa dolu svahom. Už od prvého momentu, ako som vstúpila do toho prekliateho sídla, od prvej cestu sem... vlastne ešte vo Forkse som mala zlé tušenie s tohto miesta. Cítila som, priam vedela, že Dánsko mi rozhodne neprinesie pokoj ako si myslel Ronald. Akosi som tušila, že ma tu práveže čaká koniec, aj keď som nevedela, ktorého kusu môjho ja. Ach, keby sa mohlo, iste sa mi chveje celé telo, každá jedna bunka od strachu z tohto miesta, ale mňa musel jednoznačne ovládať mozog, preto som mlčala, čím sa len dalo.
A možno mám len neopodstatnené predsudky voči tejto krajine. Možno som až pričasto a príliš pozorne čítala Shakespearovu tragédiu a jej verše sa mi vrývali do dokonalej pamäti stále hlbšie a hlbšie, až sa z obyčajných dielikov príbehu stala krutá realita. A jednak sa detaily z knižného príbehu a v sídle toho veľa nezhodovalo, bolo tu to najpodstatnejšie- rozmaznaný dánsky princ.
O väzení nehovoriac...
Nemám síce večne zamknuté dvere na izbe, mreže na oknách, dokonca ani na balkóne, ale komu chýbajú tieto trápne rekvizity?! Bohato stačí podlosť a pretvárka na každom kroku, ťaživá atmosféra ovzdušia a najmä nedostatok slobody.
No a presne toto som si uvedomovala zo všetkého najviac a to na tých najprimitívnejších detailoch, ktoré by rozhádzali jedine mňa...
Práve bežalo kruto kľudné poludnie. Takmer všetci, okrem mojich rodičov a Arthura sedeli v obývačke. Ja s Goldsmithom na jednej pohovke, obaja sme čítali knihy, no od plesu sme sa na seba ani raz nepozreli. Ja som ho prehliada, bol pre mňa vzduch, kým on, akoby sa hanbil, či bál, ale čo ja s ním mám?! Nech!
Opäť sme ticho sedeli, každý natlačený na inej opierke. Lethic a Frederikom nám za chrbtami v hrali šach a mňa neskutočne iritoval ich veselý smiech.
Radšej som sa sústreďovala na to, aby som ostala čo najdlhšie započúvaná do zavýjania vetra za oknami. Práve krajinou Dánska prechádzala zmena počasia kvôli nastávajúcej zime. Bohužiaľ však kvôli teplému vetru fúkajúceho odniekiaľ z juhu ešte stále nenasnežilo, len celé dni padal dážď s lístím a prirýchlo topiacim sa snehom. A to som ešte včera nahovárala Ronalda na týždňovú lyžovačku v Nórsku...
S Goldsmithom sme takmer v rovnakej stotine pretočili stranu a vietor opäť desivo zavyl. Svojou silou sa ešte viac pritlačil na sklo, škrípal oň a svojou váhou otvoril jedno z nich, a fúkol dnu pár listov a krehkých snehových vločiek. Spolu pristáli na kraj koberca ešte prv, než okno začalo vŕzgať pod tlakom ďalšieho víchru.
Jemné kryštáliky snehu boli také krásne... a zároveň také zraniteľné. Takmer v momente po dopade na prekrásny koberec sa začali topiť a strácať sa. Starý otec už aj vyskočil od šachu a jeho manželka tiež. Pokým ona zmizla na chodbe, Frederik zatváral okno so slovami viac hovoriacimi k samému sebe, než k nám: „ Asi bolo zle zavreté...“
Ledva som dokázala vnímať jeho slová. Skôr som sa zamýšľala nad svojimi myšlienkami. Jedine mne mohla napadnúť šialená spojitosť medzi mnou a lístkami na koberci.
