Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 26. Kapitola : Výmena?

Vytvořeno 24.10.2010 16:32:58 | Poslední změna 24.10.2010 16:39:06
„ Hector?“
„ Hm?“ zapriadol len pre mňa.
„ Komu si vlastne písal ten list? Ak sa smiem spýtať...“
„ List?“
„ No áno, list,“ odvetila som trochu neisto, „ Keď som za tebou prišla, v ruke si mal nejaký list. A potom si ho založil do obálky...“
„ Ahá! Ten list...“ konečne si spomenul.
„ Ten som nepísal ja..“ a opäť ma pobozkal na vrch hlavy.
„ Tak potom..?“ nedalo mi to.
„ Poslali ho tvoji rodičia -Ronald s Silvy- do sídla... Píšu, že sa vrátia,“ odmlčal sa, kým sa pozrel na hodinky na zápästí, „ dnes okolo piatej.“
„ ČO?!“ vyhodilo ma z jeho náručia. V momente som sa zdvihla z podlahy a začala šialene pobehovať po jeho izbe. Prehadzovala som franforce šiat v snahe nájsť medzi nimi aspoň jeden jediný celý kus môjho odevu, no nedarilo sa mi to. V momente ma chytila panika, ktorá mi bránila myslieť a nenapadali mi ani tie najväčšie banality. No toto bol pre mňa priveľký šok. Dnes? Ani som sa na nich nestihla pripraviť, psychicky ani nijako! Nič som si na nich nevymyslela... panebože... oni ma zabijú!
Hector chvíľu ležal nahý na koberci, pozoroval ma a smial sa, no po chvíli to aj jeho prestalo baviť. Kým ja som ešte nezmyselne a zmätene stále dookola skúmala pozostatky nášho oblečenia a zisťovala, či sa náhodou z nejakej strany ešte nedá navliecť, on sa zatiaľ vybral ku svojej skrini a vytiahol z nej boxerky, ktoré si v momente navliekol. No keď už vyberal zo skrine tričko, neovládla som sa skočila po ňom. V hlave som mala jediné slovné spojenie- celé tričko! Ako nadrogovaná som mu ho vytrhla z rúk a pretiahla si ho cez hlavu. Jeho tričko mi bolo priveľké, skoro ako šaty, no také hebké a tak prekrásne voňalo... Sama som šokovane zažmurkala nad mojou panickou nenormálnosťou.
„ Helou! A ja mám byť nahý?!“ zasmial sa.
„ No...“ zaujato som si ho premerala, akoby som ho v boxerkách ešte nevidela, „ mne by to nevadilo...“ zakončila som s diabolsky nevinným úsmevom na perách.
Hector pristúpil bližšie ku mne, chytil ma za driek a začal bozkávať. S radosťou som mu to opätovala a moje stresy sa pomaly začali strácať... Pomaly sa kĺzal rukami nižšie po mojich bokoch, až kým pevne neuchopil okraj trička a nezačal ho vyťahovať hore.
„ Nie...“ prerušila som ho, no k bozkávaniu som sa túžobne vrátila. Ruky som položila na tie jeho, aby som ho zastavila.
Naše nosy sa o seba dráždivo šuchli, keď sme sa od seba vzďaľovali. To ma donútilo otvoriť oči.
„ Prečo...?“ vydýchol svoju otázku.
„ Ani ja nechcem ostať nahá...“
„ Ani mne by to nevadilo...“ zatváril sa opäť tak akosi prosebne ako psíček. Zasmiala som sa na ňom.
„ Nie...“ vydýchla som znovu.
„ Keď ono ti je veľké,“ zaúpel a snažil sa dostať moje ruky zo svojich, „ už ho len prepásať opaskom a môžeš ho nosiť ako šaty...“
Odtiahla som sa od neho a skúmavo som sa mu zahľadela do očí. Myslel to vážne? Dúfam, že hej, lebo je to celkom dobrý nápad! Už dávno som to chcela urobiť (ja šialenec), no keď mi Silvy darovala podobné „šaty“ - svoje dielo, už som guráž stratila. Tričko prepásané opaskom bolo aj na mňa veľa... Ale dnes... cítim sa, akoby som sa narobila v novom svete, v novom tele, v novom živote. Zase... Tak prečo nie?
„ Dobrý nápad!“ jedným ťahom som ho zo seba zvliekla (bez ujmy na zdravý!) a podala mu ho. Opäť si ma nadšene premeral, keď som pred ním stála úplne nahá, no ja som sa znovu ako odtrhnutá z reťaze rozbehla do svojej izby.
