Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 13. Kapitola : Návrat

Vytvořeno 30.12.2009 14:47:40 | Poslední změna 30.12.2009 14:52:24
Trvalo mi sotva päť minút, kým ma prešla všetka zvyšná a hlboko zakorenená zúrivosť. Cestou do prístavu ma prepadlo zúfalstvo a vďaka akejsi citovej kóme z depresie, do ktorej som upadla po nástupe na loď si vôbec nepamätám, ako som sa ocitla vo svojom aute v Kanade počúvajúc Leonarda Cohena.
Až niekde tam mi doplo, že by bolo najlepšie prestať sa trápiť. Však ma predsa čaká poriadne dlhá doba ďaleko od mojich problémov, no nie? Nebolo mi treba trikrát hovoriť, aby som tú smutnú hudbu vypla. A so stlačením niekoľkých gombíkov na rádiu sa razom vyparila aj väčšina mojich pochmúrnych myšlienok. Niekedy fakt stačí prepnúť hudbu a dať si metaforické klapky na oči.
Potom už nebol problém šoférovať v dobrej nálade až domov. Spievala som si, čo mi prišlo na playlist, občas som natankovala, sem tam umyla auto na čerpacej stanici a dokonca som cestou vzala aj jedného stopára. Vyblednutého chalana so žiarivo-čiernymi očami, polodlhými vlasmi prefarbenými na čierno a s piercingom v jazyku. Na sebe mal čierne tričko s kresleným obrázkom nejakej rockovej skupiny, množstvo náramkov (dokonca som medzi nimi rozoznala aj kravatu uviazanú k zápästiu), tmavými roztrhanými rifľami a conversami. O niečo, no nie veľa nižší odo mňa, strašne mladučký- vyzeral sotva na pätnásť, ani hlas mu ešte nezačal mutovať- no s dobrou postavou a neskutočne nevinnou a anjelskou tvárou s obdĺžnikovými okuliarmi s čiernym rámom a príjemným vystupovaním dokonalého spoločníka na gala večery. Nechutné a obzvlášť zraňujúce na ňom bolo jediné- stopy čerstvých i dávno zahojených jaziev po celých rukách. Jaziev, ktoré si určite spôsobil sám, veď vyzeral na jednoznačné emo. Utekal z domu, bolo to príliš zrejmé. Suverénne no trochu vyklepane (možno zimou) si sadol vedľa mňa na predné sedadlo a dozadu hodil malý batoh poprepichovaný zicherkami a odznakmi, a gitaru.
Celý ten čas, kým som ho nevyhodila kdesi pred Seattlom, sme prerozprávali. Veľmi som si neuvedomovala, o čom, ale viem, že som sa s ním cítila veľmi dobre a dokonca sme sa aj smiali. Viem však, že ho mám volať Robin, ktovie prečo.
Keď vystupoval, nečakane aj pre mňa som ho chytila za plecia a naklonila k sebe, bol v šoku, absolútne nevedel, čo sa deje. Zrýchlil sa mu tep, rozklepal sa a začal sa potiť. Moje pery sa zastavili niečo od jeho krku, pootvorili sa a pomedzi ne mi prekĺzol mrazivý výdych, ktorý mu nahnal husiu kožu na šiju. Chytil ma za boky, nech čakal čokoľvek, nemal ani potuchy o tom, čo som chcela ja. Rozorvať mu zubami tú jemnú kožu a vypiť ho na jeden dúšok ako fľašu najlepšej whisky- bezbolestne pre neho. Celú tú cestu s ním som rozmýšľala, ako to urobiť; či sa mu do krku zahryznem sprava alebo zľava, či mu predtým niečo poviem, alebo či mu vôbec zničím krk. Možno by som mala vyskúšať niečo drastickejšie, však je na ľudskom tele toľko chutných miest...
S perami nad jeho kožou som tam snívala sotva sekundu, no aj tak som mala pocit, že mu to moje zabrzdenie prišlo čudné. Čo už... vraciam sa do Washingtonu- miesta, kde som po rokoch opäť ucítila chuť ľudskej krvi. Bolo akési priľahké osláviť môj netriumfálny návrat práve takouto chutnou korisťou. A tu ma nemal kto zabrzdiť a zatiaľ mi moje rozhodnutie ani nemal kto vyčítať. Až na tie potrhané handričky mojej duše...
