Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 22. Kapitola : Priatelia...

Vytvořeno 27.07.2010 20:27:44 | Poslední změna 28.07.2010 23:47:54
Prevrátila som nad ním očami. Ešte raz mi bude niekto tvrdiť, že chlapom na oblečení až tak nezáleži a začnem Goldsmitha natáčať. On je dokonalý príklad narcisa a dokonale dbá o všetko, čo sa jeho týka... To by len bolo, keby dopustil, aby som ho zle reprezentovala, keď už teda ideme niekam spolu.
Opäť som zo seba zhodila oblečenie a začala sa prehrabávať v šatníku. Nič extra som tam nevidela, zaujalo ma len pár vecí -šiat, topov a podobne- a tak som ich po kúskoch vyberala a ukladala na pohovky okolo, aby som ich dobre videla. Do rúk sa mi dostal jeden pár veľmi pekných lodičiek. Chvíľu som si ich so záujmom prezerala a rozmýšľala, kedy som naposledy mala niečo také rozkošné na nohách. S prekvapením som zistila, že až niekedy v lete, tak som sa s nimi ihneď otočila k pohovkám. Ostala som zarazená. Mala som pred sebou zapratané oblečením a obuvou takmer všetko pod dohľadom. Pohovky bolo ledva vidno, o konferenčnom stolíku ani nehovoriac a koberček pod ním bol úplne preplnený topánkami.
Tie čo som mala v rukách som hodila späť do skrine, odhrnula niečo zo sedačky a unavene som si na ňu sadla. Tvár som si položila do dlaní, v predklone som sedela opretá o kolená. Ja skutočne neviem, čo si oblečiem... Čo si mám z tohto vybrať?! ČO?! zúrila som, hnevala som sa sama na seba, aj na tie pekné šaty...
Asi po minúte som otvorila oči a pozrela sa priamo pred seba. Nech bolo to, čo som videla čokoľvek, asi bude najlepšie obliecť si to. Lepšie, než opäť všetko triediť, veď ako sa poznám, vôbec mi to nepomôže a nikam sa nepohnem.
Pohla som sa. Z miesta. Vstala som z pohovky a prešla k tej oproti sebe, aby som do rúk vzala zatiaľ neidentifikovateľnú vec, čo tam ležala. Rozložila ju a ostala som trochu prekvapená. Korzetový top? Panebože... No niečo som si stanovila jasne: oblečiem si prvú vec, čo uvidím. Viac som už nad tým radšej ani neuvažovala. Navliekla som sa doň a začala som vyhrabávať niečo k nemu. Kdesi cez operadlo boli prevesené zaujímavé fialové legínsy s našitými flitrami. Nikdy som ich na sebe nemala, no toto bola perfektná príležitosť. K tomu čiernemu topu sa celkom pekne hodili. O topánkach som už mala jasnú predstavu. Čierne, na platforme a veľmi vysokom opätku. Tie som si dnes bezpodmienečne musela dať. Neznášam totiž, keď je odo mňa niekto vyšší a to Hector ma prevyšoval takmer o hlavu. Dnes mu to nedarujem. Síce nebudem ani taká vysoká ako on, ale rozdiel bude citeľný.
Keď som ich konečne navliekla na nohy, doladila som ešte náhrdelník, pár náramkov, hodinky a pobalila si do malej flitrovanej kabelky na tenkej dlhej retiazke to najdôležitejšie. Porobila som si niečo s vlasmi a už len z čistej ľútosti upratala ten bordel, čo som po sebe zanechala. Ešte naposledy som sa na seba pozrela v odraze balkónových dverí- podľa mňa som vyzerala celkom dobre- a mrkla som na hodinky. Chudák Hector... asi mi vynadá. Trvalo mi to pätnásť minút... na upíra prekliato dlhá doba.
Nedalo sa nič robiť, teraz už necúvnem, keď som si to sama vydupala. Otvorila som balkónové dvere a vyšla zo svojej izby.
Až potom mi prišlo čudné, prečo idem cez balkón. Však ak skutočne ideme preč, tak asi budeme odchádzať hlavným vchodom. No moja intuícia pre balkón sa ukázala ako správna. Donútilo ma to jemne sa usmiať.
Hector sedel na múriku rozdeľijúcom náš balkón na dva opretý o stenu a pozeral sa na hviezdnatú oblohu. Musela som sa tiež pozrieť hore. A bolo to nádherné. Obloha vyzerala ako z opisu bestsellerov- zamatová, farby sýteho atramentu a akoby posypaná tisícom a tisícom malých briliantov, ktorých lesk dokázal priam divy. Pôsobil neuveriteľne upokojujúco a všetkému dával akýsi magický nádych. Nebolo ťažké zapozerať sa na to.
