Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 17. Kapitola: Keď sa stratí duša ostane len telo... a špina

Vytvořeno 21.03.2010 15:23:06 | Poslední změna 21.03.2010 15:27:51
Panebože! Čo som to za človeka?! Takto nechutne ublížiť osobe, ktorú mám tak rada?! To by nespravil nikto, iba ja, očividne... Chudák Seth... ktovie, čo asi teraz robí... isto sa trápi, chudáčik... Keby to šlo, bežala by som za ním a ponúkla mu svoje rameno, nech sa má kde vyplakať a poprípade by sme sa spolu zasmiali či poohovárali tú blbú babu, čo ho nechcela. Lenže tou som bola zhodou náhod ja, takže logicky som to urobiť nemohla. Či som chcela alebo nie, musela som svoju podlú a bolestivú hru uhrať až do konca a prisahať si, že už sa so Sethom nikdy nestretnem, že ho už nikdy nevyhľadám, že ho neuvidím... Stále som si ako hlúpa a naivná (čo aj som, takže je to možno pochopiteľné) opakovala, že to robím pre jeho dobro. On zabudne, ja viem... a nájde si inú, nejakú, ktorej nebude smrdieť ako pes a s ktorou nebude mať nijaké zábrany niečo mať. A, samozrejme, ani ona s ním... No medzi nami bol už len ten jediný háčik... skôr kotva, že sme sa mali od prírody nenávidieť a naše telá na to boli dokonale stavané, len smola, že sme si sadli povahovo, keď už chémia nefunguje... Aj som si cestou z tej prekliatej pláže predstavovala, aké by bolo mať s ním niečo, no celé to divadielko ma určitým spôsobom odpudzovalo, keďže som k nemu necítila to, čo by som mala. Moja láska k nemu bola skutočne na čisto kamarátskej úrovni, možno sem-tam prerastala do lásky súrodencov, no to bolo všetko... Možno som sebecká, ale myslím, že by sa neoplatilo hrať pred ním to, že ho milujem inak. Ktovie, či by som to vôbec dokázala... držať sa ho, bozkávať ho či... bože... nebola by som šťastná a nech by som sa snažila akokoľvek, asi by to vytušil... a potom by sa iste trápil aj on a to nechcem... Proste by to neklapalo a preto som mu nechcela dávať už len toto zrniečko nádeje... aj keď možno by to pomohlo a možno nie...
Počkať... ale ja som upír, žiaden človek... No preto mi ešte neprislúcha výhradné právo správať sa výslovne neľudsky a raniť a zničiť úplne všetko, čo mi len do cesty príde... Ach, chudáčik Seth, toto si ale beztak nezaslúžil. No nezaslúžil by si ani mňa, on skutočne potrebuje niečo... prosto lepšie vo všetkých ohľadoch a po všetkých stránkach.
Celá zničená som otvorila dvere na mojej priestrannej izbe s tým, že sa zvalím na pohovku a pohnem sa až keď si pôjdem rezervovať lístok na trajekt, no akosi som od prekvapenia stuhla vo dverách.
„ Alice?“ vyhŕkla som pri pohľade na ňu, „ Čo robíš s mojím kufrom?“
Alice ostala takmer rovnako prekvapená ako ja a môj kufor, ktorý práve vyťahovala z nejakej skrine, šikovne kopla späť a zatvárila sa, akoby to nikdy ani neurobila. Potom začala ku mne pomaly pristupovať naprieč izbou a takmer celý ten čas ma tak pútala pohľadom, až som sa začínala báť.
„ Neodídeš!“ hypnoticky na mňa zasyčala.
„ Ale áno... čo najskôr.“
„ V piatok?“ zašepkala.
„ V piatok mi ide trajekt?“
Začala si nápadne hrýzť do pery a ja som sa tak dozvedela, čo som chcela. Ale Alice z toho očividne nebola nadšená, čo dala po chvíli najavo svojím skľúčeným výrazom.
No pekne, ja očividne začnem lámať vlastné rekordy! Ak to takto pôjde ešte ďalej, podarí sa mi zničiť v jeden deň viac, než len jednu osobu... chudák Seth a ešte teraz aj Alice... a ktovie kto ešte...
„ Ale no tak, Alice,“ objala som ju utešujúco, aby som sa jej nemusela pozerať do tváre, „ veď predsa neumieram!“
Odlepila si ma od seba a zadívala sa mi hlboko do očí: „ Prečo teda odchádzaš? Znovu?“
Sklopila som zrak, nedokázala som sa na ňu dlho dívať, bolo to ťažké: „ Veď som tu už vyše štvrť roka, aj viac,“ chcela som sa zasmiať, no môjmu telu momentálne tento príkaz nič nehovoril, tak som sa len neveselo usmiala. Teda, skôr zaškerila...