Pevnejšie, no stále jemne som mu zovrela plecia a pritlačila si jeho hruď na svoju. V jeho ponímaní sme sa objali tuho.
„ Maj krásny život,“ zašepkala som mu ticho do ucha. Bolo mi ho nesmierne ľúto, keďže zatiaľ úplne všetci chlapci, ktorí mi padli do oka, umreli. Aspoň pekný zvyšok toho jeho som mu mohla zaželať...
Odtiahla som ho od seba, muselo mu byť nesmierne nepríjemné dotýkať sa niečoho takého tvrdého a studeného. Naposledy sme si navzájom pozreli do absolútne čiernych očí. A potom vystúpil a odišiel aj so svojimi vecami.
Opäť som raz ostala sama. Sama, len so svojimi vražednými myšlienkami a vecičkami, ktoré si už na všetko zvykli...
Nemala som viac dôvodov postávať na ceste v Seattli, dupla som na plynový pedál a ponáhľala som sa do Forksu- domov. Ten od Seattlu skutočne nebol ďaleko, presne tak, ako som si pamätala (však kto by už z nudy premiestňoval mestá?!).
Divoko, až takmer nebezpečne pre okolie, som zabrzdila pred monumentálnou bránou malého (oproti dánskemu zámočku) bieleho domu, ktorý patril mojej rodine. Takmer mi opäť nabehol pulz, keď som to videla, taká som bola šťastná!
Rýchlim otočením kľúča som odomkla kladky a odviazala reťaze z tej krásy a uháňala aj s autom pod strechu. Nudné zamykanie brány a potom sladké odomknutie vchodových dverí...
Vstúpila som do predsiene nášho domu a priam som zamrzla. Nedokázala som uveriť vlastným očiam. Celé to tu bolo také... skutočné! Takže som naozaj tu! A neverím! Je to priam neuveriteľné, dostať sa sem po takom dlhom čase. Až mi tieto miesta pripadali tak zvláštne cudzie... no stále prívetivé a ležérne... Bezpochyby je toto môj domov, nie ako Dánsko...
V momente som pustila kufre z rúk a nežne som našľapovala na podlahu s hrubou vrstvou prachu, ktorý sa mi lepil na zasnežené semišové čižmy na opätku. Cítila som sa ako v rozprávke: všetko, cez podlahy, veľké kusy nábytkov až po škatule s haraburdím bolo zasnežené prachom. Bolo to ako zimná krajina... ale ten sivý hnus aj tak upracem.
Ani pýtať som sa nemusela, bolo samozrejmé, že inde to vyzeralo rovnako spustnuto. A to už nehovorím o skleníku... Úbohá Silvy, tú by zabil pohľad na zoschnuté konáriky jej niekdajších prekrásnych kvetín. Bolo mi tých kvietkov ľúto... mohli sme ich pred odchodom dať aspoň ma charitu, alebo Francúzom na polievky... Ale takto pomaly a bolestivo umrieť fakt nemuseli.
Asi po takých piatich minútach ma omrzelo ľutovať zdemolovaný dom a okolie, tak som sa chytila k činnosti. Povysávať tú špinu bola teda fakt záťaž pre ten úbohý vysávač. Veď som aj spotrebovala tri vrecká doň a čistiace prostriedky tiež utrpeli značnú stratu zo svojho objemu. No našťastie do necelej hodiny to bolo všetko upratané. A o to viac som sa tu začala opäť cítiť ako doma. No aj beztoho som toto miesto priam zbožne milovala.
Nejakým pre mňa záhadným spôsobom (asi inštinktom, žeby?) sa mi podarilo zapojiť plazmu do prevádzky, odkryla som igelity z niekoľkých kusov nábytku, najme z gigantickej sedačky. Zapla som telku a od samej radosti som absolútne netušila, čo si zapnúť... vyhrala však hudobná stanica. Dlho nepoužívané repráky som potrápila poriadnym zosilnením zvuku, aby som si mohla vo svojej izbe pokojne vybaľovať všetky svoje veci. Aj bez toho by som ich, samozrejme, počula, ale takto to bolo lepšie. Akosi sa mi tak podarilo prehlušiť tie sprosté myšlienky na Dánsko a všetko s ním spojené.
No momentálne som ani nerozmýšľala nad tým, že by mi príchod mojich myšlienok mohlo prerušiť aj niečo iné. Ale keď som tak náhle s tej zmesi popu a rocku začula klopanie na dvere, presvedčila som sa o opaku.
