Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 19. Kapitola : Len tri veci

Vytvořeno 14.05.2010 19:44:53 | Poslední změna 15.05.2010 18:15:04
Stála som pred balkónovými dverami a nedokázala som od nich odtrhnúť oči. V nemom úžase som v nich hľadala všetko to, čo už odišlo. Mapu k pochopeniu, môj doterajší hnev, ktorý som už cítila len ako odchádzajúci prvok v koncoch prstov a možno aj jeho. Ale jedine vo funkcii prvých dvoch vecí...
Ja som skutočne taká hlúpa, že opäť ničomu nerozumiem?! To čo malo znamenať? A ešte ako si to mám vysvetliť a o čo mu išlo...? Ja už fakt neviem...
Zmorená som sa zviezla na pohovku a vložila si tvár do dlaní. Myšlienky sa mi rozpŕchli mysľou ako odtrhnuté z reťaze a splašene mi lietali hlavou, bodali mozog i srdce a opätovne sa pretláčali do popredia stále viac a viac.
Ach, keby mi len mohol čítať myšlienky! Možno by aspoň trochu dokázal chápať moju dušu, ktorej momentálne nedokážem rozumieť ani ja sama. Roztrieštená, plná rozporov, nekompromisná... No ja i beztak túžim vyhovieť všetkému tomu, čo cítim. Ale to sa, bohužiaľ, nedá... A skutočne sa pokúsiť nájsť kompromis? To by som musela asi vedieť čarovať. Alebo skôr mazať city. Ale stačila by aj funkcia „vytĺcť z orgánov“, ale aj to je asi len v nesplniteľnej sfére.
Ale ako je možné, že sa v sebe ani sama nevyznám?! A k tomu mám ešte aj pocit, že by mi možno ani Edward momentálne nerozumel... Na jednej strane ho už nechcem nikdy vidieť. Nikdy, nikdy, nikdy! Niekomu ako je on sa prosto treba vyhnúť ďalekým oblúkom a už keď sa taká osoba dostane do bližšej vzdialenosti ako pár metrov, treba ju zničiť, alebo ignorovať. A to prvé je účinnejšie. To rozhodne. Načo sa predsa stretávať s osobami, ktoré ma len zraňujú? Nemá to význam, len čo som viac zničená...
No prečo má, došľaka (!), každá minca dve strany?! OK... chcem byť s ním za dobre... Tak, a je to vonku. Priznala som si to! Chcem s ním dobre vychádzať, chcem ho mať rada, chcem aby mal rád mňa... keď sa mu už vyhnúť nedokáže... Nechcem sa s ním viac hádať... No stále to znie ako z rozprávky... A zlí umreli a dobrí si žili šťastne až do smrti, a potom zazvonil umieráčik a rozprávky bolo koniec... Aj by som sa smiala, keby to bolo vtipné.
Fajn. Bolo to ťažké... a blbé. No pristala som na jeho návrh. Teraz mi možno neostane nič iné, len sa nechať unášať situáciou. Asi to bude tak najlepšie. Na nič netlačiť. Netlačiť na neho. Potom sa uvidí ako to vypáli. A ja len dúfam, že dobre. Aspoň dobre...
Zacvakala kľučka tak, ako to vie len tá na balkónových dverách. Vedela som koho príčinou, no predsa len ma ten zvuk vyhodil z pohovky aby som sa na to pozrela. Goldsmith. To je ale prekvapenie.
No trochu ma beztak prekvapil. Na to, že odtiaľto neodišiel ani pred piatimi minútami, sa vrátil dosucha vyutieraný, obutý v iných botaskách, oblečený v iných čiernych nohaviciach a aj košeľu zmenil. Teraz mal na sebe čierne tielko a bielu košeľu s rozopnutými gombíkmi a vyhrnutými rukávmi. A, samozrejme, vysušenými vlasmi, ktorých účes bol akoby neformovaný. Mal ich len spustené, ofinu sčesanú na bok, no mojim očiam neuniklo vrstva laku na jeho hlave.
