Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 14. Kapitola : Aj zmeny prináša život...

Vytvořeno 07.01.2010 16:36:09 | Poslední změna 07.01.2010 16:42:04
Všetci sa zhúkli okolo Alice a začali sa jej pýtať jednu otázku za druhou. Ona bola stále v šoku, celá sa klepala, len občas odpovedala, väčšinou hovori namiesto nej Edward a postupne ako odpovedal na vyslovené i nevyslovené otázky, prebehol každým z nás ľadový záchvev strachu.
Ja som len ticho stála na okraji skupinku a sledovala som dianie okolo, snažiac sa ho pochopiť. Mala som na mysli obrovské množstvo otázok, ktorých odpoveď by mi zaplátali diery v mojom chápaní, no došlo mi, že ich nepoznám kvôli mojej dlhodobej neprítomnosti. Tak som radšej mlčala, však sa môžem opýtať neskôr. A ani Volturiovci mi veľa nehovorili... Vedela som, kto sú, načo sú, odkiaľ sú a tiež to, že je lepšie ich nestretnúť nikdy tak, ako sa to darilo mne, no aj tak som nerozumela, prečo u Cullenovcov vyvolalo ich spomenutie také zdesenie. A prečo vlastne idú sem?! Ono je toho na mňa trošku veľa...
Všetci zrazu zmĺkli a ticho a zúfalo sa pozerali do podlahy. Napätie hustlo.
Pekne, a mne tým zamedzili prísun nových informácií...
„ Prepáčte, ale nerozumiem,“ rozhodla som sa nakoniec celá zmätená ozvať:“ „ prečo sa vlastne toto všetko deje?“
Všetci sa na mňa takmer rovnako zmätene ako som bola ja, pozreli. Až po nejakej chvíli si uvedomili, že ja v tom všetkom nemám tak jasno, ako oni.
„ Vieš,“ ujal sa rozprávania Jacob, ktorí asi najskôr pochopil, že som úplne mimo: „ Jedna ich“ hodil nazúrený pohľad smerom k rodine:“ známa- upírka, nás minule videla, keď sme boli s Renesmee na love a ako prvé jej napadlo, že sme porušili zákon. Nechcela si to dať vysvetliť a hneď bežala do Voltairry udať nás. Preto.“ Všimla som si, ako všetkými naokolo opäť zalomcovala hrôza, keď si každý predstavil koniec tohto stretnutia.
„ Ale prečo sa všetci tak desíte?“ opäť mi to nedalo: „ Veď sa všetko vysvetlí.“
„ A možno sa ani nedostaneme k slovu...“ Prehodil trochu sarkasticky a hodil sa do kresla v obývačke.
„ Máme s Volturiovcami príliš... zamotaný vzťah na to, aby nás chceli vypočuť.“ Dodal Carlisle.
Teraz som už rozumela aj ja. Taktiež ma to všetko vydesilo a rovnako ako aj ostatným aj mne napadlo jediné: Všetci umrieme...
Najradšej by som sa momentálne úplne oddala panike; zrýchlene by som dýchala, nervózne sa rozhliadala naokolo, tým pádom by som nedokázala myslieť rozumne. Len som sťažka prehltla to nič v ústach a pozerala sa na prázdne tváre ostatných...
„ Idú sem s celou armádou... dokonca aj s manželkami. To sa tak často nestáva.“ Referovala nám Alice svoju víziu.
„ Ale čo budeme teraz robiť?“ Mierne zachrípnuto som zo seba dostala vďaka stiahnutému hrdlu.
„ Ak som uverila ja, predsa by mali aj oni a nechať vás...“ Nedokončila som.
„ Má vôbec význam bojovať?“
„ Naše počty sa s ich nemôžu ani porovnávať a vytvoriť toľko novorodencov by nemalo význam...“ dokončil prirýchlo Jasper, keď si všimol Esmin varovný pohľad.
„ Vlkolaci sa pridajú na vašu stranu. Ak sa čo len pokúsia ublížiť Nessie, tak...“ Vrčal Jacob.