Zamrzla som na mieste s topánkou v ruke. Priam som sa vydesila, no nie samotného klopania, skôr toho, kto je za dverami. Prečo mi ako prvá možnosť napadol práve Goldsmith?! Veď, preboha, čo by tu ten robil?! OK, jeho prchkú povahu treba brať s rezervou, ale žeby bol až natoľko šialený, aby kvôli ďalšej vlne urážok plával cez Atlantik a prenasledoval ma? To si nemyslím. Ale aj tak... ak je to on... tak ho rovno vo dverách zabijem!
Bleskurýchle som zbehla dole schodmi a otvorila vchodové dvere s výrazom masového vraha pripravená skutočne vraždiť. Alice ma však účinne odzbrojila svojim objatím, ktoré mi venovala v momente, ako som dvere pootvorila na dostatočnú vzdialenosť, aby sa nimi mohla prepchať. Stáli sme tam ako také dve absolútne šialené, kým ma objímala a vkuse niečo mlela. Ja som sa na slovo nezmohla, s jedným zdvihnutým obočím som mierne prekvapene zízala na Edwarda uchechtávajúceho sa pred dverami.
„ Waw! Nikdy som si nemyslela, že to poviem na nejakého upíra, ale ty si sa úplne zmenila! Vyzeráš tak... staršie!“ Mlela, kým si ma premeriavala od hlavy po päty a zasa späť, a celý čas ma držala za plecia odmietajúc ma pustiť. Ja som stále nechápavo civela...
„ Aj ja chcem!“ zastonala: „ Vyzerám ako decko a stále mi to niekto dáva aj najavo.“ Vrhla veľavravný pohľad na Edwarda.
„ To preto, že sa tak aj správaš.“ Ozrejmil jej brat, no Alice len urazene ofučala pery, chytila ma za ruku a ťahala ma do obývačky, akoby bola doma. Edward za nami len zatváral dvere.
„ Ale no skutočne! Len sa na ňu pozri!“ Zase hovorila a popri tom na mňa ukazovala rukami.
„ Vyzerá aspoň o dva roky staršie, ako keď sme ju videli naposledy! Tie šaty ťa úplne zmenili!“
„ No...“ len som zaryla špičkou čižmičky do podlahy nevediac, čo povedať. Je pravda, že môj šatník musel prejsť zmenou. Botasky vystriedali lodičky a iné opätkové kusy, rifle a pohodlné tričká zas šaty.
„ No tak, Alice, nechaj ju vydýchnuť!“ Zasmial sa Edward a Alice vďaka tomu na chvíľu stíchla.
„ Vitaj vo Forkse! “ Objal ma pre zmenu Edward, no kratšie a menej tuhšie (našťastie) ako Alice.
„ Ale vážne, ako si to ty predstavuješ,“ nebrala na neho ohľad: „ prídeš si a ani sa nám neukážeš? Ako dlho tu vlastne takto si?“
„ Neboj sa, o nič si neprišla. Som tu sotva pár hodín.“ Uistila som ju. „ Môžem vás teda aspoň niečím ponúknuť, keď ste ma prišli navštíviť...“ tak si nie... Spočiatku mi ani nedošlo, ako táto veta hlúpo vyznie. Ani sa nečudujem, že sa sa hneď začali všetci smiať.
„ Tak si aspoň sadnite.“ Vyzvala som ich medzi smiechom.
Edward začal hovoriť hneď, ako si sadol na pohovku a ja som dopovedala. Dobre vedel, že Alice by ho opäť nepustila k slovu.
„ Čo ťa sem privádza?“ spýtal sa.
V hlave mi pri tej otázke prebehol v príliš rýchlom filme sled udalostí, ktoré ma sem vyhnali a Edward sa pri tom zatváril trochu zmätene. Ktovie, či pri pohľade na tie množstvá nových tvárí v mojej hlave, alebo situácií.
„ Potrebujem zmeniť prostredie.“ Usmiala som sa na oboch.