Otvoril balkónové dvere, no beztak zaklopal na ich rám aj keď mal už jednu nohu v mojej izbe. „ Smiem?“ spýtal sa ako vymenený.
„ Jasné, poď.“ mávla som nad jeho otázkou rukou.
„ Na niečo som zabudol,“ objasnil mi a ja som sa rozhliadla okolo, no nič jeho som tu nevidela.
Pousmial sa nad mojou reakciou, chytil ma za plecia a znovu ma posadil na gauč. On si sadol vedľa mňa a ja som nevedela, čo zase chce. A k tomu ma ešte neskutočne znervózňovalo, ako ma ovláda. To si fakt myslí, že si nedokážem sadnúť sama, alebo čo?! Nepríjemné...
„ Tak...?“ vyzvala som ho, nech nemusím dlho čakať.
„ No...,“ spustil neurčito a začal si ma pútať očami. Len som tie svoje viac zlostne prižmúrila, nech sa tak neteší.
„ … som rád, že si súhlasila s mojím návrhom,“ uškrnul sa.
„ Dá sa to v prípade potreby odvolať?“ bleskovo som mu skočila do reči.
Nahlas sa zasmial: „ Nie!“
„ Aj tak to urobím, ak ma naštveš!“ upozornila som ho so zdvihnutým ukazovákom. Opäť sa zasmial, aj keď na ňom bolo vidno, že proti tomu bojuje. Po chvíli som aj ja chytila záchvat smiechu nad tým, čo som mala pred sebou: rehotajúci sa Goldsmith na mojej pohovke a k tomu ten môj ukazovák v zornom poli. Museli sme sa smiať spolu, aj keď som chcela pôsobiť neoblomne a nekompromisne, aby mu ani len nenapadlo so mnou manipulovať. No inak sa očividne nedalo...
„ No čo si chcel?“ vybehla som na neho, keď som opäť chytila dych a hodila na seba prísnu masku.
„ Len to, že keď sa už k sebe nebudeme správať ako štvané psy, tak by sme to fakt mali uskutočniť...“
„ Silno filozofické...“ poznamenala som ironicky.
„ A presne o tomto hovorím,“ prevrátil očami. Odpovedala som mu zdvihnutím ruky v geste zobrazujúcom otázku.
„ Ak spolu chceme dobre vychádzať, mali by sme sa správať podľa pár pravidiel...“
Zvolala som so smiecohm: „ Tak počúvam!“
„ Očividne ťa to veľmi zaujalo...“ urazene sa odo mňa otočil a založil si ruky na hrudi. Chvíľu som na neho mlčky hľadela, no on sa ani nepohol, len stále kamsi nahnevane pozeral.
„ No tak, Hector,“ štuchla som ho do boku, „neurážaj sa hneď.“
„ Nie som urazený...“ zašepkal po chvíli, „ Len by si si ma mohla trochu viac vážiť...“
„ Moju úctu si musíš získať, tá nepríde na povel.“
„ Však sa snažím! Alebo mám kvôli tebe vyvraždiť polovicu mesta?!“
„ Až tak ti na mne nezáleží,“ vyprskla som už bez štipky humoru.
Na okamih zvraštil tvár akoby v zamyslenej grimase, stiahol obočie, no potom ho opäť uvoľnil a formálne prehovoril: „ Ako myslíš...“
„ Vráťme sa radšej k tým tvojim pravidlám,“ navrhla som.
Pozrel sa na mňa, akoby mi v tvári hľadal náznaky klamstva či výsmechu, no momentálne som bola úprimná. Ale po chvíli ma predsa len začal trochu znervózňovať jeho skúmavý pohľad. Napokon sa mu mierne zdvihli kútiky úst, no skutočne len na okamih. Možno ho uspokojilo to, čo našiel...
„ Sú len tri, nemusíš sa báť.“
„ Nemám strach,“ zarazila som sa nad jeho poznámkou.
„ Len upozorňujem,“ rezignovane zodvihol ruky, akoby som na neho mierila zbraňou.
„ No tak, nenapínaj ma! Po prvé...“ snažila som sa jeho rozprávanie urýchliť.