„ Eva má pravdu,“ ozval sa rozhodne Carlisle: „ Ak nám uverila ona, ostatní tiež. Pokúsime sa nájsť čo najviac upírov do ich príchodu a presvedčíme ich, že Renesmee nie je to, za čo ju pokladajú Volturiovci.“
„ Jasper mu ihneď skočil do reči s neveriacim tónom hlasu: „ Chceš si z nich urobiť armádu?“
Carlisle len zúfalo sklonil hlavu k zemi: „ Možno... ak bude treba.“ Esme ticho zhíkla
„ Ale skôr nám pomôžu ako svedkovia., našej neviny....“

Nejakú dobu bola v dome Cullenovcov ničivá nuda. Všetci odišli: Najprv Rosalie s Emmettom, potom Carlisle s Esme a neskou odišla aj Alice s Jasperom. Pri nich jediných to však vyzeralo tak, že sa už nevrátia...
A tak sme ostali piati: Edward s Bellou, ktorý sa donekonečna takmer bili s Jacobom o Renesmee a ja. Aj ja som chcela odísť niekoho hľadať, aj keď som nevedela, kde, ale Carlisle múdro podotkol, že by som im bola užitočnejšia tu. Vraj som už prvý svedok...
Aspoňže som mohla chodiť domov, trochu sa uvoľniť, odreagovať a vypadnúť z pomerne dusného prostredia milostného štvoruholníka. Často som hrávala na klavíri, niekedy aj celý deň, už však nemám takú výdrž, ako inokedy. Alebo žeby podnety? Ktovie... Pozerávala som MTV a CNN, čítala knihy, prosto som všetko dobiehala. A tento doteraz zanedbávaný dom bolo teraz treba často upratovať...
Nebavilo ma to, ale musela som. Aspoň som sa nenudila, čo sa mi stávalo často v prázdnom dome, no na popoludnie tretieho dňa od ich odchodu, keď som už asi tretí raz za deň utierala prach mi niekto zaklopal na dvere. Prišlo mi to čudné, no šla som zvedavo otvoriť.
Pred dverami stála Bella, až neprirodzene nehybne, na takú som ešte nebola zvyknutá. Predsa len som ju viac zažila ako večne sa potkýnajúcu Bellu, než túto dokonalú...
„ Ahoj! Nechala som Edwarda a Jacoba, nech sa postarajú o Renesmee, dúfam, že to všetci prežijú...“ sarkasticky ohrnula peru.
„ Môžem ísť ďalej?“
„ Pravdaže, poď.“ uviedla som ju a cestou som rýchlo niekam zahodila utierku.
„Posaď sa,“ vyzvala som ju v obývačke: „ už sa vám niekto ozval? Rosalie, Carlisle... Alice...“
„ Dnes do obedu k nám prišli Carlislovi známi z Danelu. Uf, takmer nám neuverili, ale nakoniec sme to dobre zvládli a myslím, že si Renesmee aj celkom obľúbili. Najmä Tanya.“
„ To ma teší, myslím, že to dobre dopadne.“ Usmiala som sa na ňu.
„ Renesmee je veľmi zlatá, každý si ju veľmi rýchlo obľúbi, uvidíš.“ Presviedčala som ju.
„ Ďakujem, je to od teba milé,“ sklopila pohľad k zemi a prehodila si jednu nohu cez druhú, očividne už chytá čo-to z hrania ľudských spôsobov.
„ Jacob mi všetko hovoril, ako si v lese stretla Victoriu a ona ti povedala, že ma chce zabiť a ty si to potom povedala svorke, aj keď si vedela, že riskuješ život. Hovoril mi aj, čo sa stalo tvojej mame- Silvy... Je mi to ľúto. Nemusela si to robiť, no aj tak ti ďakujem za svoj život.“
„ To nestálo za reč...“ zmĺkla som, keď som si uvedomila svoje zle volené slová.
„ Evidentne sa to oplatilo a Silvy je už dávno v pohode,“ Vyhlásila som rozhodne: „ a okrem toho, hovoril ti Jacob, aj o tých dverách?“ Nedalo mi, to, musela som prirýchlo zmeniť tému.
„ Áno,“ zasmiala sa: „ vraj si mu do nich päsťou vybila dieru a zaplatila si mu nové.“
„ Takže ich nakoniec kúpil.“ Skonštatovala som so smiechom.
„ Nie je taký hrdý, ako sa tvári, o to sa neboj.“ Smiala sa spolu so mnou.
