Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 12. Kapitola : Prison break

Vytvořeno 14.12.2009 15:16:55 | Poslední změna 14.12.2009 15:22:26
Stála som pred jednou z najťažších misií svojho nudne dlhého života.
Kecám. Ja viem. Ale takto sa cítim vždy, keď mám robiť niečo podobné. Prečo sa ale do toho zakaždým nútim?! Ja sa snáď nikdy nepochopím...
Pomaly, príliš pomaly aj na človeka som zostupovala po schodoch. Nebolo ma počuť aj vďaka kobercu, no aj tak by nebolo, moja chôdza to istí. Nervózne som sa hrala s perlovým náhrdelníkom medzi prstami a takmer som sa modlila, aby sa toto schodisko nikdy neskončilo. No čo upír chce, to zaručene nemá a tak sa mi podarilo vkročiť na kusy podlahy, z ktorých sa dalo nižšie dostať len veľmi ťažko. Bolo načase zabočiť doľava. Stalo sa, aj keď som po tom opäť raz netúžila...
Zastala som na prahu dverí do obývačky, pre istotu som sa jednou rukou chytila zárubne dverí a hľadela som na starého otca čítajúceho na pohovke. Tváril sa, že si ma nevšimol, aj keď bol určite opak pravdou.
„ Starký?“ Opýtala som sa prvotriedne mučenícky, ešte stále mám dolámaný hlas a to sa hral kriket presne včera. A ešte mi k tomu aj šibe... odkedy ja používam slovo „starký“?!
Odvrátil zrak od knihy a pozrel sa na mňa. Vôbec sa netváril vyčítavo či nahnevane, práve naopak, akoby sa tešil, že ma vidí.
„ Áno?“ Opýtal sa mierne radostne. Alebo sa to zdá iba mne, vrcholne zdeptanej osobe?
„ Máš chvíľku na partičku šachu?“
„ Samozrejme,“ odvetil a bleskovo vrátil knihu na svoje miesto. Potom sa postavil ku kraju pohovky a rukou mi naznačil, aby som šla k šachovnici s vždy rozostavanými figúrkami. Vybrala som si čierne a posadila som sa za stolík.
Starý otec teda začal hru a ja som posúvala figúrkami s pohľadom priklincovaným na čiernobiele predmety predo mnou. Hrali sme niekoľko ťahov, vôbec som nemala odvahu začínať, preto ma nesmierne potešilo, keď s debatou začal starý otec.
„ Trápi ťa niečo?“ opýtal sa mierne zranene, ktovie prečo.
Vedela som, že mu nemôžem klamať, nemalo by to význam. No nevedela som ani ako začať. Niekoľko ráz som ticho otvorila ústa v snahe dostať zo seba nejakú dobrú, zmysluplnú vetu, no podarilo sa mi to až po niekoľkých chabých a nečujných pokusoch:
„ Chýbajú ti niekedy priatelia, starý otec?“ Po prvý raz som odtrhla oči od šachovnice a uprela ich priamo na tie jeho. Tváril sa mierne šokovane, aj keď sa to snažil zakryť, ako keby som svojou vetou nebezpečne prekročila hranicu tabu.
„ Mám svoju rodinu...“ Odvetil vyhýbavo starý otec a teraz sklopil zrak on.
„ Tebe však chýbajú tvoji priatelia...“ pokračoval, kým urobil ťah koňom.
„ Áno, a veľmi... vieš, nevidela som ich okolo pol roka a síce to nie je príliš dlhá doba, neskutočne mi chýbajú. A posielanie listov nemá význam... Chcela by som odísť do Forksu.“ Vysypala som to zo seba konečne.
„ Aha,“ prehodil starý otec úplne vecne, bez emócii.
„ Potrebujem len tvoj súhlas na to, aby som mohla ísť...“
„ Kedy odchádzaš?“
„ Ak by si bol taký láskavý a...“
Skočil mi do reči: „ Kedy odchádzaš?“
„ Čo najskôr.“
„ Kvôli Hectorovi?“
Mlčala som, sama som nevedela, či by som svojou odpoveďou klamala, alebo nie.
