Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 25. Kapitola : Rozum volá Evu! Rozum volá Evu! ...Spojenie (zase) zlyhalo...

Vytvořeno 09.10.2010 17:22:54 | Poslední změna 09.10.2010 17:26:58
„ Sakra!“ zanadával Hector v okamihu, keď sa moje pery odtrhli od jeho, „ Lethicina váza!“
„ Nerieš...“ vydýchla som posledným kúskom vzduchu v sebe. Opäť som sa mu prisala na pery, vášnivo ho bozkávala, a až keď mi s ťažkosťou došli jeho slová do mozgu, kútikom oka som sa pozrela na výsledok nášho pohybu po chodbe. Obité steny, natrhnuté tapety si závesy, gobelíny na zemi váľajúce sa v zvyškoch črepín z rozbitej vázy... Bleskovo som mu pretiahla tričko cez hlavu a hodila ho na ne... zakryla som ich a za odmenu ma na tvári opäť pošteklili jeho mihalnice.
Ešte viac ma tým vyhecoval! Vášnivo som ho oprela o stenu, ktorá nebezpečne zadunela a rukami som skĺzla z jeho krku po pleciach cez hruď až po vypracované bruško. Natešene sa v bozku usmial, rýchlo sa nadýchol a potom sa zase rozhodol predviesť mi, ako ovláda umenie francúzskeho bozku.
Zahryzla som mu do pery. Vedela som, že ho to nemôže bolieť, no predsa slastne zastonal a chytil mi driek ešte pevnejšie. Už hodnú chvíľu zápasil so šnurovaním na mojom korzete a mňa to už pomaly vytáčalo, no ovládala som sa. Teda... v rámci možností. Zatiaľ som stále dookola, bez prestania a najmä bez chuti prestať zabárala prsty do jeho vlasov, pritláčala si ho stále viac a viac na seba, hladkala jeho dokonalú šiju a on mi pri tom dával patrične najavo, že nemám prestávať.
Bola som úplne nalepená na jeho už polonahom tele, no vôbec som nechcela vedieť, kde ktoré časti toho svojho tela mám. Len hmlisto som si uvedomovala, ako mu ruky obopínajú úzky no svalnatý driek, dlane hladkajú záhyby medzi svalmi. Jednu nohu, netuším ktorú, som mala obtočenú okolo jeho, druhá nestabilne stála na podlahe... vo víre bozkov, dotykov a vášne sme sa nemotorne tackali po chodbe.
Stena opäť zadunela, no tentoraz po náraze môjho tela. Hector mi prisal svoje veľké pery na krk a oprel sa rukami o stenu za mnou. Pritlačil a ja som len nekontrolovane zavzdychala. Niečo za mnou zacvakalo a Hector si ma pritisol ešte viac na seba. Naposledy ma zľahka pobozkal na pery a potom si ma vyhodil na ruky. Uškrnul sa pri pohľade na môj prekvapený výraz a otvoril dvere. V rýchlosti vbehol do svojej izby, nohou za sebou zavrel dvere. Niekoľkými dlhými krokmi sa dostal ku posteli a položil ma na ňu. V sekunde si nohami vyzul botasky a pridal sa ku mne. Opäť svoje pery venoval mojím, rukami stále nešikovne rozmotával šnúrky na korzete.
Po chvíli to vzdal. Prestal ma bozkávať, prestal sa ma dotýkať.. len sa odtiahol na kraj postele. Jemne, akoby som bola krehká, mi chytil nohu a pomaly mi z nej začal vyzúvať topánku. Ja som sa za ním nedočkavo natiahla ako dieťa, ktorému berú hračku (však to tak aj bolo, nie?). Teraz som mu krk bozkávala ja, kým mi vyzul aj druhú topánku. Ticho zastonal a zaklonil hlavu. Natešene som sa usmiala, popri čom som mu na krk vydýchla môj mierne rozhorúčený dych.