„ Hm... nepôjdeme tých dvoch s malou pozrieť?“ Navrhla po nejakej chvíli, čo sme len tak trápne mlčali: „ Ktovie, ako sa majú... a spoznáš Eleazara s ostatnými... a možno už prišiel aj niekto ďalší.“
Len som nadšene súhlasila, strašne som sa tešila na príchod nových upírov, keďže som ich poznala tak strašne málo...

Bella mala pravdu. Síce sa u Cullenovcov nič nestalo, čiže všetci prežili, no zato bolo u nich lepšie, ako trápne vysedávať u mňa.
V bielom dome bolo do týždňa toľko upírov, že o nude sa tam vôbec nedalo hovoriť. Prišlo veľké množstvo klanov i jednotlivcov (na to, že som o nich vôbec netušila) a dokonca sa čoskoro vrátili i Carlisle s Esme a Rosalie s Emmettom, Bola som však sklamaná, keď som v dome stále nevidela Alice ani Jaspera. Vedela som však, že ich už asi tak skoro neuvidím. Edward mi to už niekoľkokrát vysvetľoval, no stále som sa správala ako naivné malé dieťa a nechcela som mu veriť. Ale dá sa mi to vôbec zazlievať? Veď Alice som mala asi zo všetkých najradšej a najviac mi aj chýbala. Nikdy nezabudnem na to, ako sa nám pri našej spoločnej sánkovačke v horách podarilo odtrhnúť takú malú lavínu, alebo na to, ako som sa s ňou snažila skontaktovať v Dánsku (aj tak nikdy nedostala ani jeden list odo mňa). Boli sme spolu sotva pár hodín, a zase tu nie je...
Aj o tom je život... Preto som si bleskovo vymyslela niečo, čím som sa pokúsila zapchať tú dieru prázdna po Alice.
Keďže v dome Cullenovcov sa už ani nedalo hýbať a môj dom zíval prázdnotou, keďže som tam skoro nebola, spýtala som sa Carlisla, či by sa niekto nemohol presťahovať ku mne a tak to v ich dome trochu preriedil. Bol tým nápadom nadšený, ktovie prečo toľko emócii. No beztak trvalo pod dňa, kým taktne niekoľkým upírom naznačil, aby sa šli zložiť radšej ku mne pre väčší pocit súkromia a uistil ich, že beztak budú v centre diania. Bolo to presne, ako čakal, niektorí ho podozrievali z odsúvania na bok, iní sa skutočne potešili. Potom to už bola naozaj blesková akcia dostať ich ku mne. Celkovo sa ku mne presťahoval celý írsky klan, klan Egypťanov a niekoľko nomádov. Viac svedkov síce ostalo u Cullenovcov, beztak ich u mňa nebolo málo. Neprekážalo mi to, no Carlisle pokladal za svoju povinnosť vysvetliť mi to. Rumuni boli nezvládnuteľní- bolo ich treba mať na očiach, Amazonky často pomáhali pri Bellinom výcviku a denalský klan boli ich dobrí známi, takmer ako druhá rodina, nemohli ich poslať preč. Chápala som to a ani mi to nevadilo, napriek svojmu počiatočnému entuziazmu som zle zvládala cudzie osoby v dome. Ktovie, ako by na to reagovali rodičia... asi by ma pretrhli...
Preto som na kontrolný telefonát do Dánska využila časť dňa, kedy boli úplne všetci preč.
Zodvihli, všetko bolo v pohode a super a potom som im v skratke vysvetlila problém, ktorý majú teraz Edward s Bellou a poprosila som ich o pomoc. Prvá otázka Silvy bola, samozrejme, vlkolaci. Tu som klamať nemohla a musela som sa priznať, že sa tu točí celá svorka. Razom všetko odmietla a ja som s pomocou nemohla rátať. Potom som sa už len za seba aj nich hanbila ako pes. Nikomu som o tom nepovedala, ale Edward ma beztak upokojoval, že je to v poriadku a že to chápe. Učili ho hovoriť aj niečo iné? Pri tejto mojej poznámke vybuchol od smiechu a ja som len bledla.
No musela som sa poberať domov. Jacob, ako vodca svorky usúdil, že bude najlepšie ak aj u mňa bude niekto zo zastúpenia vlkolakov. Mala som pocit, že pri tej vete z neho narobím hot dogy ale ovládala som sa ako som len vedela. Takto spochybňovať bezpečnosť a morálku môjho domu! To čo potom robí u seba?!
