Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 24. Kapitola : Harmónia

Vytvořeno 31.08.2010 12:36:18 | Poslední změna 31.08.2010 12:44:43
Neváhala som ani chvíľku. Spokojne som sa usmiala a prešla popod jeho ruku držiacu dvere. Kráčala som hore po asi piatich schodíkoch, čo ma úplne zarazilo, keďže moja izba nadvihnutá nebola. Na týchto prekliato vysokých opätkoch som sa sústredila len na to, aby som pevne došľapovala na schodíky pokryté jemným tmavým kobercom, takže som sa pozerala len pod svoje nohy. No keď som vyšla na vrch vyvýšeniny a zaujala som pevný postoj, skamenela som. Hectorova izba ma očarila na prvý pohľad. Vedela som, že má moje srdce, veď bola oveľa krajšia ako moja!
Vyvýšená bola celá jeho izba, schodíky boli iba pri balkóne a dverách vedúcich na chodbu. A, samozrejme, v strede nej mal akúsi „priehlbinu“ obkolesenú opäť piatimi schodmi. Všetky steny boli obložené tmavým dreveným obkladom, podlahu zase pokrýval kvalitný čierny koberec. Tak isto ako ja, i on mal pri takmer každučkom kúsku steny knižnicu, len pri stene v „priehlbine“ stál nádherný kamenný krb. Hneď ako sme vošli sa Hector prešmykol okolo mňa, aby v ňom rozhorel niekoľko kusov dreva a papiera. Po chvíli miestnosť naplnil prekrásny zvuk praskotu ohňa. Už mi je teda jasné, prečo sa mi zdali tie dva rady knižníc v mojej izbe vždy akési teplejšie než ostatné...
Spredu som cítila, ako sa postupne izba plní teplým vzduchom, no na chrbte som cítila jemný chlad večera prefukujúci množstvom malých okienok orámovaných kovovým okrajom, ktoré sa spájali a spolu tvorili dojem takmer celej sklenenej steny. Len vďaka hrubým a ťažkým závesom, ktoré boli práve odhrnuté a uviazané na boku, nepôsobilo okno nepríjemne chladivo. Po boku stál rozmerný, drevený písací stôl s kalendárom, stolnou lampou a pohárom s perami na jeho vrchu. Za nim sa, ako som si mohla myslieť, týčila kancelárska stolička. Nemusela som sa jej dotknúť, aby som vedela, že je obtiahnutá skutočne kvalitnou čiernou kožou.
„ Poď! Posaď sa!“ nabádal ma Hector a rukou zľahka pobúchal po veľkej bielej sedačke pri krbe, na ktorej sa už stihol pohodlne usadiť. Neváhala som ani chvíľu. Opatrne som prekročila vzdialenosť medzi nami, zbehla dole schodíkmi a rýchlo som si sadla na rovnakú bielu sedačku oproti neho. Takmer som totiž spadla na hrubom, taktiež bielom koberci pod nohami s dlhými plyšovými vláknami. Cítila som, ako sa zľahka zabáram do pohodlného gauča. Od seba nás ešte delil jednoduchý drevený konferenčný stolík a oproti krbu, ktorý mi bol teraz po ľavici, stála ešte jedna rovnaká pohovka. Celkovo ich tu mal tri.
Naposledy som sa neslušne rozhliadla a vzápätí som dostala záchvat smiechu.
„ Čo ti je smiešne?“ zachechtal sa Hector. Asi mu prišiel smiešny pohľad na mňa zvíjajúcu sa v takmer kŕče vyvolávajúcom smiechu.
„ Načo máš... posteľ?!“ vyjachtala som zo seba, kým som sa na moment prestala smiať.
„ No...“ zadrhol sa, ani nezačal. Ale vzápätí sa začal rehotať aj on. Mne však pohľad na posteľ v izbe upíra prišiel dosť smiešny. Nebyť tohto posedenia v strede miestnosti, tak by bez pochyby predstavovala jej centrum. Aj keď stála v rohu pri dverách... No bola obrovská! Z tmavého dreva a vyrezávanými, vysokými stĺpmi podopierajúcimi nadýchaný biely baldachýn. Ten padal až na zem a musel byť po okrajoch zviazaný podobne ako závesy, aby neprekážal. Jeho ťažká biela látka na podlahe splývala s rovnako bielou posteľnou prikrývkou, ktorá taktiež siahala na zem. Beztak na nej bolo vidno, že je na celom svojom povrchu poprešívaná kvetinovými ornamentmi, Všetko to žiarivo bielou niťou. A na okrajoch monumentálnej postele ležali všade vankúše. Kopy vankúšov... veľké, malé... no všetky biele a nádherne nadýchané. Priam som mala chuť sa medzi ne hodiť.