Keby som bola taká slabá, ako tie snehové vločky z ktorých na prekrásnom, no ničivom koberci ostali už iba bodky vody, skončila by som rovnako ako oni. No ja dnes asi šliapem za lístky. Tie ešte stále nehybne ležali na zemi nedotknuté zmenou ovzdušia. Boli silné, teda, aspoň natoľko, aby prežili. Aby prežili nehostinné prostredie, v ktorom sa vločky snehu zložili.
Medzičasom sa vrátila Lethic a v rukách niesla zmeták a metličku. V momente sa sklonila nad spúšť a za necelú sekundu bola na ceste vyhodiť ich.
A presne takto sa tu zachádza s nežiaducimi. Rýchlo a ticho sa odstránia. Aspoň to tak robia všetci z rodiny, adoptované deti majú vlastné spôsoby. Preferujú mučenie. Kedy si však uvedomia, že ním ničia aj samých seba? Keď bude až príliš neskoro? A uvedomia si to vôbec niekedy?!
Občas si želám aj teraz, v krutej dobe ľadovej, mať s týmto kreténom z druhej strany pohovky dobrý vzťah. Ja neverím, že som sa opäť raz v niekom mýlila. Už po druhý raz? Fakt si to nemyslím. A v podstate som jeho svinské ja odhadla presne. Ale čo tá dobrá stránka? Tvorilo ju len nejakých neprehliadnuteľných desať percent, alebo to bola nejaká moja fantázia? Ani tomu neverím...
„ Mňa to už nebaví! Vždy nado mnou vyhráš!“ Zasmial sa nahlas starý otec po tom, čo bol opäť raz nútený zhodiť svojho kráľa pod tlakom Lethicinho útoku. Tiež sa nad ním iba zasmiala.
„ Poďme hrať niečo iné! Čo tak napríklad... kriket?“ Otočil sa aj k nám.
„ Skvelý nápad,“ zabuchol knihu Goldsmith: „ aj počasie máme na kriket dobré.“
„ Zavoláme aj ostatných a slušne sa zabavíme,“ doplnila nadšene Lethic.
„ Zahráš si s nami, Eva?“ Vyzvala ma, keďže som mlčala.
Konečne som odtrhla oči od písmen a trpko som sa zahľadela na koberec. Veď som sa aj cítila, akoby som práve zahryzla do citrónu.
Všetci čakali na moju odpoveď a ja som musela vážiť každé jedno slovo, keďže som mala za chrbtom jasnozrivého starého otca. Usmiala som sa najviac, ako mi to pery dovolili, vytočila som sa k nim a konečne som sa unúvala odpovedať: „ Prečo nie?“ Perfektné odpovedať otázkou.
„ Mali by sme sa teda prezliecť.“ Usmial sa Goldsmith, vyskočil z pohovky a vrátil knihu na svoje miesto. Rovnako sme sa zdvihli všetci v úmysle urobiť tak, ako nám inteligentne (to fakt spájam niečo Goldsmithové s tým slovom?!) navrhol.
Kým všetci bleskovo vybehli po schodoch do svojich izieb, ja som si pomaly opakovala znudenú ľudskú chôdzu, aj keď nemalo zmysel zdržiavať. Ale rovnako som nemala ani dôvod bežať. Všetko malo svoj čas, ani rodičov som nemusela pozívať na hru. Až ku mne do izby bolo počuť Goldsmithovo a Frederikovo oznamovanie. Aspoň som mala čas pokojne sa prezliecť do niečoho športového.
Aké len bolo čudné ťahať po toľkých mesiacoch botasky z úplného spodku skrine, a takmer rovnaké bolo hľadanie riflí či trička. Vonku zo škatúľ som mala len pár kúskov z nich. Ale podarilo sa mi ich nájsť.
