Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 15. Kapitola: Keď čas je len číslo a život film...

Vytvořeno 01.02.2010 12:58:46 | Poslední změna 01.02.2010 13:06:03
Stáli sme na chodbe štyria a zdesene sme na seba civeli. Leah na Setha, Seth na ňu, kým ja som pozerala na Edwardov výraz. Už sa nesmial, teraz si hrýzol do pery úplne zamyslený, so skleneným pohľadom. Každý jeden z nás bol úplne sústredený na predpoveď alebo na niečo iné... alebo na nič. V tom napätom tichu sa to dalo len veľmi ťažko určiť.
„ Želám vám prekrásny zvyšok dňa, uvidíme sa zajtra pri ďalšej predpovedi!“ Snažila sa nás povzbudiť ironická rosnička, no nepodarilo sa jej to. Nikoho to nepovzbudilo ani neuvoľnilo. A možno si ani nikto nevšimol jej posledné slová. Stále sme ostávali zamrznutý v polohách, akých nás nechala. Tichých, nechybných a zúfalých...
Niekto sa roztrasene snažil nadýchnuť cez zovreté hrdlo a niekoľkých z nás to prebralo. Vydesene som sa rozhliadla naokolo, takmer všetci boli ešte stále v nehybnom zamyslení. Ja však nie, no aj keď som chcela hovoriť, akosi som nemohla. Len som poslala Edwardovi myšlienku, že to idem oznámiť upírom v mojom dome a už ma nebolo.
Letela som cez stromy, pár tých maličkých, som preskočila, pár zlomila, keď mi tvrdohlavo stáli v ceste. Bežala som priam o život a oni mi stáli v ceste... tak na to doplatili.
Ani auto som si nebrala, prosto som ho tam zabudla, nedokázala som rozumne uvažovať. Takže fajn, podľa nich zajtra umrieme. Všetci. V boji a bolestiach. Všetci zajtra umrieme v boji a bolestiach. A čo teraz?! Mám volať domov?! Radšej nie... alebo žeby? Nech aspoň naposledy počujú môj hlas? Alebo nech radšej nepočúvajú to zúfalstvo odrážajúce sa mi od hlasiviek? Ja skutočne neviem, čo robiť!
Dobehla som domov, sekundová ručička na hodinkách ani nestihla obehnúť ciferník. Vrútila som sa dnu, spomalili ma iba dvere, ktoré som chcela zachovať. Popri otváraní som sa snažila upokojiť každý jeden sval, všetky bunky, ktoré mám, nechcela som pôsobiť rozladene.
Vkročila som na chodbu a pomaly som našľapovala na podlahu počúvajúc ozvenu vlastných krokov. Zneli ako z hororu, len nemali takú príšernú hudbu v pozadí. Nahradzoval ju bezstarostný smiech a debata v obývačke. Tichučko som k nej prišla a oprela som o dvere. So smútkom vyžarujúcim z nejakej časti mojej lebky, ktorý mi osvetľoval celý mozog som pozorovala, ako moji hostia hrajú scrabble. Všetci Egypťania spolu s niekoľkými nomádmi. Amun tvoril tím s Kebi, Benjamin zase s Tiou, a stále si niečo šepkali a smiali sa. Nikto sa tu pre nič netrápil, iba ja vo dverách. Prišlo mi ich všetkých tak nesmierne ľúto, všetci vyzerali taký šťastní a spokojní, s radosťou by som im dopriala ešte niekoľko životov spolu v tomto objatí šťastia.
„ Eva? Stalo sa niečo?“ Vyrušil ma zo zamyslenia Siobhan svojou otázkou. Znel veľmi znepokojene, jediný z partie v obývačke. No teraz sa na mňa pozreli všetci a ja som sa postavila rovno a pokúsila som sa usmiať. Len chabo, aj tak sa mi to nedarilo. Ich znepokojené tváre ostali nezmenené.
