Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 20. Kapitola : 180°

Vytvořeno 06.06.2010 22:35:47 | Poslední změna 06.06.2010 22:37:28
Ako... bolo zvláštne odpovedať mu na otázku, či mám rada knihy, ktoré som ešte ani nečítala. Ale nejako som mu nakoniec diplomaticky odpovedala. A dokonca ešte aj pravdivo! To bol takmer heroický výkon. No toto tvrdenie som takmer skonštatovala, kým sa nezačal pýtať ďalej...
Otázky typu: čo sa mi na tých knihách páči, či podľa mňa tá a tá postava konala správne, ako by som na ich mieste jednala ja a podobne, ma teda dokázali potrápiť. Bolo divné na to odpovedať, najmä, ak si pýtal stále podrobnejšie a podrobnejšie vysvetlenia, a ja som netušila, čo tým sleduje. Za jedno poobedie sme dokázali prebrať celú tvorbu Jane Austinovej, a dokonca aj niektorých jej súčasníkov. A musím uznať... dalo sa to vydržať... ale bolo to zaujímavé...
Prišiel aj na druhý deň. A potom aj na ten ďalší a aj nasledujúci. Chodil úplne každý deň, až sa to pomaly stávalo zvykom. Prichádzal vždy o šiestej večer a (vraj zo slušnosti) odchádzal vždy o desiatej v noci. Bol presný ako švajčiarske hodinky, nikdy nemeškal a mohla som si podľa neho nastaviť tie svoje na zápästí. Však sa mu ani nečudujem, stačilo mu preskočiť múrik na balkóne...
Zo začiatku mi to liezlo na nervy... Bol otravný, dotieravý... Vkuse dobiedzal, aby som sa s ním bavila, nech som robila čokoľvek! Raz mi dokonca zhabal pár mojich dôležitých dokumentov a vrátil mi ich až po dvadsiatej druhej, a to už bol vrchol! Naschvál som sa s ním tie hodiny potom nerozprávala. Tak sme len ticho presedeli u mňa na pohovkách a zízali po sebe... aj by som povedala, že je pekný... keď mlčí...
No inak sme sa bavili celkom v pohode. Dalo sa to zvládnuť... Cez prvý týždeň sme hovorili o absolútne všetkom, čo sa týkalo literatúry. Cez diela až po ich autorov, od biblie k Potterovi... nevyberali sme si. Kam nás myšlienky zaviedli, o tom sme prosto kecali.
Neskôr prišli témy aj na iné: bavili sme sa o geografii, histórii, biológii, o filmoch, divadle, hudbe... dokonca sme sa nejeden večer rozprávali aj o politike, čo bolo pre mňa takmer tabu. Nikto sa so mnou doteraz nebavil o politike, nikoho moje politické názory nezaujímali. Rodičia ma z tohto pohľadu brali ako decko, rovesníkov politika nebavila... Nikto sa ma nikdy na politické názory nepýtal, nikoho nezaujímali. A možno si len prosto osoby okolo mňa mysleli, že keď viem hrať na klavír a hovoriť pár jazykmi, a keď so všetkou skromnosťou ovládam pár vied, tak do niečoho ako je politika, sa už prosto zapájať nemôžem... že na to nemám šedé mozgové bunky, alebo čo... okrem neho. A ja som po tých pár hodinách rozprávania sa s ním ako s rovnocenným upírom prišla na to, že možno mi politika nie je až taká cudzia, a rovnako aj množstvo iných tém.
Neskôr, už po asi prvých pár týždňoch strávených spolu, sme si už možno neboli cudzí ani my navzájom. Aspoň ja jemu nie. Po tých nespočetných množstvách otázok ma už musel mať zmapovanú ako celú Zem, no on sa pýtal i naďalej. Vôbec ho to naše debatovanie neomrzelo, aspoň sa tak javil. Ba práve naopak, pýtal sa ma ešte viac otázok, aj behom dňa, mimo „nášho vyhradeného“ času. A pýtal sa stále odvážnejšie a odvážnejšie...
V jeden podvečer sa ma dokonca spýtal na moju minulosť. Áno, na tú minulosť, na ktorú som už nechcela spomínať... No on zase raz nahodil jeden z tých jeho pohľadov a ja som musela hovoriť. Prosil tak úpenlivo, až som sa radšej napokon vzdala a začala rozprávať, než sa na ten výraz naďalej pozerať...
