Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 16. Kapitola : Priznania

Vytvořeno 14.02.2010 12:40:16 | Poslední změna 14.02.2010 12:42:37
Sedeli sme u Cullenovcoch v obývačke. Všetci nie, väčšina upírov už poodchádzalo, takže sme tam boli iba ja všetci Cullenovci vrátane Alice a Jaspera (!), Huilen a Nahuel, a, samozrejme, Jacob a Seth. Všetci sedeli okolo gauča, na ktorom sa Alice s našimi záchrancami odpovedali na otázky ostatných. Ja som sedela trošku obďaleč na taburetke s Renesmee na kolenách a Seth sedel vedľa mňa na podlahe.
Snažila som sa vnímať, o čom sa moje okolie baví, ale bolo to ťažké, keďže s Renesmee sme si vkuse niečo ukazovali. Najprv som absolútne nevedela, čo to má byť. Nechcela som malú zaťažovať obrázkami z mojej minulosti, aj keď chcela poznať práve tie. Nejako som jej to však vyhovorila a chcela som ju presvedčiť na rozprávky pod taktovkou mojej predstavivosti, ale o rozprávkach nechcela ani počuť. Ticho som jej teda poslala myšlienku, že jej poukazujem pár slovenských rozprávok v prvotných verziách, ktoré by sa dnes nedali za rozprávky nazvať ani ironicky. Zablyslo sa jej v očkách a so širokým úsmevom prikývla. Edward na mňa zazrel od diskusie, no keď videl nadšenie svojej dcérky, len sa pousmial a ďalej si nás nevšímal. Začala som teda „premietať“, čo som si pamätala, aj keď to teda bolo dosť náročné. Úprimne, viac som upravovala, než som si zo začiatku myslela, veď už len vystrihovať množstvá milostných scén, ktoré sa v čase môjho detstva šírili od úst opitých chlapov celou dedinou, dalo zabrať. Ale nakoniec sa mi to celkom páčilo, moje krajinky, ľudia, ich oblečenie, budovy, prosto všetko sa nápadne podobalo na krajinu z filmu o Sweeneym Toddovi. Prekrásna s osobitým čarom, no mierne desivá. Ale Renesmee sa veľmi páčila, aj príbehy a na počudovanie, najviac sa smiala na pasážach, pri ktorých mi ako človeku tuhla krv v žilách. No dnes sme sa smiali obe. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa jej pri pomalých scénach tichých krokov prázdnymi, tmavými chodbami zrýchľuje už aj tak prirýchli tep, a ako vzrušene dýcha pri gradácii deja. Nečudo, že si po každej jednej rozprávke s potleskom pýtala ďalšiu.
„ Aj ja chcem niečo vidieť!“ nabádal Seth po ďalšom potlesku.
„ A čo som ja? Domáce kino?“ ohradila som sa s miernym smiechom.
„ No tak, nebuď zlá.“ pokračoval.
„ Tak to tej pravej hovoríš...“ odvrátila som sa od neho stále usmievajúc sa, a prešla som rukou po jemných a hebkých kučierkach Renesmee. Boli prekrásne, ako celá ona. Taká malá a nevinná- prosto dieťa.
Nikdy nikto v okolí nášho domu nemal malé dieťa, takže som s niečím takým vôbec nevyrastala. Nemala som malých súrodencov, bratrancov ani sesternice, prosto nikoho. Odjakživa som v okolí bola najmladšia ja, no nikto ma tak nebral. Skôr som bola určitou zmenšeninou dospelého človeka. Od detstva som musela ovládať viedenie inteligentných konverzácii či poznať správanie a zvyky dospelých, a, viac-menej, byť ako oni. Nikdy som sa nezamýšľala nad sebou ako dieťaťom, či vôbec nad deťmi ako takými...
Možno preto som nikdy nemala nijaké materské túžby, skôr mi prišlo šialené, nevkusné, až priam proti prírode, keď som stretávala svoje rovesníčky s vlastnými deťmi na uliciach. Nemyslela som si, že mi to niekedy príde normálne, priam chcené, starať sa ešte aj o dieťa okrem nejakého lenivého manžela a seba... No teraz, ako som tak držala malú Nessie na rukách sledovala jej tvár, i tváre jej neskutočne šťastných rodičov, mala som pocit, že to nie ej až také zlé. Vlastne to nebolo vôbec zlé... bolo to priam príjemné. Citlivo ju pohojdávať na kolenách, posielať rozprávky, smiať sa spolu s ňou a sledovať jej farebné kresby mysle, je úžasná... Dokonalá zmes Edwarda a Belly. Je prekrásna so svojimi nadýchanými kučierkami a čokoládovými očami...