„ … výborne sa v nej premýšľa...“ dokončil po chvíli, až keď bol schopný slova.
Na okamih som si zahryzla do pery, no aj tak som si neodpustila dodať: „ Okrem iného...“
„ No dovoľ!“ výhražne zdvihol ukazovák: „ sem si ženy nevodím!“
„ Isteže...“ zatiahla som sarkasticky a opäť som sa zachichotala.
„ Naozaj! Sem nie...“
„ Veď táto posteľ zvádza sama! Keby nestačilo tvoje čaro...“ podotkla som a sklopila zrak, kým ma zase nechytí smiech pri pohľade na jeho výraz. No neodolala som a pozrela som sa na neho spod sklopených mihalníc.
Postavil sa a zamieril k nej.
„ Ach, že tebe treba všetko vysvetľovať!“ hromžil ticho cestou, no aj tak som ho počula. Najprv si nohami dal dole botasky, potom si sadol na okraj postele, založil si ruky za hlavu a zaboril si ju medzi vankúše. Akoby neprítomne zízal na baldachýn...
„ Poď sem...“ potichu ma lákal svojím hlasom. Ja som sa však ani nepohla. Ticho, bez slova i pohnutia som sedela na pohovke a pozerala sa na neho. Možnože ešte niečo dodá...
Asi minútu sa nič nedialo...
„ Kde si?!“ posadil sa a zadíval sa na mňa. To je až taký prekvapený, že mu na slovo neleziem do postele? Radšej som ani nepípla...
„ Eva...,“ zastonal, „ prestaň sa na mňa takto pozerať! Akoby som ti chcel ublížiť... Nič ti nespravím, len si sem sadneš, to je všetko!“
Prevrátila som nad ním očami a postavila sa. Absolútne som nevedela, čo chce, opäť bol akýsi nečitateľný... Však čo, prinajhoršom mu zdrhnem, uvažovala som. Pre istotu...
Sadla som si na okraj postele vedľa neho, no nevyzula som si topánky. Zahľadela som sa mu do tváre a čakala, čo zo seba zase dostane.
Opäť si len mlčky ľahol. Ruky si nechal voľne položené vedľa seba a zase čumel na ten baldachýn...
„ Neľahneš si?“ odtrhol od neho na chvíľu zrak. Kým vyzvedal, cítila som jeho pohľad na sebe. Len som sa posunula ďalej od neho a stŕpnuto si ľahla na chrbát. Nohy som mala stále na zemi, obuté a pripravené na čokoľvek.
Nespúšťala som z neho zrak, stále som ho mala na muške. No keď sa opäť zahľadel nad seba, akosi som i ja povolila a uhla pohľadom. Bola som zvedavá, na čo toľko hľadí.
V zornom poli som mala baldachýn... prekvapivé. No tento nebol biely ako z vonkajšej strany, z vnútra bol podšitý čiernou vrstvou. A na nej bolo nakreslených množstvo bodov... Niektoré boli zlatisté, iné strieborné a menšie, sem sem-tam sa v niektorých objavoval žltkastý nádych.
Tento zvláštny vzor mi bol akýsi povedomí, no predsa len som nad ním musela chvíľu uvažovať. Niečo mi veľmi pripomínal, no až potomi mi došlo, čo asi znázoržuje. Beztak som si to nechala potvrdiť Hectorom.
„ Nočná obloha,“ vydýchol zasnene po chvíli aby prerušil ticho.