Prstami mi jemne prešiel po pleciach, čo ma na šiji vzrušujúco pošteklilo a znovu zablúdil ku šnúrkam na korzete. Moje ruky sa ticho, no citeľne kĺzali po jeho drieku, nedokázala som sa ho nabažiť. Prudko sa nado mňa naklonil, zahryzol mi do spodnej pery a donútil ma, aby som si pod neho ľahla. Cítila som, ako sa môj korzetový top uvoľňuje, čo mi potvrdil Hectorov víťazný úsmev. V tom momente zastal a ja som ostala prekvapená. Nevedela som, čo sa deje, takmer som priam spanikárila. Hector sa odo mňa trochu odtiahol a zadíval sa mi hlboko do očí. V tvári som mu videla vzrušenie a túžbu, no v očiach som pobadala strach a otázku... no možno sa mi to len zdalo. Rukou opatrne prešiel k okraju korzetu, no očami ani nežmurkol. Poslušne som zdvihla ruky a v tom jedinom rýchlom švihu, ktorým Hector zahodil môj korzet odleteli aj moje zábrany. No ich posledné zvyšky ostali. Nechávala som sa unášať jeho bozkami, ktoré už dávno nepadali len na pery a snažila sa nabrať odvahu na ďalší krok... no čím sa pohyboval nižšie a nižšie, čím vo mne vzrušenie stále viac rástlo, tým som bola odhodlanejšia.
Zhlboka, no prerývane som sa nadýchla a skĺzla prstami ešte nižšie pod pupok. Pomaly som rozopla pracku na opasku, gombík na nohaviciach, spustila zips...


Nebudem sa vracať k tomu, čo sa stalo minulú noc... no jedna vec je istá: už NIKDY sa nebudem upíra pýtať, na čo mu je posteľ...
Ležím schúlená do klbka, zahmlený zrak upieram do tmavej steny. Zakrytá hrubou vyšívanou prikrývkou... v Hectorov náručí... rozmýšľam. Rozmýšľam... a rozmýšľam... a preklínam sa...
Panebože!!! Ako som len mohla?! A prečo?! PREČO?!
Keď on je taký zlatý... a … proste úžasný. Chvíľu nespútaný, potom tak krásne znežnel... pár krát sa to prestriedalo... no vždy bol pri tom taký nádherný. Jeho vôňa mi ešte stála opantávala zmysly a vlasy tak neodolateľne šteklili pri krku.
No nechcela som tomu veriť... tomuto celému, všetkému. V okamihu sa mi to zdalo nádherné. To všetko, čo sa stalo. Bolo to ako siedme nebo pre neveriacich... ono to bolo siedme nebo! V tom momente by som dala všetko, skutočne všetko za jeho dotyky, bozky... No nemusela som. Mala som ich! Všetky, stále! V nespútanom kolotoči, ktorý som s radosťou prijímala a ešte väčšou mu opätovala. Nechala sa unášať jeho vôňou do neznáma...
No tam, kde boli všetky...
V mysli sa mi vybavoval celý večer, celá noc... Nechcela som veriť, ani myslieť na to, že to všetko robil už toľko ráz. Predo mnou... že som bola len ďalšia v poradí... ďalšia zo stoviek...
Fasa, žiarliť na niekoho, koho som v živote nevidela?! To kde sme?! Ok, pár výnimiek sa mi do zorného poľa dostalo... ale to nič neznamená. NIČ! Rovnako ako celé... toto... čo sa to stalo. Nič. Ani viac ani menej...
Och bože, či som ja len tupá. Len na to pomyslím, a už zase cítim ten blbý, bodavý pocit pri srdci. Veď ako len na to môžem zabudnúť? Zabudnúť na neho? A musím...? Asi je načase pozrieť sa pravde do očí... Takže: Buď som totálne sprostá, alebo... som to proste chcela. Skôr uverím tomu áčku...
No zase nie som na tom až tak zle. Hádam sa viem nejako ovládať. Ľudí už nevraždím... Nebol by problém zaprotestovať, keby som to nechcela. No ja som neurobila nič... teda nič v zmysle protestu. Práve naopak... A z toho mi logicky vychádza.... že som proste hlúpa!
Mala som sa brániť! Aj keď sa mi nechcelo... Mala som protestovať! I keď to bolo skvelé... Mala som sa prosto zobrať preč! No oplatilo sa ostať....