Ako by asi vyzeralo moje dieťa? A s kým by, ešte tak, bolo? zasmiala som sa v duchu. Aké by asi bolo, okrem toho že rozkošné? Chcela by som vedieť, aké je držať vlastné dieťa na rukách tak, ako teraz držím Renesmee. Naše vlastné dielo lásky, mňa a dotyčného... Už by sme neboli prosto pár, ale traja a milovali by sme sa, tak ako môže žena milovať muža a muž ženu, matka svoje dieťa a ono ju a rovnako otec. Chodili by sme spolu do prírody, na prechádzky, športovať, čítať, či len tak sa zabávať...
Malo by tmavé vlásky ako ja? Malo by aj podobnú povahu? Tak to hádam nie... opäť som sa len zasmiala. Ale musím uznať, že by bolo skutočne zaujímavé odovzdávať takému malému dieťatku všetky svoje vedomosti a postupne ho pripravovať na samostatný život. Pozorovať jeho prvé kroky i prešľapy, počúvať prvé slová romantika, rebelanta či vodcu a sledovať jeho formovanie. Aké by bolo zažiť tento nový druh lásky? Trpieť preň ešte viac, akoby trpelo v trápeniach samo, niekoľkonásobne sa tešiť nad jeho úspechmi, no netúžiť po ňom, len ho slepo milovať za každých okolností. Fúkať mu rany, čítať rozprávky, vysvetľovať nezmyselný chod sveta...
Všimla som si Edwardov výraz, keď som sa trochu vrátila do reality a on na mňa uprene hľadel. Usmieval sa a v očiach sa mu odrážalo pobavenie, očividne sa mu na mne dobre smialo. Niekedy mi skutočne lezie na nervy tá tvoja perfektná vlastnosť, pomyslela som si a kútiku úst za mi zdvihli v diabolskom úsmeve. Zasmial sa a ja som sklopila zrak.
„ Ahoj moja,“ pristúpila ku mne s otvorenou náručou Alice. Jacob ku mne bleskovo pribehol a zobral mi Renesmee, tak som mohla Alice pokojne objať.
„ Teba som dnes ešte ani nepočula, tešíš sa vôbec, že som prišla?“ zadívala sa mi hlboko do očí, keď ma chytila za plecia a odtiahla od seba.
„ Alice, Alice, Alice...“ vzdychla som si, „ to tú otázku snáď nemyslíš vážne.“
Stále mlčala a uprene sa mi dívala do očí.
„ Samozrejme, že sa teším!“ objala som ju ešte raz, teraz bolo objatie oveľa vrúcnejšie.
„ Aj ja sa teším, veľmi si mi chýbala,“ pripustila.
„ Dúfam, že teraz pre zmenu neodchádzaš ty,“ upozornila ma mierne nahnevane a sadla si na taburetku oproti mňa. Ja som si sadla na tú svoju vedľa Setha, ktorý zaujato sledoval náš rozhovor.
„ Uf,“ spontánne som si povzdychla, „ úprimne povedané, ešte som nad tým nerozmýšľala. Ani neviem, ako dlho tu ostanem, ani čo tu budem robiť, ak ostanem...“ pokrčila som plecami.
„ Carlisle si tu v okolí otvára o niekoľko týždňov súkromnú ambulanciu,“ priblížil sa k nám Edward.
„ To, ako si sa pevne naučila odolávať ľudskej krvi je úžasné, ale nie stopercentné, možno by sa mohla vytrénovať ešte viac pomáhaním v ambulancii. Nemaj strach, aj mňa to veľmi zocelilo a postupom času môžeš ísť pokojne študovať medicínu.“
„ To znie lákavo,“ uznala som, „ ale čo...“
„ To je skutočne dobrý nápad, Edward,“ uznal Carlisle, ktorý sa k nám tiež pripojil.
