Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 23. Kapitola : Bod zlomu

Vytvořeno 25.08.2010 23:29:10 | Poslední změna 27.08.2010 16:12:09
„ Prepáč mi... naozaj ma to mrzí...“ zaúpel opäť a ja som nad ním len prevrátila očami. Dúfam, že si to nevšimol. Unavene som hlesla, „ To je v poriadku, už sa toľko neospravedlňuj.“
„Ale keď mňa to tak mrzí...“
„ Hector!“ zahriakla som ho. Už som na neho nemala nervy. Odkedy sme preskočili plot a nabrali dych, nerobil nič iné, len sa stále ospravedlňoval.... stále!
„ Prepáč...“
Výhražne som sa na neho pozrela.
On si radšej zahryzol do pery a odvrátil zrak.
Chvíľu sme len tak mĺkvo kráčali. Bolo to lepšie ako jeho nekonečné ospravedlňovanie sa. No chcela som sa ho na niečo spýtať. Ale riskovať tým, že opäť raz začne s tým svojím prosíkaním o odpustenie? No jedna vec mi stále vŕtala hlavou... Preťala som teda ticho a neurčito začala, „ Hector?“
„ Hm?“ predralo sa mu spomedzi stále zahryznutých pier.
„ Prečo si vlastne toho Dana udrel?“
„ A prečo si mu povedala, že som tvoj priateľ?“ spýtavo sa na mňa zahľadel s nadvihnutým obočím. Pre zmenu som si do pery zahryzla ja. Prečo som mu to vlastne povedala? Dobrá otázka! Aj ja chcem poznať odpoveď...
„ Bol to len taký impulz, chvíľkové zaváhanie...“ zamumlala som nepresvedčivo, viac pre seba ako Hectorovi.
Musela som sa však doplniť po tom, čo mi niečo napadlo, „ Ale svoj účel to splnilo!“
„ Účel? Aký účel?“
„ Dan si teraz myslí, že si mal skutočne dobrý dôvod ho udrieť a ostatní si tiež hádam myslia, že si mal na to právo...“ pokrčila som plecami.
„ A celý klub si o tebe myslí, že si šľapka...“ prehodil len tak pomimo a kútikom oka sa na mňa pozrel. Asi čakal ako zareagujem.
Znovu som pokrčila plecami, „ Nevadí...“
„ Tebe to nevadí?“ zasmial sa, kým na mňa neveriacky hľadel.
„ Nie! Prečo by malo?“
„ Ja len,“ zachechtal sa ako hovoril, „ myslel som si, že ty budeš medzi poslednými, ktorím by niečo takéto nevadilo.“
„ Tak asi ma to posunulo trochu dopredu,“ usmiala som sa pobavene.
„ Skutočne ti to neprekáža?“ zahľadel sa na mňa po chvíli podozrievavo.
„ Ak by to aj bola pravda, dokázalo by to jedine toľko, že som rovnaká ako ty. Teba majú radi. Ja o ich záujem nestojím... a okrem toho, tebe to tiež neprekáža.“
„ Ahá,“ natiahol posledné písmeno akoby v pochopení. Potom sa opäť zasmial.
„ Na čo sa zase smeješ?!“ opýtala som sa mierne rozladene, no smiala som sa pritom. Keď som počula jeho smiech, nemohla som inak. Proste sa nedalo. Jeho smiech bol jediný, ktorý ma vždy nútil smiať sa spolu s ním.
„ Na tom, ako si taktne dokázala, že som... sukničkár,“ zachechtal sa.
Len som si prekrížila ruky na bruchu, „ za pravdu sa ti neospravedlním...“
„ Nemusíš sa ospravedlňovať! Aspoň viem, čo si o mne myslíš.“
„ A to ti je novinka?!“ zastala som v strede cesty a s otvorenými ústami som na neho užasnuto hľadela. Akosi sa mi nechcelo veriť, že si po všetkých tých večierkoch a klebetách myslí pravý opak. Určite nie je taký zaslepený... natoľko ho už poznám. Ak mu pravda bije do očí, spozná ju.