Nechala som za sebou naširoko roztvorené balkónové dvere a rovnako som roztvorila dvierka na skrini. Vyhrabávala som z nej všetky šaty a kusy oblečenia, čo mi stáli v ceste, besne som ich hádzala na zem akoby som nemala inej roboty, len ich upratovať. Prezerala som všetky vešiaky, prehadzovala ich sem a tam až kým som ich nenašla. Stále som nevedela, čo ma na nič tak nadchlo, boli v podstate úplne obyčajné. A skutočne vyzerali ako o pár čísel väčšie biele tričko prepásané širokým čiernym opaskom. Beztak som si ich obliekla a obula k nim prekrásne čierne topánky na platforme...
„ Tadá!“ zahlásila som po návrate do Hectorovej izby po nahodení vyzývavej pózy.
On tam už stál, v upratanej izbe, zbieral posledné kúsky šiat zo zeme a bol kompletne oblečený. V Úzkych čiernych nohaviciach, bielom tričku a veste. Prekrásnej veste... zase sa mi pri ňom ak akosi rozochvelo telo a rozhorúčila tvár. Milujem to. Milujem jeho. A som... šťastná. Neprirodzené...
„ Prekrásna ako vždy,“ skonštatoval s úsmevom po tom, čo si ma opäť premeral.
„ No nechýba ti niečo?“
„ Hm?“ zneistela som.
Pristúpil ku mne bližšie, uškrnul sa tak, ako to na ňom zbožňujem a ukázal mi moje tango nohavičky zavesené na jeho prste. Viac som sa hanbiť nemohla... och, trapas...!
„ Whups...“ precedila som pomedzi zuby nevinne a sklopila som zrak.
Zasmial sa tak čarovne ako to vie iba on a kľakol si predo mnou na jedno koleno. Skvelé, už iba: Vezmeš si ma? mi chýbalo... A namiesto prsteňa dostanem tangáče... No Hector mi namiesto toho chytil jednu nohu do dlane a nadvihol ju. Podsunul pod ňu nohavičky a to isté urobil aj s druhou. Pomaly ich začal vyťahovať nahor, popri čom, samozrejme, nezabudol jednou rukou pohladkať vnútornú stranu môjho stehna. Opäť som mu mimovoľne zaborila prsty do vlasov.
Keď som už mala nohavičky na svojom mieste, jeho dlane na svojom zadku a myšlienky nejakom hriešnom raji, donútila som ho postaviť sa a nechať ma na pokoji. Cítila som, že to robí len s nevôľou... rovnako ako ja. Stále som ho držala za hlavu a zľahka som ho pobozkala na pery.
„ Mali by sme to tu dať do poriadku,“ vyslovila som popri tom, ako moje prsty pomaly a bolestivo prestávali cítiť jeho hebkú pokožku.
Hector len sťažka prehltol a pokýval hlavou. Pustil mi driek, ktorý pevne objímal odkedy sa postavil. Pomaly som sa otočila k dverám a ticho som trpela. Akoby sme sa lúčili. Lúčili na veľmi dlhú dobu... a nedokázali bez seba žiť. Akoby sme boli zrastení... srdciami... či dušami?

„ Prosím vás, prestaňte po mne tak divne čumieť a venujte sa svojej práci,“ podráždene som vyštekla na robotníka, čo mi do sídla poslali. Pri pohľade na zdemolovanú chodbu mi napadlo, že by sa patrilo ju nejako dať dokopy a číslo na najlepšiu firmu v okolí mal našťastie Hector poruke. Hm... najlepšiu.... ako sa to vezme. Dohodnúť sa s presladenou dispečerkou bolo umenie, doteraz nechápem, ako ma tá lama, čo si podľa toho ako sa so mnou rozprávala očividne myslela, že mám štrnásť, mohla presviedčať o tom, že v tejto oblasti nikto nebýva. Vraj si z nej chcem len vystreliť. Možno preto ten robotník tak zíza...
A to je tiež indivídum tento muž. Obézny, len o niečo vyšší odo mňa, celý umastený, spotený s riedkymi hnedými vlasmi s lysinou, no zato hustým porastom fúzov. V zodratých bagandžiach, roztrhaných rifliach, košeli so žmolkami a firemnej šiltovke. OK, hovorím si, nič proti výzoru, však nie každý sa zaujíma o módu, možno má už za sebou ťažké ráno a, samozrejme, nemôžem ľudí súdiť podľa obalu. No radšej by som bola, keby sem prišla tie steny opravovať tá teta od telefónu.