„ Nádhera, však?“ prehovoril po chvíli do ticha.
„ Uhm,“ na viac som sa nedokázala zmohnúť.
Hector ako prvý odtrhol zrak od oblohy, zoskočil z múru a jemne sa uškrnul. Postavil sa predo mňa a asi sa mi snažil pozerať do očí. Len s nevôľou som odtrhla zrak od hviezd a pozrela sa na neho. Dlho mu to snaženie o očný kontakt nevydržalo. Teraz si ma s úsmevom premeriaval, očividne spokojnejší.
Neubránila som sa a tiež som si ho obzrela.
Vyzeral skvele, skoro ako vždy. Na nohách mal farebné botasky, úzke dlhé rifle, vyššie tričko s podtlačou a na ňom prehodenú bundu, čo vyzerala ako potrhané sako s našitými výšivkami a číslom na chrbte. Vlasy si vyčesal dohora- prvý raz som ho takto videla. Inak ich vždy nosil spustené pri hlave s ofinou začesanou do tváre. Teraz by som vôbec nepovedala, že nejakú má.
Usmiala som sa a pozrela sa, kde „skenuje“ momentálne, ale už sa mi opäť pozeral do tváre. Uškŕňal sa a po tom, čo sa nám oči opäť stretli to už nevydržal a zasmial sa. Otočil sa a vyskočil na okraj balkónu: „ Tak môžeme ísť?“ zvolal do tmy.
„ Isteže, ale... Hector, máme dvere,“ pripomenula som mu.
Prevrátil očami: „ Takto je to rýchlejšie. Len poď,“ natiahol ku mne ruku, „ uvidíš.“
Chytila som sa jej a vystúpila som k nemu. Spustil naše stále držiace sa ruky a sledoval ich.
„ Nemal by som ti radšej pomôcť?“ pokynul hlavou smerom k mojim nohám.
„ Myslíš si, že jeden skok nezvládnem?“
„ O teba sa nebojím, skôr o tie topánky,“ zasmial sa.
Uškrnula som sa a obratne si ich jednou rukou vyzula: „ Ešte niečo?“ ukázala som mu ich ako dôkaz. Len pokrútil hlavou.
„ Tak na tri,“ prehovoril a zahľadel sa nadol, „ raz, dva....“ naraz sme skočili.
Dopadli sme na nohu, skrčení ako tigre v boji. Stále prepletenými, aj tými osamotenými rukami sme sa zľahka dotýkali zeme. Nechali sme pod nohami doznieť jemné vibrácie pôdy. Až potom sme sa postavili a ja som si rovnako šikovne ako predtým obula topánky.
„ Chcel som bežať!“ porazenecky zvraštil obočie, keď to videl.
„ Tak ale toto už tie opätky zvládnu! Nepodceňuj nás!“ navrhla som mu a on len pokrčil plecami. A opäť sa začal usmievať.
„ Ako myslíš... Nasleduj ma!“ pustil mi ruku aby mi ňou kývol a rozbehol sa do hustého lesa. Ja som bežala za ním.
Spolu sme leteli tmavým lesom. Hector ostával sústredený na cestu, veď to tu už poznal, no ja som tu ešte nikdy nebola. Stále som sa obzerala dookola a jeho som nasledovala len podľa vône.
Bolo to tu neskutočne zvláštne... Celý les bol popretkávaný hrobmi ako jeden obrovský cintorín. Občas som dokonca skočila na nejaký ten zvalený pomník zarastený machom, alebo sme bežali okolo krypty či po kameňmi dláždenej ceste. Celé to pre mňa bolo morbídne, a to mám práve ja čo hovoriť...
Asi po minúte sme dorazili na okraj lesa. No ani tu sa nestrácali hroby, dokonca cintorín ani neredol... S Hectorom sme zastali pred hrubým tehlovým plotom s tehlovými stĺpmi, medzi ktorými boli kovové mreže. Pouličná lampa blikajúca slabým svetlom s nimi vytvárala strašidelné obrazce na chodníku. Tiene kamenných zvierat na stĺpoch privádzali scenériu ako z hororu do dokonalosti.
„ Ani teraz ti nemám pomôcť?“ zdvorilo sa ma spýtal.
„ Naozaj nemusíš,“ ubezpečila som ho.