Tiež zastal, otočil sa oproti mne a chvíľu mi hľadel do očí. Potom sklopil zrak a zamumlal „ možno som si to len nechcel priznať...“
Ostala som stáť na mieste ešte zarazenejšia, než som bola doteraz. Moja teória o jeho vnímaní pravdy stála na vratkej pôde... Nechcela som veriť tomu, čo počujem. Žeby si Hector predsa len nechcel, odmietal, priznať, že zvedie všetko ženského pohlavia, čo sa hýbe? Že by si to neuvedomoval? Vari mal pri tom až tak veľmi zahmlený mozog?! Nevedela som, či ho mám ľutovať alebo nakopať...
V rozpakoch som len sťažka vydýchla a odvrátila sa. Vykročila som späť k sídlu.
Náhle sa vo mne však čosi vznietilo ako fakľa. Začala som zúriť, ani som nedokázala určiť, načo, nieto ešte prečo. Moja tichá chôdza sa zrazu zmenila na nenávistné pochodovanie, ktoré sa však po pár sekundách skončilo. Opäť som sa otočila na Hectora- no tentoraz taká zúrivá, až som sa nevedela ovládnuť. Takmer mi ho prišlo ľúto, stal sa jasnou obeťou mojej zúrivosti...
„ A povedz! Načo si ma vlastne do toho klubu bral?!“ v besnení som bezradne rozhodila ruky, no dlane ostali zaťaté do pästí. Šokovaní mnou samou sme na seba nemo civeli...
„ Ak chceš spoznať mňa,“ začal po chvíli vyrovnane, no akosi zdráhavo, „ musíš spoznať miesta a osoby, ktoré sú mojou súčasťou.“
Ostala som ticho stáť na mieste. Neodpovedala som mu. Len som zahanbene sklopila zrak. V tej chvíli som vedela, že som na neho nemala tak vybehnúť. A nech som chcela akokoľvek, nevedela som, čo mu odpovedať. Netvrdil nič viac, ako pravdu. Vyvrátiť som mu to nemohla, a na potvrdenie jeho slov som bola ešte príliš pyšná. Vedela som, že má pravdu, a že poznať ho znamenalo spoznať ten klub. Aj keď nie sme ľudia, sme upíri, a táto … vlastnosť(?) nám ostala- netuším či našťastie alebo bohužiaľ – a ostane asi navždy. Ak chceme poznať seba či druhých, sú zbytočné slová. Najprv by sme mali poznať to, čo ich formuje a formovalo, miesta, ktoré majú radi, osoby, ktorým veria... a ak si aspoň na okamih dokážeme dať z očí dole klapky, uvidíme všetko to, čo chceme, a možno aj viac... proste som mu ten klub nemohla vyčítať.
Pomaly som uvoľňovala dlane zo zaťatých pästí.
Cítila som sa neuveriteľne trápne.
„ Ešte stále ma chceš spoznať?“ spýtal sa vyrovnane po asi minúte ticha.
Len som stále zahanbene pokývala hlavou na znak súhlasu. Ani som sa na neho nepozrela. Proste som sa neodvážila.
Hector ma chytil za ruku a začal kráčať hlbšie do lesa. Áno, len kráčal, nebežal. A ja som sa ním poslušne nechala viesť. Vôbec som netušila, kam ideme, no ani som sa ho na to nepýtala. Stále som si len hľadela pod nohy, vyššie nie. Na to som proste nemala odvahu...
Netuším, ako dlho sme šli, no mne to pripadalo ako večnosť. Vôbec sme sa spolu nerozprávali, neprehodili ani jediné slovko. Takmer som sa začínala báť. Báť sa? Áno... aké hlúpe je priznať si to, že ja, takmer nezničiteľná a nesmrteľná sa bojím. No skutočne som tomu uverila až pri pohľade na jeho tvrdý výraz v tvári a zaťatú čeľusť. Po tom krátkom pohľade som musela opäť odvrátiť zrak k zemi. Už to bolo nezvratné a mňa premkol des... Akosi som si uvedomila – aj keď som tomu odmietala veriť- že to nechcem. Nechcem stratiť to všetko pracne vybudované medzi nami! Nechcem prísť o naše spoločné dni i večery! Nechcem prestať vídať jeho úsmev či počuť jeho smiech (aj keď len sarkastický) a nádherný, hlboký hlas! Ja proste nechcem stratiť jeho! Aj keby som niekedy dala polovicu šatníka za to, aby mi dal pokoj, tak ale... možno len neviem, čo chcem. No teraz, v tomto momente ( a možno len v tomto momente) som si tým stopercentne istá.