„ Vau...“
„ Ja viem, je to úžasné...“
„ Nie to!“ upozornila som ho akoby mierne dotknuto: „ V izbe máš okno ako na mrakodrape, veľký balkón pri ňom a dom pokrytý strechou, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani ktorákoľvek anglická katedrála, no ty namiesto toho, aby si pohol hlavou, zízaš nad posteľ...“
Otočila som sa k nemu, chcela som vidieť, ako sa tvári. Ostal ako prefackaný, nežmurkal, no v očiach mal sklenený pohľad. Až po niekoľkých sekundách sa ku mne otočil tiež... Na tvári mal tvrdý pohľad a vyzeral, akoby sa veľmi premáhal, aby neprevrátil očami.
Potom znovu otočil hlavu k stropu a ukazovákom začal spájať body na baldachýne: „ Toto je súhvezdie Južný kríž... a toto“ prešiel prstom o niečo vyššie, „ súhvezdie Perzeus...
Perzeus vidieť kdesi nad severnou pologuľou, kým Južný kríž nad južnou... Je nemožné, aby sa dali vidieť naraz. Jedine tu,“ víťazne ukázal rukou na látku ako keby som si ju doteraz nevšimla.
„ Aha,“ odvetila som trochu urazene. Potom sme znovu mlčali.
Ja som si ticho spájala hviezdy pred sebou do súhvezdí. Nevidelo sa mi to také ťažké, mal ich tu zaznačené skutočne ako pre debilov. Mala som tu ako na dlani Veľký voz spolu s Malým vozom, súhvezdie Vodnára i mnohé ďalšie, ktorých názvy som presne nevedela... a možno som si ich vymyslela a v skutočnosti ani nejestvovali. Boli také skutočné... Pristihla som sa, ako som zdvihla ruku v snahe načiahnuť sa za nimi, či len tak si na ne ukázať ako na oblohe. Už aj som ju spustila a nechala visieť cez okraj postele. Ako som ju však nechala padať, cítila som, že mi o niečo zavadila, no už bolo neskoro to zvrátiť. Obaja sme začuli nepríjemný zvuk niečoho padajúceho a ja som sa bleskovo naklonila cez okraj postele, aby som uvidela spáchanú škodu.
Prekvapene som nadvihla jedno obočie... Tak toto snáď nemyslí vážne!
„ Husle?!“ zdvihla som zhodený predmet zo zeme a ukázala mu ho.
„ Husle...“ potvrdil ticho, chvíľku som mala pocit, že som v jeho hlase začula rozpaky.
„ Sú tvoje?“ nedalo mi.
„ Áno, sú,“ potvrdil opäť akosi rozpačito.
„ Maľuješ, fascinujú ťa hviezdy, zvádzaš ženy,“ zasmiala som sa, „ hráš na husle... no beztak som ich tu nikdy nepočula.“
„ Zväčša hrávam, keď som doma sám, alebo si idem zahrať von...“
„ Hanbíš sa?“ spýtala som sa ešte prekvapenejšie. Na neho mi niečo také ani trochu nesedelo.
Len pokrčil plecami: „ Proste nemám rád publikum.“
„ Zahral by si niečo?“ otázkou som ho nabádala, kým som mu ich podávala. Nereagoval, len sa na ne pozeral a tak som po tichu dodala: „ Pre mňa...“
Niekoľko sekúnd zotrvával v mlčaní, no vedela som, že táto veta s ním niečo urobí. Nevedela som čo, ale niečo určite. Zadíval sa mi do oči a videla som mu v nich hrať iskričky. Uškrnul sa a posadil sa do tureckého sedu. Vzal mi husle z rúk, ticho si ich priložil ku brade a ja som mu zatiaľ bez slova podala slák. Naposledy sa mi pozrel do očí a potom sa okolo nás rozozvučali tóny huslí.