„ Eva,“ pokračoval teda on: „ prosím ťa, vedz, že to, čo sa včera stalo, nič neznamenalo. On je už raz taký, aj nám trvalo dlho, kým sme sa naučili s jeho náladami žiť...“
„ Nie, o to nejde! Skutočne sa potrebujem vrátiť aspoň na nejaký čas!“ skočila som mu rýchlo do reči.
Obaja sme mlčali a pozerali sme sa navzájom priamo do očí. Už sa zdalo, že takto tu ostaneme naveky, keď starý otec prelomil bariéru ticha: „ Vráť sa teda do Ameriky...“
„ Naozaj?“ Neveriacky som ho prerušila.
„ Ale,“ Výstražne zdvihol ukazovák a mne zamrzol úsmev na tvári: „ pod jednou podmienkou.“
„ Akou?“ Cítila som, ako sa mi v ostražitosti napli uši.
„ Vrátiš sa niekedy.“
Nechápala som. Až po asi pol minúte mi to došlo.
Naširoko som sa usmiala, zhodila som svojho kráľa na šachovnici, pristúpila som k starému otcovi a pobozkala som ho na líce. Aj on sa usmial, tak som zo seba len vydýchla chabé: „ Ďakujem“ a odbehla som rezervovať si lístok na trajekt.

Šťastie, že v Nørby je prístav. No skôr, ako na druhý deň nič do Anglicka neplávalo. Aspoňže je deň môjho odchodu už dnes. A ako naschvál sú úplne všetci preč- obchody. Tie im boli, samozrejme, prednejšie než rozlúčka so mnou. Ale Goldsmitha museli nechať doma! To ho už fakt nemali čím zamestnať, alebo sa ho chceli tiež zbaviť?! Aspoňže ma neotravuje.
Pokojne som si teda vybrala kufre zo šatníka, nechala ho otvorený a nedokázala som sa rozhodnúť, čo si brať, a čo nechať v Dánsku. Najradšej by som si zobrala absolútne všetko a už sa nikdy nevrátila, no bola tu istá dohoda. Dohoda, ktorá ma oslobodzovala a zároveň ma o slobodu okrádala. Koľko času vonku mi ostáva? Pár mesiacov? Týždňov? Dní? Netrúfam si ani rozmýšľať nad tým...
A vlastne celé toto Dánsko je jedna dvojsečná zbraň. Dokelu s ním!!! Dostanem konečne to, čo chcem a tak či tak nie som spokojná, lebo prídem o zvyšok! To raz nemôže byť po mojom?!
Od nervozity som si sadla na opierku pohovky a rukami som si ovievala tvár, akoby mi to mohlo aj pomôcť. Ale rýchle pohyby blízko mojej tváre ma aspoň trošku rozptyľovali.
Tak fajn, čas na malú rekapituláciu všetkých plusov a mínusov tohto života, akosi v tom mám zmätok....
Prišli sme sem, aby sme sa zbavili vlkolakov a oddýchli si od nebezpečenstva v páchnucom kožuchu. Všetci oddychujú, okrem mňa, ale je tu niečo blond, čo mi lezie na nervy a jedného pekného dňa ma to naštvalo natoľko, až som sa rozhodla, že si zbalím kufre a zmiznem. Takže ja tu vôbec neoddychujem a ani sa mi nezdalo, že by som tu bola niekedy spokojná. Označuje sa znamienkom mínus... A to otravné blond dostáva ďalšie mínus... A tak si balím kufre a musím opustiť svoju rodinu aby som si vyčistila hlavu, čo som mala robiť tu... Mám ich rada a teraz byť nejakú dobu zase sama v Amerike... na čo sa mám tešiť?! Cítim sa ako v tuneli, no ešte stále nevidím na svetlo na jeho konci a prestávam veriť, že tam vôbec je...
No i napriek tomu som sa rozhodla pohnúť vpred (alebo vzad) a položila som na spodok kufra prvú kôpku oblečenia. Tú nasledovala ďalšia... Veci som si balila takmer bezmyšlienkovite, no aj tak to boli veci prevažne zo zimných kolekcií. Som prosto šikovná, ja viem...