Nevedela som, kam ma vedie, dokázala som vnímať len, že kráča, že mi chce niečo ukázať... Čo tom malo byť, to som nedokázala takto určiť, a tak som sa len bezútešne pýtala samej seba, či jediná veta, jediná rana či jeden večer všetko zmetie... či sa to vôbec dá.
Zrazu sme zastali. Spoznala so to len vďaka tomu, že šumenie jeho ľahkého kroku sa už neozývalo po okolí, a že ma jeho ruka prestala ťahať. Poslušne som zastala a pyšne som zdvihla hlavu. Takmer mi prišlo smiešne, ako zúfalo sa snažím zakryť svoje rozpaky.
„ Posaď sa,“ pokynul Hector hlavou k lavičke pri našich nohách. Ihneď som tak urobila, ani som nepípla a posunula sa na jej hladkom povrchu, aby si mohol sadnúť vedľa mňa. Urobil to a pohodlne sa oprel. Nemo, so smútkom v očiach hľadel na monumentálnu dvojicu hrobov pred nami.
Pozerali sme sa na ne a obaja sme mlčali. Sama som bola neschopná slova. Pohľad na vypracované súsošie tróniace pri náhrobných kameňoch zarastených machom bol priam zdrvujúci. Akoby neveštil nič dobré... akoby vôbec páru v hline neželal odpočinok v pokoji... alebo práve naopak? Neúspešne som sa snažila prísť na jeho význam, no súsošie ma nepríjemne desilo. Priam som cítila mráz behajúci po mojom chrbte...
Mladá kamenná žena kľačala medzi pomníkmi s tvárou schovanou v dlaniach. Plakala. A nad hlavou sa jej vznášala trojica malých, bacuľatých cherubínov s krídlami vytesanými z akéhosi čierneho kameňa, jednoznačne iného, ako boli ich telá a telo ženy pod nimi. Namiesto očí mali zafíry. Na tvárach ničiteľský výraz. V rukách železné kopije... nimi prebodávali svoju obeť.
„ I keď dobro i zlo večné sú, aj tak kňazi i zlodeji umierajú ...“ precedil Hector cez zaťaté zuby. Nemo som sa na neho pozrela.
„ Toto má to dievča napísané pod nohami... no slová už zarástli machom.“
Všimla som si, ako zrazu zaťal ruky do pästí a nozdry sa mu rozšírili, „ Tak prečo potom žijeme my?!“ zvolal do temna.
„ Prečo?! Zamyslela si sa nad tým niekedy?!“ V tej chvíli som mu vôbec nerozumela. Nechápala som, prečo kričí, no v jeho vete som si uvedomila niečo zvláštne. Toto by Edward, a asi ani nikto z Cullenovcov nepovedal. Prečo žijeme... no my nežijeme. Aspoň podľa nich nie. No v momente som pochopila, že nie som jediná, kto si myslí pravý opak. Mne netreba tlčúce srdce k životu. A asi ani Hectorovi. Pozrela som sa mu do zmätených očí a videla, že sa len nepomýlil v slovíčkach. Pre neho proste žijeme rovnako, ako pre mňa. Slabo som sa usmiala.
„ Vieš,“ začal po chvíli trochu krotkejšie, „ keď som po čase začal rozmýšľať trochu kultivovanejšie a tak sa aj správať, bolo pre mňa príliš ťažké pochopiť všetko... všetko. Akoby som sa len teraz narodil na tento svet a nijaký iný život pred tým neexistoval. Len zrazu som bol tu- taký dospelý kôň- a každý mi niečo hovoril a ja som ničomu nerozumel.
Niektoré veci sa dali zvládnuť... napríklad geografiu či podobné vedy som si akosi pamätal. Akoby som len otvoril nejaké dvierka v svojej hlave a tie vedomosti sa vrátili. No upírom a ľuďom som nevedel porozumieť...“ potemnel mu výraz na tvári.
„ Úplne všetci cítili niečo iné ako krv či iné pachy. Všetci! Len ja nie... Frederik mi to raz vysvetľoval, vraj to ucítim niekde vnútri, pri srdci, no ja som dlho neprichádzal na to, čo myslí. Cítil som len jediné... chuť loviť.
A toto zmenil ten sprostý Lionel... verila by si, že som ho chcel zabiť?“ otočil sa na mňa so smiechom.