„ Tak fajn,“ zahundral a vyšvihol sa na múr. Jednu nohu vložil do medzery medzi kovovými paličkami, presne sa vyhol tepaným ružiam a ladne preskočil ostré konce mreže. O chvíľu takmer nečujne dopadol na zem. Poobzeral sa okolo seba a vstúpil do tieňa obrovského duba na cintoríne.
Rovnako ako aj on som preskočila plot a postavila sa k nemu, aby sa mi netrblietala pleť.
„ Si si istý, že nás nikto nevidel?“ nedôverčivo som sa poobzerala na domy okolo seba. Nielenže som totiž konala upírsky rýchlo ako on, ale za ten okamih pod lampou sme sa zaleskli obaja. A to dosť nápadne.
„ Tieto domy sú zväčša opustené,“ hovoril úplne pokojne, „ alebo ich obývajú senilní dôchodcovia alebo neuveriteľní čudáci. Ver mi, aj keby nás niekto videl, nič by sa nestalo.“
Neverila som mu, ale chcela som... Beztak som sa nedôverčivo objala rukami akoby mi bola zima a zahľadela sa do zeme.
„ Ešte stále chceš ísť na tú párty?“
„ Isteže,“ prehovorila som rozhodne a opäť som sa vystrela.
Neodpovedal, ani sa na mňa nepozrel, len nemo vykročil po chodníku a mňa nechal stáť v tieni. Trochu som musela pobehnúť, aby som ho dobehla, a potom sme už kráčali vedľa seba. Mlčky, každý ponorený vo vlastných myšlienkach. Chcela som vedieť, na čo myslí, no nechcela som sa ho na to pýtať. Radšej som sa tým nezaoberala.
Netrvalo dlho a vyšli sme z tej čudnej uličky. Úprimne povedané - uľavilo sa mi. To miesto pôsobilo veľmi desivo... Teraz sme však kráčali po zašitých kamenných uličkách Nørby. Všetko osvetľovalo len tlmené svetlo z tepaných pouličných lámp a doliehal k nám zvuk lenivého mora či našich krokov.
V tom Hector zabočil do jednej ešte skrytejšej ulice v akej sme boli teraz. Ticho som ho nasledovala. Nevošli sme do nej ani príliš hlboko, keď v tom zastal pred akýsimi dverami a poobzeral sa okolo. Potom si ma jednou rukou pritiahol bližšie a druhou dvere otvoril. Nechal ma vojsť prvú.
Ocitla som sa v nejakom tmavom disko klube. Lasery a svetlá tu boli také slabé a pomerne rýchlo sa striedajúce, pokožku mi vôbec nerozžiarili, čo ma neskutočne potešilo. A možno by si to ani nikto nevšimol, veď všade naokolo boli iba tancujúci ľudia zažratí do svojich pohybov. Niektorí z nich však posedávali na sedačkách postavených do oddelených skupinkách po krajoch parketu, bozkávali sa, rozprávali alebo popíjali svoje drinky. Hector ma jednou rukou chytil okolo drieku a so sebavedomím úsmevom na perách ma viedol k baru rovno pred nami. Ako prvá si nás všimla barmanka, rozkošná blondínka ako z dielne od Mattela, nadšene začala voľnou rukou mávať Goldsmithovi a kričala na neho aj keď sme boli ešte ďaleko: „ Čáu Mitch! Čo si dáš? To čo obvykle?“ urobila miernu pauzu, kým pokračovala, „ Dvakrát?“
„ Mitch?!“ prekvapene som sa na neho pozrela a zvraštila obočie.
Naklonil sa ku mne a šepkal, „ Je to od Mitchelle. Tu ma ako Hectora nepoznajú... A okrem toho, čo si dáš ty?“
„ Nič, ďakujem,“ prehovorila som stále zarazene. On pije niečo iné okrem krvi?!
„ To čo vždy, ale iba raz!“ odvetil nadšene. To už sme boli pri bare, kde ma posadil na jedinú voľnú stoličku, čo tam ostala. On zostal stáť vedľa mňa.
„ A inak... Ahoj, Mandy,“ zvítal sa s barmanka a usmial sa na ňu. Ona len sklopila zrak k pohárom v rukách.
„ Servus, Mitchelle!“
„ Čauko, dlho si sa tu neukázal!“
„ Mitch, čo ty tu?!“ otočila sa k nám malá skupinka pri bare a začala sa nadšene zdraviť s Hectorom. Odzdravil sa aj im, niektorým podal ruku, s inými sa dokonca objal, kým ho neprerušila opäť barmanka, „ Tvoja dvojitá havana- na účet podniku,“ opäť sa na neho usmiala.