Hector si ma pod prikrývkou pritisol tuhšie na telo, jeho vlasy ma opäť jemne pošteklili. Stále som cítila horúčavu našich tiel, ktorá akoby ani nehasla... Trochu som sa pomrvila a silnejšie stisla jeho ruku obopínajúcu môj driek. Ešte aj podvedome som po ňom túžila! Och...
Možno sa stalo to, čo by som si nikdy nepomyslela. Čomu by som nikdy neverila. Keby mi to niekto povedal pred pár mesiacmi, asi vybuchnem od smiechu, alebo sa na mieste pozvraciam... No všetko nasvedčovalo jedinému... Žeriem každý jeho dotyk, jeho vôňa je pre mňa ako opiát, každé slovo, každý jeden vzdych znie ako najkrajšia pieseň, žasnem nad jeho správaním, fascinujú ma jeho úvahy, dojímajú spomienky, no zároveň bavia poznámky... milujem ho.
Milujem ho? nesúhlasne som našpúlila pery. Nejako mi to nesedelo. Nebolo to ono... to pravé slovo. Ten pravý cit.
Tak potom čo to bolo? Nič? Všetko? Láska? Číra nenávisť? Fakt, a kde je naša vzájomná neznášanlivosť? Niekde sme ju museli vymknúť... minimálne.
No čo teraz?! Nechcela som sa otočiť. Vyhovovalo mi, že som mu bola chrbtom, že som ho nevidela. Nechcela som sa viac na neho pozrieť. Aké by bolo vidieť opäť jeho oči? Čo by som v nich videla? Už by určite nemal záujem... Dostal ma, tak čo chce viac?! Presne! O nič iné mu nešlo, tak nad čím rozmýšľam? Nad čím toľko dumám? Nijaká láska, žiadne také! A ja mu už nebudem stáť v ceste k ďalším...
Naposledy som mu pohladkala mramorovú ruku, kým som si ju odtiahla od tela, vysúkala som sa z postele. Posadil sa, no neotočila sa. Úplne nahá som arogantne vykročila k balkónu, cestou som zhrabla ešte svoj pohodený korzet a stratila som sa mu za dverami. Bez dotyku, bez pohľadu, bez slova...

„Och...“ vydral sa mi z hrdla ťažký povzdych... ďalší v poradí, no nasledujúci za zhlukom neartikulovaných zvukov.
Utrápene sedím na kraji pohovky, hlava zaborená v dlaniach, prsty takmer trhajú vlasy. Skoro plačem, zmôžem sa však len na ťažkopádne, prerývané dýchanie, zopár vzdychov, nečujné vrčanie a škrípanie kamennými zubami. Popritom s nechuťou prehĺtam jed v ústach... a znovu, stále dookola stonám a snažím sa trhať si vlasy...
Už nemám silu nad všetkým rozmýšľať, stále znova a znova, no akoby ma moja vlastná hlava nútila! MOJA hlava! Tá, ktorá by mi mala skôr pomáhať! Zradkyňa...
Stále mi však pretláča všetky myšlienky, na ktoré nechcem myslieť, len na ne zabudnúť do popredia mysle... Akoby som musela nad nimi rozmýšľať! Musím! Prečo?!
Všetko... to... čo sa stalo... Ja neviem... prečo sa to stalo?! Muselo sa to stať?! Nie! To len ja som taká blbá... a sprostá. a... ach...
V mysli sa mi opäť raz ako film vybavil on. On včera. Každé jeho slovko, úprimný úsmev (teda... aspoň mne tak pripadali!) a bola som zrazu ako začarovaná! Potom prišli dotyky, bozky... a teraz na sebe badám pery vykrivené v zasnenom úsmeve. Zase, sakra! Mala by som sa preklínať! Mala by som preklínať jeho a všetko to, čo mi na pokožke chýba! Ach... nemôžem... musím...