Bolo to nudné, takmer som mala pocit, že ak sa ma ešte niekto opýta na môj život, už si dám životopis vydať knižne. Ale aj keď mňa moje opätovné rozprávanie už nudilo (no najmä stále bolelo, preto som sa už k nemu nechcela vracať), jeho zaujímalo až-až. Celý čas ako som rozprávala sa na mňa zamyslene pozeral, sem-tam ma prerušil nejakou otázkou, no inak vôbec nevyrušoval a ani ma nepodpichoval, čo bolo nebezpečne podozrivé.. Asi ho to skutočne bavilo... možno... aj tak sa tomu ťažko verí.
Ale ani fakt, že mal zmapovanú aj moju minulosť, ho neodradil. Stále mal dôvod za mnou chodiť a rozprávať sa so mnou, pričom priam neuveriteľne dôsledne dodržiaval svoje vlastné pravidlá. To ma len podporilo v tom, aby som svoj sľub dodržala aj ja, aj keď som stále ostávala ostražitá
Výnimkou nebol ani dnešný deň. Jediné, čím sa líšil od ostatných bolo jedine to, že ma otravoval už od desiatej ráno. Kým ja som vypĺňala niekoľko dôležitých tlačív do firmy, ktoré rodičia prenechali mne, nech sa trošku zaúčam podnikať, on zatiaľ prebehol cez balkón a vošiel mi do izby. S úsmevom sa pozdravil a ako u seba v izbe sa rozvalil na pohovku. Okrem pozdravu mlčal, iba na mňa zízal s ústami v úsmeve. Už vedel, že kým mám papiere v ruke, venovať sa mu rozhodne nebudem. Mal možnosť poučiť sa a očividne ju využil.
„ Ahoj,“ zdvihla som k nemu zrak od papierov, keď som už konečne dopísala a vypla pero.
„ Čo si taký vysmiaty?“
„ Máš gumáky?“ koketne pár ráz nadvihol obočie.
„ Načo?“ zarazila som sa prekvapene. No predsa len som sa pozrela von oknom a to moje prekvapenie ešte zvýraznilo. Preto, že je máj, už nejakú dobu nepršalo a vonku bolo pomerne teplo a sucho. Vôbec žiadne počasie na gumáky, skôr na tenisky, alebo sandále.
„ No, nevadí...“ pokrčil plecami, „ hlavné, že ja mám klobúk, slnečné okuliare a loďku.“
Mierne som potočila hlavu nabok v zamyslení a zadívala som sa na neho prižmúrenými očami. Tento jeho tón NIKDY neveštil nič dobré, už som ho na to dosť dobre poznala.
„ Znie to ako poriadne sentimentálna blbosť...“ podpichla som ho, nech sa rozhovorí.
„ Nuž, ja som ju nevymyslel,“ zasmial sa.
„ Frederik nás poprosil,“ odfrkol, kým zvýrazňoval posledné slovo, „ aby sme vyčistili jazierko od žaburiny a asi sa tomu nevyhneme, keďže všetci niečo robia. Takže nech ťa o päť minút vidím nastúpenú dole, maj sa.“ kývol mi na pozdrav, kým prekĺzol balkónovými dverami.
Skvele... Takže čistiť jazero...? Ach... nič proti jarnej robote, ale to jazero má rozlohu ako pôdorys celého sídla, takže tak... A lovenie žaburiny?! Záživné...
No nedalo sa nič robiť. Nechcela som sa s rodinou pohádať na takejto absolútnej hlúposti, takže som v podstate nemala ani v pláne nezúčastniť sa celorodinnej brigády na dvore sídla. Však veď to hádam prežijem... za nejakú pol hodinku vyčistíme to jazero a potom nás určite ešte zavalia nejakou prácou. Ale , musím uznať, aspoň sa nebudem nudiť.... (ale je milión päť veci, ktoré by som robila radšej a nenudila sa pri tom...)