„ Počkaj, ešte niečo,“ vyslovil, „ dúfam, že netreba pripomínať, že budú platiť obojstranne.“
Zamyslene som si zahryzla do pery: „ To sa ešte uvidí.“
„ Neviem ako ty, ale ja ich dodržiavať budem,“ usmial sa na mňa a jeho oči sa hypnoticky zaleskli.
„ Potom by sme sa mohli dohodnúť...“ vykĺzlo mi pomedzi pery a ani netuším ako. Žeby sa pre mňa stával nebezpečným...? Odpovedal mi ďalším úsmevom a sklopil zrak. Trochu sa mi tým uľavilo a to mi zodpovedalo moju predošlú otázku.
„ Chcem,“ znovu sa na mňa pevne pozrel, „ aby sme k sebe boli milí a zdvorilí. Skutočne nemá význam štekať po sebe ako psi, ak spolu chceme dobre vychádzať...“
Teraz som od neho odvrátila pohľad ja a zadívala som sa do okna. Dážď stále neutíchal, priam akoby silnel. No aj tak sa neunúval poradiť mi, čo robiť... Aspoň či mu veriť alebo nie...
„ Čo si o tom myslíš?“
Len som pokrčila plecami. Nepozrela som sa na neho.
„ V druhom bode by som chcel, aby sme boli k sebe úprimní a neklamali si. Záleží mi na tom a z mojej strany sa nebudeš musieť obávať o podvod,“ a opäť urobil pauzu aby počkal na moju reakciu.
„ A ten tretí?“
Pred tým, než začal hovoriť na okamih stiahol pery akoby si ich chcel navlhčiť a potom ich opäť uvoľnil.
„ Buďme voči sebe korektní. Žiadne podvody, žiadne kompromitovanie sa navzájom, žiadne vytváranie spoločenských faux paux tomu druhému a podobne, dobre? Ani to by nemalo význam.“
„ To je všetko?“ spýtala som sa napokon.
„ Myslím, že áno,“ potvrdil mi.
„ Kedy začíname?“ otočila som sa na neho.
On sa pozrel na hodinky na zápästí, na chvíľu zvraštil čelo, až potom sa na mňa opäť pozrel, „ Od zajtrajšieho rána?“
„ Takže ešte na teba môžem byť zlá, môžem ti klamať a strápňovať ťa?“ diabolsky som sa na neho usmiala.
„ Ty zlé dievčatko!“ začal sa na tom nahlas rehotať.
„ Hej!“ hodila som po ňom jeden z vankúšov na pohovke, „ To odvoláš!“
„ Aj ja môžem ešte klamať!“ upozornil ma , „ No toto bolo úprimné!“
„ Zradca!“ so smiechom so ho udrela ďalším vankúšom, „ No veď počkaj čo s tebou bude, keď to požalujem starému otcovi!“
Goldsmithovi zrazu z ničoho nič zamrzol na tvári úsmev a vystriedal ho absolútne vystrašený výraz. V dokorán rozšírených očiach sa mu zračil des, ktorý potvrdzovali otvorené ústa a zamrznutý postoj. V momente som ho prestala udierať a sledovala ho, čo bude robiť ďalej. Vyzeral, akoby ho práve zasiahol blesk. Ešte raz sa vyplašene pozrel na hodinky, potom sa trochu tackavo postavil z pohovky, upravil si košeľu a zavrel ústa. Pozrel sa na mňa a formálne prehodil: „ Mal by som sa ukázať rodičom,“ vysvetlil.
„ Zabijú ťa keď zistia, ako dlho tu už si.“ Bolo od neho vrcholne neslušné a neprípustné, aby po takom dlhom čase čo bol preč urobil prv súkromnú návštevu, keď jeho návrat zatiaľ nie je ohlásený. A ešte k tomu u mňa, nie u niekoho „dôležitejšieho“, aspoň z hľadiska postavenie.
Neveselo pokýval hlavou a smeroval k dverám s úmyslom odísť z izby. Už bol pre mňa taký nezvyk vidieť ho vychádzať dverami, až mi ten pohľad prišiel neskutočne zvláštny.