Vzduch napĺňali najprv jemné, nevtieravé melódie. Hector hral len na niekoľkých strunách a len niekoľko tónov. Všetko tak nežne.. za malú chvíľu sa mu pod nadýchaným baldachýnom podarilo vytvoriť intímnu atmosféru, aká neexistuje ani na komorných koncertoch, no mala by. Pohodlne som sa oprela o jeden zo stĺpikov postele a počúvala som krásnu melódiu. Tá postupne začala naberať na obrátkach. K niekoľkým tichým a vľúdnym tónom sa pridali ďalšie, no o niečo nástojčivejšie a hlasnejšie, napĺňali miestnosť dravosťou a vášňou, nespútane sa vlnili a menili, no zakaždým do seba dokonale zapadali... občas som medzi nimi začula nežné tóny zo začiatku skladby, akoby sa nevtieravo snažili opäť dostať k moci, no tie zase prekryli nespútanejšie, no predsa presné melódie. Medzi niekoľkými podobnými sa mi Hector opäť pozrel do očí, no iba na chvíľu. Potom skladba začala vrcholiť. Tóny boli hlasnejšie a útočnejšie, nútili počúvať a ponoriť sa do nich každého poslucháča... nedokázala som sa im brániť. Boli čoraz vyššie, vyššie a vášnivejšie, až napokon začali padať ako vodopád, rýchlo a neviazane klesali až späť k jemným tónom, ktorými pieseň začala. Teraz sa skôr tie silnejšie tóny snažili pretlačiť pomedzi pokojné, ktoré opäť robili priestor medzi nami intémnejším. Niekoľkými pohybmi sláku Hector vykúzlil hlboké tóny, aké som dnes ešte nepočula, potom sa rýchlo vrátil späť k hladkým, citlivým tónom, urobil nimi niekoľko očarujúcich hudobných slučiek, naposledy ich ticho zanôtil a potom ich nechal doznieť v hrobovom tichu medzi nami.
Najprv zložil slák, potom husle a pozrel sa na mňa. Ja som sa zmohla len na úsmev... niečoho viac som nebola schopná. Ostala som bez slova, úplne onemená. Stále som počúvala pieseň, ktorá mi znela v hlave. Nechcela som, aby skončila, nechcela som sa vymaniť z jej držania. Najradšej by som ju počúvala celé dni...
„ Krása...“ vydýchla som po chvíli zasnene.
Hector sa usmial, na okamih sklopil zrak, no potom ho opäť upriamil na mňa: „ ďakujem,“ odvetil.
V ušiach mi znela stále tá istá skladba. Už dosť dlho. Rozmýšľala som, či ju poznám, ale asi nie. Pre mňa bola úplne neznáma, no mala som pocit, akoby som ju poznala celý život. Napriek tomu som ju túžila počuť ešte raz, bola som ňou ako omámená.
Uvedomila som si, ako sa mi ruka naťahuje k husliam v Hectorových rukách. Z ničoho nič som sa ich tak veľmi chcela dotknúť! Šokovaná sebou samou som sa zastavila na polceste a pozrela sa Hectorovi do očí. Posunul ich bližšie ku mne a moje prsty sa dotkli hladkého dreva. Ich hebkosť ma priam zarazila. Neboli ako ostatné lakované drevá, prsty sa na ne nelepili... pripadali mi skôr ako látka. Látka, ktorá patrí k telu. Ktorá s ním žije, je akoby zrastená. Ako keby moje prsty patrili k drevu týchto huslí.
Zľahka som sa dotýkala hlavy huslí, končiacich sa strún, potom som pomaly prechádzala po ich krku a napnutých struhách na ňom, prešla som k telu.. dotýkala som sa ho prstami, chvíľku jedným, chvíľu dvomi, a rozmýšľala som, ako tento prekrásny nástroj môže vylúdiť takú nádhernú skladbu... V podstate mi to neprišlo také zvláštne. Krásne šaty patrili ku krásnemu telu... krásna hudba ku krásnym husliam...
„ Stalo sa niečo?“ vyrušil ma z môjho rozjímania Hector tichou otázkou.
„ Chýba mi môj klavír...“ zastonala som stále hladkajúc husle v jeho rukách. Až vtedy som si uvedomila tú holú pravdu... celé mesiace som nehrala na svojom klavíri, ani na nijakom inom. Naposledy vo Forkse... Keby mi niekto pred niekoľkými rokmi tvrdil, že mi to bude skutočne chýbať, vysmiala by som ho. No teraz... teraz by som tak nemohla urobiť.
„ Ale to sa dá ľahko zariadiť!“ nadšene zvolal Hector a ja som sa na neho neveriacky pozrela: „ Veď v celom dome nemáte klavír...“
Len sa zasmial, pokrútil hlavou a vyskočil z postele. Podal mi husle, bleskovo si obul botasky. Chytil ma za ruku a ťahal preč z izby. Cez dvere... Priam mi to na okamih prišlo zvláštne, tak dávno som ho nevidela prejsť cez dvere smerujúce na chodbu, až som sa takmer zarazila. Našťastie ma ťahal, inak by som tam skutočne ostala šokovane stáť...