„ Vieš, Alice... už mi chýba rodina. Darmo každý deň pomáham Carlislovi v ambulancii a po nociach som s vami, oni sú moja rodina, moji rodičia, starí rodičia a … tí ďalší. Ale oni sú v Dánsku a ja tu a aj keď sme možno mali nezhody, či neboli spolu až tak často ako som s vami, beztak mi chýbajú a mám ich rada,“ zaklamala som výrazne, nemala som chuť rozkecávať sa o Sethovi, aspoň teraz nie, kým mám ešte rany také čerstvé.
„ Však si spomeň: aké bolo, keď ste s Jasperom ušli? Nechýbali sme ti? Ani Renesmee? A keby si nemala ani Jaspera? Aké by to bolo...?“ dobiedzala som naďalej bez citu.
„ No dobre, dobre...“ začala nejasne, možno bez argumentov, až po chvíli sa mi opäť pozrela do očí, „ Ale prečo už v piatok? Prečo tak skoro?“
„ Do piatku máme päť dní a plus pár nocí, to ma už aj hnať budete,“ zasmiala som sa, aj keď nie príliš úprimne.
„ A z toho najmenej dva dni stráviš na ceste Forks- New York,“ odfrkla si.
„ Ale tie zvyšné dni budem tu,“ pripomenula som jej, no bez väčšej odozvy. Štuchla som teda do nej, „ ešte sa vrátim, uvidíš. Keď mi bude opäť raz liezť Dánsko na nervy, prídem. A okrem toho, mohli by ste prísť niekedy na návštevu aj vy k nám. Neviem síce, či je to slušné, pozývať si návštevy do cudzieho domu, ale starý otec s rodinou sa isto potešia a ten dom je taký veľký, že, nič v zlom, ale naše domy tu by sa s ním nemohli ani porovnávať, takže s vašim usadením do izieb by určite problém nebol.“
„ Naozaj?“ zablýskali jej oči.
„ Naozaj.“
„ Sľubuješ?“ pozrela sa na mňa prísne.
„ Sľubujem,“ a obe sme sa zasmiali a znovu sa objali, no teraz tuhšie a o niečo živšie.
„ Usporiadam ti obrovskú rozlúčkovú party! Nie žeby som sa tešila, že odchádzaš, ale musíš si predsa svoje posledné minúty tu užiť naplno, no nie? Pozveme pár psov- do počtu, a ak budeš chcieť, tak aj niekoľko vašich starých spolužiakov...“
„ Len to nie!“ zhrozila som sa a odtiahla od nej, „ party nie! Žiadnu party, Alice!“
„ Ale...“
„ Alice!“ okríkla som ju nahnevane, veď neznášam oslavy všetkého druhu!
„ Tak len taký malý rozlúčkový večierok!“ nedalo jej.
„ Alice...!“

Celé dva dni som sa od Cullenovcov, a najmä od Alice, nemohla ani pohnúť. S Alice, Rosalie a Bellou sme boli nakupovať, s ostatnými sme boli na spoločnom love a inak sme robili veci ako každý deň. Ja som svoj voľný čas zabila dohováraniu Alice, až kým neupustila od akéhokoľvek usporiadania oslavy za príležitosti môjho odchodu. Pristala som jedine na to, že sa prídem tesne pred odchodom rozlúčiť ako dobre vychovaný upír, čo som pôvodne aj chcela urobiť, takže to bolo v poriadku.
No jedna vec na týchto dňoch predsa len v poriadku nebola- nebol tu Seth. Od našej prechádzky na pláži sa tu neukázal, ani som ho nikde v okolí nevidela, čo ma veľmi mrzelo a znepokojovalo. Síce bolo v mojom pláne nevidieť ho do konca života, predsa mi prišlo príliš znepokojujúce, že o ňom neviem takmer nič. Moje myslenie sa teraz nápadne podobalo na myslenie z jeho monológu. Takmer každú voľnú chvíľu som rozmýšľala o ňom- kde asi je, s kým je, čo robí, či je šťastný... Taktiež som často myslela na tú osudovú prechádzku, ktorá nám tak zmenila životy. Stále som si ju opakovala dookola a dookola, a hľadala spôsob, ako by sme sa mohli vyhnúť tomuto koncu, no nič mi nenapadlo, len zakaždým bola utrápenejšia.
