Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 21. Kapitola : Stránka života

Vytvořeno 06.07.2010 21:50:27 | Poslední změna 06.07.2010 22:02:01
Po tom čarovnom Ronaldovom vypochodovaní z izby mi plynuli hodiny akosi prirýchlo. S knihou v ruke, pri práci... v myšlienkach.... S ním som sa už potom vôbec nebavila. Už asi nemienil za mnou tak skoro prísť a ja za ním taktiež nie. Zase sa pre niečo urazil a na to zmení jedine čas... ja nie... Dobre ho už na to poznám, aby som to vedela a tiež som sa už mnohokrát poučila.
Ani s Hectorom to nebolo ružové. Po hodine, dvoch, ba ani po celom večeri sa už neukázal. A popri tom istotne vedel, že Ronald už so mnou nie je. Veď ho počul cez stenu... No a on okrem toho urazený byť nemohol, veď nemal prečo, tak som teda vôbec nerozumela tomu, prečo neprišiel... Jedine ak tak za Rolanda, ale hádam by so kvôli jeho názoru nehneval aj na ma! Nech to bolo ako bolo, ani za ním som liezť nechcela, však keď bude chcieť prísť, tak príde sám. Ale neprišiel a nebola som za ním ani ja, tak som zvyšok dňa trávila sama. Dokonca som bola sama aj časť nasledujúceho dňa. Z izby som bola nútená vyjsť len až ráno okolo svitania, keď sa s rodinou oficiálne lúčil Arthur odchádzajúci na služobnú cestu. To bolo rýchle. Len každému podal ruku, Lethic, Silvy a mňa pobozkal na rozlúčku a odišiel. Zase som potom mala chvíľu času pre seba, kým sa nerozhodli odísť starý otec s Lethic. Opäť rýchla trápna rozlúčka a boli preč.
Ako posledný odchádzali z domu okolo obeda moji rodiča. Silvy sa veľmi nechcelo, ale Ronald mal na služobnú cestu očividne opačný názor, čo bolo u neho viac než podozrivé. Už od rána nervózne behal po dome, balil batožinu a narýchlo ju hádzal do auta. Toto inokedy robila Silvy a plus ešte zvykla medzi časom dokopávať Ronalda k činnosti. Dnes bol však akosi hyperaktívny, tak sa jeho manželka ešte nerušene venovala svojej práci, čo očividne ocenila, keďže ma vyhnala v izby, keď som ju prišla navštíviť. Tak som teda odišla a nechala ju, však nebudem jej prekážať... No to si asi k srdcu nevzal Ron... Cez všetky tie steny bolo počuť, ako po ňom Silvy vrieska, nech sa jej vecí ani nedotkne. Potom sa poriadne dlho hádali, niečo sa porozbíjalo... hádali sa ešte viac, no a o nejakých pätnásť minút bol počuť Ronaldov beh dolu schodmi a za ním treskot drahých kufrov. Silvy ho určite zabije... Hodil batožinu do kufra auta, otvoril bránu dokorán a sedel v naštartovanom vozidle dovtedy, kým za ním neprišla aj manželka. Dokonale upravená, niekoľko minút meškajúca, s kabelkou cez plece a notebookom v ruke... Taká rozrušená, že si nás, mňa a Hectora v úlohe rozlúčkovej delegácie vôbec nevšimla. Preletela popri nás, nasadla do auta a Ronald sa ponáhľal preč. Kývala som im, no zbytočne som bola iba rehotajúcemu sa Goldsmithovi na smiech. Smial sa celý čas. Jemu prišla náramne smiešna celá tá rozlúčka. Ja som sa aspoň snažila byť slušná...
Keď sa nám už stratili zo zorného poľa, zavrela som za nimi aspoň bránu a Hector sa mi za tú chvíľu stratil. Dlho potom som ho už nevidela, no mala som pocit, že podvečer opäť začne doliezať. Ak tu nespraví nejakú party... Ale hádam by sa neopovážil, má aspoň toľko rozumu... dúfam.
Nechcela som sa s ním zožierať. Ani ho otravovať s tým, aké má plány. Netušila som ani, či je vôbec v dome. Nevyzeralo to tak, bolo tu absolútne ticho, odkedy všetci odišli. Tak som nezaostávala a šla sa prebehnúť, zaloviť si. Ak sa aj nejaká party zomelie, aspoň nebudem sa vyhnem hádkam počas jej príprav. Ako sa poznám, sto percentne by som proti niečomu takému protestovala a na to som momentálne nemala ktovie akú chuť. Musela som si najprv zresetovať hlavu na love, kus si zabehať, či sa len tak poprechádzať po okolitých prekrásnych lesoch a útesoch...