Alice len nadšene zatlieskala: „ No vidíš, a o zábavu máš postarané!“
„ Počkajte,“ dala som pred seba ruky, akoby som ich chcela zastaviť, „ vy si skutočne myslíte, že to zvládnem?“ Veď ani sama tomu neverím...
Len si nad mojou poznámkou vymenili unudené pohľady...

Neprešli ani dva mesiace od Edwardovho návrhu, a ja som opäť raz vystupovala z auta pred novootvorenou ambulanciou doktora Cullena, v ktorej som mu pomáhala. Zo začiatku to bolo neskutočne hlúpe- samozrejme, že môj prvý pokusný králik bol vďaka irónii osudu Mike Newton. Sedel tam na lôžku trochu bledý, no nie smrteľne a stále sa vyhováral na to, že ho neskutočne bolí brucho. Pravda však bola, že zbledol až keď ma uvidel prichádzať po boku doktora a možno aj nevoľnosti ho pochytili práve vtedy. Od šoku celý čas koktavo hovoril len na Carlisla a mňa úplne ignoroval, no všetká práca ostala beztak na mne.
Nebezpečne som sa na neho usmiala kým som mu medovým hlasom nakázala ľahnúť si. Carlisle zatiaľ ustúpil a pozoroval moju činnosť, len sem tam niečo doplnil. Mala som čo robiť, aby som na mieste nevybuchla od smiechu, keď som môjho bývalého nápadníka poprosila, aby si vyhrnul tričko. Sťažka prehltol, zatváril sa akoby ochutnal citrón a vyhŕňal len veľmi zdráhavo. Vtipnejšie beztak bolo, keď som svoje dlane jemne pritlačila pri kontrole na jeho brucho a on zajačal ako žena od prekvapenia, vtedy som už skutočne vyprskla od smiechu. Carlisle za pokúsil tlmiť moju reakciu pokynmi, celkom sa mu to darilo. Obaja sme sa zhodli na jasnej simulácii, no to lekár nikdy pacientovi povedať nemôže, tak som Mikovi nechala napísať nejaké lieky a odporučila mu veľa športu a pohybu, čo mu jednoznačne pri tých huspeninových brušných svaloch chýbalo.
Ach, to boli časy, keď ma Carlisle posielal prevetrať sa zakaždým, keď sa okolo mňa čo i len preniesla nádoba krvi či niekto takto zranený. Pri každom podobnom ohrození som musela mať na tvári rúško silno napustené nejakým roztokom, ktorý som dýchala, no aj tak som sa ku krvi približovať nemohla, pre istotu.
No dnes sa to však malo zmeniť. Doktor Cullen aj napriek môjmu protestovaniu usúdil, že dnes by som sa mohla pokúsiť ošetriť svoje prvé krvavé zranenie. A myslel to skutočne vážne...
Veľmi ma tá jeho istota desila, pretože som si ani zďaleka tak neverila, ako mi veril on, no horšie snáď bolo, že som sa na tento určitý druh skúšky priam nechutne tešila i keď s rešpektom. Ale viac som sa bála, skôr som dúfala, že nikto s otvorenou ranou dnes nepríde. Skôr či neskôr to však predsa len malo prísť a lepšie skôr, ako čakať donekonečna. Nech to už mám z krku. Ale lepšie neskoro ako nikdy... ach, bojím sa...
Ticho som otvorila dvere na ambulancii, zhodila zo seba kabát, ktorý som zavesila na vešiak a obliekla som si plášť. Kabelka skončila na mojej stoličke. Carlisla som nikde nevidela, ale bolo mi zrejmé, že je tu, tak som sa mu chcela pozdraviť, no spoza dverí ošetrovne som začula Sethov hlas:
„ Ja neviem, pán doktor, len som chcel vyskúšať nový elektrický krájač na chlieb... Asi to bude treba zašiť, však?“
Seth? Nazrela som za dvere zbadala Carlisla, ako sa zohýba nad chlapcovou dlaňou. Celé jeho oblečenie bolo od krvi spolu s rukou, ktorú bolo cítiť prenikavo a všade. Striaslo ma, no nie od pachu vlkolačej krvi, ale od pohľadu na Sethovo zranenie.