Možno aj práve preto som si veci balila do kufra s príliš zvláštnym pocitom, že si tu zabudnem všetko to, čo ma ťaží, všetky trápenia, starosti, Setha... Tento nadmieru zvláštny pocit mi dával krídla. Čierne krídla, ktoré mi dovolili lietať. No iba do pekla mojej duše a vyžívať sa tam v tom morbídnom, nechutnom a neľudskom, čo ma na tom spaľujúcom mieste dokázalo tešiť. Nechutné... Nechutné s akou úprimnou radosťou som sa tešila na ten moment, keď si konečne hodím kufre do auta a vypadnem z tohto miesta, ktoré mi v živote dalo toho najviac, ktoré ma najviac tešilo, malo rado... a ja ho opúšťam s takou úľavou... No beztak mi budú chýbať, všetci... do jedného. Asi aj blbý Mike. A namyslená Jessica, ktorú som tu za tie štyri mesiace ani nevidela, no k tomuto miestu mi neodlučiteľne patrila.
Naposledy som zavrela a zamkla dvere na mojej izbe, so zbožnou úctou som spravila to isté s vchodovými dverami, s bránou a spomínala na všetko, kým som naposledy upevnila kladku na reťaz. Ronald chce tento dom predať... Najprv sa to mne a Silvy nepozdávalo a presvedčili sme ho, aby sme si ho ešte nejakú dobu nechali, no myslím, že teraz už budeme v názore zajedno. Veď neumiera, len ho strácam aj so všetkým, čo pre mňa znamenal...
Vykročila som k autu otočená chrbtom k domu, no ako som tak pohládzala jeho lesklý bok, stále som spomaľovala, až kým som nezdúpnela a naposledy sa neotočila. A aj keď som cez tepanú bránu obitú plechom a živý plot takmer nič nevidela, presne som vedela, čomu som naposledy vyslovila „ Maj sa!“ a poslala vzdušný bozk plný lásky, nehy a smútku.
No a potom som si konečne sadla na mäkké sedadlo vodiča. Naštartovala motor, ktorého jemné pradenie ma vždy upokojovalo a pripojila som k nemu aj album nežných rockových balád- hotová vražedná kombinácia- no oboje som vypla pred ďalším honosným bielym domom stojacim na druhom konci mesta.
Pomaly som otvorila dvere na aute a vystúpila. Kráčala som ku vchodovým dverám, cez ktoré som ostatné dni prechádzala takmer tak často ako cez vlastné, a každý jeden krok ma bolestivo bodal. No neboleli ma nohy v lodičkách, ale srdce.
Zastala som pred prahom dverí so zdvihnutou rukou v pästi a s úmyslom zaklopať, no Alice mi bleskovo otvorila a vtiahla ma dnu. Ešte na chodbe ma objala- tuho a ešte pevnejšie- a nechcela pustiť.
„ Skutočne chceš odísť? Nerozmyslíš si to ešte? Môžeš predsa bývať aj u nás, nemusíš byť sama v tom veľkom dome...“
„ Alice,“ skočila som jej do reči, „ naozaj chcem odísť.“
Len sa mi sklamane zadívala do očí, ešte raz ma objala- o niečo kratšie- a odviedla ma medzi ostatných.
Rozpačito som si zastala do dverí na obývačke a mierne prekvapene som pozerala na všetkých rozostavaných v polkruhu s očami na mne. Smutnými očami upierajúcimi sa na mňa a mne asi prvý raz za týždeň prišlo ľúto, že odchádzam od všetkých týchto upírov, ktorých mám rada. No skutočne som tu nemohla ostať...
Než sa naďalej kúpať v trápnom tichu, radšej som otvorila ústa, keďže všetci sa tvárili tak, akoby čakali, čo poviem ja, „ Tak,“ začala som trochu zdráhavo, „ som sa prišla rozlúčiť ako som sľúbila, keď už teda odchádzam,“ a celé som to zaklincovala nevinným úsmevom.