Bože, koľko krát som už počula túto vetu v tejto obývačke? A koľký krát ju počujem teraz? Posledný? Odporný sentiment! Zakopať ho...
Nevedela som, ako v tejto apatii sformulovať odpoveď, no predsa len som sa o to pokúsila: „ Máme ísť ku Cullenovcom. Carlisle nás potrebuje.“ Dostala som zo seba s mierne zlyhávajúcim hlasom.
Aj keď sa izbou ozvalo tiché hundranie, všetci sa zdvihli a začali vybiehať oknami či dverami von. Nikto sa nepýtal, prečo. Beztak sa to o chvíľku dozvedia. Mne teda neostávalo nič iné, len poriadne pozatvárať dom- možno naposledy. Dnes sa sem však už určite nevrátim.

Celá noc prebehla neskutočne rýchlo. Aspoň sa nám to tak zdalo. Želali sme si totiž, aby bola nekonečná. Nebola natoľko zábavná, romantická, vzrušujúca ani nič podobné, prečo by sme so toto mali priať, ale náboj v ovzduší zlovestne predpovedal blížiace sa niečo príšerné. Každý, kto sa okolo mňa čo i len pohol, vyžaroval neskutočne zlovestnú energiu, ktorá ma desila. Nechcela som sa ňou však nechať vykoľajiť, bolo by to zbytočné.
Namiesto toho som sa celú noc bavila so Zafrinou a jej priateľkami. Seth na okolí nebol, Jacob poslal všetkých vlkolakov domov, aby sa vyspali. Ani on tu nebol a práve to podnietilo zvedavosť na nich v niekoľkých svedkoch. Iní sa pre zmenu pokúsili vystríhať nás pred nebezpečenstvom z ich strany. Báli sa, že by sa v „prípadnom“ boji- ako ich na to slovko stále upozorňoval Carlisle- mohli obrátiť proti nám. Nám to všetko pripadalo nesmierne absurdne, no oni to mysleli úplne vážne. V podstate sa im ani nečudujem. Veď vlkolaci nám majú byť úhlavní nepriatelia. Prečo by nám mali pomáhať? Oni však nerozumeli nášmu spletitému a komplikovanému vzťahu... Úbohý Carlisle, zase sa raz podujal vysvetľovať im všetko to okolo...
Ráno, ešte pred východom slnka sme už všetci postávali na čistine, kde sa malo celé stretnutie odohrávať. Každý bol ešte ponorenejší do seba, iba Cullenovci a niekoľko párikov sa medzi sebou ticho zhováralo. Nechcela som nikoho otravovať, aj keď som už aj nad touto alternatívou rozmýšľala. V podobných situáciách prosto nedokážem mlčať, potrebujem sa s niekým rozprávať. Teraz som však k nikomu nepatrila, bola som nepárny, samostatný jedinec. Dlho som sa len tak potĺkala hore-dole po lúke, aby som aspoň niečo robila.
Niekedy okolo šiestej ráno dobehli na lúku vlkolaci. To som už bola v unudenom psychickom rozpoložení, a tak som len sedela na pni. Vo vlčích podobách som ich nepoznala, práve preto som ich so záujmom pozorovala. Ten najväčší z nich prišiel k Edwardovi a Carlislimu. Edward vlkolakovi čítal myšlienky a prekladal ich ostatným. Vydedukovala som z toho, a z jeho roztržitým pohľadom na Renesmee, že je to Jacob.
Kedysi, počas pobytu v dome som sa dopočula, že vraj vlkolaci majú výzor podľa ich povahových čŕt. Neviem síce, čo je na tom pravdy, no beztak som sa pokúsila zistiť to.
Na Jacoba sa mi celkom jeho výzor hodil. Rozmery odpovedali jeho vodcovstvu, rovnako ako Samova veľkosť. Jeho som zase rozoznala vďaka pohľadu- od začiatku dohliadal na každého zo svojej svorky. Okrem toho, pôsobil príliš dominantne na niekoho podradeného. A mal niečo zo Sama. Jeho kožuch, rovnako ako oči, to všetko bolo úplne čierne a tajomné. Sam však nevzbudzoval však efekt Mony Lisy, skôr desil, než nabádal k bádaniu. Bol to jednoznačne jedinec, ktorému sa oplatí vyhnúť sa. Rovnako ako neposednému, večne sa vrtiacemu, no najmä zazerajúcemu a vrčiacemu Paulovi.