Pomohlo to. Do sídla som sa vrátila až v noci. Absolútne uvoľnená, pokojná a oddýchnutá. Tieto pocity sa vo mne ešte znásobili, keď som po vkročení do vnútra sídla zistila, že je rovnaké, aké som ho opustila. No úprimne povedané, ten pokoj ma aj trochu zarazil...
Vybehla som po schodoch a vošla do mojej izby. Nechala som za sebou tresnúť dvere a chytila som okraj trička s tým, že si ho vyzlečiem, no v tom som si uvedomila, že tu nie som sama. Ani ma to v podstate neprekvapilo... Rýchlo som tričko pustila a pozrela sa hodinky. Bolo čosi po desiatej, a až nad týmto som sa začudovala. Veď predsa o takomto čase by tu už nemal byť. Lenže Hector ležal natiahnutý na mojej pohovke a čítal knihu, ktorú som si nechala na konferenčnom stolíku s tým, že ju ešte dočítam. Vyzeral byť úplne zažraný do deja nudného románu pre ženy a nijako nedal najavo žeby si všimol, že som tu. Isto však o tom vedel.
Vybrala som si mobil z vrecka nohavíc a pustila ho niekoľko centimetrov nad skrinkou. S hrmotom na ňu dopadol, no nič sa mu nestalo. Nechcela som mu ublížiť, len dať Hectorovi najavo svoju prítomnosť. Nereagoval, ani sa na mňa nepozrel...
Keď myslí... ja sa mu vnucovať nebudem- pokrčila som nad jeho ignorantstvom plecami a zhodila zo seba tričko i nohavice. Prevesila som ich cez okraj ďalšej pohovky a len tak s spodnej bielizni som sa vybrala k šatníku pozrieť si niečo na seba.
Prehrabávala som sa medzi naskladanými kúskami svetoznámych návrhárov i menej známejších značiek, no čím viac som mala šiat, tým som mala väčší pocit, že si nemám čo obliecť. Ach... prosto ako každá žena...
Zrazu som na sebe zacítila jeho pohľad. Vedela som, že voči tomuto neostane dlho chladný. Diabolsky som sa pousmiala. Po chvíli mi to nedalo a otočila som sa k nemu, aby som mohla vidieť jeho výraz.
Oplatilo sa. Musela som sa nad ním pousmiať ešte viac, veď len tak „nenápadne“ vykúkal spoza knihy a tváril sa, že tu vôbec nie je.
„ Čo je? Už ťa kniha nebaví?“ zasmiala som sa nad ním.
„ Musím sa priznať... čítal som už aj lepšie,“ zatvoril román a neochotne odo mňa odtrhol zrak, keďže sa mu ho na prvý raz nepodarilo položiť na stôl.
„ Takže Benzoni ťa nebaví...“ skonštatovala som s úsmevom.
Ticho pritakal, „ Benzoni nie...“
Nastalo medzi nami ticho, za ktoré som opäť cítila jeho oči na sebe. No musela som ho sklamať, keď som už konečne našla nejaké dobré tielko a pohodlné šortky a obliekla si ich. Z pohovky sa ozvalo tiché nesúhlasné vrčanie.
„ Takže žiadna party sa nekoná?“ spýtala som sa len tak, medzi rečou, ale trochu som sa aj snažila zahovoriť a odpútať ho od tejto situácie.
„ Party?“ nechápavo sa spýtal.
„ To vieš, žúr...,“ (znelo to trápne iba mne?), „ voľný dom, hudba, tanec, priatelia... myslela som si, že to nenecháš len tak.“
Očividne mu svitlo, „ Ak chceš večierok, stačí povedať, niečo narýchlo zariadim,“ trochu neochotne sa zdvihol zo sedačky.
„ Nie! Mne to nechýba!“ kričala som na neho z kúpelne, kým so hádzala oblečenie z lovu medzi ostatné špinavé šaty.
„ Len tom si myslela, že teba to nenechá chladným.“
„ Radšej sa zabávam vonku,“ pripustil, kým si opäť sadal.
Sadla som si k nemu a on si vyložil moje nohu cez tie jeho. Už na to bol dokonale zvyknutý, a čo bolo najlepšie, vôbec mu to nevadilo.
„ Tak čo tu teda robíš?“
„ Prišiel som si pokecať,“ odvetil nezaujato.
„ Fíha... a o čom dneska?“
„ O čom nás napadne...“
„ Máš nejaký nápad?“
Pokrútil hlavou, až sa mu vo svetle zlatisté vlasy rozstrapatili.