Zachytila som, ako Rosalie si s Emmettom vymenila rýchli pohľad, Jasper zaryl topánkou do koberca a Jacob v kúte ticho zavrčal. Pohľadom som neisto preletela po miestnosti a zastala som na Edwardovom pokojnom úsmeve. Edward...?! Pomyslela som si prosiac ho o pomoc. Len nado mnou prevrátil oči, vystrel sa a podišiel ku mne. Chytil ma za ruku a ťahal hlbšie do miestnosti, „ No tak sa teda poď rozlúčiť,“ vyzval ma a objal. On asi najlepšie vedel, prečo odchádzam, niekedy som mala dokonca pocit, že to vie lepšie ako ja. Nikdy by som sa mu s tým, čo sa stalo so Sethom na pláži dobrovoľne nepriznala, no keďže počuje myšlienky, bolo takmer nemožné vyhnúť sa tomu, aby to vedel. Ale celkom sa mi uľavilo, keď som zistila, že sa mám s kým otvorene porozprávať. Edward vedel asi najlepšie zo všetkých, prečo odchádzam. Sám mal rovnaký názor ako ja: zabrániť citom, kým nie je príliš neskoro. Jemu sa to nepodarilo, možno aj preto ma tak podporoval (ha! Ale ako dopadol?!). Akokoľvek som sa tomu podvedome bránila, vedela som, že má pravdu. Spolu sme sa chvíľu pokúšali predstaviť asi, ako by sa môj prípadný vzťah so Sethom neskôr vyvíjal, no bolo to až príliš nereálne. Z jasných príčin.
Keď ma pustil, nemala som ani veľa času na slobode- už ma objímala Esme a želala mi všetko dobré v nasledujúcich časoch. A potom som už tak nejako kolovala z náruče do náruče, od Belly k Rosalie, Emmettovi, Nessie, Jasperovi až kým sa v mojej blízkosti neobjavil Jacob.
Nenávidel ma. Nenávidel ma a ja som to vedela. Nenávidel ma a vedela som, že vie, že to viem... Nemal ma rád už od doby, ako som mu začala znepríjemňovať život, neznášal ma odvtedy, ako som mu nechcela dať pokoj s Bellinou záchranou a Victoriou, ale to všetko nebolo nič, ani stotina kvapky oceánu, čo cítil ku mne teraz. Vedel, čo ku mne cíti Seth, vie, aká bola moja reakcia, v podstate vie všetko a preto ma nedokáže niekoľkonásobne vystáť. A ja mu rozumiem...
Nič mi nepovedal, len mlčal, prebodával mi zraňujúco nebezpečným pohľadom srdce a ticho vrčal. Miestnosť okolo razom stíchla.
„ Na,“ strčil mi do rúk veľký balík zabalený v čisto-bielom papieri bez mena, adresy, ničoho.
„ Máš si ho otvoriť, až keď budeš sama,“ zavrčal na mňa pomedzi stisnuté zuby a veľmi rýchlo sa vytratil z miestnosti, akoby mu prišlo zle. Ostal po ňom iba smrad a zlá atmosféra.
„ No a už keď sme pri tých darčekoch,“ začala Alice s viditeľnou snahou o zmenu témy, „ máme pre teba ešte jeden!“ nadšene mi podávala ďalšiu škatuľu. Táto bolo o čosi väčšia a ešte ťažšia než tá od Jacoba, zabalená v prekrásnom, farebnom papieri s mašľou na vrchu.
„ Môžem ho otvoriť?“ spýtala som sa pre istotu, aj keď som poznala odpoveď. Na Alice bolo zjavné, že má čo robiť, aby neprevrátila očami, len mi teda podala nožnice.
Položila som obrovský balík na stôl a začala rozstrihovať spájajúcu lepiacu pásku. Alice mi netrpezlivo pomohlo so zbavením sa papiera a ja som zatiaľ otvorila kartónovú krabicu. Nazrela som dovnútra a neverila som vlastným očiam. Po chvíli uvažovania a prekvapenia som nej vytiahla pár čierno-bielych botasiek, ktorý som si skúmavo prezerala.
„ Nie sú tieto náhodou s minuloročnej jarnej kolekcie, ktorú som dostala od Ronalda?“ spýtala som sa prekvapene po tom, čo som na nich spoznala vychodené tvary mojich malých nôh.
„ To aby si na nás nezabudla,“ začala vysvetľovať Alice, „ chceli sme ti zabaliť niečo pekné z Forksu, no gýčové suveníry sú skutočne pod moju úroveň. Tieto,“ vytiahla jedny zo škatule, „ k tebe patria rovnako, ako k tomuto mestu, k nám... a sú naozaj pekné,“ so záujmom si ich prezerala.
„ Však si ich tu chcela opäť nechať?“ zadívala sa na mňa s prísne našpúlenými perami a ja som len nevinne pokrčila plecami.