Z balkóna ku mne doľahli zvuky krokov. To som bola teda dlho sama...
Goldsmith si jedným z tých rokmi overených chmatov otvoril dvere na mojom balkóne a vstúpil mi do izby. Ticho za sebou zavrel dvere a zahľadel sa na mňa.
Takto som ho ešte nevidela, asi za to mohli rodičia vyskytujúci sa v jeho blízkosti. ON mal na nohách BOTASKY – čiernobiele- , čierne úzke rifle a biele tričko s nápisom I ♥ WOMEN. Stál tam úplne mlčky s mučeníckym výrazom na tvári a nespúšťal zo mňa zrak. Až keď si všimol, že ho ignorujem, ticho prehodil : „ Odchádzaš...“ nebola to otázka, no ani konštatovanie, skôr bolestivé než s úľavou a pre mňa nepochopiteľné.
„ Kvôli mne...“ tentoraz vyslovoval úplne vecne, bez emócií.
„ Počúvaj ma chvíľu!“ Zreval zúrivo, pribehol ku mne a silno ma zdrapil za zápästie až to zabolelo, druhou rukou mi vytrhol oblečenie z rúk a hodil ich na stôl za mnou.
Zľakla som sa. Nech už bol doteraz akýkoľvek, takýto nikdy nebol. Nespomínam si, že by som sa ho niekedy bála.
Pozeral sa úplne iným smerom, než som mala tvár, možno sa mi nedokázal pozrieť sa do očí... Zovretie rúk pomaly povoľoval, no stále bolo prisilné. Zhlboka dýchal, ako keby sa snažil upokojiť a bolo mu na tvári vidno, že veľmi rozmýšľa.
Až asi po pol minúte obrátil zrak ku mne a potom spustil: „ Neľutujem to, čo som ti povedal či urobil, pretože viem, že som spravil, čo som vtedy pokladal za najsprávnejšie. Ale prehnal som to a to som nemal...“ odmlčal sa.
„ Pusti mi ruku!“ precedila som pomedzi zuby najodvážnejšie ako som bola schopná. Znelo to dosť nevraživo, čo ma potešilo a Goldsmith ma pustil.
Rýchlo som sa otočila, bola som dosť šokovaná a v takýchto situáciách mám silnú tendenciu rozvzlykať sa. Začala som si teda na odreagovanie rýchlo nanovo skladať šaty, ktoré sa rozložili, keď ich Goldsmith hodil na stôl. Všetko som opäť uložila na úhľadnú kôpku a so sklonenou hlavou som sa priblížila ku kufru, aby som tam šaty vložila.
„ Skúsime niečo?“ Stál niekoľko metrov odo mňa a so spýtavým pohľadom na mňa zízal.
Len som mu nevrelo odvrkla: „ Prestaň byť perverzný.“
Na moment sa zatváril nechápavo, no potom prevrátil očami a mávol rukou: „ Na to tričko sa vykašli...“
„ O čom to točíš?“ pre zmenu som nechápala ja.
A potom sme nechápali obaja. Na nápise „ I ♥ WOMEN “ sa mi nezdalo nič perverzné, aspoň som si už zvykla aj na horšie...
Goldsmithovi až potom došlo otočiť sa. Napol svaly na chrbte, aby som mala nápis čitateľnejší a nechal ma prečítať si pokračovanie odkazu z prednej strany.
„ ... when my arm hurts. “ a že čo je na jeho tričku až také zvrátené...
„ Na to tričko sa fakt vykašli,“ pokračoval: „ mám na mysli niečo iné.“
Zase sa odmlčal a potom o po niekoľkých sekundách spustil:
„ Začnime odznova.“ Prekvapene som na neho vyvalila oči.
„ Začnime, ako keby sme sa nikdy predtým nepoznali, akoby sme sa stretli prvý raz. Zabudnime na úplne všetko, čo bolo doteraz, na všetky hádky a nedorozumenia, aj na to pekné...“ Posledné slová vyslovil so zvláštnou bolesťou v hlase. On zaregistroval popri tom všetkom, čo sme robili aj niečo pekné?