Sedeli sme tam a poriadne dlho sme kecali . Najprv sa ma obaja striedavo vypytovali na to, ako sa mala Bella, keď odišli, čo sa tu zmenilo a potom sa nejako zvrhla téma aj na útoky vlkolakov a môj odchod, ktorý k tomu dosť patril. Ďalej to, evidentne, pokračovalo rozprávaním o Dánsku. Najprv som poctivo zatĺkala detaily a hovorila len o tom neškodnom , čo sa v sídle stalo, no Edward z mojich myšlienok ľahko zistil, že život tam nebol stopercentne idilický ako ho vykresľujem ja. Svojimi trefnými otázkami približoval túto časť Európy aj Alice a mňa nútil viac hovoriť. Nečudo, že zakrátko vedeli takmer všetko o mojom vzťahu so zvyškom rodiny a o všetkom, čo sa tam stalo.
„ Ach, vedela som, že prídeš, ale netušila som, prečo. Mrzí ma, že máš taký pokazený vzťah so svojím strýkom.“ Zaúpela Alice a pribehla sadnúť si ku mne na pohovku, aby ma mohla chytiť za ruku. Ja som sa však na ňu výhražne, no opäť so zdvihnutým obočím pozrela: „ Nevlastným strýkom!“ Zahriakla som ju mierne desivo.
V momente ma pustila a so zdvihnutými rukami ako pri prepade banky sa posunula na pohovke o niečo ďalej. No usmievala sa a Edward sa tiež uškŕňal, takže mi bolo jasné, že ma neberú úplne vážne. Tiež som sa pousmiala a snažila som sa zmeniť tému: „ No, ale ešte ste mi nehovorili, čo ste robili vy, kým sme sa nevideli. A bolo od teba príliš pekné, Edward, že si zakázal Alice ozvať sa mi.“ Vytkla som mu hneď, ako som mala príležitosť.
„ Vieš,“ začal zdráhavo: „ to je trochu nadlho.“
„ Len hovor, ja si to rada vypočujem. A času máme hádam dosť.“ Upozornila som ho po tom, čo som sa pohodlne oprela o operadlo.
„ Nezostrela si tak trochu?“ Prekvapene sa úškŕňal.
„ Prosím?“ Nerozumela som mu a opäť som si našla obočie kdesi vysoko pri vlasoch.
„ Radšej nič.“ zamrmlal, kým prevracal očami a potom spustil.
Rozprával skutočne poriadnu dobu takmer bez prerušenia, len občas ho Alice doplnila o nejaký detail. Spoločne takto hovorili o tom, čo robili, keď odišli z Forksu, prečo tak urobili, o Edwardových pocitoch a o tom, čo ich donútilo vrátiť sa. Potom to celé pokračovalo, no doplnené o Bellu a Jacoba a sem-tam o pár upírov- Volturiovcov a Victoriných novorodencov.
„ Ehm...“ akosi sa po tom všetkom Edward zadrhol v rozprávaní. Uškŕňal sa hľadel do podlahy. Alice nad jeho správaním len prevrátila očami a schytila jeho ľavú ruku, ktorú som nevidela, keďže ju mal založenú pod pravou, a ukázala mi ju.
Pripadalo mi to ako poriadne blbý vtip. Na Edwardovom prstenníku sa vynímala obrúčka.
Alebo žeby...? Chvíľu som na nich vyjavene civela a musela som popri tom vyzerať skutočne sprosto, ale akosi mi to ani nevadilo. Bola som natoľko šokovaná, že som celému svojmu vnímaniu ostatných vecí musela dať na chvíľu pohov a sústrediť sa len na toto.
Ale no tak, tomuto neverím! Edward má na prste obrúčku! Heh, niekto ho dostal pod chomút! Ale to by znamenalo, že... Bella buď žije, alebo je mŕtva...
„ Neboj sa, žije.“ Vysvetlil mi so smiechom Edward.
Jeee, takže oni sa... „ Blahoželám!“ dokázala som zo seba dostať pomedzi pery v širokom úsmeve.
„ Ako...? Kedy...? Poďme Bellu navštíviť! Alebo sa Charlie ešte hnevá... či?“ Zneistela som pri ich zarazených výrazoch. Potom sa na seba obaja začudovane pozreli a ja som už skutočne nevedela, čo si myslieť.
„ Vieš, Eva... ty ešte nevieš všetko, čo sa za ten čas stalo.“ Vysvetlila mi Alice.
Jemne som sa zamračila a pomrvila som sa na pohovke. Čo sa ešte mohlo stať? Veď to, čo sa tu dialo za tých pár mesiacov som ja nezažila za celý svoj život.