„ Vôbec som si nerozumel, bolo to pre mňa niečo celkom nové... ani už neviem, prečo som ho tak neznášal. Upokojiť nás vedela len jeho sestra, ku ktorej som mal iný postoj, ale to ti asi došlo aký...“ akoby zahanbene sklopil viečka, očividne sa vyhýbal priznaniu k svojim pravým citom voči nej, „ vtedy som porozumel. Zrazu som vedel, čo znamená cítiť pri srdci. Tie pocity voči nim boli tak rozdielne... to ma naučilo rozlišovať, vôbec ich vnímať. Skrslo to vo mne ako zápalka a už nešlo uhasiť...
Začal som čítať. Fakt veľa čítať. Cez svetovú literatúru až po malomestských autorov... všetko. Už som diela nebral len ako holé fakty, príbehy vhodné na spracovanie do čitateľského denníka. Bola v nich všetkých taký široká paleta pocitov, až som ich začal cítiť sám. A čím viac som cítil, tým viac som trpel a mal pocit, že nerozumiem ešte viacerým veciam ako predtým.“
„ Viem, že nič neviem,“ prerušila som ho šeptom. To, o čom mi rozprával som poznala pridobre, dokázala som ho pochopiť.
Zadíval sa mi hlboko do očí. Potom súhlasne pokýval hlavou, „ presne tak... A čím som si tento fakt viac uvedomoval, tým som viac zúril. Často som zmizol z domu na niekoľko dní, nebol som ani loviť, len premýšľať, snažil som sa všetko si ujasniť v hlave, no veľmi mi to nepomáhalo. Tento hrob mi síce nepomohol, no niečo ma k nemu zakaždým ťahalo. Býval som tu skoro každý deň...
Vieš, ostatní umierajú, no my stále žijeme... prečo? Čo ak tu proste máme ostať? Čo ak máme nejaké poslanie? Aké? Prečo sme prosto neumreli ako oni všetci?“ pohodil rukou do tmy, „ Prečo práve my? Čím sme iní, možno výnimočnejší než ostatní? Zamyslela si sa niekedy nad tým?“ pozrel sa na mňa tak bolestivo. Akoby som mu ublížila.
Neodpovedala som. Len som sa mu bez slova dívala do očí plných bolesti.
V tej chvíli som pochopila, že neklame. Že každé jedno svoje slovo, každú vetu myslel úplne vážne. Skutočne ho to trápilo Opäť a stále dookola sa mi mysľou prevaľovali jeho otázky; prečo práve my? prečo vôbec žijeme? aké na to máme dôvody...?Snažila som sa nad tým všetkým rozmýšľať, no nič mi nenapadalo. Priam ma zahanbil fakt, že som na nič podobné doteraz nemyslela. Svoju existenciu a existenciu nás všetkých som brala len ako samozrejmosť, nie za akýsi vyšší zámer, život sa podobal len akémusi preživaniu, nie plnenia si svojho poslania... No čo ak má Hector pravdu? Pod toľkým nátlakom myšlienok som sa sťažka oprela o lavičku. Tiež som mala chuť tu len tak sedieť a rozmýšľať. Cítila som sa, akoby mi do zorného poľa priniesol jasné svetlo, či náhle strhol klapky z očí, no celé sa mi to zdalo akosi absurdné...
Ešte raz som sa na neho pozrela. A pozerala som sa dlho. V zamyslení som z neho nemienila spustiť zrak. Akoby som chcela čítať v jeho takmer nebadateľných vráskach odpovede. Behala som po jeho zaťatom a zároveň zmätenom, výraze no tie som v ňom nenašla. Fascinovalo ma na ňom však niečo úplne iné. Ani som sa neunúvala žmurkať.
Mal pravdu. Vo všetkom. A úprimne povedané, prekvapila ma hĺbka jeho zmýšľania i citov. Zasiahol ma nimi priamo do srdca a nechal v tom zmrazenom kameni ryhu, ktorá ho možno navždy poznačila. Bolo to, akoby zrazu z ničoho nič Hectora v mojich očiach ožiarilo nadpozemské svetlo. A ja som ho zrazu prestala vnímať len ako egoistického, ješitného hlupáka prahnúceho jedine po sexe. V jeho slovách bolo viac, oveľa viac a toto „viac“ sa nedá iba zahrať. To musí upír skutočne cítiť. Jeho slová sa mi pomaly usádzali v mysli a začali dávať zmysel. Pripadali mi také skutočné, súhlasila som s ním... akoby nás toto poznanie ticho niečím spojilo... No aj tak som rozhodne, podľa mojej dlhoročnej domnienky, zaprotestovala: „ Mali sme len proste smolu,“ odvetila som bez emócii.