„ Ale nie! Za čo?!“ zaprotestoval, kým si odpil.
„ Aby si nezabudol na dánsku pohostinnosť, predsa!“ udrel ho cezo mňa ktosi po pleci. Len tak-tak som sa stihla uhnúť. Necítila som sa tu dobre, tak som si začala na puste nervózne prepletať prstami.
„ Ahoj, ja som Mandy,“ asi si všimla moje momentálne psychické rozpoloženie barmanka a podala mi ruku. Trochu podozrievavo som sa na ňu na moment zahľadela, no potom som ju prijala, „ Eva, teší ma.“
Zrazu celá partia okolo mňa stíchla a veľavravne sa pozreli na Goldsmitha. Nevedela som, čo tým myslia a začala som sa cítiť ešte nervóznejšie. Opäť som sa sústredila na svoje ruky.
„ Veľmi ma teší, Eva. Mitch nám o tebe veľa rozprával,“ položil mi chlapík čo bol ku mne najbližšie dlaň na moju ruku. Zarazilo ma, že ani jemu, ani Mandy sa vôbec nezdali chladné, aj keď som si istá, že moja a Hectorova teplota sa nezmenila.
„ Aj mňa teší...“ urobila som na konci vety zdvorilú pauzu, keďže dotyčný sa mi ešte nepredstavil.
On však očividne nepochopil a s takým výrazom tváre sa aj pozrel na Goldsmitha. Ten mi taktne, no tak, aby to okolie počulo pošepkal, „ Simon.“
Rýchlo som teda dodala: „ … Simon.“
Ten sa na mňa len zvláštne, nesympaticky zazubil. Potom buchol prísediace dievča po zadku so slovami, „ Poď pusa, zatancujeme si,“ a spolu odišli. Hector si rýchlo sadol na jeho miesto a mne sa viditeľne uľavilo. Dokonca som sa na neho na okamih usmiala.
„ Ešte raz, Mitch?“ spýtala som ho Mandy po tom, čo do seba prevrátil celý obsah pohára.
„ Jasné!“ zvolal nadšene a ona mu s úsmevom naliala. Hneď potom však odbehla k ďalšiemu zákazníkovi na druhom konci baru.
Pozrela som sa na Hectora, ktorý zatiaľ do seba nalial už druhý pohárik dvojitej havany. Horko sa zaškeril a položil ho na stôl.
„ Piješ ako dánska doga...“ zasmiala som sa na ňom.
„ Som predsa Dán!“ nepočkal ani chvíľu s vysvetlením. Nevedela som, či klame kvôli okoliu, ale bola som pripravená hrať jeho hru.
„ Ale nie si doga...“
„ Nejdeš si radšej zatancovať, kým ešte nie som príliš opitý?“ navrhol.
„ Tancovať?! Nie! To si vyhoď z hlavy!“ vybuchla som od smiechu.
„ Prečo nie?“ vyzvedal v momente.
„ Toto nie je to, čo zvyknem tancovať... keď ma už niečo donúti tancovať...“
„ Aha, chápem... nič pomalé, telo na telo krúžiace sa stále dokola po parkete...“ doplnil ma.
„ Nie!“
Nedalo mu a spýtal sa, „ Tak potom?“
Otočila som sa od neho a zadívala sa na parket. To že sa tam niekoľko zväčša teenegerov natriasalo do rytmu nejakej absolútne nudnej a monotónnej skladby plnej elektrických a kovových tónov mi dosť nedávalo zmysel. Toto nebol tanec pre mňa. Prosto som si nedokázala predstaviť seba natriasať sa medzi nimi ako v epileptickom záchvate...
„ Pozri sa na mňa,“ šepol, no ja som tak neurobila. Chytil mi teda jemne bradu a obrátil si ma k sebe, „ pamätáš si, ako som ťa učil tancovať pred plesom starého otca?“
„ Samozrejme.“
„ Očividne som pár lekcií ešte mal potiahnuť..“ takmer som ho udrela po pleci, keby sa to tu tak neozývalo... Všimol si však moju ruku vo vzduchu a zasmial sa, „ Čo je? Čo je? Ale musíš priznať, že sa ti to páčilo!“
„ Beztrestne ťa kopať bolo fajn...“ pripustila som.
„ Tak poď,“ zoskočil zo stoličky a ťahal ma za sebou. Už som sa nestíhala brániť.