V rozprávaní vystriedala Alice Edwarda, ktorý zatiaľ zaryto mlčal a pohľadom zabíjal konferenčný stolík pri jeho kolenách. No neprikladala som tomu veľkú váhu, podstatnejšie bolo počúvať jeho sestru.
Najprv som vôbec nedokázala porozumieť tomu, načo mi hovorí o ich spoločnej svadobnej ceste, ale akonáhle sa dej začal stupňovať, všetkému som porozumela, no beztak mi to viac-menej nedávalo zmysel.
Bella otehotnela s Edwardom. Porodila dieťa, čo je napoly človek a z druhej polovice upír. Medzitým bola ešte aj ona sama premenená na upíra a Jacob sa naviazal na malú Renesmee- ich dcéru. Dcéru, ktorá spí a veľmi rýchlo rastie, čo znamená, že na to, že má sotva pár mesiacov už vyzerá na oveľa viac a rozumovo je na tom ešte lepšie. Šokujúce... títo očividne nestrácali čas.
Ale úplne úžasné... Podľa toho, čo mi tu zatiaľ rozprávali som vyrozumela, že Bella nemala príliš jednoduchý vzťah s Jacobom a Rosalie ju tiež veľmi v láske nemala. Lenže teraz sa vyriešilo úplne všetko: Rosalie začala mať Bellu rada, pretože má dieťa, po ktorom Rosalie priam prahla, no nemohla ho mať a ešte k tomu nemusí mať Bella ani výčitky svedomia kvôli Jacobovi, pretože si našiel inú obeť svojho bezhraničného milovania. Ja by som ich teda mala... Milovať dvoch mužov a rozhodnúť sa medzi nimi, oddane patriť jednému, kým druhému ostne len srdce v črepinách... Našťastie, mňa do takejto situácie nebude nikdy nikto stavať. O mňa zatiaľ nikto ani len nezakopol... Až som sa nad tou myšlienkou musela diabolsky no zároveň ironicky pousmiať.
Je to priam závideniahodné. Šťastní novomanželia majú spolu dieťa, dom i nekonečnú vzájomnú lásku- tak vytvorili obraz dokonalej rodinky. A Jacob nestarne, aspoň výzorom nie. Jednou ranou dosiahli všetko, po čom si smrteľníci i nesmrteľní nedovolia z racionálneho hľadiska snívať. Je prakticky nemožné, aby sa to stávalo často... ale beztak to je skutočne úžasné...
„ A preto nemôžme ísť Bellu a ostatných navštíviť?“
„ Ty nás za to neodsudzuješ?“ Takmer šepkala Alice svoju otázku.
Opäť som raz nechápala: „ A za čo by som mala?“
„ Poznáš predsa zákon o nesmrteľných deťoch.“
„ Áno, ale čo to má s týmto spoločné? Nič, ak sa nemýlim...“
„ Nemýliš sa, len sme sa obávali, že nás budeš aj napriek tomu súdiť.“ Vravela stále Alice.
„ Nebudem, len by som ich už rada videla, všetkých.“ povedala som to ako dieťa, ktorému príliš treba ísť na toaletu.
Obaja upíri predo mnou sa na seba pozreli s úsmevom a bolo im na tvári vidno, že im obom odľahlo.
„ Tak teda poďme.“ Pokrčila Alice plecami, vyskočila von oknom a už jej nebolo. Ja a Edward sme ju nasledovali, kašľala som na zamykanie. Len sme bežali až kým sme sa všetci traja neocitli pred prahom ich domu.
Zastali sme ani nie na okamih, no hneď ma chytila nervozita z toho, čo vo vnútri domu uvidím a ako ma jeho obyvatelia prijmú. Už sme sa veľmi dlho nevideli, a ja to za veľmi nepriaznivých okolností...
Mala to byť vydarená zimná lyžovačka v kruhu priateľov, no, snáď samozrejme, sa všetko zvrtlo a Bella takmer prišla o život. Potom to už išlo všetko dolu vodou... Cullenovci sa odsťahovali a nás začali napádať vlkolaci. Aspoň, že sme všetci prežili... Veď aj v lepších rodinách sa stáva...