Hector sa mi strácal za rohmi chodieb, ledva pred sebou stíhal otvárať dvere, bežali a smiali sme sa ako zmyslov zbavený. Netušila som, kam ma to vedie, no tento beh mi prišiel neskutočne zábavný. A očividne aj jemu. Ťahal ma a vôbec mu nevadilo, že sa akosi často potkýna o koberec a dupe ako kôň. No mňa práve to rozosmievalo najviac. A on sa smial so mnou...
„ Ták, a sme tu.“ vyhlásil, keď sme vbehli do ďalšieho z nespočetného množstva salónov. Pustil ma a potichu za nami zavrel dvere, akoby nás nikto nemal počuť. Čudné... však vedel, že sme v celom sídle sami... Opäť sa uškrnul, diabolsky privrel viečka a pomädlil si ruky. Ja som sa nad ním opäť musela zasmiať.
„ Čo máš za lubom?“ spýtala som sa po chvíli stále rozosmiato.
„ Uvidíš...“ odvetil hneď no úplne nezaujato. Odhŕňal už asi druhý tkaný gobelín a klopal po drevenom obklade na stene za ním. Ticho som ho sledovala a snažila som sa určiť, čo naozaj chce... No aj tak bolo zábavnejšie sledovať jeho zamyslený výraz na tvári.
Odhrnul ďalší gobelín a zaklopal. Spoza steny sa ozval badateľne iný zvuk ako doteraz... taký... dutejší.
„ Tu je to!“ zvolal víťazne a Hector a zaboril prsty do ryhy v obklade. Jemne potiahol ruky k sebe, stena trochu zapraskala, no nie akoby sa štiepila. Ona nikdy nebola spojená!
„ Ta dá!“ opäť nadšene zvolal a ukázal na dieru v stene, akoby som mala do nej vojsť. Len som pristúpila o pár krokov dopredu a pozrela sa do nej. Neuverila som vlastným očiam, znovu som len šokovane vydýchla: „ Vau“ , no teraz som bola skutočne ohromená. Za obložením steny sa skrývala diera... a v diere schody vedúce hore.
„ Tak toto je aj na mňa... psycho!“ vydýchla som už takmer bez dychu od úžasu.
„ A to si ešte nič nevidela,“ presviedčal ma pyšne, „ no poď teda! Uvidíš, bude sa ti to páčiť!“ vyzýval ma a opäť raz ukázal na vchod do steny. Neváhala som ani chvíľu a vošla som. Jeho kroky som počula tesne za sebou.
„ Tak toto je teda niečo! Ty si tu našiel tajnú chodbu!“ konštatovala som cestou navrch.
„ Čože?“ podobne prekvapene reagoval Hector, „ Ja sa skôr čudujem, že som tu za takmer dve storočia objavil LEN tajnú chodbu.“
Zasmiala som sa: „ Nie si ty tak trochu náhodou skrom...“ posledné slovo sa mi zadrhlo v hrdle.
Inak sa nedalo...
„ Ja som hovoril, že sa ti to bude páčiť...“ znovu pyšne nadhodil Hector, cítila som ho za svojím chrbtom. Chcela som mu odpovedať, nejako ho odbiť, či mu len niečo odvrknúť, no nemohla som. Nebola som schopná jediného slova. Tupo, ako omámená som zízala na kruhovú miestnosť v ktorej som sa ocitla. Nad hlavou sa mi rozprestierala prekrásna sklenená strecha tvaru polovice gule. Každé jedno osobitné okno tohto útvaru bolo zdobené maľovanými ornamentmi a okrúhle okno ležiace presne na vrchole strechy zase zdobil prekrásny kvet. Netušila som, v ktorej časti domu sme sa nachádzali. Ani len okrajovo. S určitosťou som však vedela, že takúto strechu som nevidela ani len vo svojich predstavách, nieto ešte v skutočnosti.