Ak som sa ho asi päť ráz neopýtala, či mi rozumie, tak ani raz. A čím ďalej to šlo, tým sme boli zo seba viac a viac vyblokovaní ako poistky. On mi očividne nerozumel a ja som nechápala, čomu nerozumie.
„ Opravíte to ešte dnes?“ vyzvedala som stále podráždená.
„ Mnó... slečinka...“
„ Peniaze nehrajú žiadnu rolu!“ zopakovala som netrpezlivo.
„ Nej som si istý, či máme ešte z téchto tapét,“ zatiahol nejakým dialektom.
Prešliapla som z nohy na nohu: „ Viete to nejako zistiť?“
„ Mnó zavolám Vincóvi do fabriky a popýtam sa, vydršte chvílku...“ hovoril ako pomaly ťukal číslo do predpotopného telefónu, čo si vytiahol z vrecka.
„ Haló?! Vinckú?!“ rozkričal sa o chvíľu na celé sídlo. Priam som bola šťastná, že to vrany z lesa nevyplašilo.
„ Pozrí sa už do katalógú, či máme ješte z téch pekných zelených tapét, čo sme už dávno nikam nedávali. Také staré, anó...“ prešiel rukou po tej nádhernej tapete, „ anó, také fajné sú...“
„ Kašmírové!“ takmer som po ňom od zúrivosti zrevala.
Konečne zložil telefón: „ Anó, slečinka, máme ich...“
„ A opravíte tie steny ešte dnes?!“
„ Úž som zavolal chlapcov, o chvíľku prídu...“ Ako som si len vydýchla pri jeho slovách.
„ Nó ale vieté, slečinka, nemali by ste takto nerváčiť. Je to zlé na srce, vieté? Mój strýc...“ skoro ma porazilo, keď som si uvedomila, že som obeťou nudnej a dlhej prednášky tohto robotníka. Celý ten čas, čo som tam len tak nemo od úžasu stála a civela na neho s jedným okom väčším od nervov ako druhým a výrazom štýlu WTF?! som musela počúvať, ako jeho strýca skoro porazilo, lebo nerváčil ako ja... čuduj sa svete, prečo bol asi taký nervák... A zakaždým, keď okolo nás prešiel Hector, som chytala ešte väčšie nervy. Ten sa na nás nedokázal dosmiať a ja som mala neuveriteľnú chuť kopnúť ho. Našťastie sa vždy dosť rýchlo stratil, tak sa tomu vyhol, bastard...
Potom, čo prišli chlapci- banda rovnako... zanedbaných chlapov ako bol tento prvý, to už išlo rýchlo. Dokonca som ich mohla nechať na chodbe aj osamote, aj keď by som nad nimi najradšej stála minimálne s bičom v ruke, nech si pohnú.
Aspoň som upratala zvyšok domu. Utrela prach, povysávala, pozametala črepiny z rozbitej vázy, zavesila postrhávané závesy, pri ktorých som mala šťastie, že sa nepoškodili a pozbierala zvyšné odhodené šatstvo po dome (áno, bola fuška nenápadne dostať Hectorovo sako z odkvapu). Hector bleskovo strihal kríky, kosil trávu a robil všetko, na čo sme doteraz zvysoka kašlali. Ani sa nečudujem „chlapcom“, že boli taký šokovaní domom, keď odchádzali. Našťastie tie steny porobili dobre... hádam si nikto nič nevšimne.
A keďže už sa nebezpečne blížil čas príchodu rodičov, rozhodli sme sa s Hectorom pre postoj v pozore pred sídlom. Presne, ako keď odchádzali... len oblečenie a vzťahy sa zmenili...
Treba pripomínať? No, ale pre istotu... nezaobišlo sa to bez menšej naháňačky, šteklenia, šťuchania sa a... bozkov a tak. Až nám tá pol hodina čakania pripadala ako chvíľa a moment, keď sme sa nadobro museli od seba odtrhnúť ako neuveriteľný. No po príjazdovej ceste skutočne škrípali gumy auta môjho otca. Ani som neriskovala posledný letmý bozk na Hectorove pery, v momente som od neho odskočila.
Pneumatiky doškrípali, auto zastalo a z neho vyletel nadšený Ronald. S nadšením v očiach, balíčkom v ruke a širokým úsmevom na perách ma objal.