Pritiahol si ma k sebe ako pri spoločenských tancoch, len o čosi bližšie, jednu ruku mi položil na driek, druhou držal jednu z mojich. Už si ma dosť vycvičil v tanci, moja voľná ruka mu pristála automaticky na pleci. Zahľadel sa mi hlboko do očí a zdvihol kútik úst. Pri inej príležitosti by som si to preložila ako víťazoslávny úškrn...
V klube hral akýsi stredne rýchli disko hit, všetci okolo tancovali ako odtrhnutý z reťaze, len Hector ma začal viesť krokmi úplne inými. No až keď som sa nad nimi zamyslela a začala si počítať do rytmu, zistila som, že po tejto stránke sem absolútne sedia. Takmer som nad tým pootvorila ústa.
No hneď mi dal na to inú príležitosť. Úplne (pre mňa) neočakávane si ma od seba odtrhol a otočil ma, až som urobila miernu piruetu a pristála na ešte väčšej ploche jeho hrudi, než na akej som bola doteraz. Kroky začínali byť vášnivejšie...
Skutočne som bez zábran, ale i rozmýšľania pootvorila ústa a pozrela sa mu do tváre. On sa mi pozeral do očí a teraz sa už usmieval... opäť akosi víťazoslávne. Tiež som sa usmiala, no nad ním. Tie jeho výrazy nikdy nemali chybu.
„ Takže toto ty robíš, keď si v akcií?“ spýtala som sa, pre zmenu ja s úškrnom na perách.
„ No,“ odvrátil sa a zasmial , „ viac- menej.“
„ Viac alebo menej?“
„ Menej,“ opäť sa na mňa pozrel, zahryzol si do pery a snažil sa tváriť úplne nevinne.
„ Vedela som,“ pripustila som ticho a zasmiala sa. Víťazoslávne.
„ Ale vieš, že si sľúbil, že ťa uvidím v akcií?“ nadhodila som.
„ Chcel som sa tomu vyhnúť...“ pripustil.
„ Neujdeš tomu,“ diabolsky som sa zasmiala.
Opäť ma zatočil a potom prilepil späť na seba. Pustil mi driek a ukázal mi zdvihnutý ukazovák, „ Jedine, ak aj ja môžem mať podmienku.“
Musela som sa zasmiať nad niečím tak absurdným, „ Tak to si vyhoď z hlavy!“
„ Prečo? Prečo si ku mne taká nespravodlivá?!“ zaúpel v momente.
„ Podmienky si si mal určovať pred výjazdom, nie teraz!“ upozornila som a on trochu zosmutnel.
„ Hmm,“ napokon sa zamyslel, „ a dohodnúť by sa s tebou nedalo?“
„ Nie,“ opäť som sa víťazne usmiala.
„ Bojíš sa?“ zdvihol obočie.
„ Báť sa? Nie...“
Pobadala som u neho mierny úškrn, „ Tak ma aspoň vypočuješ?“
„ Počúvam,“ vydýchla som a v momente si zahryzla do pery.
Najprv sme urobili niekoľko otočiek po parkete, pár ráz si opäť zatočil iba mnou a až keď som bola zase pevne zovretá v jeho rukách a natlačená na jeho hrudi, spustil, „ Takže v akcií, čo? A ako si ty tú akciu predstavuješ?“
„ Isto nerobíš nič iné, len flirtuješ s babami.“
Začula som smiech z baru, „ Tak to máš pravdu!“
„ Mandy!“ zahriakol ju v momente Hector a už aj ma točil parketom ďalej od nej.
Ako baby sme sa ešte spolu zasmiali, kým som ju úplne nestratila z dohľadu.
„ Takže som sa nemýlila, však?“ nútila som ho priznať sa.
„ Keď ste ma už takto odhalili... asi nebudem zatĺkať.“
„ Tak sa predveď!“ koniec vety som takmer zapišťala, keďže ma opäť nečakane zvrtol na parkete.
„ Chceš, aby som niekoho zbalil?!“ hovoril to, akoby tomu sám nerozumel.
Diabolsky som sa uškrnula a prižmúrila oči, „ Presne tak.“
„ Toto nemyslíš vážne!“ vybuchol od smiechu až zaklonil hlavu.
„ Ale myslím! Alebo sa bojíš?“ nadhodila som v snahe dosiahnuť svoje.