Rozhodol sa však, že u mňa ubytuje toho malého, zábavného Setha. S ním som si aspoň rozumela, aj keď sa podujal upraviť skleník podľa svojich predstáv.
Ešte ten deň, čo tam prvý raz vkročil takmer umrel od zúfalstva keď zistil, že nemám kuchyňu. Pol dňa sa potom u mňa neukázal, až večer, keď doniesol na kolieskovom podstavci chladničku, ktorú mu vraj poskladal Jacob a bude trochu hučať, keďže je v nej motor z niečoho úplne iného. Vyzerala ako použitá rakva a postavil ju do skleníka vedľa pultu a zapojil. Príšerne hučala, príšerne vyzerala a dokonca sa nedala ani zatvoriť, tak jej prosto dvere prilepil k boxu páskou. Potom dotrepal ešte sporák, mikrovlnku, strašne veľa predlžovačiek, rýchlovarnú kanvicu, potom niečo čo sa na ňu dosť podobalo a asi dve alebo tri veci, ktoré vraj zapekajú chlieb. Potom nasledoval kuchynský riad a iné náradie, pri ktorom som mala takmer problém pomenovať ho. Radšej som ho teda nechala vyčíňať samého.
Prišla som ho pozrieť až okolo polnoci. Ležal schúlený v klbku na drevenom stole v strede miestnosti a tuho spal. Ruky mal podložené pod tvárou a dosť hlasno odfukoval. Bol strašne zlatý a pôsobil nevinne ako všetko, čo spí. Jeho pokožka ma síce pálila už na diaľku a poriadne ma prekvapilo, keď som v rukách poriadne pocítila jeho hmotnosť, no aj tak som ho čo najtichšie odniesla na gauč do obývačky a zakryla dekou. Zhasla som svetlá a upozornila upírov, nech sa snažia byť ticho, aj tak bola väčšina z nich preč. Ostal len Benjamin, ktorý už nejaký čas dával spustnuté kvety v dome do poriadku, a niekoľko jeho priateľov.
Ďalší deň bol ešte zábavnejší. Seth spal takmer do obeda. Za ten čas som nerobila nič iné, len som sa snažila čo najviac zabedniť dom, aby mu nesvietilo slnko do očí. Neskôr sa zobudil taký hladný, že sme všetci s veľkými problémami predstierali, že nepočujeme škvŕkanie v jeho bruchu. Zmorený hladom otvoril chladničku, no okrem zimy v nej nič iné nenašiel. Opäť z toho poznania skoro dostal srdcový kolaps.
Vyletel z domu, ešte počas behu sa vyzliekal a potom sa nám stratil v lese. Všetci naokolo sme mali čo robiť, aby sme neumreli od smiechu.
Hodiny som o ňom nič nevedela, až sa poobede vrátil celý zničený s priznaním, že lovil cestou domov, tam jedol a počúval poriadne dlhú prednášku a nočnom flákaní sa, vynadal mu aj Jacob a aj sestra, potom sa hnal cestou sem, počas ktorej jedol, čo mohol a nakoniec je stále hladný. V duchu som prežívala záchvat smiechu, možno aj preto, že mi pocit hladu nič nehovoril.
Len som mu, chudákovi unavenému navrhla, že by sme mohli ísť spolu nakúpiť, aby mal čo jesť aj u mňa a že, samozrejme, platím ja. Hodil po mne podozrievavý pohľad, no keďže sa jednalo o jedlo, nerozmýšľal dlho a už si sadal na miesto spolujazdca v mojom aute. A to nakupovanie som oľutovala prirýchlo. Nakúpili sme toho toľko, že sa mi celý účet doslova ťahal po zemi, keď som stála a čítala ho, a všetko to jedlo sa nezmestilo do chladničky, takže Seth použil ešte viac pásky na jej zatvorenie a plus niekoľko skriniek na odkladanie z ktorých vybral kvetináče. Ale aspoň mal čo jesť a už ani u mňa nehladoval.
Ale zato stále jedol... Keď prišiel, keď odchádzal, jedlo si bral aj na cestu, jedol, keď sme spolu pozerali telku...
Raz som dokonca s ním a na jeho žiadosť pozerala šou nejakého Jamieho Olivera, ktorý varil a Seth popri tom oduševnene jedol.