S rukou na kľučke a úsmevom na perách sa ku mne ešte otočil: „ Maj sa..“
„ Drž sa,“ zašepkala som mu.
Vyšiel, no dvere ešte nezatvoril. Naklonil sa späť do izby, ukázal na mňa prstom a uškrnul sa tak, ako to vedel iba on: „ A zajtra začíname... ak prežijem.“

Prežil to. Potvrdzujem, pretože som toho bola svedkom.
O necelých desať minút ako Goldsmith opustil priestory mojej izby sa z haly sídla ozval prenikavý hlas Lethic. Ten zvolal celý dom a spoločne sme sa všetci stretli na dolnej chodbe. Bolo zábavné sledovať tie prekvapené tváre. Úplne každý, samozrejme okrem mňa, bol prekvapený, že ho tu vidí.
Lethic ho odmietala pustiť z rúk, stále ho objímala, sem tam ho pustila, aby som ho mohla opäť prezrieť a zase ho objala. Popritom neprestávala hovoriť o tom, ako jej veľmi chýbal a ako je rada, že ho vidí, a stále dookola sa ho pýtala, kde bol. No na odpoveď nikdy nepočkala, len ho stále objímala a hovorila si svoje.
Goldsmithovi sa podarilo vymaniť z jej zovretia až keď k nemu pristúpil starý otec. Spočiatku sa na neho zadíval karhavo, no ani on sa nedokázal ubrániť úsmevu nad synovým návratom a namiesto objatia ho s úsmevom otcovsky potľapkal po pleciach. Potom sa pri ňom ešte v rýchlosti vymenili Silvy s Arthurom. Ja s Ronaldom sme stáli obďaleč. On Hectora neobľuboval a necítil potrebu zvítať sa s ním, aj keď sa to patrilo. Pristúpil k nemu až úplne posledný a len mu podal ruku a neúprimne sa na neho usmial, keď bez emócii prehodil pozdrav „ Vitaj,“. Aj Hector bol odmeraný, no zdvorilý. Už dávno vycítil svoj postov v očiach nevlastného brata.
Ja som sa tiež na toto divadielko pozerala z diaľky. Usmievala som sa, no z úplne iného dôvodu, než si mysleli ostatní. Prišlo mi príliš zábavné tváriť sa, že ho tiež vidím prvý raz za tých pár týždňov. A asi rovnako aj Goldsmithovi. Pár ráz sme sa neubránili rýchlo na seba žmurknúť či uškrnúť sa. No a aby to nevyzeralo hlúpo, tiež som sa s ním zvítala. Len som k nemu s úsmevom pristúpila a podala mu ruku. Predniesla pár uvítacích fráz a nechala ho na pokoji. Rodina vedela, že medzi nami nie je obzvlášť perfektný vzťah, takže trápne objímanie s nášho prvého uvítania skutočne neprichádzalo do úvahy. Aj tak už bolo zbytočné.
Všetko by bolo perfektné: rodina sa na neho nehnevala, práve naopak, všetci boli až príliš šťastní, že ho vidia a na nejakú vraždu nikto ani nepomyslel, no už keď sa schyľovalo na okamihy trápneho ticha, starý otec ho nahradil otázkou, na ktorú Goldsmith možno pozabudol domyslieť primeranú odpoveď.
„ A kde si ty vlastne za ten čas bol?“ zahľadel sa na neho prísne a ja som sa ešte len teraz začala dobre zabávať na tomto predstavení.
„ No...“ začal očividne vymýšľajúc obstojnú odpoveď, „ Bol som na love. Potreboval som si prosto trochu prečistiť hlavu, zmeniť prostredie, načerpať trochu energie...“ výrazne gestikuloval rukami, čo neveštilo nič dobré.
„ Tá plesová sezóna je vyčerpávajúca,“ nevinne sa usmial.