Keď sa mu po nejakej chvíli podarilo konečne utíšiť smiech, nereagoval. Zamyslene sa pozeral kamsi dostratena a ja som sa snažila ignorovať tie pobavené pohľady všetkých naokolo. A popri tom som ho sledovala. Jeho je lepšie nespúšťať z očí... nikdy sa nedá vedieť, čo vymyslí.
„ Ale jedine, ak aj ty!“ napokon sa ku mne otočil s lišiackym úsmevom.
„ Nie!“
„ Tak ani ja!“
„ Fájn!“ zvolala som predĺžene.
„ Fájn!“ zopakoval po mne.
„ Dobre teda! Urobím to!“
„ Čo prosím?“ neveriacky otvoril ústa.
„ Ukáž si na obeť!“ Vyzvala som ho, aj keď som nevedela, prečo to vlastne robím. Ako sa poznám, skončí to ako absolútne fiasko... To bude ale trapas... bude sa na mne smiať ešte o sto rokov! Takmer som nad tou predstavou stiahla obočie a zahryzla si do pery, no ovládla som sa a zachovala si na perách úsmev. V tejto hre budem pokračovať. Zatiaľ mi to za to stojí. Zatiaľ...
Hector sa chvíľu rozhliadal po klube, no keď sa mu na tvári opäť objavil úsmev víťaza, vedela som prečo. Zneistela som ešte viac. Tanečným krokom si ma otočil tak, aby som mala výhľad na bar, kde mi ukazoval na jedného chalana. Sedel tam sám s drinkom v ruke a študoval nápojové menu. Neboj škaredý, rozmýšľala som nad tým, prečo netancuje s nejakým dievčaťom. Ako tam tak sedel, pôsobil veľmi opustene.
„ Myslíš?“ neveriacky som sa otočila k Hectorovi. Žeby si bol o svojom výbere taký istý?
Len prikývol a to mi malo ako odpoveď stačiť. Naposledy som si teda povzdychla a vymanila sa z jeho držania. Sebaisto som vykročila k baru a rozmýšľala som, čím začnem, no nič mi nenapádalo. Pomaly som sa začala cítiť, akoby som sa hodila do vody a pri tom zabudla plávať...
Sadla som si na barovú stoličku vedľa mladíka a stále uvažovala, ako sa mu prihovoriť. V tom mi pri pohľade na pohárik v jeho ruke skrsol nápad.
„ Ahoj,“ prihovorila som sa mu a popritom som sa snažila nahodiť zvodný hlas i výraz tváre určené na lov ľudí. Na lov- zasmiala som sa v duchu- ale za iným účelom.
„ Čo je to za drink? Vyzerá chutne,“ snažila som sa začať otázkou, aby mohol odpovedať.
„ A aj je, mojito nikdy nesklame,“ usmial sa na mňa po tom, čo si ma premeral od hlavy po päty a späť. Radšej som pri tom jeho výraze tváre nechcela vedieť, na čo myslí.
„ Mandy? To isté čo má on, prosím!“ vypýtala som si po tom, čo sa ku mne otočila, pripravená to aj vypiť. Chvíľu som ticho čakala na svoj nápoj a snažila sa nevnimať jeho pohľad skúmajúci moje telo. No bolo to ťažké, cítila som ho, akoby mi do pokožky vypaľoval hlboké brázdy. Stačil by jediný hryz a už by mi taký nepríjemný nepripadal... a to si Hector vážne myslel, že ho nezbalím?! Veď ide po mne sám! začínala som pomaly v mysli preklínať nás všetkých troch.
Mandy predo mňa položila moje mojitoa ja som sa na ňu vďačne usmiala. Netrvalo jej to dlho, ale mne tá doba pripadala ako večnosť. Skrývajúc nevôľu som sa chopila pohárika a odpila si. Radšej by som ho však hodila do seba naraz ako vodku...
Tvár sa mi skrivila od nechute a v momente som pohár vrátila na svoje miesto. Preklínala som nás ešte viac, najmä po tom, čo som z diaľky začula známi chichot... Keď sa mi najbližšie dostane do rúk, roztrhám ho a upálim, tým nech si je istý! Pomaly som sa začínala spamätávať a aj výraz tváre som sa snažila skrotiť.
„ Nechutí ti?“ smial sa mladík vedľa mňa. Len som potriasla hlavou. Ak by som teraz otvorila ústa, asi by som z nich vychrlila len hŕbu nadávok a urážok. Predsa len som to však skúsila, „ asi ostanem pri niečom... slabšom.“ Napríklad pri krvi, doplnila som si pre seba. Ktovie, čo by povedal na môj apetít on. Hm.. . ako sa to vlastne volá?