Obďaleč od skupinky so Samom ležal osamotený pieskový vlk. Vlčica, čo bola pri ňom už dávno odbehla k Jacobovi, a teraz sa vlk nervózne mrvil na mieste. Seth, pomyslela som si až príliš nahlas a on zastrihal ušami.
Postavila som sa a s miernym úsmevom som sa k nemu vybrala, Aspoň niekto, kto tu bol podobne sám ako ja.
„ Ahoj,“ pozdravila som sa a na tvári sa mi rozhostil ešte širší úsmev. Seth pootvoril papuľu, slabo zaskučal, až potom si uvedomil, že takto si toho veľa nepovieme.
Zubami mi chytil okraj trička a jemne ho potiahol dole. Ani sa veľmi nemusel naťahovať, bol oveľa vyšší, než klasické zviera. Klesla som na kolená a stále som sa mu pozerala do očí v snahe niečo z nich vyčítať. Moje schopnosti rozšifrovať reč tela zamrzli na bode mrazu.
Strčil do mňa ňufákom a ja som si pri tej sile sadla.
„ Čo robíš?“ smiala som sa, keď som sa to pýtala. Aj on sa štekavo zasmial, v rámci možností. Zubami ma chytil za nohu a otočil ma tak, že som mala nádherný výhľad na, zatiaľ prázdnu, čistinu. Ešte raz do mňa strčil a mne akoby došlo, čo chce.
„ Môžem sa oprieť?“ spýtala som sa však pre istotu. Len prikývol veľkou hlavou.
Poslúchla som ho a trochu ma prekvapilo, keď sa moje telo o niečo dlhšie predieralo jeho hustou, našuchorenou srsťou. No bolo nesmierne príjemné, ležať v obklopení horúčavy ako v tom najprecíznejšie vypracovanom kožuchu z dielne svetoznámeho návrhára. Chvíľu som tam len tak ležala, upierala pohľad do stratena a počúvala tlkot jeho srdca, krv tečúcu cievami, signály prechádzajúce z mozgu bunkami až po chvost- prosto celú symfóniu jeho tela. Len keby nepáchol ako zmoknutý pes...
„ Tak čo, tešíš sa?“ snažila som sa podať otázku s nadhľadom. A možno som aj trochu dúfala, že sa na súboj teší, ako niektorí jedinci z radov mužov. No on len ustráchane zaskučal a ja som pocítila posunutie jeho kostry, keď si ukladal hlavu na zem.
„ Ani ja...“ priznala som rozpačito.
„ Ale aspoň pomôžeme dobrej veci,“ snažila som sa hľadať pozitíva, no Seth nad tou poznámkou len vydal zvuk, ktorý som radšej nechcela zaradiť.
„ Poďme sa radšej baviť o niečom príjemnejšom,“ navrhla som: „ Čo ty a dievčatá?“ Opýtala som sa pre zmenu s nefalšovaným nadhľadom i úsmevom. Možno sa pobavíme, keď nič viac.
Seth len zdvihol hlavu, aby sa mu lepšie kašľavo zasmialo. Takmer sa zadusil, nedarilo sa mu medzi štekot nadýchnuť.
„ No tak!“ dobiedzala som: „ Páči sa ti niekto?“
Až teraz ho smiech prešiel, opäť si položil hlavu medzi predné laby a zapriadol.
„ Mám to brať ako nie?“ nedalo mi.
Opäť hlavy zdvihol, aby ňou pokrútil.
„ Takže áno?“ Teraz hlavu položil a z jeho hrdla sa predralo niečo pripomínajúce mi zamyslené „hmmm“.
