Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 18.Kapitola: Jedna vec je vidieť, druhá cítiť a tretia myslieť...

Vytvořeno 14.04.2010 16:16:46 | Poslední změna 14.04.2010 16:23:39
Bubnovanie agresívnych dažďových kvapiek som počúvala celý čas, čo som si po návrate z Ameriky vybaľovala batožinu. Nechcelo sa mi veriť v jeho silu, preto som vyšla na balkón, aby som sa skutočne presvedčila o tom, čo mi jeho hlasný hrmot už dávno tvrdil. Otvorila som dvere, nechala ich otvorené nech sa mi trošku v izbe vyvetrá, a prekročila som priestor medzi mojou izbou a okrajovým zábradlím. Oprela som sa oň a aj keď ma zmáčali veľké kvapky dažďa, tvrdohlavo som upierala zrak na hustý čierny les v zamyslení.
Takýto lejak som naposledy videla vo Forkse takmer pred rokom. Pršalo presne takto isto husto, ako dnes, akoby vodu niekto nepretržite vylieval z vedier na celé územie a nemienil s tým prestať. Dážď úplne ohlušil krajinu a všetkým zatemnil zrak i myslenie. Presne ako v deň, keď napadli Silvy...
Pri tej myšlienke mi nechcene myklo hlavou ako pri príšerných spomienkach. Tuho som zavrela oči a silnejšie som zovrela zábradlie, no snažila som sa dať pozor na jeho krehkosť. Aspoň to mi malo pomôcť odpútať sa od zlých myšlienok, keď už nie zabudnúť.
Chladná, nepríjemná dažďová kvapka mi začala stekať po šiji až pod šaty, a to ma vyrušilo zo zamyslenia. Rýchlo som sa celá premočená vrátila do izby po uterák, ktorým som si chcela utrieť mokré vlasy. Jeden z nich som našla na polici v kúpeľni zložený medzi ostatnými. Vyzerali prsne tak úhľadne, ako keď som odchádzala. Akoby som ani nikdy neodišla. No voňali trochu inak -novou avivážou. Lethic, ako inak, už som si mohla zvyknúť na to, že perie aj čisté veci v policiach a keďže som bola preč niekoľko mesiacov, uteráky neostali bez povšimnutia. Veď vravím, ako inak...
Šúchajúc si mokré vlasy som opäť raz ako mátoha prešla cez izbu. Ani som nevedela, čo tu vlastne chcem, no už poslednú pol hodinu to inak asi ani nebolo, len som sa tak potĺkala a sem-tam som niečo upratala si preložila.
No zrazu som si pri stole všimla škatuľu- očividne poslednú, ktorú som ešte nevypratala. Ako som na ňu mohla zabudnúť?
Prevesila som si uterák cez plece, nech ho nemusím niekam odkladať a kľakla som si na kolená ku škatuli. Rukami som otvorila jej uzatváracie „krídla“ a rovnako som odhrnula aj papier v nej, aby som sa mohla pozrieť na jej obsah.
Nostalgicky som sa pousmiala, keď mi zrak spočinul na ružovej helme. Už tá spomienka ani tak nebolela, aj keď stále veľmi, ale snažila som sa ju brať ako fakt. Ale poučenie som v nej nenachádzala...
Zaborila som ruky hlbšie do obsahu škatule , helmu som obišla, aby som sa dostala k veciam pod ňou. Ako prvá mi do ruky padla úhľadnú kožená obálka knihy- ilustrovaného Hamleta- ktorú mi rodičia zaslali do Forksu ako vianočný darček. Dary som si pod stromčekom síce rozbaľovala doma sama, no nenudila som sa. Veď už len túto knihu som nepustila z ruky, kým som ju neprečítala. Už aj teraz to vyzeralo na podobnú situáciu, no s úsmevom na perách som sa ovládla a len som si prelistovala stránky s prekrásnymi realistickými kresbami. Poznala som ich už verne, no aj napriek tomu ma stále dokázali nadchnúť svojím vlastným životom.
S miernym nesúhlasom som po chvíli položila knihu na zem vedľa seba, aby som z krabice vytiahla ďalšiu. V rukách som držala jedno z prvých, nesmierne vzácnych vydaní Malého princa vo francúzskom jazyku. Samozrejme, že s pravými autorovými ilustráciami. Skutočne vzácny kúsok, ktorý je už problém zohnať aj v antikvariátoch. A pre mňa jeho hodnota stúpa tým, že mi ho podarovali starý rodičia. Môj prvý darček od nich. Hm, pousmiala som sa nad sebou, akoby na daroch vôbec aj záležalo. Som rada, že mám ich. Ale táto kniha je a aj navždy bude mojou prvou hmatateľnou spomienkou na nich. Ako BMW od Ronalda, plesové šaty od Silvy či jazva od môjho otca...