No ale beztak som o necelých päť minút letela prezlečená dole schodiskom do haly. Keď už nie gumáky, tak som si dala aspoň krátke nohavice a botasky, ktoré by som aj zničiť mohla. Trochu som spomalila pred posledným radom schodom a sledovala Goldsmitha, ako si z nudy tancuje. Veľmi dobre sa na ňom smeje, no nenávidí to, takže sa vždy potom musím tváriť, že mi nič také ako smiať sa na ňom ani nenapadlo. Kvôli niečo podobnému dokázal byť urazený priam celú večnosť. Ako malý chlapec...
Pomaly a nečujne som schádzala dole a zadržiavala v sebe výbuch smiechu. Netancoval zle, v podstate len akosi prešľapoval na mieste, sem tam sa otočil, no aj tak pri tom vyzeral neskutočne komicky. Preto som sa skutočne mala prečo smiať.
„ Jéé, ty si tu?“ prekvapene sa ozval, keď ma zbadal.
„ Očividne,“ usmiala som sa na neho stále tlmiac smiech, kým on si ma takmer neveriacky premeriaval.
„ Tak kde máš tú loďku, námorník?“ podpichla som ho a stiahla klobúk do tváre. Bohužiaľ som si to neodpustila, keďže vyzeral, akoby sme sa práve mali ísť plaviť výletnou loďou naprieč oceánom a nie čistiť jazero. Odvaha to teda bola, dať si biele topánky, k nim biele nohavice a ešte bielu polokošeľu s tenkými modrými a červenými prúžkami námorníckych odtieňov.
„ Čaká len na teba,“ odvetil a nastavil mi rameno tak, ako mal vo zvyku. Chytila som sa ho a spolu sme vykročili k jazeru. A obaja sme sa naradovane usmievali ako absolútne retardovaní, čo sme často nerobievali...
Ostatní už pracovali, takmer všetci strihali rozsiahli živý plot, ktorý sa tiahol okolo takmer celého oplotenia sídla. Len starý otec s Arthurom odpiľovali suché konáre zo stromov a ostatných kríkov. A tých tu veru nebolo málo, takže som sa v podstate celkom tešila, že máme (zatiaľ) „len“ loviť žaburinu.
V momente, ako sme sa zjavili na dvore, k nám pribehla Lethic v kvetovaných šatách, lodičkách a veľkom slamenom klobúku s hrubou čiernou stuhou. Vôbec nevyzerala, žeby pracovala v záhrade. Nožnice na strihanie krovia, ktoré mala v rukách položila na prekrásny vyrezávaný stolík, čo sme doniesli na náradie a nadšene nás privítala, keďže sme sa dnes ešte ani nevideli. Bolo to šialené... akoby sme sa stretli na nejakom večierku, nie doma na záhrade. Ale čo už, taká je Lethic...
„ Tak, nech sa páči: vedro a sitko,“ podávala mi ich nadšene.
„ Ale no... ja som chcel sitko!“ ohradil sa Hector. Za ten čas, čo sme už spolu strávili som dobre vedela, že iba žartuje, no Lethic ostala v pomykove nad touto situáciou.
„ Nechcel si doteraz veslovať, Hector?“ zdvorilo nezaujato, no beztak so štipkou desu v hlase sa ho opýtala.
„ Však si sa už aj nahodil ako námorník a okrem toho, predsa by si nevymenil takú veľkú hračku ako je loďka za vedierko a sitko, že?“ opäť som si ho doberala.
„ Ooo...“ zastonal, „ je to veľká dilema.“
„ Slušne sa ti snažím naznačiť, že nemáš na výber, tak si už vyber konečne správne.“
Usmial sa tak, až mu to odhalilo dva rady žiarivo-bielych tesákov a Lethic na nás dvoch vyjavene hľadela. Nedokázala som pochopiť, prečo.
Umelo som sa na ňu usmiala, vzala som si podávané veci a začala som ťahať Hectora k jazierku. Prišli sme až k brehu, no jeho slávnu loďku som nikde nevidela. Musela som sa poriadne rozhliadnuť. Najprv v pravo... potom vľavo... dopredu... no všade bolo len rákosie a odporná zelená žaburina.
„ Kde máš tú loď?“ musela som sa však nakoniec spýtať.
„ No... ono je to skôr taký... čln,“ vyrukoval s pravdou von po chvíli.
„ Ale loďka znie lepšie.“
„ Romantickejšie...“ odsekla som mu ironicky.