„ No,“ začala som vetu, ktorú som však dokončila úplne inak, ako som pôvodne chcela.
„ No... a skončili sme.“ Vyhŕkla som bez rozmyslenia, celá šokovaná pri pohľade na záplavu červených plášťov na lúke.
V momente, ako som ich zbadala som vyskočila na nohy rovnako ako Seth a mnoho ďalších okolo. Uprene sme sa pozerali, čo sa bude diať a popri tom sme sa zoraďovali do vopred určeného poradia.
Nikto z nás nedokázal odtrhnúť oči od dokonalej formácii Volturiovcov a ich gardy, ktorá sa hýbala doslova a do písmena dokonale- synchrónne ako jedno telo. Postupne sa začali rozostupovať podľa farieb plášťou. Kým sa tí s najsvetlejšími plášťami pohybovali smerom na okraje skupiny, upíri s najtmavšími plášťami ostávali v strede. Na tvárach sa im nemihali žiadne výrazy, vôbec nič, nula percent emócii, no beztak boli svojím legendárnym spôsobom desivý.
Davom okolo mňa prebehol šepot, no ja som nedokázala vnímať obsah ich viet.
Ostávala som stále v dese, ktorý sa ešte znásobil, keď som zbadala dav ďalším štyridsiatich upírov kráčajúcich za Volturiovcami. Oni už neboli takí nepriehľadní, ich tváre presne ukazovali nenávisť a hnev. Boli natoľko rozdielni od skupiny pred nimi, že mi ani nenapadlo ich radiť k talianskemu klanu. Žeby si aj Volturiovci priviedli vlastných svedkov?
Trošku som sa začítala do ich rozhodnutí, no z väčšej časti túžili zniesť nás z povrchu zemského, než pomôcť ich „pravde“.
Niekde predo mnou som začula tichý Edwardov šepot potvrďujúci mi presne to, čo som vyčítala z ich vedomia ja. Celú ich stratégiu, spokojnosť s priebehom situácie, no najmä neutíchajúcu chuť bojovať.
Zaregistrovala som zmenu hlasu- Carlisle sa ho niečo spýtal. Potom opäť pokračoval Edward a ja som rozumela len slovám, ktoré mi tiež prebehli mysľou, no vety neboli také dokonalé, ako Edwardove. Predsa len, ja nečítam myšlienky.
A potom som zaregistrovala chvejúceho sa Carlisla postupujúceho dopredu. Niečo hovoril, no slová som opäť nevnímala, ani slová odpovedajúceho upíra.
V hlase sa mi akoby nafúkla nejaká bláznivá bublina, ktorá mi tlačila na mozog, a ja som nedokázala vnímať ničím, no možno ma aj trochu upokojila. Videla som, no nevnímala obrazy lúky, počula som, no zvuky som nelúštila, len som ich nechala znieť v mojej hlave z pôvodnom jazyku. Bolo to, akoby som sa vrátila do nejakého najprimitívnejšieho štádia môjho ja, určitým spôsobom mi to pripomenulo stavy, ktoré s takou obľubou opisujú ľudia v televízii tváriaci sa príliš vážne. Zakaždým tvrdia to isté (alebo aspoň niečo podobné) : vraj, keď už sú priam presvedčení o svojej smrti, celý život im prebehne pred očami. Ja som však nevnímala nijaký film, len farby a siluety, ako keď som bola ešte človekom. Vyzeralo to ako ten zlomok obrazcov spomienok, ktoré som si prevažne pamätala z rozprávania rodičov. Len farby a tvary...
Malicherne som sa práve v tej najblbšej chvíli zo všetkých zamyslela nad tým, ako asi vyzerám. Neodtrhla som však oči od divadielka predo mnou, len som sa pokúsila uvedomiť si jednotlivé polohy mojich svalov. Pevný postoj nôh, ruky založené na hrudi a uhrančivvý pohľad na tvári s jemne naklonenou hlavou do boku- malo by sa dať vydržať pozerať sa na to.