Ale musím uznať, že ten „líščí“ gén im v žilách putuje dodnes. Veď predsa vedia tak dobre ako ja, že po francúzsky neviem, no to, že mi darovali Malého princa v jeho „rodnom“ jazyku ma určite nenechá chladnou. Ako budem tú reč lúštiť, niečo s nej sa na mňa isto nalepí. Pekná predstava vedieť po francúzsky...
Na absolútnom spodku škatule ostali už len časopisy a nejaké noviny, ktoré som, ani neviem prečo, sem vláčila. Pôjdu rovno s krabicou do zberu. Schytila som teda to potrebné- dve knihy a helmu- do rúk a zamierila som k polici za písacím stolom, na ktorej sa nachádzali moje srdcové záležitosti. Aj tak to boli prevažne knihy či zošity v pevnej väzbe. Len som sa ich ležatú kopu uložila papierových ďalších členov klubu a na Le Petit Prince som postavila ružovú prilbu tak, aby ma sledovali jej slepé oči vždy, keď budem v izbe. V mäkkom svetle lámp sa na nej leskol nápis. Ten, ktorý tak bolel i hrial pri srdci. Ten jediný... nezameniteľný... môj...
Ruky položené na prilbe som zrazu pokorne stiahla, akosi som na to nechcela opäť spomínať. Všetky spomienky, dokonca aj neexistujúce sa mi začali nanovo vybavovať. Akoby aj Sethove... priam som cítila jeho chvejúce sa ruky, jedna zvierala helmu, druhá fixku. Ach, chudák Seth...
Bleskovo som sa v šoku zvrtla vytrhnutá zo zamyslenia zvukom vrzgajúcej podlahy. V nemom úžase som s rozšírenými zreničkami pozerala na balkónové dvere. Nedokázala som nájsť správne slová na to, čo som v nich videla. Dokonca som sa takmer nedokázala ani pohnúť. Len som nemo a priam šokovane hľadela na strateného Goldsmitha stojaceho v mojej izbe.
Tiež sa nehýbal, no narozdiel odo mňa, on necivel tak, ako ja na neho. Oči mal mierne sklopené, no nehľadel na zem, len niekde nad, a so zarážajúco zvláštnym výrazom pokoja, ktorý mu dokonale kontrastoval so strhanou tvárou. Akoby mu mali amputovať ruku... akoby ho stále bolela, ale vedel, že sa jasnému koncu už nevyhne. Opäť raz vyzeral ako plačúci boh- z vlasov zmáčaných dažďom mu stekali kvapky v pramienkoch po celej tvári: cez čelo, kde sa rozchádzali pri koreni nosu, aby mu mohli ďalej tiecť po tvári cez kútiky očí ako slzy, po lícach , mramorovej šiji aby nakoniec vsiakli do už aj tak premočenej bielej košeli s tmavomodrými pruhmi nalepenej na jeho vyrysovanom tele. Stál tam a nevyzeral, že spraví prvý krok on.
Prekročila som priestor medzi nami a objala ho. Keby som v tom momente rozmýšľala, nikdy by som to neurobila. Ale teraz mi to bolo jedno. Bola som priam... šťastná, že ho vidím, že ho cítim. Odkedy mi Lethic povedala, že sa stratil, prikladala som si jeho odchod za svoju chybu. Podľa toho, ako mi to opisovala bolo zrejmé, že mám na tom podiel viny, aj keď som nevedela, prečo.
Prečo by sa mal takto správať? Čo mu urobil môj odchod? Zranil ho? Zradil? Nahneval...? Čo? A prečo potom odišiel a s nikým sa nerozlúčil? Kde za tú dobu bol? Ako som nad tým rozmýšľala, napadlo mi mnoho možností, no ani jednej som neverila... Bol v hoteli? U priateľov...? Dokonca mi napadlo, že by sa -ani netuším prečo- vybral za mnou do Ameriky. Je dosť prchký a keď si niečo zmyslí, tak tak aj urobí... aj keď naozaj neviem, prečo by to urobiť mal.
Stála som tam s hlavou položenou na jeho hrudi a s rukami pevne objímajúcimi jeho chrbát, ktorých tlak mohol len ťažko cítiť tak, ako som to chcela.
Tiež ma objal- svoje ruky mi založil na driek a veľké dlane sa mu stretli na mojom chrbte. Jeho objatie nebolo ani zďaleka také vrúcne a plné emócii, ako bolo to moje, ale predsa len bolo. A bola som mu zaň vďačná, aj za to, že vôbec prišiel... že sa vrátil.