Ihneď som to všetko začala na seba hádzať v momente, keď som na chodbe začula nadšený Goldsmithov dupot. Bleskovo som na sebe zapínala rifľové šortky, súkala biele tričko a čiernu vestu, obúvala si botasky a potom som si už len nejakým zvláštnym spôsobom dostala na nohy pletené čierno-biele štucne a na hlavu som si narazila tak isto čierno-bielu pletenú čiapku, no pre zmenu nie s prúžkami, ale so sobíkmi (nech je sranda aspoň chvíľku) a vyletela som z izby medzi ostatných.
Náhlila som sa za letiacim Goldsmithom, keďže som ani len netušila, kde sa dá v Dánsku hrať upírsky kriket. A oplatilo sa, on ma bezpečne doviedol na lúku, kde už postával zvyšok rodiny s loptičkami a hracími palicami.
Zastala som si oproti nich, nahodila som aký-taký úsmev a čakala som, čo bude. Ale prečo po mne všetci do jedného pozerali ako po rozprávkovej bytosti? Razom ma to zneistelo a ihneď som sa premerala, či mám na sebe oblečené všetko správne. Mala som, preto som zneistela ešte viac. A potom mi to došlo: tŕňom v ich oku bolo predsa len moje oblečenie.
Stála som oproti dokonale nahodených upíroch- všetci muži mali na sebe čierne kožené poltopánky, viac-menej športové saká, košele, šatky alebo šály (Goldsmith sa im vyhol), starý otec a Ronald mali na hlavách cylindre, Arthur klobúk a Hectorovi stačili slnečné okuliare, aj keď slnko vôbec nesvietilo. A ženy? Obe mali na sebe štýlové čižmičky, aj keď každá iné, Lethic mala na sebe šaty, Silvy nohavice a sako, ktoré vyzeralo ako zmes niečoho jazdeckého alebo poľovníckeho, a na hlavách mali obe klobúky, aké by človek v tomto storočí nečakal. Už mi bolo úplne jasné ich správanie...
Zbledla som, aj keď som bola stále názoru, že som na kriket vhodnejšie oblečená než oni. Usmiala som sa ešte viac snažiac sa zakryť to, že som sa cítila nesvoja a falošne nadšene som sa spýtala: „ Tak ideme hrať?“
Všetci akoby pri tejto vete precitli a prestali sa tváriť ako súsošie hrôzy. Starý otec začal organizovať zoskupenie hráčov a ukazoval nám ihrisko až kým Goldsmith zase nezabodoval:
„ A hrala si ty už niekedy kriket?“ Otočil sa na mňa podozrievavo.
„ Nie.“ Prehodila som neurčito a rozmýšľala som, ako som mohla zblednúť ešte viac, keď som si pred chvíľou myslela, že sa to už ani nedá.
Všetci sa na seba začali zdráhavo pozerať rovnako, ako keď som prišla k nim v mojom „nevhodnom“ oblečení a vymieňali si kyslé pohľady.
„ Hector,“ začal výzvu Starý otec: „ vysvetlíš jej v krátkosti pravidlá, kým my si zahráme pár kôl?“ Bola mi jasná odpoveď...
„ Samozrejme, rád.“ Naširoko sa usmial a odhalil snehobiele tesáky kým si bral od Frederika jednu rezervnú loptičku a pálku. Ostatný sa zatiaľ roztrúsili po zväčšenom ihrisku pre upírov. A Goldsmitha zatiaľ priam desivo pohlcovala nevysvetliteľná radosť...
„ Vieš aspoň odbiť loptičku?“ Pobavene si ju točil na prste.
„ Čo si myslel tým ,aspoň‛?“ Blesky mi sršali z očí už len pri pohľade na jeho pobavený ksicht.
„ Nič konkrétne...“ prehodil nezaujato.
„ Jasné.“ Trpko som na neho zasyčala, neúnosne ma štval.
„ Dokáž mi to!“ Zvolal znezrady a hodil po mne loptičku neskutočnou silou. Našťastie som nespala na vavrínoch a bleskovo som ju odrazila, až som mala pocit, že až príliš tvrdá pálka pre tento šport praskla.