„ Veríš tomu?“ pohŕdavo si odfrkol.
„ Hector... veľmi dobre vieš, že ma premenil môj vlastný otec len preto, že bol zrazu smädný, no nechcel ma zabiť! Myslíš si, že to urobil kvôli nejakému ,vyššiemu poslaniu'?!“
„ Veríš v Boha?“ kriticky sa na mňa zahľadel.
„ Nie.“
„ V Alaha?“
„ Nie.“
„ V Jahveho?“
„ Nie.“
„ Veríš vôbec v nejaké Božstvo?“
„ Nie.“
„ Veríš vôbec v niečo?“ pýtal sa so stále väčším znepokojením v hlase, kým ja som mu stroho odpovedala, „ Verím sebe.“ Chvíľu mlčal a hľadel si na topánky. Vyzeral, že rozmýšľa.
Využila som to: „ A ty?“
Pozrel sa na mňa so stiahnutým obočím, očividne nedával pozor, keď som sa pýtala.
„ Veríš v nejakého Boha?“ upresnila som svoju otázku.
„ Verím v osud,“ vyhlásil napokon pevne, no hlas sa mu takmer nečujne chvel.
„ Čo je osud?“ opýtala som som sa aj keď som poznala odpoveď. Dobre som vedela, čo to slovo znamená, chcela som len vedieť, čo znamená pre neho. Pre mňa bol osud len akousi fiktívnou osnovou života. Možno jestvuje a možno nie, no tak či tak sa môže kedykoľvek zmeniť.
Dva razy zamrkal, až potom otvoril ústa: „ Osud je tvoja pevne určená budúcnosť.“
„ A kto ju určuje?“ neodpustila som si otázku.
„ Boh, Apolón... ten v koho veríš,“ úsmev sa mu pohral s perami.
Musela som sa zasmiať: „ Takže si osud určujem sama?“
„ To sa nedá, aby si niekto určoval osud sám!“ chytil záchvat smiechu nad tou poznámkou: „ Možno sa človek s osudom narodí.“
„ Ale my nie sme ľudia,“ upokojila som sa náhle a s trpkosťou v hlase podotkla.
Neváhal a nadhodil, on sa prosto odradiť nedá: „ No boli sme. Čo ak bolo naším osudom stať sa upírmi?“
„ Prečo? Pre poslanie?“
„ Dobre sa na tom zabávaš, však?“ usmial sa odzbrojujúco.
„ Prepáč,“ dostala som tiež pomedzi pery v úsmeve.
„ Ale tak prezraď – aké je tvoje životné poslanie? Vynájsť liek na rakovinu?“
„ No...“ zamyslel sa, „ skôr som rozmýšľal nad niečím, ako oboplávať planétu do pol hodiny...“
„ Tým rozhodne zachrániš viac ľudských životov...“ podotkla som sarkasticky.
„ Veď budem plávať pre charitu!“
Bez slova sme na seba hľadeli. Ja na Hectora s vytreštenými očami, on na mňa so zdvihnutým obočím. V zápätí sme obaja vybuchli neutíchajúcim smiechom.

„ Je pozde, mali by sme si dopriať aspoň chvíľu pokoja,“ prehodila som, keď sme po niekoľkých hodinách v lese nečujne doskočili na náš balkón. Vôbec sa mi však nechcelo v našich nanajvýš trhnutých rozhovoroch skončiť. Ale čo už, slušnosť je slušnosť...
„ Mne pokoj nechýba...“ odvetil, priam mi hovoril z duše.
„ Ak chceš, môžeš ísť ku mne,“ odtrhla som zrak od podlahy a s prekvapenými, vypleštenými očami som sa na neho pozrela, „ ešte si u mňa nebola...“ dodal nenútene.
„ Môžem?“ nechcene sa mi na perách zahniezdil diabolský úsmev.
Očividne si to Hector všimol. Uškrnul sa, podišiel k dverám svojho apartmánu a otvoril ich. Rukou mi naznačil, že som vítaná: „ Poď!“