„ Vitaj Eva, ešte si ani neprišla a už je ti pre teba práca. Pokúsiš sa to zašiť?“ Ukázal mi s úsmevom jeho zničenú ruku, ktorá sa síce hojila, no rana bola beztak hlboká. Ihneď som k nemu pribehla a schytila jeho tmavú dlaň do svojich rúk. Jemne ho trhlo od chladu, keďže som práve prišla z vonku, moje ruky boli ešte studenejšie, než doktorove.
„ Preboha, Seth! Čo si robil?“ nechápavo som sa opýtala.
„ Keď ten nôž sa mi zarezal poriadne hlboko...“ pokrčil plecami.
„ To si musel mať zarezané až to kosti, ako tak pozerám.“
„ No, nejak tak,“ pripustil. Carlisle zatiaľ doniesol sterilnú ihlu a niť a ja som sa posadila vedľa Setha na lôžko. Navliekla som niť do ihly a priblížila sa k rane. Zastavila som ju však tesne pri nej a pozrela som sa na Carlisla.
„ Môžem?“ Náhle som sa zľakla, že Sethovi ublížim, no nechcela som ho tu nechať dlho trpieť.
„ Ak sa na to cítiš, nech sa páči.“ odvetil s úsmevom.
Zahryzla som si do pery a potom som sa pozrela Sethovi do očí najhlbšie, ako som v tom strachu o jeho ruku dokázala. S ním som si rozumela už bez slov, preto mu razom došlo, čo chcem. Len kývol hlavou.
Telom mi prebehol mráz, no hneď po jeho pôsobení som zaborila ihlu do Sethovej ruky tak, ako ma to učil doktor na mäse z mäsiarne. Seth trochu trhol a zasipel, nebol taký poslušný ako mŕtve bravčové, no beztak sa držal statočne. A ja na počudovanie tiež, aj keď ma pach jeho krvi neskutočne škrabal v hrdle, aj som mala chuť kašľať či piť, no vedela som, že to potom bude len horšie. Snažila som sa teda sústrediť na čo najlepšie stehy. Chudák Seth...
„ Hotovo!“ zahlásila som víťazoslávne, keď som odstrihla nepotrebné nitky z rany. Carlisle sa ihneď ujal Sethovej ruky, ktorú si skúmavo prezrel.
„ Skutočne pekná práca,“ pochválil ma uznanlivo. Usmiala som sa a ponáhľala vyčistiť čerstvo zašitú ranu a zalepiť ju.
„ Máš za sebou svoje prvé úspešné zašívanie,“ poklepal ma doktor po pleci.
„ Zaslúžiš si odmenu,“ prehodil a aj keď som chcela namietať, Seth bol rýchlejší a skočil mu do reči.
„ Prechádzku,“ Navrhol a pozrel sa na doktora.
„ Dobre teda,“ pokrčil plecami.
„ Vezmi si ale kabát:“
Ani som nestihla skutočne zaprotestovať, už ma doň Seth navliekal a ťahal ma von z budovy za ruku. So smiechom som za ním utekala, veď aj on bol ako zmyslov zbavený, úplne zabudol na bolesť.
Zastavil sa pred motorkou, ktorá stála pred ambulanciou ďalej od môjho auta. Nečudo, že som si ju doteraz nevšimla. Nebola nová, no ani stará, len poskladaná z viacerých dielov a nanovo nafarbená na žiarivo zelenú, takže vyzerala dosť dobre.
„ Waw, ty máš motorku?“ spýtala som sa prekvapene.
„ Poskladal mi ju Jacob a venovali mi ju spolu so sestrou na Vianoce, za svorku, no doteraz bola v garáži, sa nikde nedalo jazdiť. Ale keď tento týždeň je obzvlášť taký teplý a suchý, povedal som si: prečo nie? A som tu,“ usmial sa a ja s ním. Je obdivuhodné, koľko dokáže rozprávať.
„ Tu máš,“ zvesil z riadidiel modrú prilbu a podával mi ju, „ daj si ju.“
Len som mu je vzala z rúk s mierne uhrančivým pohľadom: „ Pokladáš ma za nejakú Barbie?“ a nasadila som mu ju na hlavu.