„ No vidíš, ešteže ma máš! Inak by si ich tu opäť nechala,“ zasmiala sa a všetci ostatný vrátane mňa s ňou.
„ Ďakujem,“ vyhŕkla som nadšene.
„ Neďakuj, radšej ma ešte raz objím,“ natiahla sa ku mne a nebolo mi treba dvakrát hovoriť.
„ Ale už naposledy,“ zašepkala som jej s úsmevom.
„ Jasné,“ pritakala mierne ironicky.
„ No ukáž,“ vzal mi Edward škatuľu s topánkami, „inak ťa naozaj nepustí,“ vrhol karhavý pohľad na Alice a čakal, kým sa pozbieram a pôjdem za ním do auta.
„ Tak sa tu majte krásne,“ zaželala som im, vzala si darček a pobrala som sa k nedočkavému Edwardovi, ktorý už od netrpezlivosti odkopával štrk z okolia môjho auta.
Odomkla som svoje BMW a spoločne sme nejako naskladali dary do už aj tak prepchatého vozidla. Zadívali sme sa na seba ponad strechu a on sa neveselo usmial: „ Tak sa drž,“ zaželal mi.
„ Budem,“ len som mu sľúbila, nasadla a s očami upretými na biely dom v spätnom zrkadle som čo najrýchlejšie odišla preč, pretože by som to inak asi nedokázala. Edward vedel, že ma sem musí niekto dokopať...
Letela som cez mesto, predbiehala som pomalé staré autá a takmer som raz prešla na červenú, až tak veľmi som sa snažila odtiaľto čo najrýchlejšie, chtiac-nechtiac, vypadnúť. No pred definitívnym odchodom som ešte musela zastať na čerpacej stanici natankovať, takmer som nemala benzín. Vypla som motor a ako som si chcela odopnúť pás, rukou som zavadila o krabicu v bielom papieri položenú na sedadle spolujazdca. Položila som na ňu ruku a pomaly som ňou prechádzala po jeho drsnom povrchu z ktorého sa postupne uvoľňoval Sethov pach, na ktorý som si už časom aj začínala zvykať.
Ani som si to neuvedomila, bolo to rýchlejšie ako ja, rýchlejšie ako moje vedomie či rozum, behom necelej sekundy som roztrhala biely papier na kusy a otvorila škatuľu, no nepozrela som sa do jej vnútra. No keď je už otvorená, čo s tým? Aj tak to skôr či neskôr zo zvedavosti urobím, tak prečo nie teraz? Natiahla som ruku do krabice a nahmatala v nej niečo hladké a okrúhle. Jedna ruka mi na vytiahnutie toho predmetu nestačila, zapojila som teda druhú a vytiahla darček od Setha.
Prekvapene som sa pozerala na jeho zaujímavý, vtipný výber, ktorý by ma dojímal k slzám smiechu, radosti i smútku zároveň, keby mohol... V rukách som zvierala ružovú motorkársku helmu s nápisom na temene hlavy „Barbie by Mattel“ a na priesvitnom plaste, ktorý sa sklápal pred očami bolo čiernou fixkou napísané:

Áno, myslím si to, pretože iba Barbieny dokážu byť tak neuveriteľne dokonalé.


„ Je tu vôbec niekto?“ nahlas som sa zamyslela pri vstupe do sídla. Pre zmenu bolo zamknuté, na čo som za ten krátky čas, čo som tu strávila nebola zvyknutá. Takmer vždy boli aspoň vchodové dvere odomknuté, keď už nie brána, no teraz som odomykala aj tie. Jasné, prečo by ma to malo prekvapiť, však ani upír nechce mať v dome zlodejov, ale...
„ Ahoj, kde sú všetci?“ vyhŕkla som nahlas mierne vydesená, keď sa vedľa mňa na chodbe z ničoho- nič ako duch zjavila Lethic.
„ Ako vieš, že tu nie sú?“ premerala si ma mierne podozrievavo.
Pokrčila som plecami, „ Na parkovisku neboli nijaké autá, iba tvoje...“
„ To áno,“ akoby unavene si pošúchala čelo, „ ukáž, pomôžem ti s vecami.“
„ Nie, to nie je treba,“ zahanbene som sklopila zrak, keď som si všimla jej výraz pri pohľade na mňa. Musela som vyzerať ako nejaký bezdomovec, ale tak keď je raz niekto lenivý... Samozrejme, že som si všetky veci chcela do domu zobrať na prvý raz aby som sa po ne nemusela vracať, takže som mala v rukách dva kufre, dve krabice, na pleci kabelku, v ruke kľúče najrôznejšieho druhu a drobnosti typu mobil a spol vo vreckách.