Edward otvoril dvere a so širokým úsmevom vošiel nasledovaný Alice, ktorá hneď vo dverách zvolala: „ Pozrite sa, kto nás prišiel navštíviť!“
Carlisle pomaly vkročil do chodby a mračil sa, no hneď, ako ma zbadal stáť pri dverách, naširoko sa usmial. Spočiatku sa tváril, akoby neveril vlastným očiam, až som sa na jeho výraze musela pousmiať a razom zo mňa opadla všetká nervozita. Pristúpil ku mne bližšie, stále usmievajúc sa mi podal ruku a ja som ju prijala a pozdravila som sa mu. On sa usmial ešte viac a (pre mňa úplne nepochopiteľne) si ma pritiahol na hruď a objal ma.
„ Veľmi ste nám chýbali, ani si neviete predstaviť, ako!“ Priznal a ja som spoza jeho chrbta videla, ako sa k nám pridávajú všetci ostatní s rovnako prekvapenými výrazmi na tvárach.
„ Carlisle...“ začala som trochu zdráhavo ešte na jeho ramene: „ ale ostatní ostali v Dánsku.“
„ V Dánsku?“ Odtiahol si ma od seba.
„ Ehm... to je na dlhšiu debatu.“ Rozhodne nás prerušila Alice a Esme zatiaľ rýchlo vystriedala manžela.
„ Skutočne si nám nesmierne chýbala, zlatko. Ako sa máš?“ Nežne mi pohladkal vlasy, keď ma doobjímala.
„ Ďakujem, dobre.“ Stihla som zo seba dostať, kým ma Emmett neprizabil svojim medvedím objatím a tvár sa mi úplne stratila v jeho svaloch.
Ďalej to už pokračovalo trochu formálnejšie: Rosalie a Jasperom som nemala taký dobrý vzťah, ako s ostatnými, no tiež sme sa objali, aj keď menej vrúcne a Jacob postávajúci v úzadí sa mi tiež nejako vyhýbal. Čo už s ním, psom jedným...
Skupinka upírov sa však nečakane rozostúpila a ja som upriamila pozornosť na Edwarda kráčajúceho ku mne so širokým úsmevom na perách. Rukami objímal plecia mladej, prekrásnej upírky, ktorej by jej telo mohol závidieť každý, i mňa trochu chytili komplexy pri pohľade na jej nádherné, čokoládovo-hnedé vlasy, len tie červené oči ma trochu desili, ale už som si mohla za ten čas mojej upírskej mladosti zvyknúť. Napriek tomu, že som bola na premenenú Bellu upozornená, nedokázala som si zvyknúť na tú zmenu, jej výzor ani ladnosť pohybov. Ale snažila som sa svoje neohraničené prekvapenie kryť.
No najprekvapivejšie pre mňa bolo beztak počutia jemného bitia malého srdiečka v dievčatku, ktoré Bella držala. To bola zmena, oproti búchaniu Jacobovho konského srdca, alebo tých mesiacoch ticha.
Nedokázala som z Renesmee odtrhnúť zrak. Bola dokonalá, na ňu by klasické opisy nestačili. Asi preto ich jej pyšný otecko či teta vynechali.
Nedarilo sa mi prestať pozerať do jej prekrásnych čokoládových očiek, aké mávala Bella, ani od bronzových kučierok, ani od oslnivého úsmevu lovca, no najviac ma šokovala svojou existenciou vôbec, keďže som nikdy o ničom podobnom nepočula. Je úplne jedinečná, a určite nielen v mojich očiach. Nedokázala som sa pri pohľade na ňu ubrániť pred naivným a nevinným úsmevom, ktorý som vyhrabala ani neviem z ktorého zákutia svojej rozsiahlej pamäti.
„ Chceš si ju podržať na rukách?“ Spýtal sa ma zrazu Edward.
„ A môžem?“ Po tvári sa mi rozlial ešte väčší úsmev a záplava radosti.
„ Pravdaže!“ Odpovedala mi Bella a malá Renesmee sa za mnou začala naťahovať svojimi detsky bucľatými rúčkami. Bola neodolateľná.
Aj ja som sa za ňou natiahla a všimla som si, ako sa Jacob v tieni davu nervózne pomrvil na mieste. Začne sa „nenápadne“ približovať bližšie, cítim to.
Renesmee sa mi pohodlne usadila v náručí a usmievali sme sa na seba, kým sme si navzájom pozerali do očí. Položila si dlaň na môj odhalený krk a v momente sa mi celá chodba plná upírov zahmlila a videla som iba náš časom spustnutý biely dom so zdivočeným živým plotom, ale za to prekrásnou bránou. Potom sa celá scenéria stratila a ja som bola bielom dome Cullenovcov.