Počula som ako sa sťažka nadýchol, potom jemne začal jednou rukou prechádzať po mojom chrbte, kým ňou neprešiel na moju ruku a po nej až k dlani nalepenej na jeho chrbte. Vzal si ju do svojej dlane- tá moja miniatúrna sa v nej stratila- chytil ju presne ako pri tanci a jemne držal mokrou rukou. Cítila som ako sa chveje...
Chvíľu sa mi hral s rukou a ja som ho stále objímala. Nechcela som ho pustiť, aj keď mi to prišlo neuveriteľne blbé... po tom všetkom...a okrem toho, mala som už úplne mokré šaty od tým jeho zmoknutých...
Cítila som, ako mi dlhými prstami prechádza po cez stred dlane, nižšie po zápästí, ktoré v momente zovrel a trochu si ma od seba odtiahol. Stále sa pozeral kamsi dostratena, vôbec nie na mňa, potom sa otočil a ťahal ma k sedačke. Posadil ma na ňu a on si sadol vedľa mňa. Zahľadel sa mi hlboko do očí. Prvý raz čo tu vôbec bol sa na mňa pozrel a mňa to vydesilo. Hneď na mňa začal uplatňovať svoju silu a ja som nevedela, prečo. No ešte viac ma dostala farba jeho očí. Už síce nebola čierna ako keď som ho videla naposledy, ale, práve naopak, tak zlatá, až to bolo aj pre mňa neprirodzené. Nikto z mojej rodiny, z našej rodiny a ani z Cullenovcov takéto svetlé oči nemal, ani len podobne svetlé. Ako studené zlato s ľadovým leskom. Pozeral sa na mňa, pootvoril ústa a ja som už len čakala, čo povie.
„ Ja neviem, čo povedať,“ vydýchol roztrasene. Akoby sa bál. Vôbec som ho nepoznávala.
„ Povedz to, čo chceš povedať,“ snažila som sa mu pomôcť.
Na chvíľu sa otočil a sťažka prehltol, potom sa mi opäť pozrel do očí.
„ Som rád, že ťa vidím,“ usmial sa.
Musela som ho doplniť: „ a sám tomu neveríš.“
Úsmev mu mierne zamrzol na tvári. Opäť sa otočil odo mňa a oprel sa o operadlo.
„ Môžem sa ťa niečo spýtať?“ zašepkal.
„ Môžeš...“ ale neručím za to, že odpoviem.
Zhlboka sa nadýchol predtým, než spustil, „ Začneme teda odznovu? Tak, ako by sme sa nepoznali? Akoby sme sa nikdy pred tým nevideli, nerozprávali, nehádali...? Prosím...“ zaúpel ku koncu.
Mala som čo robiť, aby som neprevrátila očami. Len som ich teda jemne prižmúrila v nie príliš prívetivom výraze. Musela som si vetu, čo som mu chcela povedať veľmi dobre rozmyslieť, len opatrne som volila slová, kým on pozorne čakal na odpoveď.
„ Myslela som si, že som ti už dala najavo svoje stanovisko,“ trpko som poznamenala.
„ Ja viem,“ odvetil, „ ale tak veľmi by som chcel dať náš vzťah do poriadku.“
„ Prečo?“ musela som sa ho spýtať celá nechápavá.
„ A prečo nie?“
„ A prečo áno?“ odbila som ho.
„ Prečo sa tak veľmi strániš sa o to aspoň pokúsiť?“ obviňujúco zašepkal.
„ Už som ti to povedala,“ vydýchla som len chabo skrývajúc bolesť v hlase.
Stále sa neprestával na mňa prosebne dívať, priam ma tým ničil.
„ Ja už prosto naozaj nemám silu. Nemám silu na naše nekonečné súboje, hádky... na smútok. Ty si ani len nedokážeš predstaviť, ako ma trápi každý jeden deň po každom našom nedorozumení... Ako ma zožiera to, čo medzi nami je... Ako ma to ničí. Ja to už prosto viac nechcem...“ šepkala som takmer nečujne.
„ Môžeme to zmeniť. Stačí len, že budeš chcieť.“
„ Ty si fakt myslíš, že sa to ešte dá...?“ zadívala som sa mu do očí.
„ Myslím.“ Vyhŕkol bez rozmýšľania a rozhodne.
Neveselo som sa pousmiala a otočila som sa od neho, „ Skutočne si naivný...“
„ Neveríš mi?“
„ Aj,“ priznala som, „ ale neverím najmä tomu, že sa to dá.“
„ Veď sa o to aspoň pokúsme.“
„ Nie,“ zatvorila som v bolesti oči.