Potom, čo mi skutočne doplo, že by bolo najlepšie prestať vyjavene zízať na strop, som zavrela ústa a rozhliadla sa okolo. Aj tu to bolo neskutočné... Presne pod maľovanou kvetinou stál klavír. Prastarý, vyrezávané krídlo, časom snáď úplne zničené a s odlomenou nohou, namiesto ktorej ju podopieral stĺpec kníh. Vedľa neho vratká stolička, a všade naokolo slepé sochy antických bohov. Úplne nahé, úplne dokonalé... podozrievala som ich, že sú z bieleho mramoru. Všetko na okolo bolo síce zapadnuté hrubou vrstvou tmavého prachu, v každom jednom rohu sa ligotali pavučiny, no Hector mal pravdu: toto miesto sa mi páčilo.
„ Klavír!“ zvýskla som po prekonaní prvotného šoku naradovane ako malé decko, vtlačila som Hectorovi do rúk jeho husle so slákom a rozbehla sa k nemu. S miernou nedôverou, no predsa len som si sadla na stoličku a nežne zdvihla kryt nad klávesmi zapadnutý prachom.
„ Možno bude trochu rozladený...“ začula som upozornenie od dverí, no úplne som ho ignorovala. Zľahka som položila prsty na klávesy a nechala ich stlačené. Miestnosť preťal dunivý zvuk, medzi ktorým som začula niekoľko pavúkov a hlodavcov utekať do svojich skrýš.
Zdvihla som prsty a pomaly, no s rastúcim vzrušením v celom tele som prechádzala po jednotlivých klávesoch. Áno, boli rozladené, no nie až tak ako som čakala. Človek by si ten rozdiel možno ani nevšimol. Napriek tomu, že sa klavír takmer rozpadal, bol pripravený na hru. Ticho som sa teda vystrela, nechala klesnúť viečka a spolu s nimi opäť klesli moje prsty u klávesom.
Spočiatku som hrala ticho, no miestnosťou aj tak rezonovali zvuky klavíra. Bolo to úžasné... cítila som taký povznášajúci pocit, akoby som sa strácala, letela kamsi preč. Do neznáma... do diaľky.
Nevedela som, čo hrám, hrala som len to, čo mi práve napadlo. Len nejaké tóny, vymyslené a možno skutočné skladby. Nevedela som to, no ani som to vedieť nechcela... bolo mi to jedno.
Zrazu som začula iný zvuk- zvuk huslí. Hector sa ku mne pridal. Tiež nevedel, rovnako ako ja o čo sa jedná, bolo to cítiť z jeho neistej hry, no darilo sa mu improvizovať. Netrvalo dlho a a hrali sme spolu. Nehrali sme Hector a ja. Hrali sme spolu. Ako jeden nástroj, jeden hudobník, jedna duša i telo- hrali sme tú istú skladbu. Skladbu, ktorá vychádzala v nášho vnútra, z nášho najskrytejšieho ja. Tá skladba vyjadrovala všetko. Úplne všetko čo bolo v nás, aj to, o čom sme netušili, že tam je. Ona vyjadrovala nás. Nás oboch, tak nádherne a neopakovateľne... V tejto chvíli som ďakovala Bohu, -áno, Bohu aj keď neverím!- že sa mi tento okamih uchová v hlave už navždy...
Nevedela som, ako dlho hráme, pripadalo mi to ako celá večnosť a zároveň ako stotina sekundy. No vedela som, že aj táto chvíľa skončí i keď som nechcela. Len som sa po čase akosi začala prebúdzať z tohto „tranzu“ a začínala som vnímať realitu. I hudba v hlave mi už prestávala znieť, vedela som, že tóny, ktoré hrám sú posledné. Už nijaká skladba nebola a nechcela som ju ani siliť. Mlčky som podržala posledné tóny a potom som ladne zložila ruky z klávesov. Otvorila som oči. Hector ešte hral. On mal ukončiť našu pieseň a ja som ho tak nechala. Všimla som si, že tiež má oči zavreté. Dohral posledné vášnivé melódie a tiež, pomaly a nechcene, zložil slák z huslí.
Ostávali sme v mlčaní a počúvali posledné doznievajúce tóny v éteri. Mlčky som si hľadela na ruky položené na stehnách. Žiarili. Jagali sa ako tisícky diamantov. Mesačné svetlo dopadalo na naše pokožky a robilo nás ešte neodolateľnejšími. Pousmiala som sa, ani som si neuvedomila ako.