Bože, ani sa mi nechce pomyslieť na to, ako by som sa asi ksichtila, keby som bola človekom. Od strachu by som sa isto nepríjemne potila, klepala, bledla a na tvári by som nezakryla kyslý, ustráchaný výraz. Pri tej predstave som potlačila úsmev a zasmiala som sa len v duchu. Ešte len to by vyzeralo hlúpo, keby som sa tu tak začala smiať.
Všade naokolo sa vznášala hustá hmla napätia, ktorá by sa dala rezať aj papierom. Nič príjemné. A či už šlo o večne hladného a veselého Setha alebo o Kate, všetci produkovali toľko tohto nákazlivé oparu, až to bolo nepríjemnejšie akoby sa tu skutočne niekto potil.
Dosť som nerozumela, prečo. Fajn, všetci si myslia, že nemáme šancu na prežitie, že nám Volturiovci neuveria, áno, bolo ich viac než nás, a možno boli aj skúsenejší, ale prečo bojovať? Mala som pocit, že k boju nedôjde, aj keď druhá strana bola pripravená zaútočiť na ten najmenší povel. Ktovie, o čom tak asi všetci okolo rozmýšľajú? Nad svojimi rodinami, príbuznými, klanmi? Spomínajú na minulosť? Či myslia na budúcnosť? Ktorú? No pekne... už aj mňa tým nakazili...
Ale naozaj, keby som si mala spomenúť na svoj život, čo by sa mi vybavilo? Asi nejasné spomienky na ľudský život dokreslený rozprávaním rodičov. A bolesť... tú neznesiteľnú a nezabudnuteľnú bolesť plameňov, ktorá ma vyprevádzala na ceste k nesmrteľnosti... Veľká časť by patrila Ronaldovi a Silvy, veď bez ich pomoci by som tu určite nebola, veľa si pre mňa vytrpeli. Spomenula by som si iste aj na Fínsko... bola to prekrásna doba, aj keď som v nej nebola celkom v poriadku. Nosiť tie romantické šaty, sledovať mužov chodiacich po uliciach v oblekoch a cylindroch... možno mi to trošku aj chýba, celá tá krása doby, ktorú už dnes nevidno. Island, pousmiala som sa, ten ostrov mi chýba tiež, je božský! Ľadovo prekrásny ako z filmu o Ľadovej kráľovnej. Z domu, a je jedno, či osoba býva na pustatine a či v centre mesta, vidno na prekrásne hory, ktoré vždy pokrýva sneh a ľad. Chýbajú mi tie prekrásne historické budovy a centrá miest, v ktorých sa však nájdu i moderné galérie či divadlá. Tie tam však vôbec nezavadzajú, práve naopak, neskutočne sa tam hodia. Najmä vďaka svojimi tvarmi ľadových krýh... A môj milovaný Forks, Cullenovci, Dánsko a rodina... celá, možno aj on...
Na moment som precitla zo snívania a uvedomila som si, že v centre vyjednávania sa ocitla upírka, ktorú som doteraz nevidela. Bola celá rozklepaná, no rozhodne stála keď otočená smerom k nám vyhlasovala: „... je mi to veľmi ľúto...“ potom sa otočila späť k upírovi- Caiusovi.
Ten zdvihol ruku, čo neveštilo nič dobré a potom to bolo oveľa rýchlejšie, než mi v tejto situácii pracoval mozog. Traja členovia gardy sa vrhli na upírku a nás ohlušil nepríjemný škripot kovu a krik. Všetko zakončili fialové plamene...
Ešte len teraz ma striaslo a uvedomila som si celú závažnosť situácie, skutočne som sa zľakla, tak, ako ešte doteraz nie. Ani moje telo v ničom nezaostávalo. Chrbticou mi prebehol mrazivý impulz desu, ktorý sa mi najprv ako záblesk elektriny rozlial hlavou, potom zachvel končatinami. Zachvela sa mi sánka spolu s rukami.