„ Zaparkuj auto a odnes nám veci do izby.“ ani sa nepozrel na Hectora, keď mu hádzal kľúče. Opäť ho tým jasne zaradil... musela som premáhať ťažký povzdych. Toto bude veľmi ťažké...
„ Poď miláčik!“ nadšene ma ťahal domom, pokým Silvy šla ticho za nami, „ Niečo som ti kúpil, uvidíš, bude sa ti to páčiť!“
„ Nemal si mi nič kupovať...“ odvetila som mu ponuro. Pomaly som sa začínala báť, triasť sa, ako to celé dopadne.
„ Tomuto som proste nemohol odolať! Musel som ti to kúpiť, proste musel!“ jeho nadšenie akoby stúpalo.
Zatiahol ma do mojej izby, zavrel za sebou dvere a usadil ma na pohovku. Sadol si vedľa mňa a s detskou radosťou v očiach mi strkal do rúk balíček. Popri tom neprestával bľabotať: „ V momente, ako som to zbadal na Slovensku v jednom antikvariáte som vedel, že ti to musím kúpiť...!“
Rýchlo som prepla na tichý režim a prestávala ho vnímať, inak by som sa ani z toho výkladu scvokla. Všetku svoju silu som vynaložila na to, aby som zabránila traseniu mojich rúk. Nemo som civela na balíček v nich a pomaly, pomaličky som rozväzovala mašľu, ktorou bol obmotaný. Odbalila som papier a otvorila malú kartónovú škatuľku. V nej bolo niečo guľaté a nádherné . Nevedela som, čo to je, so záujmom som to vybrala.
V ruke som zvierala niečo naozaj okrúhle, len s polochým spodkom, aby to dokázalo stáť, orgovánovej farby s perleťovým leskom a zlatým prúžkom cez stred. Predo mnou sa jagali dva zlaté tykadielka s guľôčkami na konci- otváranie. Opatrne som tie jemné, krehké guľôčky potočila medzi prstami a lopta sa otvorila. Vrchný polkruh sa vyklopil a zo škatuľky vyskočili dvaja porcelánový tanečníci tancujúci na melódiu viedenského valčíka. Vysoký hnedovlasý chlapec vo vojenskej uniforme nemeckých vojsk nedokázal odtrhnúť zrak od čiernovlásky s komplikovaným účesom v jeho rukách. Takže zvonkohra... pomyslela som si, pokým som fascinovane sledovala ich tanec.
„ Wow... je prekrásna. Ďakujem...“ vydýchla som, nech má radosť.
„ Sú presne ako vy...“
„ KTO?!“ zvolala som zdesene. Momentálne som nechápala, o čom točí.
„ Ty a Michal, predsa...“ pozrel sa na mňa.
„ Kto?“ spýtala som sa znovu, no už trochu kľudnejšie.
„ Ty si na neho nepamätáš, však?“ začula som rozpaky v jeho hlase. Len som pokrútila hlavou.
Ronald si sťažka povzdychol, kým začal: „ Vieš... zvykli sme každý rok v januári chodiť do Viedne alebo do Prešporku na bály. Často sme brávali aj teba, tvoj otec proste chcel, aby si sa dostala do lepšej spoločnosti a mala lepší život, než tvoji predkovia...
Mala si tam snúbenca.“ ako vyslovil, pozrel sa na mňa: „ Volal sa Michal.“
„ Milovala som ho?“ musela som sa pri tej otázke pousmiať, no zrak som nespúšťala z hracej skrinky.
Nahlas sa zasmial: „ Vždy, keď sa ťa toto niekto opýtal, len si sa nahnevala a odvrkla, že je to netaktná otázka, a že na ňu nebudeš odpovedať!“ naklonil sa bližšie ku skrinke: „ No podľa mňa nie...
Pri pohľade na neho, na vás, som trpel rovnako ako ty. Ani by si neverila, ako rád by som ti doprial niekoho, kto ťa miluje tak, ako si to zaslúžiš a koho by si milovala tiež len tak, ako to dokážeš ty,“ pri tých slovách ma silno objal tak, ako to robia otcovia v amerických rodinných filmoch. Bolo to také... úprimné. Ronald bol môj otec, skutočný otec. Aspoň ostatný čas... A bolo to také príjemné... a bolestivé zároveň. V tom momente sa mi v hlave vynorila jediná veta: Buď teraz, alebo nikdy!