„ Čo si o tom myslíš?“
„ Je to...“ začala som, no v momente mi skočil do reči: „ Úžasné? Priam až revolučné?“
„ ... šialené,“ dokončila som si svoje.
Tvárou mu preblesol výraz sklamania.
„ Prečo si to myslíš?“ šeptom sa dožadoval vysvetlenia.
Len som rukou rozvírila vzduch a otvorila som ústa naprázdno, ktoré som ihneď zavrela. Čo mu mám povedať?
Všimol si moju nerozhodnosť. Niekoľkými krokmi skrátil priestor medzi nami, jednu ruku mi nežne položil na plece, snažil sa byť citlivý, a posadil ma na gauč. Tiež sa posadil a delil nás iba môj roztvorený kufor.
„ Povedz mi to, prosím.“ Opäť na mňa uplatňoval svoju techniku prosby. Tú najúčinnejšiu.
Len som ticho sedela, civela na neho a mlčala ako partizán. Nedokázala som zo seba dostať ani slovo. Pohľad na jeho tvár bol prosto odzbrojujúci. Ani sa nečudujem jeho početným milenkám... nemali šancu, ak ich raz chytil, mal ich presne v zovretí. Ako teraz ja... Stačil by krok a mal by moje srdce priamo na dlani ako to teraz chce. Čo by tak asi urobil? Vrátil by mi ho, chránil by ho alebo by ho rozpučil na prach?
Myslím, že všetko naraz. Najprv by ho chránil, aby ho v najvhodnejšej chvíli mohol rozdrviť a prach mi vysypať k nohám, aby som vedela, čo ma bolí...
Sedela som tam a stále som sa mlčky dívala na jeho výraz. Bolel ma, aj keď som niekde v hĺbke duše cítila, že by som sa ho mala viac báť, ale ja prosto nedokážem nechať niekoho trpieť samotného. A tá tvár ma privádza do šialenstva....
Veľké pery mal po celý čas zovreté, občas sa mu zachveli a to sme tu už isto takto divne sedeli celú večnosť... Obočie na dokonalej tvári mal prosebne stiahnuté k sebe. A jeho oči... Kam sa hrabú tie šteniatka?! Je zbytočné tie čierne oči opisovať...
Čierne... počkať, čierne?! Čo ho poznám, vždy si úzkostlivo zachovával zlatú farbu očí a teraz sa nechá zničiť čiernou? Momentálne mu vôbec nerozumiem a dosť ma to desí... a ešte stále po sebe zízame...
Ach, dá sa mu vôbec odolať (Načo sa ho báť? Zbohom rozum s jeho tvárou!)? Je taký krásne zúfalý... Krásne zúfalý bastard.
„ Ja proste,“ začala som po dlhom civené: „ ... nemám už silu znášať to naďalej, či začínať odznovu... Ty si myslíš, že keď sa vrátim, bude všetko iné? Veď sa možno vrátim o pár dní, týždňov!
Hector... doteraz to neklapalo a myslím, že už ani nebude....“ Podarilo sa mi odpútať tvár od jeho zovretia a postavila som sa dobaliť si veci.
„ Aspoň za pokus by to nestálo?“ Spýtal sa stále sediac na gauči.
„ Doteraz mi to nestálo za všetky vložené nervy a úsilie.“ Odsekla som mu.
„ Pesimista...“ zamrmlal na moju adresu.
„ Realista.“ Opravila som ho. Ďalej už mlčal s rukami založenými na hrudi a ja som si stihla všetko pobaliť.
Nemala som čo robiť. Zvažovala som, či si sadnem k nemu na gauč, alebo si začnem upratovať, ale nemala som čo. Pozrela som sa teda na hodinky na zápästí a priam ma prekvapilo, že za nejakú tú hodinku moja loď dvíha kotvy. Goldsmith ma teda poriadne zdržal.
A keďže som absolútne nemala čo robiť, takmer ani čas a chuť tu ostávať, obliekla som si kabát a obula čižmy. Goldsmith ma neregistroval. Zízal niekam do svojej krajiny myšlienok, dokazoval to jeho neprítomný pohľad. Čo už s ním... Prehodila som si kabelku cez plece, vytiahla rúčku na kufri na kolieskach a naposledy som sa k nemu otočila s chabými slovami rozlúčky : „ Maj sa...“ Ani len tú vetu som nedokončila. Prosto som to nedokázala. Otvorila som dvere na svojej izbe a pobrala som sa.