No aj tak... keď sa nad tým zamyslím... čo to bolo? OK, ja som podľahla, však viem, že som blbá, tak čo sa čudujem... A on je veľký zvodca.... (pekný je na to výraz womanizer). Ak nemá ženy v posteli, tak ich má v malíčku alebo ešte... v inej časti tela. Ale v tom malíčku má rozhodne všetky finty, ktorými ich dostane do postele... a potom ich pošle... tam … čo najďalej. A kde som ja teraz? V posteli ma už mal... ja som kvalitne namotaná, on ma má na háku... aspoň podľa toho, čo robí. Och... ja hlúpa!
Je šesť hodín, šesť podvečer. To sa mi aspoň podarilo vydedukovať z pol minútového zasneného zízania na hodinky. A ešte to, že už som pre neho ľahostajná. OK., vravím si snáď po stý krát, aspoň viem, čo chcel. Čo jediné chcel. A už som pre neho ľahostajná... Slušné je ozvať sa do dvadsiatich štyroch hodín... síce mu ostáva ešte nejaký čas, no ja som zmučená už poriadnu dobu. Inokedy tu otravoval už od rána... dnes sa ani neozval. Ani len na ten sprostý balkón nezaklopal! Pankhart jeden! Že som mu práve ja naletela! A mohla som to vedieť! Však už koľkokrát som ho videla „loviť“ ženy? Na každom večierku mal aspoň tri... a v podstate sa na neho lepili samy. Tak prečo by mal naďalej strácať čas s niekým, ako som ja... Zaoberal sa mnou dosť dlho... pre neho. A dostal čo chce, tak prečo si prosto len naďalej nežijem svoj... život? Ak sa to dá tak nazvať... Mohla som to vedieť! Vedela som to...
Ach... povzdychla som si opäť, keď sa mi vybavil pred očami... Chýba mi a popritom je pravdepodobne len vo vedľajšej izbe. No pred očami som mala jeho, túžila som ho mať aj v rukách, v náručí...
Vybavil sa mi obraz, ako bol raz oblečený vo svetloružovom svetríku. K jeho vlasom sa perfektne hodil a vyzeral neprekonateľne, no s Ronaldom sme sa na ňom nedokázali dosmiať... Vyzeral presne ako zajačik z reklamy na baterky. Opäť som pri tej predstave pobadala na svojej tvári úsmev.
Božemôj! Ronald! Doparoma... ten ma zabije, keď sa to dozvie! Zabije ma! Neviem čím, neviem ako, ale rozhodne to urobí! Veď ako ho už neznáša... ako sme ho neznášali spoločne... Keby sa aj jeho postoj zmenil. No on je oveľa neoblomnejší ako ja a ak sa náhodou dozvie aj to, že ma odkopol ako handru, tak... uf, nechcel to vidieť. Ale môžem len dúfať v to, že sa nič nedozvie. Aspoň teda pri nejakej nepríjemnej situácií... to by ma vtedy roztrhal a nechal pozliepať sa aby ma mohol zabiť ešte raz... minimálne raz.
No beztak... ak mám umrieť teraz, ak mám ku smrti tak blízko, nestálo mi to za to? Plachý moment lásky a potom tvrdé prebudenie... ale som beznádejne romantická a sentimentálna, vyrastajúca na očarujúcich milostných tragédiách... takže asi áno. Stálo to za to.
A ja na to kašlem, idem za ním! Je mi jedno, či si o mne bude myslieť, že doliezam, alebo že som drzá alebo čo len chce, idem za ním! Toto nie je normálne... niekedy u mňa oxidoval skutočne už od rána a teraz ho nehne prekročiť sprostý múrik?! Nech sa na mňa nahnevá!
Vymrštilo ma z pohovky a už som zúrivým tempom pochodovala ku dverám balkónu. Už mi to ani čudné neprišlo, prechádzať cez niečo, ako je balkón. V tielku, voľných teplákoch a plyšových papučiach. V niečom takom by som sa v prítomnosti starých rodičov len tak prechádzať nemohla... Pred dverami som si ešte narýchlo prehrabala vlasy prstami, aby som nevyzerala až tak neohrabane ako skutočne vyzerám. Všetko to bolo, samozrejme odkontrolované ešte v odraze na jeho dverách. Potom som ich bojovo otvorila a smelo vpochodovala do jeho izby.