„ Že? Už nám iba mesiačik v splne chýba... No poď,“ nečakane si ma zobral na ruky a niekam ma niesol. V jeho zovretí som bola takmer bezbranná, nemohla som sa z jeho rúk dostať. Nepomohlo by mi ani kopanie, ani nič, tak som radšej zvolila pokojnejšiu formu boja, „ Hej, no tak, neblbni! Pusti ma!“ sykla som na neho polohlasne.
„ Chcem ťa len bezpečne dopraviť na moje plavidlo.“
„ S trochou slušnosti by to nešlo?!“ zasyčala som ešte hlasnejšie.
„ Však ostaň pokojná, už sme tu,“ prekročil vodu a ladne dopadol na drevené dno člna, ktorý sa len jemne zakolísal na hladine. Položil ma a usadil sa na lavičku pri veslách. Ja som si sadla na tú oproti a postavila pred seba vedro.
„ Tak, môžeme vyraziť,“ dala som mu pokyn a trochu som sa zahľadela na breh. Všimla som si však Ronaldov nie príliš nadšený výraz, ktorý mi nedával zmysel, a dopĺňalo ho dosť kruté obstrihávanie živého plota. Radšej som uhla pohľadom a chopila sa sitka na dlhej rúčke.
Chvíľu som lovila hnusné zelené hrčky na hladine jazera spolu s niekoľkými dotieravými rastlinami a rozmýšľala som. V poslednej dobe som sa tu vôbec necítila ako doma. No dobre, nikdy som sa tu necítila ako doma, len som sa o to snažila, no ten domáci pocit, čo som tu ako-tak nadobudla, sa už beztak kamsi vyparil. Akosi sa veci rútili... A akokoľvek som tomu chcela porozumieť, nedarilo sa mi to. Často som nad tým rozmýšľala.. Ako je možné, že čím viac si rozumiem s Hectorom (už ma aj on oslovoval krstným menom), tým horší vzťah som mala s ostatnými členmi domácnosti. Samozrejme, že to nedávali otvorene najavo, no aj tak sa to dalo bezproblémovo vycítiť. Starý otec bol ku mne o niečo zdvorilejší, čo neveštilo nič dobré. Presne takto sa totiž správal aj ku svojim obchodným partnerom, ktorých inde vídať nechcel. Nejako podobne sa ku mne správal i Arthur. Lethic sa zakaždým, keď nás videla spolu tvárila nezaujato, no určitým spôsobom pohoršene a Ronald...? To radšej nechcem komentovať... ale šťastný nebol. Prišlo mi to celé tak, že jediný upír v dome, ktorý sa dokáže tešiť z tohto môjho úspechu je asi Silvy..
„ Hector?“ nedalo mi po chvíli neopýtať sa, keď som ostala mierne bezradná.
„ Áno?“ zareagoval medzi zábermi veslami.
„ Niečo sa mi nezdá...“
„ Čo také...?“
„ Prečo sa na nás všetci tak zvláštne pozerajú?“ takmer som zakňučala.
„ Kto všetci?“ spýtal sa nechápavo.
„ No všetci, predsa... najmä Lethic pred chvíľou...“
Akoby nenápadne sa rozhliadol okolo seba.
„ Len nie sú zvyknutí, myslia si, že sa nenávidíme.“ objasnil mi.
„ Naozaj,“ neveselo som sa usmiala.
„ Bolo to tak..“ odvetil medzi ďalšími zábermi.
„ A teraz?“ opýtala som sa nepremyslene, ani som si neuvedomila ako.
Urobil ďalšie dva zábery, kým odpovedal: „ To patrí minulosti...“
„ Takže...“ urobila som miernu pauzu, čo ho zaujalo, „ zakopeme vojnovú sekeru?“
„ Ak to bude to najúčinnejšie, ako ju zničiť...“ usmial sa a mňa zaplavil akýsi vrelý pocit, vďaka ktorému som pocítila, že je aspoň táto časť vzťahov KONEČNE na dobrej úrovni.
Opäť som sa na nejakú dobu sústredila na lovenie špiny z jazera. Hector zase monotónne vesloval a hľadel na mňa, ako sa nadšene tvárim pri pohľade na toľký hnus, čo sa tam po zime nahromadil.