„ Lepší dôkaz nemám!“ Zvolala som, kým sa lopta ešte stále vznášala vo vzduchu a tým som asi dostatočne rozptýlila Goldsmitha. Ako môže byť taký blbí?! Skoro celú svoju pozornosť upriamil na mňa a loptu si všimol, až keď mu s hlasným rachotov vpálila do čela.
Zvrtla som sa na päte, bola som mu chrbtom a silno som si zahryzla do prsta, aby som sa nerozosmiala na celú lúku. Kretén, tak mu treba, keď je taký hlúpy!
„ Základom je trafiť sa!“ Vyhlásila som rozšafne hneď, ako som sa k nemu otočila späť. Ešte stále si akoby zamyslene šúchal čelo a skláňal sa pre loptičku.
„ Takže ty chceš vojnu...“ uvažoval nahlas.
„ Peace!“ Vytasila som dva prsty v známom geste.
„ A ty si myslíš, že ma môžeš poraziť?“ Zatváril sa smrteľne vážne, až som sa prestala usmievať, a s nenávisťou v očiach sa začal približovať ku mne, pokým vyslovoval každé jedno slovo zreteľne a nevraživo.
On si fakt myslí, že môže vyhrať? „ Ty si skutočne taký detinský, alebo sa iba robíš?“
Zastal, stále ma zvieral nenávistnými očami, nad ktorými sa mu však nechápavo stihlo obočie. Trochu naklonil hlavu nabok a čakal na pokračovanie. Nemienil odpovedať, aspoň teraz nie.
„ Závidíš mi moju rodinu, si náladový ako desaťročný chlapec, stále chceš iba vyhrávať... Občas... eh, prepáč... často sa správaš ako malé dieťa.“
„ Rozmýšľala si niekedy nad tým, prečo sa tak správam?“ Opýtal sa úplne vážne.
„ Ani si nevieš predstaviť, ako často.“
„ A na čo si prišla?“
„ Nenávidíš ma... a mojich rodičov tiež... Ale nedokážem pochopiť, prečo...“ Priznala som klopiac zrak k botaskám, aj keď som bola zvedavá na jeho výraz.
„ ... ale ty v skutočnosti nie si taký zlý...“
„ Ako to môžeš vedieť?“ Šepkal smerom ku mne a kašľal na všetku intonáciu otázky, všetky slabiky ležali na jedinom tóne.
Len mi trhlo kútikom úst, už sme sa raz bavili o našich vlastnostiach.
„ Čo ak by som tvrdil, že sa mýliš?“ Pokračoval na nezmenenom tóne.
„ Tak by som ti neverila... už si toľko ráz klamal...“
„ Čo ak prosto klamať musím?“
„ Musíš? A kto ťa núti?!“ Odtrhla som oči od tenisiek a pozrela sa mu do tváre, on ani na okamih nespustil svoje oči z mojich.
„ Vieš čo? Kašli na to... nie je to podstatné...“ Otočil sa a chcel odkráčať niekam preč.
Dobehla som ho a postavila som sa pred neho, to bol asi jediný spôsob, ako ho zastaviť. Chytila som ho za ramená, na plecia som mu bez opätkov ledva dotiahla, a opäť som mu prebodla oči svojim pohľadom.
„ Ale je to podstatné a viac ako si myslíš! Povedz mi to, prosím! Potrebujem to vedieť... Čo som urobila zle? Kde nastala chyba...?“
„ Skutočne na to zabudni...“ nabádal ma.
„ Nie! Už mám po krk toho, ako každému na čele s tebou vadím! Vadí vám všetko čo urobím, čo mám na sebe, dokonca vám vadí aj to, že existujem! Ale prečo, to sa od nikoho nedozviem...“ áno, pekne si ma rodinka podala, keď som sa vrátila z výletu po plese, ale samozrejme, že som sa iba dozvedela, že to už nikdy nemôžem urobiť. Čo však nikdy neurobiť? Neuveriť Goldsmithovi? Alebo práve naopak? Či niečo iné?