„ Ou,“ akoby mi čítal myšlienky- zrazu precitol a podal mi ruku, „ Som Dan.“
„ Eva, teší ma,“ prijala som jeho ruku a v momente sa dostavila známa reakcia- tú svoju si vytrhol z môjho zovretia. Šokovane, s vytreštenými očami na mňa pozeral.
„ S-si celý studená!“ zakoktal po chvíli stále zdesený. Mne to nepripadalo také dramatické, však každej žene býva občas zima... až po chvíli som si však uvedomila, že mi touto konštatáciu perfektne prihral.
Vzala som si jednu jeho ruku, čo mal položenú na nohe, do dlaní- však čo, prvotný šok už prekonal- zdrvujúco som sa mu zadívala do očí a naklonila sa bližšie k nemu. Pohľadom som ho držala možno sekundu, jednou rukou som zvierala tú jeho, druhou ju hladkala a v momente, keď som mu v očiach zbadala známi odzbrojený odlesk (ktorý zvykla mávať aj chytená zver na love), som mu zasadila posledný úder. Hectorove finty očividne nesklamú.
Spomedzi chvejúcich sa pier som vydýchla svoj sladkastý dych, „ Vieš, Dan.. ešte sa nenašiel nikto, pre koho by som vzplanula.“ Neprestávala som sa mu dívať do očí, aj keď som mala čo robiť, aby som sa nad tým jeho výrazom nerozosmiala. Vyzeral, akoby sa mal každú chvíľu zosypať zo stoličky.
Trvalo mu dosť dlho, kým opäť precitol. Potom dvakrát rýchlo i silno zažmurkal a potom do seba voľnou rukou kopol moje mojito. Ako prehĺtal, žmurkol, no oči nechal zavreté trochu dlhšie a očividne aj tuhšie. Postupne v tvári bledol a ja som nevedela, prečo. Niečo som zrejme pokazila... áno, určite to bude tým. Nevychádza to podľa mojich predstáv... postupne som opäť začala zneistievať.
Po chvíli si Dan preložil jednu nohu cez druhú a trochu sa pootočil bokom.
„ Naozaj?“ snažil sa opýtať sa pevne, no hlas s a mu chvel. Možno množstvom alkoholu v sebe...
Zvodne som prižmúrila oči namiesto sklopenia viečok a pokývala hlavou. Potom som sa mu pozrela späť do očí s rovnakou silou, ktorá mu nič nedarovala.
Dan sa usmial a tiež sa ku mne sprisahanecky naklonil, „ Poznám perfektný spôsob, ako priviesť do varu ľadové telá...“ nadhodil.
„ Skutočne?“ vydýchla som zaujato a posunula som sa na stoličke o trochu bližšie. No v skutočnosti som mala chuť urobiť pravý opak. V duchu som volala Hectora. Kedy sa má podľa neho toto skončiť?! Ako dôkaz mu to nestačí?
„ Poď,“ chytil ma za ruku a zošuchol sa zo stoličky, „ Ukážem ti ho.“
Hector! poslala som mu moju zdesenú myšlienku. Nech aj prehrám túto stávku, ja s Danom nikam nejdem!
Hector stál v momente pri nás. Našťastie! Mala som chuť ho objať od radosti, no ovládla som sa.
„ S dovolením!“ nevraživo zavrčal na Dana a vytrhol mi ruku z jeho zovretia. Ťahal ma čo najďalej do tmy a ja som si želala, aby nás Dan nehľadal. Naposledy som sa zdesene otočila, no pre dav ľudí som ho nevidela. Vydýchla som si, no nechcela som sa tešiť predčasne.
Zrazu Hector predo mnou zastal, otočil si ma k sebe a pevne mi zovrel plecia, „ Si v poriadku?“ vyjachtal zdesene akoby mi niekto ublížil. Len som pokývala hlavou zatiaľ neschopná slova. Sama neviem prečo, ale bola som príliš vydesená...
Zrazu som si všimla, ako sa k Hectorovi približuje vysoká postava a tľapká ho po pleci.
„ Máš problém?!“ snažil sa Dan revom prekričať hudbu.
No v tom sa stalo niečo, čo som vôbec nečakala. Niečo, čo by som si nepripustila, kým by som to nevidela... Všetko sa zrazu zomlelo tak rýchlo a zároveň mi to pripadalo ako v spomalenom filme. Ešte aj hudba a okolité zvuky akoby stíchli, vnímala som iba jediné... Hectorovu päsť vrážajúcu Danovi...