„ Ale môžeme sa baviť o čomkoľvek,“ navrhol,“ Baví ťa hudba, história, umenie, literatúra...“ upieral pohľad do stropu a rozmýšľal nad témami. Menoval stále ďalšie a ďalšie, a postupne k nim pridával aj svoje komentáre. Priam až zanietene usudzoval, o čom by sme sa mali podľa mojej momentálnej nálady baviť, alebo čo by sme radšej mali odsunúť bokom. Pozeral sa mi do očí a skúmal cez ne moje vnútro. Akoby sa chcel skutočne pokúsiť robiť to, čo mi na očiach vidí.
Po chvíli začal dokonca menovať aj nejaké činnosti... cez šach, čítanie kníh, športy, vylúčil lov, keďže smädná som až tak veľmi nebola, potom si nahlas zrekapituloval a ohodnotil program kín a divadla pri ktorom usúdil, že to, čo dnes hrajú nie je zrovna moja šálka kávy a až po niekoľko minútovom rozmýšľaní mu vôbec napadlo, že o takomto čase už asi nič ani nepôjde. Zúfalo sa oprel o operadlo, pretrel si prstami oči a za moment už menoval program televízie a obsah domácej DVD knižnice. Postupne vylučoval filmy, koncerty i dokumenty z ktorých mu ostalo asi nejakých päť. Až potom mu napadlo spýtať sa na môj názor, čo by sme tak mohli robiť. No nemala som dôvod mu skákať do reči. Zatiaľ sa až strašidelne presne triafal... skutočne ma to desilo.
„ Vieš o mne všetko!“ zdesene som ho obvinila.
„ Takmer všetko,“ opravil ma, kým pokrčil plecami.
„ Ja o tebe neviem takmer nič...“
„ Čo chceš vedieť?“ spýtal sa zaujato.
„ Všetko!“
„ Pokoj! Spomaľ!“ zasmial sa, „ Postupne, dobre? Môžeš sa ma... napríklad, pýtať na to, čo ťa zaujíma.“
Chcela som porozmýšľať. Bolo toho toľko, čo som o ňom chcela vedieť, no ako prvá zo mňa bez rozmýšľania vypadla otázka: „ Kto vlastne si?!“
Všimla som si, ako mu zamrzol úsmev na tvári. Chytil moje nohy, zložil ich z tých svojich a položil vedľa seba na pohovku. Postavil sa a z výšky na mňa uprel svoje zlaté oči, ktoré mali po neskutočne dlhom čase nepríjemne chladný kovový odlesk.
„ Som Hector Mitchelle Goldsmith,“ prehovoril rovnako mrazivo ako sa tváril a zo zadného vrecka nohavíc vytiahol akýsi starý, už zažltnutý poskladaný hárok papiera.
„ a toto je všetko čo mám, a všetko, čím som bol.. celý môj život na ošumelom liste,“ rozladene odfrkol, kým mi ho podával.
Trochu roztrasenými rukami som si ho vzala a roztvorila. Časom už trochu ošúchané slová mi dali najavo, že držím akýsi Pešiacky doklad, zbežný súhrn osobných údajov o vojakovi nejakej občianskej vojny. Čítala som medzi stručnými riadkami a postupne sa predo mnou ako mozaika objavoval život Hectora- človeka. Celé meno, dátum narodenia, vek (vtedy mal len osemnásť rokov), jeho výška, váha, mená blízkych rodinných príslušníkov, farba očí (modrá) a to všetko dopĺňal už vyblednutý portrétový obrázok Goldsmitha v uniforme. Bolo pre mňa také zvláštne vidieť ho ako človeka, dokonca som sa neubránila krátkemu pohľadu na toho predo mnou,a by som ich porovnala. No boli viditeľne rozdielni... ten Hector v liste síce nebol škaredší, ani krajší, no mal niečo do seba, čo tento upír nemal. Mal o niečo plnšiu tvár, no možno to bolo iba chybou kresliča, jemné strnisko a akési jednoduchšie vyžarovanie. Nebol taký majestátny, povýšenecký a aristokraticky pôsobiaci, mal len svoje prosté čaro. Smutne ho však ničil pochmúrny výraz tváre, asi z pocitu blížiaceho sa konca...
„ Zo svojho ľudského života si nepamätám vôbec nič,“ začal rozprávať naoko pevným hlasom, „ Všetko o sebe viem len z tohto Pešiackeho dokladu. Odvtedy ho nosím vždy pri sebe, aby som aspoň z časti vedel, kto som...
Wrightovci ma našli už ako upíra. Vtedy som sa z neznámeho dôvodu preháňal po Dánskych lesoch v roztrhanej vojenskej uniforme a ani som o sebe nevedel. Nikto o mne nič nevedel. Jediné známe o mne bolo len mojom vrecku na kabáte...