„ No tak, prosím!“ znovu raz zaúpel.
„ Nemieniš s tým skončiť?!“ otočila som sa na neho už takmer bez nervov.
Trochu sa posunul dozadu, no sotva o centimeter. Oči sa mu na okamih zahmlili, akoby spomínal, a potom len pokrútil hlavou.
„ Skonči láskavo, kým sa opäť nepohádame,“ vyzvala som ho napokon.
No on len sebaisto vyhlásil, „ Nepohádame sa, sľubujem.“
Hodnú chvíľu som mlčala. Nevedela som, čo povedať, tak som len tak sedela a dívala sa na neho. Štval ma, ale neskutočne. Štvalo ma to, že mi nevychádza v ústrety tak, ako som pri iných zvyknutá. Ale ešte viac ma štval fakt, že ma hnevá to, že ma neposlúcha. Ako môže byť niekto skutočne taký sebecký?! Byť veriaca a chodiť do kostola, tak som v spovednici každý deň... Ešteže to tak nie je.
„ Zmizni,“ zavrčala som mierne.
„ Mňa sa už nezbavíš,“ vyriekol. Pozorovala som jeho zreničku, ktorá sa mu pri mojom novom tóne hlasu mierne rozšírila a mala som tušenie, že to nespôsobilo svetlo.
„ Vypadni, kým som pokojná,“ zavrčala som opäť. A on len potriasol ešte stále mokrou hlavou.
„ Odíď,“ zavrela som oči, kým som vyslovovala pomaly a zreteľne. No on sa len pohodlnejšie oprel na pohovke a vyložil so chodidlo jednej nohy na stehno druhej, keďže stehná dať spolu nedokázal.
„ Pristaň na môj návrh a ja ti vyhoviem,“ vyhlásil opäť sebavedome.
„ Čo si ty vlastne myslíš?!“ vyskočila som v záchvate hnevu na rovné nohy, až som takmer nabúrala do stolíka. Práve pretiekol pohár mojej trpezlivosti a môže byť šťastný, že je upír, inak by nedopadol dobre!
Prešla som takmer naprieč celou izbou s rukami zaťatými do pästí, no aj tak ma to neupokojilo. Práve naopak: zvrtla som sa k nemu ešte vo väčšom hneve a začala kričať, aj keď som v podstate nechcela. No už som si nedokázala pomôcť.
„ Odídeš si, ani sa neozveš kde vlastne si, kedy sa vrátiš, či vôbec žiješ, kým sa o teba celý dom strachuje! A kde si vlastne bol?! Užíval si si s milenkami?! Ty si nevidel ten Lehicin výraz, ako sa už o teba len bála! No ty si to asi nedokážeš vážiť, a to len pred niekoľkými mesiacmi si fňukal ako ťa vymenili za mňa... Si neprekonateľný sebec, až sa mi z teba takmer dvíha žalúdok.
A teraz?! Čo tu ty vlastne robíš?! Prišiel si, akoby sa nič nestalo a tlačíš mi do hlavy nejaké rozprávky o šťastných koncoch?! Tebe museli niekde vymieľať mozog!
Ani sa neozveš, že prídeš, tvoji rodičia doteraz nevedia, že ich milovaný synátor je späť, ale tu už zavadzať musíš! A prečo?! Sama neviem a pochybujem, že to vieš aj ty... Ja môžem iba typovať, prečo a čo sa to v tej tvojej hlave len zase zrodilo...!“ odmlčala som sa a odvrátila som od neho tvár, aby som mohla potlačiť bolestivú grimasu, ktorá sa už-už drala preletieť mi tvárou.
„ Ani neviem, čo od toho očakávaš... no ja som presne taká, ako si ty. A som tiež sebecká a okrem toho som tiež aj škodoradostná... Takže áno! Skúsme ten tvoj úžasný nápad dať náš vzťah dokopy! Už len pre tú srandu si to pozriem...“ zmĺkla som a v tichu som cítila, ako na nás oboch dopadá ostrosť tých slov. Obaja sme boli v tom momente raniteľný... Ja tým, že som ukázala slabosť a on... neviem... Ale tváril sa ako hlavná postava na popravisku. Takmer mi ho prišlo ľúto...
„ Ďakujem,“ vyriekol po asi minúte ticha medzi nami s očami pokorne zapichnutými v podlahe, „ a teraz ma, prosím ťa, ospravedlň.“ vyslovil a len akosi kývol hlavou ako pri lúčení, a so stále sklopenými očami odišiel cez balkónové dvere späť do dažďa.

________________________________________________________________________

:) 100% to nie je, ale keď bude, napíšte a Kika vám to vyvráti :)