„ Inak,“ ozvala som sa po asi minúte ticha, „ mohol by si, prosím ťa, prestať fŕkať mi na tričko?!“ navrhla som mu nervózne. Štvalo ma to, najmä však preto, že bolo biele a už takmer do nitky mokré. OK, chápem, že pri veslovaní sa špliecha, ale prečo práve na moje biele tričko?!
„ A ak nie?“
„ Tak...!“ no nečakal ani kým dopoviem a opäť sa mi na tričku ocitli kvapky spod jeho vesiel. Akosi som aj tušila, že to urobí...
Nečakala som ani chvíľu a najväčšou rýchlosťou, akú som dokázala vyvinúť som mu vrazila sitko so žaburinou o hlavu. Rúčka sa našťastie nezničila (na čo som dávala pozor) no malo to všetok účinok: ostal maximálne prekvapený, akoby práve prefackaný s polkou tváre od toho zeleného hnusu. Teraz bol ešte zábavnejší ako keď tancoval, najmä, keď pomaly, prekvapene otváral oči a s nechuťou si ruku zotrel špinu z úst.
„ Fuj!“ bolo prvé, čo sa mu vydralo spomedzi pier a mne to na tvári vylúdilo diabolský, spokojný úsmev.
„ Chutí?“ spýtala som sa provokatívne.
„ Tak nulka to zrovna nie je!“ odvetil, kým si čistil zvyšok tváre.
„ A ja som bola v tom, že sme pred chvíľou skončili naše boje,“ hlesla som.
„ Ja tiež!“ zasmial sa.
„ Tak lebo musíš provokovať...!“ zvolala som so smiechom. Bavili sme sa na tom obaja, aj keď to v podstate nebolo smiešne: ja s mokrým bielym tričkom a on celý zelený...
„ Hej vy tam! Prestaňte sa baviť a pracujte!“ zareval na nás Ronald z druhého konca nádvoria. Ja som sa vrátila k práci, no Hectora som musela kopnúť, aby po ňom prestal zazerať. Opäť raz vyzeral ako zúrivý španielsky býk, čo som u neho nenávidela.

Nevraživý ostal až do večera. Celý čas, čo sme sa plavili na jazere sme mlčali. Ja som sa mu neprihovorila, vedela som, že by som pre neho bola len dokonalým bleskozvodom a len by sme sa pohádali. Tak som ho nechala zazerať. Možno ho to prejde...
No neprešlo ho to ani keď sme už mali jazero vyčistené a strihali sme ruže. Ale musím priznať, že to strihanie mu pomohlo trošku sa vybúriť, no aj tak to nebolo bohviečo... skutočne ostal urazený až do večera.
Keď sme konečne dokončili všetku prácu, mlčky sme pomohli rodičom odložiť náradie a každý sa pobral do svojej izby. Ja som ihneď zaparkovala v kúpeľni. Zhodila som zo seba mokré tričko, zašpinené nohavice i zvyšok a dala som si rýchlu sprchu. Obliekla som sa a prešla do izby.
„ Ahoj,“ celá prekvapená som sa pozdravila Ronaldovi, ktorého som tu nečakala. Nepočula som, žeby prišiel. Sedel na pohovke chrbtom k balkónu a čakal ma.
„ Ahoj, poď sem, sadni si,“ ukázal na gauč vedľa seba.
Začala som k nemu pomaly približovať a zabávala som sa sušením si vlasov uterákom. No v skutočnosti som iba naťahovala čas, keďže som sa bála. Táto veta málokedy znamenala niečo dobré...
„ Stalo sa niečo?“ opýtala som sa opatrne a už keď som vedela, že by moje úskoky boli nápadné, sadla som si a otočila sa smerom k nemu.
V tom som zbadala, ako tiež prezlečený Hector práve preskakuje múrik na balkóne a už s úsmevom na tvári otvára dvere do mojej izby. Ronald si očividne všimol môj neprítomný pohľad upretý za neho a otočil sa. A Hector práve v tej chvíli vošiel do izby a zbadal ho. V momente mu zamrzol úsmev na tvári a opäť ho vystriedal výraz čírej zúrivosti, ktorý sa rovnako premietol aj na Ronaldovej tvári.