„ Nehanbi sa,“ usmiala sa a vzala mi kufor a nejakú hlúposť, o ktorej som už ani nevedela, že ju mám.
„ A mimochodom,“ položila veci na zem a objala ma, „ vitaj doma.“
„ Ďakujem.“ usmiala som sa na ňu a určitým spôsobom som sa tu začala cítiť ako doma, aj keď ani neviem prečo. Jej harmonická vôňa mi ale dodala ten pocit- jej vlastná zmiešaná s citlivo voleným parfumom na šatách. To bolo niečo, čo mi tieto dni v Amerike chýbalo. Lacná, no nenahraditeľná ľudskosť domova. Len som to doteraz nevedela...
„ Ale vážne: kde sú všetci?“ nedalo mi páčiť z nej odpoveď keď sme spoločne začali vystupovať po monumentálnych schodoch na poschodie.
Len si povzdychla, „ Arthur s Frederikom pracujú, Ronald so Silvy sú na dovolenke, veď to poznáš... A ja som si dnes dala deň voľna.“
Lakťom som otvorila dvere na svojej izbe a slušne som pustila Lethic prvú dnu. Vošla som tesne za ňou a položila náklad na dlážku. Ovanula ma ďalšia silná vôňa- dreva a kníh-,a započúvala som sa do hlasného bubnovania dažďových kvapiek, a razom ma pochutil zvláštny pocit déjà vu, len som si nedokázala spomenúť, prečo sa tento pocit viazal k tejto chvíli.
„ A Hector?“ vyhŕklo zo mňa bez rozmýšľania, ani som si tú vetu v svojej mysli neuvedomila. Zaznamenala som ju až ako zvukový vnem vytvorený mojím hlasom keď už bolo neskoro.
Lethic sa ticho posadila do kresla v izbe, sklonila hlavu a utrápene si prešla rukou cez vlasy.
„ Ja neviem,“ vyjachtala mierne roztrasene a výraz sa jej v momente zmenil z unaveného na zničený, „ ako si odišla, vôbec som ho nespoznávala. Bol ako vymenený, akoby odišiel spolu s tebou a nechal nám tu nejakú svoju lacnú atrapu...“ hovorila roztrasene, dokonca sa aj sama klepala. A ani sa jej vlastne nečudujem, Hector bol pre ňu ako vlastný syn a so svojím darom musela jeho správanie vnímať ešte intenzívnejšie.
„ Prosím...?“ ticho som sa dožadovala ďalšieho vysvetlenia.
„ Keď on... celé tie týždne bol veľmi tichý a utiahnutý, takmer ho nebolo vidno, no keď sa ho niekto niečo spýtal, alebo mu len niečo povedal, reagoval prchko a podráždene...Vôbec sa nesmial ako doteraz, takmer nechodil ani von...
V zime sme tu mali mnoho plesov, no prvý raz sa stalo, že neprišiel ani na jeden, dokonca ani na svoj vlastný maškarný bál, ktorým každý rok oslavujeme jeho narodeniny. Iste si vieš predstaviť, ako Frederik zúril... ale mne to nedáva zmysel. Každý rok je to s ním rovnaké: vždy nám tvrdil, že on oslavu nepotrebuje, no každý rok bol prvý, kto sa začal zabávať a medzi poslednými končil, a pokladal za osobnú urážku, ak mu niekto nezablahoželal. A teraz? Nič. Celý deň sedel vo svojej izbe,“ zadívala sa na mňa zronene.
„ A ráno sa prosto vybral na lov a už sme ho nevideli...“
„ Ako dlho je preč?“ rozklepane som zo seba dostala.
„ Len týždeň, no na neho je to priveľa,“ utrápene si povzdychla ako matka nad vlastným dieťaťom.
„ On mal oslavu štrnásteho?“ rýchlo som si to vypočítala v hlave.
„ Áno,“ neveselo sa pousmiala, „ narodil sa na Valentína presne pred dvesto rokmi.“


________________________________________________________________________

Ja sa veľmi ospravedlňujem, že to toľko trvalo, fakt ma to mrzí :,( písal sa monitor, no... a potešujúce je, že približne 100 škôl na Slovensku napíše ešte jeden a, samozrejme, že je medzi nimi aj naša!!!!!! Aaaaaaaaa!!!!!!!!! No, ale čo už, nejak prežijem... ani obrázok nemám ... :( ach jaj