„ Rozmysli si konečne, či ti na mne skutočne záleží tak, ako mi to dávaš najavo... dávam ti dosť času.“ Vyslovila som z posledných síl. Bola som z tých niekoľkých minút v jeho prítomnosti absolútne vyčerpaná.
„ Eva, ty nebudeš hrať?“ Ozval sa z poza môjho chrbta Lethicin hlas. Otočila som sa priam prekvapene, skoro som zabudla, že sú tu s nami.
„ Nie, prešla ma chuť na hru.“ Znechutene som dostala zo seba a vlastná rodina nevychádzala z údivu nad mojim náhlim postojom. Čo som komu urobila, že musím robiť, čo po mne chcú?! Ale mám toho skutočne dosť, proste som sa otočila a odišla som zúrivo točiac v ruke pálku.

Netresla som za sebou dverami, chcela som ich ticho zavrieť, no ani nestihli zapadnúť do zámku, Ronald ich otvoril a vbehol mi celý napálený do izby.
„ To čo malo byť?!“
„ Náhle uvoľnenie kreatívnej energie, prečo?“ Ironicky a absolútne nezaujato som prehodila.
„ Čo ti je?! V poslednej dobe si ako vymenená, správaš sa úplne inak ako doteraz...“
„ Mýlim sa.“ Spresnila som ho.
„ Čo sa s tebou deje?“
„ Odchádzam.“
„ Neodišla si už náhodou?“ Zatváril sa úplne nechápavo, však na ihrisku už nie som.
Len som prevrátila očami a vzdychla si.
„ Je mi to ľúto, tak veľmi som sa snažila... Ale ja prosto nie som to, čo potrebuješ. To, čo chceš. Ja nie som dcéra, ktorú by si si zaslúžil. Nie som dokonalá, pekná, mýlim sa, utekám z banketov, hier, nevhodne sa obliekam... Ty si zaslúžiš niekoho perfektného, kto bude všetko toto ovládať, kto ťa bude reprezentovať, a to ja nie som...
„ Čo...?“ Skočil mi šokovane a bez dychu do reči. Umlčala som ho zdvihnutím ukazováka a dopovedala som si svoje: „ Odchádzam.“
Až po tomto mu došlo, kam mierim. Ja neodchádzam z ihriska, z bojového poľa. Ja odchádzam zo sídla.
Ronald sťažka prehltol, ešte chvíľu sa mi nedokázal pozrieť do tváre a potom sa dolámaným hlasom ozval: „ Vždy si pre mňa znamenala veľa a ty si to, čo chcem. Ja nechcem a ani nepotrebujem inú dcéru. Ty si dokonalá. Potrebujem jedine teba.“
Venovala som mu neveriaci pohľad. Chvíľu sme po sebe mlčky hľadeli.
„ A kam ideš?“ Opýtal sa až keď pochopil, že svoj názor nezmením.
„ Vrátim sa do Forksu... Pozriem dom, navštívim Cullenovcov, možno Jackoba...“ Pokrčila som plecami.
„ Sľúb mi, že sa vrátiš.“ Prosil takmer nečujne, akoby bol úplne vyčerpaný, ešte viac, než ja.
Akosi som vedela, že sa budem musieť vrátiť, či budem chcieť, alebo nie. Len som kývla hlavou, stačilo mu to. Opäť sme mlčali a potom si otec ešte spomenul: „ Ale musíš sa vypýtať od starého otca, on je pánom domu. Na ňom záleží, či ťa pustí...“ Ako zúfalo sa len snažil držať ma tu. Chudáčik Ronald, takéto utrpenie si nezaslúži...


______________________________________________________________________________

Ja viem, zase taká dlhá čakacia doba :( ale škola stále stojí a chrípkové prázdniny asi nebudú :( aspoň toto si užite :D