„ Poď, pohovoríme si,“ objal ho okolo pliec starý otec a viedol niekam preč, asi do svojej pracovne. Ešte som stihla zachytiť Hectorov kyslý výraz, kým sa mi stratil z dohľadu a mala som čo robiť, aby som sa nezačala smiať. Tá posledná veta starého otca neznela povzbudivo. Priam som začala pochybovať, či prežije aj túto časť privítania...

Obrovské stojace hodiny práve odbíjali sedem hodín ráno. Nad zasneženou Dánskou krajinou začalo pomaly svitať a aj keď na obzore ešte nebolo vidieť slnko, zopár jeho plachých lúčov už ožarovalo sneh i pokojnú hladinu mora. O chvíľu sa opäť začnú roztápať tie prekrásne ornamenty na oknách, ktoré tam cez noc zamrzli aj napriek dažďu, čo sa neskôr zmenil na sneh a ľad...
No čo už. Stane sa, pomyslela som si, keď som nezaujato pokrčila plecami a opäť pozrela do knihy. Od rána som nemala čo robiť, tak som sa rozhodla, že si vyberiem niečo z rozsiahlej knižnice lemujúcej nie málo stien tohto domu a aspoň trochu si rozšírim svoje literárny obzory. Výber vyhral jeden z románov na polici za písacím stolom. Jane Austinová. Mimo môjho zorného poľa, možno preto vyhrala. A najmä jej Emma.
Ľahla som si teda s knihou na pohovku a začala čítať. Čítalo sa mi pomerne ľahko a dej ma celkom zaujal, čo ma prekvapilo, keďže milostné romány nemusím. Skôr som vždy preferovala niečo realistickejšie. A záživnejšie. Vždy to bolo o tom istom- dvaja sa do seba zamilovali no v ich vzťahu boli vždy nejaké prekážky, ktoré však úspešne prekonali a všetko skončilo šťastne. Príliš odveci od skutočného života. Také neskutočné. Až mi prišlo hnusné od autorky predkladať svojim čitateľkám osnovu života, ktorý možno nikdy neokúsia. Najmä v jej dobách... samé manželstvá z rozumu s neznámym, no bohatým manželom bez citu. Celé poslanie ženy bolo odrodiť a vychovať mu deti. Všetko. Ako sa potom asi mohli cítiť, keď čítali príbehy o veľkých a najmä naplnených láskach? Závidiace, utápajúce sa v snoch, no možno vďaka tomu šťastné... Na ten klamlivý okamih ilúzie za ktorým im predkladala príbehy zobrazujúce sny naplnené žien.
„ Dobré ráno,“ vyrušil ma z rozjímania Goldsmithov nadšený hlas. Cez balkón mi vošiel do izby a natešene sa usmieval, akoby vyhral v lote. Rýchlo som zavrela knihu a zasunula ju medzi seba a operadlo.
„ Ahoj,“ odzdravila som ho trochu prekvapene.
„ Od dnešného dňa platia naše pravidlá,“ s úsmevom mi oznámil, „ Teším sa.“
„ Super,“ tiež som sa usmiala, no nie tak natešene ako on.
Zdvihol mi nohy čo som mala na pohovke, posadil sa vedľa mňa a moje nohy si položil na stehná. Aj by mi to vadilo, keby som nebola natoľko lenivá, že by som si nešla ľahnúť inam.
„ No čo máš na srdiečku?“ vyzvala som ho, nech spustí. Zase sa tváril tak, že bude hovoriť.
No on sa len usmial. Už síce neceril zuby, no usmieval sa. Ani nie škodoradostne, čo mi bolo obzvlášť podozrivé... usmieval sa tak... akosi... nežne? Možno láskavo...? Zvláštne to znie ešte aj nevyslovené...
„ Čo čítaš?“ mrkol na zle zamaskovanú knihu pri mojom boku a opäť pozrel na mňa.
„ Austinovú...“ priznala som možno trochu zahanbene. No on to zobral ako fakt, a možno vedel iba pridobre zakrývať pocity. Jeho úsmev sa vôbec nezmenil. Len sa opäť spýtal: „ Máš rada knihy Jane Austinovej...?“


________________________________________________________________________

Ja neviem čo... zase to nie je nič moc :(