„ Zábavné, však?“ násilne prerušil ticho Hector. Slákom ukazoval na moju ruku.
„ Sme prekrásni,“ vydýchla som a uvedomila si, že zniem ako na drogách.
„ Možno je toho na teba už priveľa, ale...“ začal a ja som mu v momente skočila do reči,
„ Nie!“ zvreskla som zdesene, „ Nie je!“
Ticho sa zasmial a sklopil zrak. Potom sa opäť otočil ku mne, „ Je jedno miesto, kde by to bolo vidno lepšie...“ vystrel ruku a pomaly ju otáčal. Priam som zatúžila chytať kamienky diamantov padajúce z jeho ruky.

Hector ma zaviedol na akúsi malú plošinku na jednej zo striech, ktorá bola obohnaná plotom. Pre nás žiaden problém, no opäť som ostala ako prefackaná po zistení, koľko toho o tomto dome ešte neviem. Však veď len dnes, ak nie už včera, som spoznala... mala som pocit, že jeho prevažnú časť.
Naradovane som sa prechádzala po streche, od zábradlia k zábradliu a pozorovala svoje nahé paže v trblietajúcej sa žiare. Boli úplne iné ako za slnka. Také... striebristejšie. No ja som sa cítila akosi nezvyklo osamelá. Rozhliadla som sa po okolí a zbadala Hectora opierajúceho sa o tepané zábradlie. Stál tam sám a hľadel kamsi dostratena.
Pristúpila som k nemu zo zadu, rukou som mu prešla od chrbta po krk a potom k pravej paži, aby som ho upozornila na moju prítomnosť.
„ Na čo myslíš?“ snažila som sa z neho vypáčiť. Tváril sa tak príliš vážne.
„ Vieš...“ začal zamyslene, „ práve vďačím... Bohu... za toto všetko,“ opäť nechal ruku zalesknúť sa vo svetle mesiaca a mne došlo.
Otočil sa ku mne a pomaly sa približoval. Naposledy vydýchol, „ … za túto chvíľu...“
Odstúpila som asi o krok a rozpačito som pootočila hlavu. Najprv k zemi, no potom som sa znovu zadívala na oblohu. K mesiacu sa postupne približoval čierny pás mračien...
„ Myslíš, že bude pršať?“ vyslovila som ticho, aby som zmenila tému.
Hector spravil rýchli krok ku mne, chytil mi hlavu do oboch svojich veľkých a mocných rúk a pritisol svoje pery na moje. Nežne s nimi začal pohybovať a ucítila som jeho dlhé mihalnice pri svojich, keď zatváral oči. Pobozkal ma, uvedomila som si hmlisto, a stále ma bozkáva.
Zacítila som stále silnejší dotyk jeho pier na mojich, a potom to už známe pošteklenie mihalnicami. Odtlačil si ma od seba a akoby vydesene sa mi díval do oči.
„ Neviem,“ šepol po chvíli a narýchlo sme obaja stihli zavrieť oči, kým sa naše pery opäť spojili.

________________________________________________________________________

Trochu som si s tým švihla (viď Homepage) a dúfam, že sa Vám táto kapitola páčila :) V súhvezdiach sa nevyznám, to s tým ich žiarením vo svetle je pre mňa stále záhada, tak mi, prosím Vás prípadné chyby odpustite.. ale nemám sa vyhovárať, tak už končím :D
Jou, aa... obrázky mi došli, nie všetkými postavami som sa inšpirovala u skutočných ľudí, niektoré som si vymyslela, tak je jasné, že nie sú zachytené na fotkách... ale dnes by som sem chcela pridať (absolútne pomimo) 3 videá. Dve sú skladby z môjho obľúbeného filmu The Reader alebo Predčítač. Nimi som sa nechala inšpirovať pri opisovaní hudby v tejto kapitole, aj keď viem, že som sa úplne netrafila a, že by tie skladby nedokázali zahrať len husle a klavír osamote, tobôž nie husle samotné.
Posledné video je Trailer k tomuto filmu... nijakí upíri, nič podobné, ale jednoznačne sa ho oplatí vidieť.