„ Čo to bolo?“ Vyjavene som preskakovala pohľadom z jednej osoby na druhú.
„ Niečo ti ukázala? Čo také? Hovor! Šikovná Renesmee.“ Vybehol na mňa celý rozklepaný Jacob a potom sa s úplne iným, nekonečne láskavejším pohľadom otočil na dieťa v mojich rukách.
„ Náš dom ako vyzerá, keď sme tu neboli... Ale ako to myslíš s tým- ukázala?
„ Je to jej dar,“ pokojne sa pustil do vysvetľovania Edward a trochu od nás odstrčil Jacoba
„ dokáže posielať obrazy každému, koho sa dotkne.“
„ Podobne, ako ja?“ Tak toto ma dosť prekvapilo.
„ Podobne, lenže ty dokážeš posielať aj iba myšlienky a nemusíš mať pri tom fyzický kontakt s dotyčným.“ Waw, je to skutočne zaujímavé.
Renesmee ticho zamraučala ako mačka a jednou rúčkou sa natiahla za otcom, pokým druhou sa ma pevne držala. Dotkla sa jeho líca a očividne aj jemu niečo ukázala.
„ Áno, Nessie, je to ona.“ Potvrdil jej a ja som ostala mierne mimo.
„ Raz, keď sme poľovali okolo vášho domu sa ma pýtala, kto tam býva, tak som jej niečo povedal o tebe a tvoje rodine.“
„ Edward, to sme teda pekný hostitelia!“ Napomenula ho Esme.
„ Poďte si všetci sadnúť do obývačky, nech tu nemusíme postávať.“
Nebolo nám treba dvakrát hovoriť, všetci sme poslúchli Esme a časť Cullenovcov sa vrátila k svojej pôvodnej činnosti: Rosalie s Emmettom stavali domček z karát. Jasper pozeral telku, Alice upravovala kvety vo vázach a Jacob si odo mňa vypýtal Renesmee. Spolu sa teraz hádali, či obrázok v ťažkej encyklopédii živočíchov je Kapucín, alebo Makak.
S Bellou, Edwardom a Carlislom sme sa rozprávali ešte dlho do noci. Prišlo mu nesmierne zaujímavé, že nás, vegetariánov je vo svete celkom slušný počet a v podstate ho zarazil celkový počet upírov o ktorých nevedel. Najprv sme ho pred vyše rokom prekvapili my- Wrightovci, teraz sa pridal aj zvyšok rodiny. Stále dookola a podrobne som mu o našej zvyšnej rodine musela rozprávať, až ma to trošku nudilo. No v debate nás vyrušil náhly zvuk rozbíjajúcej sa vázy. Všetci sme s arazom otočili k Alice stojacej na ceste medzi kuchyňou a obývačkou. Pod jej nohami sa kusy krištáľu trieštili a kvety ničili.
„ Čo je?“ Dožadoval sa vysvetlenia Jasper. Niekoľkými rýchlymi krokmi pribehol k nej, chytil ju za ramená a zatriasol ňou.
Alice nehybne stála na chodbe a nevšímala si rozlievajúcu sa vodu pri jej nohách. Len tam stála a od strachu sa celá triasla. Až po nejakej chvíli zo seba v úplnom šoku roztraseným hlasom dostala: „ Idú si pre nás.“
Všetci sme spozorneli a čakali na vysvetlenie. No aj keď sme nevedeli, čo presne sa deje, prebehol nám všetkých po chrbtoch ľadový záchvev strachu.
„ Čo to je?“Jasper s ňou ešte raz silno zatriasol, postupne veľmi nervóznel.
„ Idú si pre nás.“ Zopakovali Edward a Alice súčasne.
„ Všetci z nich. Volturiovci.“

________________________________________________________________________

toto milujem na prázdninách! môžem si písať koľko sa mi len zachce! :) ale aj tak mi to trvá celú večnosť, ja viem :(
pridávam novú, lepšie (aspoň podľa mňa) kartičku Ronalda, Cullenovcov ani Volturiovcov na kartičkách zväčňovať nebudem, poznáte ich dosť dobre... veselý silvester a novy rok ešte želám :) a všetko
a ešte nie: Kika, zákaz platí naďalej