Možno ten strach mi pomohol rozhýbať moje myslenie, a možno ten, akoby elektrický šok. Zrazu mi priviedol na myseľ jedinú myšlienku: Prečo som na to nepristala?!
Možno by to fakt vyšlo? Aké by to bolo? Dalo by sa to vôbec?
Áno, nech to znie akokoľvek šialene, napadol mi Goldsmithov návrh. Čo ak by skutočne stálo zato zmieriť sa s ním? Možno pred smrťou by som odchádzala ľahšie... ale zato by tu bolo o upíra viac, ktorému by som chýbala, možno...
„ Hej, Eva!“ Skríkol po mne Edward, ktorého slová som vnímala akoby som bola ponorená vo vode. Asi na mňa volal už predtým, no nevnímala som ho.
„ Áno?“ otočila som sa k nemu a uvedomila som si, že tvárou aj hlasom pôsobím, akoby som práve priletela z inej planéty a ničomu nerozumela.
„ Bude sa bojovať, koho chceš?“
Letmo som sa rozhliadla po garde predo mnou a oči sa mi zastavili na mladom chalanovi, ktorý na mňa zazeral svojimi nepríjemnými, červenými očami.
„ Jeho,“ oznámila som.
„ Nechceš niekoho... nenáročnejšieho?“ spýtal sa pre istotu zdvorilo.
„ Nie, je dosť rozkošný,“ koketne som mu s úsmevom zakývala cez lúku a on zavrčal.
„ Fajn,“ pokrčil Edward plecami a viac si ma nevšímal. No ja som si pre zmenu naplno uvedomovala, čo sa deje okolo mňa, aj keď by som si pred tým všetkým najradšej zavrela oči a zapchala uši. Nijako extrémne som si nepripúšťala, že sa bude bojovať, že ma zabijú, že zabijú mojich priateľov... Skôr ma ničil fakt, že som tu opäť raz sama. Kým Rosalie s Emmettom sa vedľa mňa vášnivo bozkávali, rovnako ako niekoľko párov okolo, kým Edward šepkal Belle slová lásky a Jacob sa snažil upokojujúco priasť Renesmee, cez všetky tie okamihy som stála sama a dúfala, že ma aspoň niekto poklepe po pleci a zaželá mi veľa šťastia... nič viac.
Aké by to bolo, keby vedľa mňa niekto predsa len stál? Keby ma dokonca bozkával? Naposledy... Aké by to bolo, keby ma mal niekto rád? Keby ma mal niekto tak rád, že by chcel pre mňa zomrieť? Keby ma skutočne miloval? Vtedy by som ale nechcela, aby zomrel, nech radšej padnem ja, ale on nikdy... A on by rozmýšľal úplne rovnako o mne. Opäť som sa nevhodne pousmiala nad tou myšlienkou.
Pripadá mi priam nepredstaviteľné, aby som s niekým tvorila pár... pane bože, to je blbé... O niekoľko minút umriem ako naveky osamelá Eva, nikdy s nikým nechodiaca... Nikdy nemilujúca a nemilovaná...
Akoby som mala vôbec prečo ešte žiť...
„ Pripravte sa, začína sa to,“ počula som niekoho upozornenie.

________________________________________________________________________

Sorry, kus to trvalo, ja viem, ale škola a vysvedčenie a jedno s druhým, však poznáte :) ani teraz sa to možno nezlepší, čaká ma monitor a nejaké literárne súťaže, na ktorých sa musím zúčastniť, ale tak po marci by to malo byť OK, ak nebudem musieť robiť prijímacie skúšky. No a by som sa ešte chcela spýtať, či by som sem časom nemohla uverejniť nejaké tie súťažné poviedky. Môcť by som mohla :D ale či to aj čítať budete... Za názory a pochopenie vopred ďakujem a pridávam foto Evy. Riadne rozmazaná, ale musela som ju upravovať a bieliť a tak to takto vyzerá...a el nejaké tvary tam vidno, hádam... :)