„ Ahoj Hector, prosím ťa, prišiel by si o takú hodinku? Teraz, bohužiaľ, nemôžem,“ nevinne som sa na neho usmiala. Len pokýval hlavou a zúrivo sa stratil. Hneď potom sa ku mne rovnako besne otočil Ronald.
„ Čo chcel?!“ ukázal palcom za seba.
„ Netuším, poslala som ho preč,“ pokrčila som plecami.
Skúmavo si ma premeral, „ Trávite v poslednej dobe spolu akosi príliš veľa času...“
„ Začíname si rozumieť...“ pripustila som.
„ Dávaj si na neho pozor.“
„ Ronald!“
„ Čo je?!“
Len som nervózne rozhodila rukami neschopná slova.
„ Len sa mi nepáči, čo robí!“ ohradil sa vášnivo.
„ Veď je milý!“
„ Veď práve!“ Tak po tejto Ronaldovej vete som ostala úplne zarazená. Nedávalo mi zmysel, čo tým myslel, prečo by som si na neho mala vôbec dávať pozor. V nemom úžase a s vytreštenými očami som na neho zízala. Až po niekoľkých sekundách som sa dokázala upokojiť a prekonať šok. Uvoľnila som tvár a úplne pokojným pokojným hlasom som sa spýtala, „ O čom si chcel so mnou hovoriť?“
„ Ach, áno...“ unavene si pretrel prstami oči.
„ Pamätáš si na minulý rok?“
„ Isteže...“ zatvárila som sa kyslo.
„ Vôbec si nemala narodeninovú oslavu, ani dary si nedostala...“ pripomenul mi trochu smutne i vyčítavo zároveň.
„ Ja viem... stále mi nechýbajú.“
„ Vieš...“ začal trochu nerozhodne, „ ja a Silvy zajtra odchádzame na Slovensko kvôli nejakým obchodným povinnostiam. Na mesiac. Tak... či by si nechcela ísť s nami. Trochu sa odreagovať, oddýchnuť si... a stále ti môžem kúpiť nejaké voľné parcely pôdy, ak chceš...“
Tým jeho návrhom som ostala trochu prekvapená. Teraz, po dlhej dobe mi ani nenapadlo, že by som potrebovala vypadnúť. Možno som to tu začínala mať trošku rada, ak nerátame tie pohľady... Najmä kvôli Hectorovi... bolo mi s ním až podozrivo dobre... Ale aj tak som nechcela odísť, najmä, keď sa mi už tak darilo držať môj vzťah s ním v mierovom období.
Alebo žeby som ho pozvala na cestu s nami? To by bolo šialené... akoby sme už boli milencami, alebo čo. Pozívať ho?! Ani omylom! A okrem toho, asi by sa s Ronaldom do konca pobytu povraždili... ale teraz sa mi možno neoplatí opustiť tento dom, ak chcem tento vzťah urovnať úplne. A rodičom možno tiež prospeje mierny odpočinok odo mňa. Aj tak budú pracovať, tak čo...
„ Asi nie... ostanem radšej tu.“
„ Naozaj?“ opäť sa na mňa skúmavo zadíval, „ ako... nechcem ťa do ničoho nútiť, ale mohla by si ísť s nami...“
„ Prečo?“ znervóznela som.
„ No... ono totiž odchádza celý dom: Frederik s Lethic pôjdu na rokovania kamsi do Holandska a Arthur do Francúzka... Ostane tu len on.“
„ Aha...“
„ Takže ideš?“ spýtal sa s nádejou v hlase.
„ To kto povedal?“
„ Tak ale mohla by si ísť...“ už ho očividne prechádzali nervy.
„ Ronald, pochop... teraz nikam nechcem ísť. Nemám náladu nič oslavovať ani nikam chodiť... Ani tá oslava ani dary mi skutočne nechýbajú. Chcem ostať tu.“
„ Skutočne?“
„ Áno,“ odvetila som pevne.
„ Fajn,“ urazene sa postavil z gauča a rýchlo zamieril k dverám.
„ Ale sľúb mi: dávaj si na neho DOBRÝ pozor!“
A ani nepočkal na odpoveď a nechal ma v izbe samú.


________________________________________________________________________

A mám fotku! pozrite dole :)