Kufor hlučne udieral o schody, keďže som ho za sebou bezcitne ťahala. Potrebovala som si niečím vybiť z hlavy ten zlý pocit, mierny záchvat depresie, ktorý chytám vždy, keď sa musím sťahovať. Ten nepríjemný zvuk bol na to ako stvorený, preto som sa snažila sústrediť naň každou jednou bunkou tela a nevnímať nič ostatné. Ale že ma taký smútok pochytí, aj keď odchádzam z vlastnej vôle, v to som neverila...
Moje hrmotanie však prerušilo niečo miliónkrát účinnejšie, než kolieska a schody: Goldsmith sa z ničoho nič vyrútil z mojej izby a letel za mnou ako stádo splašených volov. Prebehol okolo mňa akoby nič a zastavil sa až niekoľko schodov podo mnou ukazujúc na mňa prstom.
„ SI PRESNE AKO TVOJI RODIČIA, VLASTNE AKO CELÁ TVOJA RODINA!!!“ vrieskal, až sa otriasali sklá v oknách.
„ Prosím?!“
„ SI ROVNAKO ZBABELÁ AKO ONI! MYSLEL SOM SI, ŽE SI INÁ, KEĎŽE ŤA ADOPTOVALI, ALE MÝLIL SOM SA!“
„ Ako sa opovažuješ...?!“ Vyprskla som na neho.
„ VŽDY, KEĎ SA NASKYTNE NEJAKÝ PROBLÉM SA SŤIAHNETE DO ÚZADIA A PRI NAJBLIŽŠEJ MOŽNEJ PRÍLEŽ ÚJDETE! SKLAMALA SI MA... NA NICH SOM SI UŽ ZVYKOL, ALE ŽE AJ TY BUDEŠ ROVNAKÁ...“ Buď mu došli slová, alebo dych, ale nedokázal dokončiť vetu, no bohato to stačilo na to, aby som sa vrcholne naštvala.
Rozklepali sa mi nohy i ruky, dokonca sa mi od hnevu triasol i zvyšok tela, až som si myslela, že sa tam na mieste premením. On moju rodinu urážať nebude!
Lomcoval mnou hnev a v tom záchvate som vystrúhala najnevraživejší výraz všetkých čias a zdvihla som na neho ruku pripravená udrieť.
No zastavil ma jeho výraz. Behom stotiny mi z tela vyprchal hnev a nahradila ho nekonečná ľútosť nad ním. Nedokázala som mu ublížiť...
Keď videl moju ruku v pohybe, cúvol, no sotva o centimeter a aj tak sa potom vrátil späť. Neviem, či ten výraz nahodil naschvál, alebo mimovoľne, ale jedno bolo isté- nespadal pod jeho prosebnú sféru tvári, ktoré majú doslova nadprirodzenú schopnosť. Toto bol výraz podfarbený len jeho vlastnými myšlienkami.
Stál tam a tváril sa pripravene na úplne všetko. Neochvejne, no so strachom a žiaľom, priam až zúfalstvom v očiach, ktoré však nevyvolal strach z úderu. Čo, preboha, mu len môže nahnať do očí takýto žiaľ?
Nasucho prehltol a ohryzok sa mu vydesene pohol dole a späť. Čakal. Takmer nehybne čakal na ranu, ktorá stále neprichádzala...
Zničene som vo vzduchu zaťala ruku do päste, zúfalo som zavrela oči a odvrátila tvár, ktorá sa mi pokrčila do uplakanej grimasy. Ja už prosto neviem, čo robiť!
Takmer poslepiačky som ho obehla a nechala ho stáť na schodoch domu...


__________________________________________________________________________


Ja viem, zastreliť ma! :( ale keď ja fakt nemám čas. aspoň pekné Vianoce a sviatky želám a btw.: Kika, máš zákaz dávať sem dlhé komenty s náznakmi pokračovania či tvojich fikcii