„ Tebe sa zíde viac, keď si si ruku takto doničil na noži.“
„ Ale on bol elektrický!“ ohradil sa cez plast. Prehodil jednu nohu cez stroj, zapol si koženú bundu až po bradu a poklepal rukou po sedadle za ním. Poslušne som si sadla.
„ A kde sa môžem držať?“ ozvala som sa rozpačito, keď som si uvedomila tento detail.
Seth len prevrátil očami, chytil moje ruky a založil si ich okolo svojej hrude. Teraz som už nemala chuť protestovať, keď je taký milý.
No potom som si opäť niečo uvedomila: „ Budeš vedieť riadiť s tou rukou?“
„ Nemaj obavy, myslím, že je na tom už celkom dobre,“ niekoľkokrát spojil vo vzduchu prsty s palcom, aby som to videla i ja.
„ A keď som s ňou došiel už sem... Môžeme teda?“ Spýtal sa a ja som sa ho pevnejšie chytila. Pochopil to správne ako áno, a už sme sa hnali po ceste lemovanej lesmi.
Bolo to neskutočné! Vietor mi rozvieval vlasy a tá nespútanosť ma nútila usmievať sa. Na rovinách som Setha púšťala a so smiechom sa dotýkala ihličia konárov nadomnou, keď sme sa však bezhlavo rútili do zákrut som sa ho opäť chytala a on sa na tom dobre smial a ja spolu s ním. Vtedy pridával plyn s ešte väčšou radosťou a ja som sa tešila ešte viac, presne ako malé decko. Nečudo, je to úplne iný pocit ako sedieť v aute.
„ Na to, že nemáš vodičák, jazdíš celkom slušne,“ pochválila som ho keď si zložil prilbu a zosadol z motorky. Jeho nohy nebolo na chladom štrku takmer ani počuť, no predsa som vedela, kedy sa postavil vedľa mňa, aj keď som nespúšťala oči z vĺn obmývajúcich pláž La Push.
„ A teraz sľúbená prechádzka,“ trochu roztraseným hlasom ma vyzval a podal mi rameno so slušne sa podobajúcim výrazom Goldsmithovej predstavy o zdvorilosti. V Dánsku, by som ho za to prinajmenšom zabila pohľadom, no teraz som musela tlmiť smiech a rameno som prijala.
„ A môžem tu vlastne byť?“ spýtala som sa po pár krokoch. Nikdy totiž nezabudnem na hranicu, Edwardove výstrahy, no najviac mnou otriaslo zranenie mojej mamy. A aj keď bolo toto miesto prekrásne, vo mne vzbudzovalo strach a odstup.
„ Samozrejme, že môžeš. Vzťahy medzi vlkolakmi a upírmi sa už trochu upravili a okrem toho, som tu s tebou,“ usmial sa na mňa a žmurkol, no potom mu tvár trochu potemnela a odvrátil zrak od mojej tváre, z ktorej ho od nášho príchodu na pláž nespustil ani raz, „ ale mohlo by to byť aj lepšie...“
„ Ako to myslíš?“ jeho slová ma trochu vydesili.
„ Ala nič...“ potriasol hlavou a zaryto si hľadel na pod nohy.
„ Seth..?“ opýtala som sa mierne výhražne i vydesene zároveň.
„ Keď ja...“ spustil po chvíli roztrasene, „ ja... ja ťa ľúbim.“ vyhŕkol tak rýchlo, že keby som bola človekom, asi mu nerozumiem. No to som nebola...
„ Čože?“ vydýchla som bez rozmyslenia, postavila sa pred neho a chytila ho za ramená, aby sa zastavil aj on a ani sa nepohol.
„ Seth?“ spýtala som sa ešte raz, no teraz s úplne iným podtónom.
Nič. Stále si hľadel na topánky a odmietal sa na mňa pozrieť. Červenal sa.
Rukou som mu jemne zodvihla bradu a sklonila som sa, aby som sa mu dostala do zorného poľa. Povolil a začal mi pomaly hľadieť do očí.
„ Seth,“ zastonala som, „ vieš, že by to nešlo.“
„ A prečo nie?“ jeho pohľad zrazu stvrdol, už nebol taký nežný ako doteraz, „ pozri sa okolo seba: Edward a Bella, Jacob a Renesmee... prečo by to nešlo? Veď oni dokázali prekonať oveľa väčšie problémy než my dvaja... a ja ťa mám skutočne veľmi rád.“ zachvel sa mu hlas a zvlhli oči, no teraz ich nesklopil k zemi. Urobila som tak ja a pomaly som vykročila ďalej po pláži ťahajúc ho za sebou, nechcela som tam len tak stáť a pozerať sa na jeho výraz.