Vôbec netuším čo som tu robil, keďže podľa toho papieru som z Oxfordu... Je možné, že sme bojovali kdesi v okolí, možno si ma sem doniesol môj stvoriteľ a možno som sem len tak preplával. Naozaj neviem... nepamätám si. Až tu som... akosi... začal vnímať. Pamätám si len okamihy tu, aj to spočiatku len matne. Bol som úplne necivilizovaný, presne ako zviera. Muselo trvať celé roky, kým som sa.. umúdril,“ so založenými rukami sa prechádzal po izbe, no zrak v sústredení nespúšťal z okna. Všetko to sa mu hovorilo veľmi ťažko, akoby ho každé jedno slovo dusilo. No ani mne pri jeho rozprávaní nebolo všetko jedno...
„ Po rokoch som sa nabral odvahu spýtať sa ich, koľko času to trvalo, ako dlho sa so mnou trápili a prečo to vlastne robili, no vždy mi len niečo diplomaticky odvetili a túto tému zahovorili. Prosto sa k nej odmietali vyjadrovať rovnako, ako k môjmu nejasnému pôvodu, ktorý som sa chcel stoj čo stoj dozvedieť... no s červenými očami a inštinktami vraha sa to prosto nedalo... dodnes o sebe neviem takmer nič.“
„ A čo tvoja rodina?“ spýtala som sa po malej odmlke, „ Nepokúšal si sa ich vyhľadať?“
„ Čo by som im tak asi povedal?!“ zúfalo rozhodil rukami, „ ,Mami, oci, som späť! O niečo krajší, mŕtvejší a upír! ? Nie... to som nemohol. V podstate som už nejestvoval. Iste som už bol dávno, aj keď bez tela, vyhlásený za mŕtveho. Možno na mňa po tých rokoch, čo som bol mimo, už aj zabudli... A okrem toho, asi by som ich zabil. Či by umreli od strachu z tých červených očí, alebo pod mojimi tesákmi... asi by to už mali jedno...ak vôbec v tej dobe ešte žili.“
„ A tvoj mladší brat? S ním si sa nepokúšal spojiť?“
„ S Horatiom? Všimni si,“ ťukol prstom po papieri tesne za bratovým menom, „ bol odo mňa len o pár rokov mladší... iste aj on krátko po mne narukoval. Je možné, že umrel pre všetkých rovnako ako ja...“
„ To mi je ľúto,“ prehovorila som slabým hlasom.
„ Nemá byť prečo, nepoznala si ho.“
„ Aj tak ma to mrzí...“
Smutne, no tak nežne zároveň sa na mňa usmial, „ Ďakujem,“ šepol takmer nečujne.
Namiesto odpovede som len sklopila zrak a smutne sa usmiala. Nedokázala by som mu normálne odpovedať, hlas som mala úplne zlomený. Nikdy by som si nebola pomyslela, že má za sebou taký ťažký životný príbeh...
Musela som sa trochu upokojiť, tak som chvíľu len tak ticho sedela na pohovke a zatiaľ skladala jeho dokument. Keď som sa už konečne cítila byť dosť silná na ďalšiu vetu, postavila som sa s kým som mu podávala hárok, spýtala som sa, „ Čo teraz?“
„ Čo čo teraz?“ strčil si list späť do vrecka.
„ Kým si teraz?“ upravila som svoju otázku.
Zvraštil nad ňou obočie a zahľadel sa bokom. Chvíľu rozmýšľal, potom sa (stále trochu neveselo) uškrnul a opäť sa na mňa pozrel, „ Chceš ma vidieť v akcii?“ prekvapene nadvihol obočie.
„ Chcem.“
„ Naozaj to chceš?“ pobavene sa uškrnul.
„ Chcem!“
„ Nechci,“ zasmial sa.
„ Ale chcem, tak sa nevykrúcaj!“
Stále pobavene si ma premeral od hlavy po päty, „ Tak sa prezleč a uprav.“
„ Prosím?“ tiež som sa nechápavo premerala. Čo má proti mojim šatám?!
„ Prezleč sa!“ zopakoval trochu hlasnejšie.
„ Ale prečo?“ zavolala som za ním, keďže som videla, ako odchádza.
„ Ideme na party. Medzi ľudí.“pokrčil plecami, „ Chcela si to, či nie?“ odvetil a potom sa mi stratil za balkónovými dverami.


________________________________________________________________________

Tak odpusťte mi, že to tak dlho trvalo, ale naozaj sa mi na nejaký čas pokazil počítač a ja som nemohla pokračovať... no ale už to tu konečne je :D no a mimochodom, neviem absolútne nič o občianskych vojnách v Európe a o tých dokladoch takisto, je to len čistá fikcia, hodila sa mi do deja :) a btw.: kartička nie je ten " doklad" :D len sa mi sem tak hodila a šetrila som ju pre túto kapitolu :)