A potom som ho zbadala a moje mŕtve srdce s ostatnými vnútornosťami sa opäť tak akosi podivuhodne zachvelo, akoby som cítila nejaký cit. A to iný ako nenávisť či chuť zvracať.
Sedel tam za písacím stolom, asi niečo písal, kým od papierov neodtrhol zrak aby zistil, čo hysterické mu vpálilo do izby. Dokonale upravený ako vždy (čo sa o mne povedať nedalo...). Usmial sa! Tak odzbrojujúco ako zvykol a mňa vtedy opustila všetká, ale že úplne všetká guráž a sklopila som zrak k podlahe. Už som ani nevedela, čo som chcela... tak som tam len tak sprosto stála a rýpala papučkou do koberca.
„ Ahoj, Eva!“ usmial sa Hector naširoko. Aspoň niekto prekonal to trápne ticho, čo medzi nami zavládlo...
„ Sadni si,“ pokynul hlavou k pohovke, kým vkladal list do obálky. Bez slova som tak urobila, no nečakala som na neho. Kým som sa tam pomaly dostala, on už preletel priestor medzi nami a hodil sa na gauč ku mne.
Pokojne som si vedľa neho sadla, vystrela sa a ticho vydýchla svoje: „ Ahoj...“
Hector neváhal. V momente zavrel oči a ponáhľal sa ma pobozkať. No ja jeho nie. Odtiahla som sa a dala mu pred pery prsty.
Výrazy na jeho tvári sa prestriedali, potom sa na nich nej usadil čistý zmätok. Stiahol obočie, otvoril oči a šokovane sa na mňa zahľadel. Nechápal asi rovnako ako ja.
„ Hector...“ začala som neurčito. V podstate som ani nevedela ako začať. Vôbec som nevedela, čo mu chcem povedať, ani len náznakom...
„ … musíme sa porozprávať,“ dostala som zo seba nakoniec...
Hmm... strašne blbá voľba slov. Toto by sa hodilo povedať, keby že som tehotná... alebo mám nejakú veselú chorobu alebo čo... ale teraz? A ešte detail... stále neviem, čo mu povedať! Vrr...
„ Stalo sa niečo?“ vydýchol a ja som začula, ako sa mu chveje hlas.
„ Vieš... Hector...“ opäť tie sprosté rozpaky! Do čerta s nimi! „... to, čo sa stalo túto noc... nič neznamenalo... malo by sme na to zabudnúť a...“
„ Počkať!“ skočil mi náhle do reči.
„ Nič neznamenalo?! Akože … nič?! Akože.... čo?! O čom to rozprávaš?!“ zvýšil hlas a jeho tvár razom nebola zmätená.
„ Len som chcela, aby sme sa od dnešného dňa tvárili akože sa nič nestalo... to je všetko. Dohodnuté?“ nepresvedčivo som vycerila zuby (pokus o úsmev).
„ Nie! Nie! Aá... ešte raz NIE!“ zvolal „ žiadne také! Akože... nič?!“
„ No... že nič...?“ dodala som ticho. A zbytočne.
Hector mi jemne chytil hlavu do svojich veľkých dlaní, na ktoré som položila svoje ruky. Nemala som rada, keď ma takto „obmedzoval“. Zadíval sa mi do očí a nespúšťal zrak, až kým som sa v tých jeho opäť raz nezačala topiť. Ako v tekutom zlate...
„ Eva!“ zaúpel.
„ To, čo sa túto noc stalo, nebolo ničím! Nebolo! Bolo to viac... bolo to všetko. Ja na to nechcem zabudnúť a ani nemôžem! Ja sa nebudem tváriť, že sa proste nič nestalo...!
Povedz... pre teba to bolo len... nič...?“
Zahryzla som si do pery, no pre jeho ruky som nemohla pokývať hlavou. Ticho som tam sedela a zhypnotizovane mu čumela do očí.
Usmial sa. Tak placho, tak nežne...! Ach... Jemne sa mi zavlnila spodná pera kým pokračoval.