„ A už si sa... no... už si sa ku mne...“ nedokázala som tú vetu dopovedať, zakaždým mi zlyhal hlas.
„ Ja neviem,“ bezradne rozhodil rukami, „ možno aj áno... ja neviem, aké to je, netuším, či sa to už stalo, alebo nie... Možno...
Vieš, ja som nikdy predtým nezažil nič také: keď ráno vstávam a pozriem sa von oknom a vidím svietiť slnko, dúfam, že pod tým oknom stojíš ty a, že tvoja pokožka žiari na celú ulicu... Vidíš, moja prvá myšlienka patrí tebe. A potom... tam nie si a ja musím celé ráno myslieť na to, čo asi robíš, ako sa máš, či nie si smutná, či si nemala príliš nudnú noc, či si doma, u Cullenovcov alebo na love, či tu vôbec ešte si... a potom, celý deň hľadám zámienky aby som sa dostal do tvojej blízkosti... Veď Jacoba môžem navštevovať aj doma, nemusím ho prenasledovať za Renesmee, ja len dúfam, že si s nimi, a že ťa uvidím... A potom ťa niekde nájdem a vtedy som najšťastnejší vlk z celej rezervácie, nekecám! Milujem, keď ťa vidím, keď ťa počúvam, keď sa smeješ... to všetko. A hodiny vtedy bežia tak rýchlo a pretečú ako voda a potom opäť musím odísť... a celý ten čas si rekapitulujem všetko, čo sme dovtedy robili znova a znova ako najlepší film a potom opäť rozmýšľam nad tým, kde asi si a čo robíš... až kým nezaspím...“ hovoril a ja som ho počúvala ako omámená, no v skutočnosti som bola paralyzovaná bolesťou, ktorú mi spôsobovalo každučké jedno jeho slovo, ktoré sa mi vrážalo hlboko do srdca ako najostrejšia črepina skla. No určite to nebolo nič v porovnaní s jeho bolesťou...
„ Podľa mňa nie si pripútaný,“ skonštatovala som chladne a vecne, no mala som čo robiť, aby to tak naozaj znelo, „ a skutočne to nepôjde...“
„ Ale prečo?“ opýtal sa ticho no nesúhlasne zároveň.
„ Si skutočne skvelý, milý a dobrý chalan, ktorý si určite nájde babu, ktorá ho bude milovať a uvidíš, že sa k nej pripútaš a bude to oveľa lepšie ako teraz... no tá baba skutočne nie som ja... Vieš, Seth... Odchádzam... vraciam sa späť do Dánska. Už natrvalo a neviem, či sa niekedy ešte vrátim. Mám tam svoju rodinu, svoj nový život, všetko, a ja som im sľúbila, že sa vrátim. Môj čas tu sa prosto skončil.“ Z časti som klamala, z časti nie... Vedela som, že sa musím vrátiť, no nemyslela som si, že to bude takto skoro a za takýchto okolností... no Seth to všetko nechcene urýchlil a nech si Goldsmith o mojom utekaní myslí čo len chce, teraz sa mi to zdá ako byť najlepším riešením. Nikdy mi ani len nenapadlo, že by sme mohli byť niečo viac ako priatelia, veď som ho brala ako najlepšieho kamaráta, možno ako brata... no teraz viem, že mu musím zlomiť srdce, tak sa pokúsim to spraviť iba raz... a Seth je vlkolak, on zabudne a nájde si inú, lepšiu, bude to tak naozaj lepšie...
„ Je mi to ľúto... Zbohom,“ pobozkala som ho na čelo a bezcitne odišla z pláže.

________________________________________________________________________

:) Pre Vás všetkých :) A prekrásneho Valentína! A Btw., metuším ako sa skloňuje Sweeney Todd, tak ma za to nekritizujte a pripájam foto Arthura, aj keď neviem, či tu už raz nebol... a pardon za chyby a rozmazanú foto- bola upravovaná :)