„ Ronald?“ začala som ustráchane, ešte aj hlas sa mi klepal... sakra! Sakra! Sakra, nemala som s tým začať!
„ Áno?“ pozrel sa na mňa.
„ Ja niekoho takého mám...“
„ Skutočne?“ opýtal sa zaujato, „ A koho?“
„ Hectora,“ vyslovila som jeho meno ticho ako kliatbu.
Ronald ma pustil a trochu sa odo mňa odtiahol. Spýtavo sa mi pozrel do očí, najprv sa uškrnul, no potom vybuchol smiechom: „ To nemyslíš vážne! Žartuješ, však?“ smial sa.
„ Nie...“
Ronald sa neprestával smiať, práve naopak. Pomaly prechádzal do hurónskeho rehotu. Toto robiť ale nemal... poriadne ma tým dožral, z nás si nikto nebude robiť srandu!
„ Spali sme spolu!“ povedala som ticho, ale nevraživo.
Ešte pár ráz sa zachcetal, no smiech ho očividne prechádzal. Vedel, že táto fráza neznamená, že sme spali vedľa seba, nič viac... Neveriacky sa na mňa pozrel: „ To nie...“
„ Áno,“ rázne som mu skočila do reči. Popri tom som sa snažila tváriť pevne. Beztak na jeho výraze bolo vidno, že mu pomaly dochádza.
Ronaldovi pomaly kamenel výraz. Prestal sa smiať, len nemo na mňa civel. Začínala som v jeho črtách spoznávať zúrivosť. Pár ráz len tak pre seba pokrútil hlavou a trochu tackavo sa postavil. Zaklapol hraciu skrinku čo mi dal a neistým krokom sa ponáhľal von z mojej izby. Hudba prestala hrať, vystriedalo ju ľadové ticho. Cestou ešte vyriekol vetu, ktorá ma bodla hlbšie do srdca, ako som si myslela, že môže: „ Už nie si moja dcéra...“
Chvíľu som ticho sedela na gauči a opäť sa s tvárou v dlaniach preklínala. Vedela som, že to myslel smrteľne vážne. Ronald v takýchto veciach nežartoval. Nevedela som, ktorú časť svojho života mám preklínať, no silou mocou som nejakú chcela. Rozmýšľala som nad tým popri počúvaní Ronaldovho kriku, Silviných slovách a zvukov rozbíjajúcich sa predmetov. Mala som chuť plakať, keby som mohla... Nechcela so stratiť otca, nechcela!
Začula som, ako sa za mnou balkónové dvere ticho otvorili. Nepozrela som sa, kto v nich stál, beztak som to vedela. Hector ku mne ticho pristúpil. Nepovedal ani slovo, s tým čakal na mňa.
Postavila som sa pred neho, no nedokázala som sa na neho pozrieť. Moje oči ostali hľadieť len kamsi k topánkam.
„ Počul si to...?“ ledva som zaintonovala otáznik zlomeným hlasom.
Pokývol hlavou a aj keď som to nevidela, stačilo mi, že som to vedela. Aj keď som to možno ani vedieť nechcela...
Do môjho zorného poľa sa dostala Hectorova ruka, ktorú mi podával. Neovládla som sa a napasovala som sa na jeho hruď. Silno som ho objala, hlavu položila na jeho prsia a nechala sa objímať. Vtedy som mala pocit, že keby som viac mala stáť sama, asi spadnem... on bol mojou oporou... on a momentálne nikto iný... len on...
Spolu sme tam nemo stáli a počúvali Ronaldovo vyčíňanie spolu s jemným klepaním dažďových kvapiek za oknom..


________________________________________________________________________

Takže je to tu! Jou! v rekordnom čase, vieem :) ale týždeň som sa flákala na chorej, tak si nezvykajte, zlatíčka moje :) Inak už som v pohode, teším sa na prázdniny a tak nejako :D
+ pridávam vám vlastnoručne nakreslený obrázok Eviných šiat... neviem kresliť, nevyšiel mi a ešte som si ani neodpustila zhovadiť ho úpravami :D takže pardon. Kedy bude najbližšia kapitola netuším.. no dúfam, že skoro, bo budú prázdniny :)
mnoo a ďakujem vám všetkým za komentáre, vždy potešia :)

BTW.: Kalamity jane! odvolávam to, že som povedala, že preháňam keď tvrdím, že dávaš polstranové komentáre! :D diki :*