„ No vidíš!“
„ Tak prečo si tvrdil, že ženy sú zbytočné? Prečo si bol ku mne tak hnusný? Stále?“ mlela som takmer nezrozumiteľne pomedzi stisnuté ústa v jeho zovretí.
Konečne sklopil zrak. Zadíval sa kamsi k našim kolenám, neviem. Rukami ma stále pevne zvieral. Potom len pokrútil hlavou, neveselo sa pousmial a opäť sa na mňa pozrel: „ Som debil...“ vydýchol.
„ To všetko si hovoril tak úprimne...“ zašušlala som.
Pokrčil plecami: „ Skutočne som debil, keď som niečo také povedal... teraz to ľutujem.“ zasmial sa bez štipky humoru.
„ Ako ti mám veriť?“ opäť chabý pokus o zrozumiteľnú komunikáciu z mojej strany...
„ Pokús sa veriť tomu, čo cítim... prosím.“ vydýchol. Jednou rukou ma pohladkal na tvári a chytil ňou moju malú dlaň. Zvieral ju pevne no jemne zároveň a potom si ju priložil na hruď.
„ Srdce mi síce nebije, tie pocity tam stále sú. Mrzí ma všetko, čím som ťa kedy urazil... naozaj už neviem prečo som to robil, no mrzí ma to! A veľmi! Najradšej by som vrátil čas a správal sa k tebe akoby si bola z porcelánu. Minimálne z porcelánu! Chránil ťa a staral sa o teba... rozmaznával ťa! Ty si to najlepšie, čo ma kedy stretlo! Si úplne iná ako všetky pred tebou! Si...“ zasmial sa, tentoraz akoby mu niečo prišlo naozaj vtipné „ si akoby si sem priletela z vesmíru! A popierala všetky zákony tohto sveta... Trvalo mi dlho, kým som pochopil, že to nie je zlé... že to milujem. Dal by som všetko... dal by som život za to, aby si to cítila rovnako...
Možno pre teba som len hlupák, sebec, egoista... a je neviem čo všetko ešte, no nechcem, aby to tak bolo! Najradšej by som bol, keby boli moje city opätované, no o tom môžem asi iba snívať... No povedz mi jedno: Skutočne chceš, aby to, čo sa stalo túto noc neexistovalo? Naozaj to chceš? Lebo ak áno... možno... kvôli tebe to urobím a tiež uverím, že medzi nami je len... nič...“ dokončil sťažka.
Mlčala som. Nič som mu na to nepovedala... dosť dlho...
No takmer ma dojal... nemohla som inak, bol dokonalý. Dokonale úprimný herec... Ako vždy. Ach...
Vymanila som aj druhú ruku z jeho zovretia a tiež mu ju položila na hruď. Zatlačila som ho na pohovku, pery už dávno bozkávali tie jeho, ležal, ja na ňom, ruky sa pomaly kĺzali nižšie po vypracovanom hrudníku... zablúdili k okraju trička, pošteklili to svalnaté no citlivé bruško, čo donútilo Hectora zasmiať sa. Keď on sa vie tak rozkošne smiať...! Pevne som uchopila okraj trička a chcela som mu ho opatrne vyzliecť... no.. ups... na dlážku už padlo po častiach... nestíhala som sa však ospravedlniť.
Hector ma chytil za boky a rýchlo si ma pretočil. Jemne, no v švihu zároveň ma položil na hebký koberec medzi gaučami, druhou rukou odhodil stôl a sadol si na mňa. Ani na okamih sme sa neprestali bozkávať...

Ležala som na Hectorovej hrudi. Na koberci... Obaja úplne nahí, v objatí a v tichu. Nevedela som, nad čím zase rozmýšľa. A možno som to ani nechcela vedieť... Bola som na to až príliš zabavená. Zaujato som sa pohrávala s jemným pásikom zlatohnedých chĺpkov rastúcich od jeho pupku až nadol... stála dookola som medzi ne zabárala prsty, namotávala ich na ne aj keď boli príliš krátke, občas som ho jemne pošteklila a on sa zasmial, inokedy som mu nejaký ten chĺpok potiahla viac ako som mala a on na oplátku jemne, rozladene zavrčal. Vtedy som sa zase zasmiala ja. No a potom som mu ich opäť s nadšením uhládzala, zoraďovala, hladkala a znovu strapatila, aby som to celé mohla nespočetne ráz opakovať.