„ A vy nejete vôbec?“ Spýtal sa zrazu zarazene, ani neodtrhol pohľad od obrazovky.
„ Vôbec.“
„ Ani kus?“ Pýtal sa stále sklamanejšie snažiac sa prehltnúť sústa.
„ Nie.“ Už som sa takmer smiala.
„ Ale, že naozaj?“ Takmer zaúpel.
„ Úplne, že naozaj.“ Odvetila som s úsmevom.
„ Ani krvavnice?“ Vybuchla som od smiechu, aj keď som sa chcela krotiť.
„ A to čo je?“ Dostala som zo seba pomedzi nádychy.
„ Klobásy, v ktorých je veľmi veľa krvi zvierat. Minule ich pripravoval.“ Ukázal sendvičom na plazmu.
„ Počkaj, niečo mi to hovorí...“ obaja sme čakali, kým mi zaplo: „ Už viem! To mi nechutilo ani keď som bola človek!“ Objasnila som mu
„ Takže nie?“
Len som potriasla hlavou.
„ Škoda... Teraz ich majú v obchode, chcel som ich pripraviť.“ zosmutnel.
„ Nerob si starosti, my skutočne nejeme.“Uistila som ho.
No on skutočne perfektne varil. Každý deň sa zvŕtal v kuchyni aspoň hodinu a pracoval ako kúzelník. Rada som sa na to chodievala pozerať a on popri tom vždy rozprával o jedle, o receptoch, o tom, ako by raz chcel robiť v kuchyni toho slávneho kuchára. Vždy to nejako zakecal a ja som ho mohla beztrestne sledovať pri práci. Neviem to síce posúdiť, ale podľa mňa varil perfektne. Aspoň to, čo vyprodukoval vyzeralo skvele. Postupom času som sa dokonca začala orientovať v jedle, nikdy by som si nebola pomyslela, že nás spojí jedlo. Ale aj tak ostal on ten, kto pri nákupoch ochutnával a ovoniaval.
No nechodili sme spolu len nakupovať, raz som ho dokonca zobrala autom ku Cullenovcom, nech nemusí toľko bežať. No už nikdy viac to neurobím...
Ani sme nestihli poriadne vkročiť do domu, už na nás s krikom vybehlo jediné dievča zo svorky: „ Takže ty mi balíš brata?!“ Ponosovala sa zúrivo, priam ňou triaslo a len s ťažkosťami sa ovládala.
„ Prosím?“ Nechápala som
„ ČO?!“ Zvolal šokovane Seth.
„ Ja, že...“
„ Ona vraj...“ skočil mi do reči,
„ ...balím...“
„... balí...“ teraz to bolo takmer naraz,
„ ...jeho?!“
„ ...mňa?!“
„ Nie!“ Preboha! Ako by som mohla baliť psa?!
„ Nikdy!“ A obaja sme s ak sebe mimovoľne postavili chrbtami a založili si ruky. Edward chytil záchvat smiechu, ktorý prehlušil len Emmettov rev: „ Hej, pozrite! Zajtra má snežiť!“ Volal zdesene od predpovede počasia v telke.


________________________________________________________________________

Ja by som sa chcela opäť ospravedlniť, no teraz nie za dlhý čas môjho písania (aj keď aj za ten by sa patrilo), ale preto, lebo som v tejto kapitole rovnako ako v časti predošlej kapitoly použila určitý spôsob písania, ktorý celý dej poriadne urýchľuje. Viem, že tie scény s, podľa Dory metlákom, podľa mňa emákom, ale jednoznačne s Robinom, či časti so Sethom by sa dali perfektne rozpísať na samostatné kapitoly, ale takto sa mi to prosto lepšie píše i číta. Asi sa k tomuto štýlu písania budem uchyľovať častejšie, len pre info...
Takisto sa chcem ospravedlniť za Sethovo "znetvorenie". Ja viem, že s neho asi kuchár nie je, že nevie v skutočnosti variť (myslím) ale takto sa mi to veľmi páčilo, podľa mňa je to pekné prepojenie s jeho vášňou v jedení.
A ešte jedno ospravedlnenie: Nemám obrázok... ale neviem, koho tam dať, vážne.
Takže za všetko sa vám ospravedlňujem, neukameňujte ma, prosím!