Nebola to silná rana, vedela som to, inak by mu už dávno rozdrvil hlavu ako vaječnú škrupinu a zabil ho, no Dan aj tak padol na zem a chvíľu sa po nej šmýkal. Zrazu celý klub zmĺkol, ticho pretínala len hudba z reprákov a zdesené stony okolostojacich. I ja som zvýskla a zakryla si rukami ústa od šoku.
Dan sa pomaly zviechal zo zeme, vypľul niekoľko svojich dolámaných zubov aby sa nezadusil, keďže ho zachvátil kašeľ. Všetci hostia ustupovali pred krvavými slinami a hrčami čo pľul. Zdalo sa mi, že krváca z celej tváre, no pri Carlislovi som sa toho naučila dosť, takže som dokázala určiť, že to tak nie je. Mohol mať maximálne vybitých pár zubov, rozbitú sánku či zničené ďasno a podľa množstva krvi a vytvárajúcich sa modrín som usúdila, že má aj zlomený nos. No aj tak mu hrozilo, že sa zadusí množstvom krvi v hrdle... Tešila som sa z toho. Nie že by som mu to želala, ale mohol dopadnúť aj horšie... Vlastne... ešte stále môže dopadnúť aj horšie!
V momente som sa pozrela na Hectora. Bohužiaľ som sa nemýlila. Obaja sme boli šialene smädní, no ja som mala na ústach a nose ruky, narozdiel od neho. Aspoň som sa o to snažila, aj keď mi nebolo všetko jedno. Ale Hector... v očiach som mu zbadala ten známi lesk, ktorý nikdy neveštil nič dobré. Pootváral ústa, na tesákoch sa mu začínali lesknúť miniatúrne kvapôčky jedu. Oči sme mali obaja v momente čierne. Jeho telo sa pripravovalo na útok...
„ Kto- to- dopekla- je?!“ nesúvisle zo seba Dan vykašliaval slová spolu s nezastavujúcim sa prúdom krvi.
„ Môj... priateľ,“ odsekla som zbežne, pomaly mi dochádzal dych.
„ Štet-ka,“ zakašľal kým sa mu telo neprehlo ako v kŕči a jeho nenaplo na zvracanie. V tej chvíli som mala neskutočnú chuť ho kopnúť či aspoň udrieť, no radšej som schytila Hectora. Cítila som jeho nenávisť a aj to, že ak ho nezastavím, urobí to za mňa. No tentoraz by ho možno aj zabil...
Chytila som ho za plecia a otočila chrbtom k Danovi. Držiac mu lakte som ho vyvádzala von z klubu cez zadné dvere, bolo mi úplne jedno, že nemáme zaplatené a aj to, že ak Danovi nikto nepomôže, môže umrieť. V hlave som mala jediné poslanie, ktoré som chcela stoj čo stoj splniť- odviesť Hectora čo najďalej od baru. Nepúšťala som mu lakte, aj keby som ho za to, čo spravil držala asi pod krkom a rýchlo sme kráčali po ceste, ktorou sme sa sem dostali
„ Zhlboka dýchaj!“ napomenula som ho raz za čas. Vtedy som vedľa seba začula jeden jeho dlhý, prerývaný nádych a výdych, no inak moje pokyny takmer ignoroval. Ani nerozprával, čo bolo pri ňom obzvlášť podozrivé... Len sa slepo pozeral pred seba vytreštenými očami a skleneným pohľadom. Občas sťažka prehltol. Bol úplne mimo, nevnímal... vyzeral strašne. Nevyzeral ako lovec, skôr ako vystrašená obeť... Vyzeral, akoby sa bál samého seba...

________________________________________________________________________

Neviem ako vy, ale ja tomu absolútne nerozumiem... konkrétne tomu s tým svetlom... Veď v knihe Polnočné slnko vyslovil Edward jasne, že by sa leskol pod umelým svetlom, lenže keďže vo Forkse bolo stále šero, stopercentne im v triedach svietili a nepamätám si, že by všetci Cullenovci nosili oblečenie ako Moslimovia na púšti, takže som z toho absolútne mimo... takže som zvolila túto alternatívu, komu sa nepáči, smola :)
a mimochodom... len tak pomimo... niekedy by som tak rada začala písať z Heckyho pohľadu, len tak pre vysvetlenie :D ale takto je to zatiaľ fajn, ak keď kus hmlisté :) tak dúfam, že sa páči aj vám :)
aa že si užívate prázdniny!!! :D