„ Prečo si toto nerobila doteraz?!“ zasmial sa, kým sa mu bruško jemne zavlnilo. Asi som ho opäť pošteklila.
Rozpačito som sa na ňom pomrvila: „ Nevedela som, či môžem...“ šeptom som odvetila.
„ Vieš, že ty môžeš vždy...“ podotkol. Sranda, že doteraz som o tom skutočne nevedela...
Ešte viac si ma pritisol na telo a zľahka ma pobozkal na temeno hlavy: „ Milujem ťa...“ šepol.
„ Ja viem.“
„ Eva! Ty ignorant!“ zvolal v momente dotknuto.
„ Prosím?“ zasmiala som sa na ňom. Nikdy pred tým mi neprišlo také vtipné sledovať mu vlniace sa bruško, keď hovoril.
Vydriapala som sa na neho tak, aby som ležala na celom jeho tele. Rukami som zľahka podoprela na jeho kamennej hrudi a zadívala som sa mu hlboko do očí. Nechcel mu ujsť ani jediný jeho pohľad či úškrn.
„ Ja a ignorant?!“ spýtala som sa už aj ja trochu urazene. Nie nadarmo som samoľúba. Len trošku menej ako on.
„ Mohla si povedať niečo ako: Aj ja teba! alebo : Tiež ťa milujem! a nie: Ja viem...“ odfrkol.
Musela som sa na ňom zasmiať.
„ Veď sa len priznaj! Koľkým predo mnou si to už povedal? Hm?“
Takmer som si ani nestihla uvedomiť kedy, no Hector ma rýchlo chytil za zápästia na jeho prsiach a prevrátil ma vedľa seba na chrbát. Tentoraz nohami obopol moje boky on a zahľadel sa mi do očí. Vražednejšie, než to dokážem ja...
„ Nie je dôležité,“ začal špekulantsky, „ koľkým pred tebou som to hovoril, ale pri koľkých som to myslel vážne!“
Pokrčila som nohy v kolenách a pevne ho nimi chytila. Tiež som ho vrtko pretočila na chrbát až sa plecom šuchol o okraj gauča. Znovu som bola na vrchu ja a to ma donútilo diabolsky sa usmiať.
„ Tak to už vysoľ: pri koľkých si tú vetu myslel vážne?“ zľahka som ho pobozkala na pery.
„ Hmm...“ vydýchol, keď som mu na to dala priestor, „ zhruba zo sto ich už bolo...“
„ Klamár!“ So smiechom som ho udrela po pleci. Vedela som, že žartuje, inak by sa nesmial. A ja sa ním...
Opäť sa perami pritisol na tie moje. Nepretržite sme sa bozkávali... zase! Keby chcel niekto počet padlých bozkov za tento deň a noc spočítať... nedopočítal by sa... vďaka Bohu! Veľká vďaka...
Hector ma stále pevne držal za zápästia, čo mu dávalo priestor k tomu, aby ma mohol ovládať. V momente to využil: pomaly sa v bozkoch začal posádzať a mňa tlačiť dozadu. Netrvalo dlho a bola som opäť na chrbte ja. No nevadilo mi to! Práve naopak...
„ Neveríš mi, však?“ vydýchol zrazu.
„ Nie...“ Prsty som mu jemne zaborila do vlasov a zdvihla som sa z koberca. Pevne som sa usadila v jeho lone, kým ma nežne bozkával na krku. Pritisla som sa viac na jeho mramorové telo a zašepkala mu do ucha: „ no beztak ťa milujem...“

________________________________________________________________________

Pardon... pardon ak sa to nepáčilo... ale v podstate čo mňa do toho?! takto som to chcela napísať, tak nech sa páči :) prajem príjemný zvyšok dňa a ospravedlňujem sa (teraz už naozaj) za chyby aa dlhéé dlhočizné čakanie... :)